Lujza

Táto bezmocnosť ma ubíja. Nedokážem mu pomôcť. Neviem zvrátiť jeho každodenné utrpenie a len sa nečinne prizerám, ako každým dňom slabne a ubúda. Stratil svoje roztomilé kučierky. Jeho hlava je momentálne bez jediného vlásku. Taká zraniteľná a malá. Je v bolestiach. Neutíchajúcich, neprestávajúcich... len sa snaží vyzerať silne a nevyjadrovať tú svoju bolesť až tak hlasite. Nechce trápiť svoju manželku. Od našej svadby tu bolo len málo dní, počas ktorých sa dokázal postaviť zo svojej postele a prejsť niekoľko krokov. Dalo by sa to vlastne spočítať na prstoch jednej ruky. Takmer celý deň prespí. Počas spánku sa tá jeho bolesť aspoň utlmuje. Je bledý... aj predtým bola jeho pokožka bez jasného opálenia, ale nevyzerala tak nezdravo a utrápene. V poslednom čase vyzerá byť večne unavený. Aj jeho hlas je iný. Malátnejší a vyznie, ako keby mu každé jedno prehovorené slovo prinášalo čoraz väčšie muky. Hovorím mu, aby sa nenamáhal, pretože pohľad na jeho ubolené telo ma zasahuje ostrou hranou dýky do srdca. Premáham sa, aby som pri jeho posteli nepreplakala celý deň. Potrebuje, aby som bola silná za nás oboch. Práve teraz nie je čas na to, aby som sa zložila. Aj keď úprimne mám dojem, že moja mentálna stabilita začína opúšťať môj zdravý rozum.

Stále podstupuje chemoterapiu. Každý deň sa modlím k Bohu, aby nám boli konečne oznámené pozitívne výsledky, ktoré by mu priniesli kúsok motivácie, ale nič neprichádza. Doktori mlčia. A ja upadám do absolútneho stavu zúfalstva. Nikdy som sa necítila takto bezradne. Nechcem len sedieť a čakať na zázraky. Potrebujem urobiť niečo, čím by som ho z tohto trápenia mohla vyslobodiť. Pripadám si zbytočne. Láska môjho života trpí a čo robím? Len sa na to apaticky prizerám a rumádzgam. Nemyslím si, že som pre neho dostatočnou oporou. Vzlykám pri každej možnej príležitosti. Nechávam sa ovládať svojím žiaľom, pretože je nemožné ho ovládať. Takto náš život nemal vyzerať. Odbočili sme od smeru, ktorý sme plánovali spoločne.

Nestratila som vieru. On sa z toho dostane. Toto je len taká menšia skúška od osudu, aby otestoval hranice našich možností. Chce vedieť, koľko sme toho ochotní vydržať. Prekonáme to. Vždycky sme všetko prekonali. Ani táto bolestivá choroba nás nezastaví od toho, aby sme si vybudovali rodinu v krásnom domčeku na predmestí s rodinným psom a mačkou. Sľúbili sme si vernosť pred Bohom a našimi rodinami. Zaviazali sme sa manželským sľubom. Skôr či neskôr sa dostaneme ku nášmu šťastnému koncu a opustíme brány tejto nemocnice. Félixovi sa polepší a ja si ho odtiaľto budem môcť konečne odviesť. Príde doba, kedy pôjde všetko tak, ako má.

"Vyzerám strašne, však?" vyruší ma svojím monotónnym hlasom a zaškerí sa.

"Nie, si rovnako nádherný ako včera a predvčerom."

"Musím uznať, že si vynikajúca klamárka. Skoro som tvojím slovám uveril. Podobám sa na strýka Festera!"

"Tvoje kučierky ti dorastú... milovala som ich, ale neboli jedinou vecou, pre ktorú si bol taký nádherný."

"Oplešatel som ešte pred dôchodkom, možno by som si ho mohol ísť žiadať, čo povieš? Som nonstop v opatere a celý deň prespím v posteli. Senior ako vyšitý."

