Lujza

Dni plynú, ročné obdobia sa striedajú a moja láska k Félixovi Šmidovi je neprekonateľná. Žijeme v tejto spoločnej karanténe už takmer jeden celý rok. A hoci je to pomerne dlhá doba, nedokážem sa ho nabažiť. Neustále sa máme o čom rozprávať. Okruh tém je nevyčerpateľný. V tom spočíva ten pravý význam nájdenia spriaznenej duše. Sme nerozluční a jeden bez druhého sa nezaobídeme. Odchádzam len na pár minút, pretože je pre neho podstatné, aby som sa venovala aj svojim aktivitám, ale už len to krátke odlúčenie mi je proti srsti. Všetko ide podľa plánu doktorov. Vlastne každú chvíľu očakávame, že ho prepustia do mojej domácej opatery. Obdivujem ho. Je neuveriteľne silný a odhodlaný. Viem, že mu je táto izolácia nepríjemná a najradšej by odtiaľto hneď odišiel, ale nesťažuje sa. Drží sa statočne. Očakávala som, že to bude nejakú dobu trvať, ale práve v tejto dobe sa to javí tak nejako nekonečne. Nemôžem povedať, že sa mi to nepáči, pretože máme jeden druhého a prebúdzam sa v posteli vedľa neho, ale toto prostredie mi spôsobuje zimomriavky. Možno to len bude tým, že som nikdy nemala v láske nemocnice.

Som však šťastná. Jeho stav sa zlepšuje, vykazuje progresívne výsledky a to je tá jediná vec, ktorá je aktuálne podstatná. Konečne som stretla svojho princa. Nachádzame sa spoločne v nepriestrelnej bubline, v ktorej ide všetko perfektne a hladko a nie sú tu problémy ani starosti. Bezstarostný obláčik. Neopísateľný pocit, ktorý nemáte ničím doložený, ale viete, že sa v ňom nemôže už nič pokaziť. Azdaže je to mojou osobnosťou. Hľadala som vždy len pozitívne. To zlé som si nepripúšťala. Alebo len zámerne prehliadala. Verila som, že život je krajší, keď ho nebudeme zatieňovať zbytočným negativizmom. Myslím, že som mala pravdu. Teraz som už na sto percent presvedčená o tom, že génová terapia bolo správne rozhodnutie. Félixova imunita je na tom omnoho lepšie. Za tých tristošesťdesiatpäť dní zaznamenal pokroky, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Zdravé a nahradené bunky vylepšili obranyschopnosť. Čas jeho odchodu sa blíži. A tým sme aj bližšie k nášmu veľkému dňu.

Vždy som si predstavovala svoju svadbu ako obrovskú udalosť s množstvom svetielok, lampiónov a živej hudby, ktorá by nám hrala tie klasické pesničky z populárnych hollywoodských filmov. Bolo by to pod rozkvitnutými stromami čerešní a s prítomnosťou všetkých druhov motýľov. Kvety by boli poukladané a rozmiestnené na každom voľnom kúte. Nebola by to kvetinová výzdoba jedného druhu, snažila by som sa o vyrovnanú partiu a zahrnúť do dekorácie všetky svoje obľúbené kvetinky. Ale najdôležitejšia časť toho dňa by bol chlap čakajúci na mňa pred oltárom. Obaja by sme boli nervózni, ale v momente stretnutia našich očí by sa všetka nervozita vyparila. Našli by sme upokojenie vo vzájomnom pohľade. V tom druhu neverbálnej konverzácie, ktorú medzi sebou majú moji rodičia. Niekedy naozaj stačí len vidieť svojho milovaného a razom sa všetko zmení. Hľadala som takéto neverbálne uspokojenie v druhej osobe a teraz môžem s pokojným svedomím povedať, že Félixove zeleno-hnedé oči by ma dokázali zbaviť trémy za každých podmienok.