"To je len dočasné. O chvíľu sa vrátiš naspäť k svojmu starému ja."

"Naozaj tomu veríš, Lujza?"

"Áno, je len otázkou času, kedy úplne vyzdravieš a porazíš túto... chorobu."

"Leukémiu, Lujza... nemusíš sa báť ju vysloviť, nezmizne. Stále ju mám."

"Ja viem, prepáč..."

"To je v poriadku. Poznám, keď je ti o niečom nepríjemné hovoriť. Nemusíš to slovo vysloviť nahlas, je úplne jedno, ako ju pomenuješ, neprestane byť ničivou pliagou."

"Ako sa cítiš?"

"Unavene... ale som šťastný, že si tu so mnou, žienka moja drahá. Bolo by to omnoho náročnejšie, keby si sa nenachádzala tu so mnou."

"Samozrejme, že som tu s tebou. Si moja priorita číslo jedna. Nemohla by som ťa tu len tak nechať samého a napospas osudu. Sľúbili sme si to pred oltárom."

"Milujem naše obrúčky. Skvelý výber. Ten náš deň bol nádherný. V mysli sa ku nemu neustále vraciam a prehrávam si ho stále dokola. Bol to jeden z posledných dní, kedy som sa naozaj cítil ako ja."

"Keď sa vrátiš naspäť domov, môžeme mať ďalší obrad. Zoberiem si ťa toľkokrát, koľko len budeš chcieť, mužíček môj."

"Ak sa vrátim..." opraví ma a nadvihne letmo kútik na perách.

"Žiadne ak! Vrátiš sa a bodka. Žiadna iná možnosť tu neexistuje."

"Vieš čo? I keď sa nachádzame v skutočnej shitty situácii, jedna vec sa na tebe nezmenila... teda viacero, ale túto tvoju stránku som od samého začiatku miloval najviac. Nepripúšťaš si zlé veci, si schopná vidieť svetlo aj v nepriaznivých udalostiach. Neviem, ako by som tieto predošlé mesiace prežil bez teba po svojom boku. Milujem ťa za to, že si schopná pozerať sa na mňa tak, ako predtým. Nevidíš len upadajúceho chlapa s vyziabnutím telom, čiernymi kruhmi pod očami a holou hlavou. Som pre teba ten Félix, ktorého najväčší problém bola nahovno imunita a antisocializmus."

"Pre mňa si stále rovnaký Félix. Nič nezmení spôsob, akým sa na teba pozerám."

"Včera som ukončil chemoterapiu, dnes by sme sa mali dozvedieť výsledky a či zabrala..."

"Dozvieme sa dobré správy! Som optimistická!"

"Dúfajme, že áno."

"Pospi si ešte trochu. Pôsobíš vyčerpane. Prebudím ťa, keď sa tu objaví doktor."

"Nechceš si ľahnúť sem ku mne?"

"Určite," odobrím a priľahnem si ku nemu. Spojili sme dve postele, aby sme sa na ňu lepšie pomestili a tak trochu navodzuje domov, že je manželská. Taká, ktorú mali vo svojej spálni položenú moji rodičia a ja som sa divila, prečo sa oni delia o jednu a my s Tyly prespávame v samostatných. Teraz chápem význam manželskej postele a prečo sa jej tak hovorí.

Nič nie je krajšie ako prebúdzať sa v náručí svojej druhej polovičky. Teplo jeho pokožky, komfortné ruky okolo vášho pásu, prebudenie sa zo zlého sna, v ktorom vás pohladí po vlasoch a ubezpečí vás, že to bola len nočná mora. Proste pocit, že sa o svoj spánkový priestor delíte s ďalšou osobou. Ľahla som si na jeden bok a upriamila oči k jeho tvári. Privrel viečka sotva som sa položila vedľa neho. Prekonáva sa len kvôli tomu, aby sme sa mohli rozprávať. Mdloby neprechádzajú. Jedlo sa v jeho systéme nedokáže udržať dlhšie ako jeden deň. Všetko si razí cestu von. Doktori vravia, že to patrí ku vedľajším účinkom, pretože organizmus je vystavený veľkej záťaži.