Pri zaspávaní sa držíme za ruky a sme k sebe otočení čelami. Je to ako môj nepodmienený druh reflexu. Jeho teplé dlane sú ako levanduľový čaj. Po ich dotknutí sa mi rozlieva po celom tele horúčava a stabilizujú sa všetky nervové zakončenia. Je moja osobná uspávanka na dobrú noc. Už by som nebola schopná zaspať bez neho. Stal sa pre mňa čosi ako obľúbená plyšová hračka, ktorú som pri zaspávaní v materskej škôlke musela mať položenú pri sebe. Bol to jednorožec s dúhovými vlasmi a bielou srsťou. Nevyšla som bez neho z domu. Naviazala som sa na jeho mäkké, neživé telo plnené vatovými obláčikmi. Časom som z neho vyrástla. Niežeby už ďalej nebol mojím obľúbeným plyšákom, doteraz je uložený na poličke v našej izbe, ale vytratila sa tá potreba vodiť ho všade so sebou. Nahradila ho iná túžba. Túžba zobúdzať sa vo Félixovom objatí a držať vo svojich rukách jeho dlane po zvyšok svojho života. Milujem sa zobúdzať pred ním. Predstavuje to príležitosť pozerať sa na neho počas jeho kľudného a mierumilovného spánku. Viečka na bledej pokožke privreté, mimovoľný úsmev, ktorý ma zakaždým donúti premýšľať o predmete jeho snívania, a roztomilé kučierky padajúce mu do tváre. Neodpustím si nenavliecť prstence na svoje prsty a jemne po nich prechádzam. Robím to čo najjemnejšie, aby som ho náhodou neprebudila a nevyrušila ho z akéhokoľvek sna, ktorý sa mu sníval.

Konečne mám dovolené pobozkať ho na jeho ružovkasté a tenké pery. Nie sú nejako príliš výrazné, ale majú svoje čaro. Keď ich už raz pobozkám, ostávam ako v tranze. Svet okolo nás sa prestane točiť. Aj ľudia ako keby sa z neho vytratili. Zabúdam, že existuje okrem nás dvoch ešte aj niekto iný. Najlepšia vec na tomto všetkom je, že tohto muža si fakticky vezmem. Daroval mi prsteň svojho sľubu. Zaručil sa mi tým, že sa z nás stanú do roka a do dňa manželia. Verím mu, pretože viem, že on svoje slová dodržuje. Zašiel až tak ďaleko, že sa osobne stretol s mojimi rodičmi a požiadal ich o moju ruku. Naozaj si pripadám ako v rozprávke. Lenže toto je predsa len trochu iné. V tamtých rozprávkach sa zväčša objaví nejaký zádrheľ alebo prekážka, ktorá ich až neskôr dovedie k ich šťastnému koncu. Ja mám ten pocit, že nás žiadne neprekonateľné úskalia nepostretnú. Žiaľbohu, niekedy len mať pocit nestačí. Občas môžu veci nabrať nepredpokladateľný spád, ktorý vyvráti vaše dojmy a spôsobí zbesilý chaos. A vy ani neuveríte tomu, ako ľahko sa dá z najšťastnejšej ženy na svete stať človek na pokraji nervového zrútenia a psychickej bolesti, z ktorej niet vyslobodenia. Pretože to najhoršie, čo sa vám kedy môže stať, je nebyť schopná pomôcť osobe, ktorú milujete z celého svojho srdca.

"Dobré ráno, Rojková. Našla si na mojej tvári toto ráno niečo zaujímavé?"

"Dobré ráno, Félix. Tvoja tvár je celkovo zaujímavá, nie je tu len jedna vec, ktorá by vyslovene vynikala. Si krásny a očarujúci."

"Čím som si zaslúžil hneď zrána toľkoto komplimentov?"

"Len som uznala za vhodné, aby som ťa s tvojou nevšednou krásou oboznámila."

"O čom si premýšľala?" spýta sa, pretože môj zamyslený pohľad pozná veľmi dobre a pritiahne si ma bližšie k sebe, aby som si mohla položiť hlavu na jeho hruď.