Kvôli tomuto by som nemohla byť nikdy doktorkou. Neprejavujú subjektivitu. Každý pacient je pre nich len ďalším z mnohých. Zastavia sa, skonštatujú diagnózu a idú ďalej. Nezastavujú sa nad dôsledkami a dopadom svojich slov, ktoré svojmu pacientovi oznámili. Je to ich práca. Chápem. Nemôžu za to, ako sa správajú, ale ten ich nedostatok empatie je pre mňa záhadou. Nikdy by som sa nedala dokopy, keby nejaký z mojich pacientov umrel pod mojím dohľadom. Každý sme však iný. Máme iné ciele a máme radi rozličné veci. Neodsudzujem ich. Vykonávajú svoje povolanie. Keby sa zložili pri každom pacientovi, asi by si museli zvoliť niečo iné.

Pani Šmidová je zúfalá. Má slzy v očiach zakaždým ho vidí. Všetci sme boli pripravení počuť dobré správy, nikto sme s takýmto prevratným priebehom udalostí nerátal. Neviem, čo jej mám povedať. Chcela by som ju rozveseliť a tvrdím jej, že všetko bude v poriadku, problém však je ten, že to neviem. Bude všetko v poriadku? Prajem si poznať odpoveď na túto otázku. S najväčšou radosťou by som uvítala kladnú, ktorá by mi dosvedčila pravdivosť mojich slov. Aj pána Šmida to zasiahlo. Zatvorili vydavateľstvo. A hoci sa s Renátkou rozviedli, trávia čas v ich spoločnom dome. Sú pre seba oporou. Podľa mňa sa stále milujú. Len na to budú musieť sami prísť. Za iných okolností by som sa možno zahrala na dohadzovača a pokúšala sa zviesť ich naspäť dokopy, ale nie je to moja vec.

Prestala som s náčrtom svojej kolekcie. Nedokážem sa na ňu sústrediť, obzvlášť hlavne z dôvodu, že sa tu nachádzajú oveľa dôležitejšie veci. Ako keby som stratila svoju predstavivosť. Nič ma nenapadá. Všetky moje myšlienky sa točia iba okolo neho. Premýšľam nad spôsobmi, akými by som mu mohla pomôcť. Len sa na neho pozerám a mlčky sa prizerám. Uvažovala som o tom, že sa pridám ku skupine ľudí, ktorá sa zaoberá pocitom menejcennosti pri svojich blízkych prechádzajúcich si onkologickým ochorením.

Prajem si nájsť akúsi perspektívu, radu... niečo, čo by ma zbavilo tohto obrovského pocitu viny. Pretože si nemusel prechádzať týmito nevoľnosťami a nechutenstvom, keby ostal v bezpečí vo svojej sterilnej miestnosti u nich doma. Šlo mu o moje dobro. To ja som bola dôvod, pre ktorý sa viac nebál podstúpiť génovú terapiu. Ja som ho doviedla do tohto stavu. Nie je to neopodstatnený druh viny, pretože ja vskutku vinná som. A bojím sa toho, čo sa bude diať v nasledujúcich týždňoch. Veď ja sa obávam čo i len nasledujúceho dňa! Chcem pre neho myslieť pozitívne, avšak čoraz častejšie sa mi zdá, že je to len predstieraný optimizmus.

Tie necelé dva roky ma zmenili. Od prvého stretnutia s ním som dospela. Už nie som taká ľahkovážna. Nehovorím, že sa táto moja stránka kompletne vytratila, ale beriem sa vážnejšie. To prebudenie sa do reality bolo nevyhnutné. Nechápte ma zle, neprestala som veriť na spriaznenú dušu a šťastné konce, ale tak nejako už nie som tak skalopevne presvedčená o tom, že dobro vždy zvíťazí nad zlom. Nie je to zaručené. Síce sa o tom píše v knihách a dosť často sa to prízvukuje na filmových plátnach, tá naša realita sa od toho odlišuje. Občas to môže byť aj naopak. Dobro je zatlačené na úkor zla do úzadia. A zatiaľ čo v rozprávkach je to len chvíľkové pre stupňovanie deja a zaujímavejšej zápletke, život so sebou prináša reálnejšie situácie. Také, v ktorých sa zlu dostaví dlhšej chvíľke slávy.

"Dobrý deň, Lujza. Mám prísť neskôr?"

"Nie, doktor... nespím, môžete nám oznámiť čokoľvek ste už mali v pláne."

"Včera si skončil s prvou fázou chemoterapie, po ktorej sme si predstavovali trochu iný scenár. Pravdou ale je, že sme v tvojom stave nezaznamenali takmer žiadne zlepšenie a preto sme sa rozhodli nastaviť ti agresívnejší postup liečby. Cykly medzi jednotlivými podávaniami budú kratšie, máme spísanú presnú schému, ktorú musíš prísne dodržiavať."

"Takže mi hovoríte, že liečba, z ktorej sa cítim úplne pod psa, nezaberá a chcete ma podrobiť ešte jej agresívnejšiemu typu?"

"Félix, cieľom chemoterapie je zabiť leukemické prvky v krvi a kostnej dreni, aby sme navodili remisiu. Tá by nastala, keby sa percento blastov v kostnej dreni kleslo pod päť percent a tvoj krvný obraz by vykazoval normálne hodnoty, čo ale nie je tvoj prípad, bohužiaľ. Liečba na prvýkrát nezabrala."

"Odmietam podstúpiť ďalšiu fázu."

"Félix, ak ti môžem ponúknuť svoj názor, nie si v stave, že by si si mohol dovoliť odmietnuť. Je to tvoja jediná možnosť na vyliečenie. Bez nej ti nedokážem zaručiť, aký čas by ti mohol ostať."

"Som si toho vedomý, ale svoj názor nezmením."

"V poriadku. Nechám ti to preležať hlavou a zajtra sem prídem ešte raz."

"To môžete, ale dostanete rovnakú odpoveď," odpovie rezignovane a privrie oči. Obočie a mihalnice sa vytratili tiež. Vzdáva sa. To mu nesmiem dovoliť!

"Prečo si to povedal? Nemôžeš to teraz vzdať!" poviem hlasnejšie a nekontrolovateľný vodopád sa znovu spúšťa. Už viac nedokážem zadržiavať svoje slzy.

"Prečo? Pretože nechcem posledné dni svojho života na tomto svete stráviť v týchto bolestiach a neustálych nevoľnostiach. Pozri, čo sa zo mňa stalo! Vieš si predstaviť, čo by nastalo po ešte agresívnejšej liečbe? Znenávidel by som svoje telo. Už teraz ho v podstate nenávidím, Lujza! Vždy ma sklame. Obracia sa mi chrbtom. Nereaguje na liečbu, som pokazený a chybný."

"Nemôžeš vedieť, či by ti to nepomohlo. Nerob mi to, Félix. Prosím, pouvažuj o tom, premýšľaj nad nami dvomi, čo si bez teba počnem?"

"Robím to pre nás. Tento polomŕtvy chlap ležiaci nevládne na posteli nie som ja. Pustením sa do ďalšej liečby by som sa úplne stratil. Snažil som sa myslieť pozitívne a veril, že sa vyliečim, ale ani to mi nepomohlo. Ak mám o niekoľko týždňov či mesiacov zomrieť, potom nech zomriem ako večne uhundraný Félix so záľubou v pozeraní hororov, nie ako vyčerpaná troska s nežiaducimi účinkami podávanej chemoterapie, ktorá aj tak nikam nevedie. Dlžím to svojmu telu."

"To je to, čo si naozaj želáš?" spýtam sa so vzlykom a utriem si oči.

"Áno, chcem dožiť svoje posledné dni v rámci možností ako normálny Félix s tebou po svojom boku."