"Len som prišla na zistenie, že som najšťastnejším človekom na svete. Myslela som na našu svadbu, o tom, ako by som bez teba momentálne vôbec nedokázala zaspať, pretože si ako môj obľúbený plyšový jednorožec, ktorého som v detstve so sebou všade vláčila..."

"Tým sa mi snažíš naznačiť, že ma budeš rovnako všade vodiť so sebou?"

"No... teraz už budem musieť, keď som sa ti s tým zdôverila. Nepohnem sa od teba ani na krok."

"Ale keby sme sa mali postaviť na súboj, ja a ten tvoj plyšový jednorožec, kto by bol víťazom? A nechcem počuť nič o tom, že by to bolo vyrovnané, pretože, Rojková, víťaz môže byť vždy len jeden."

"Potom by som povedala, že by si ty získal víťazstvo s obrovským prehľadom. Nikto by ťa nemohol nahradiť. V mojich očiach si jediným víťazom."

"Uf, to mi teda odľahlo. Už som sa pripravoval na to, že v našej spoločnej spálni sa budeme o posteľ deliť ešte aj s ďalším tretím členom," vtipkuje a pobozká ma na čelo.

"Dokážeš si to predstaviť? Ja a ty obývajúci našu prvú spoločnú spálňu s manželskou posteľou a šatníkom, v ktorom budeme mať vyhradené svoje polovice skrine a poličky..."

"Pravdaže dokážem. V podstate ma tá predstava posúva bližšie k našej budúcnosti, v ktorej bývame vo vlastnom dome a ja ťa môžem nazývať konečne svojou žienkou."

"A ja teba svojím mužíčkom."

"Vieš... boli časy, kedy som vážne nenávidel lásku. To slovo skladajúce sa z piatich písmen mi len pripomínalo, ako biedne na tom som a že žiadna žena by sa do mňa nemohla zaľúbiť, pretože som len obyčajný kripel skrývajúci sa za sklom. Znenávidel som svet aj samého seba, pretože som si nepripadal normálne. Kým som ťa nestretol, neveril som na zmysel toho slova. Milujem ťa a naozaj budem robiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som bol manželom, ktorého si zaslúžiš."

"Dobré ráno, ospravedlňujem sa, že vás ruším o takomto čase, ale mám veľmi dôležité správy týkajúce sa tvojho stavu, Félix," vyrušia nás doktorove slová a ja ako na povel vstávam z postele. Boli sme tak blízko ku bozku, ale nestihli sme sa ku nemu dostať.

Znovu som v rozpakoch, ale na tóne jeho hlasu mi niečo nesedí. Zdá sa mi byť iným, ako pri predchádzajúcom oznamovaní správ ohľadom Félixovho stavu. Zdvihnem od zeme zrak ku jeho osobe postávajúcej v strede miestnosti. Neusmieva sa. Nasadil nulový výraz, neutrálny, z ktorého je pre mňa nemožné niečo vyčítať. Očami nakúka do lekárskych záznamov prichytených na tvrdej bielej doske a na nose si posúva okuliare s okrúhlym čiernym rámom. Prebehne mnou mráz a objavuje sa nevysvetliteľný zlý pocit. Zlá predtucha, na ktorú moje srdce ihneď reaguje. Búši hlasno a každou sekundou nevypovedania ďalších slov je ešte vyplašenejšie. Aký druh správ nám nesie? A prajem si ich vôbec počuť? Nie. Nebudú to zlé správy. Nič zatiaľ nepovedal. Nič nepotvrdil. Len som domýšľavá.

"O čo ide, pán doktor?" preberá iniciatívu a usadí sa na posteli.

"Félix, naozaj sa mi to nehovorí ľahko, ale obávam sa, že ti nenesiem dobré správy. Pomocou vektora zvaného retrovírus sme do tvojho genómu zabudovali funkčný gén, ktorý sa postaral o obnovu tvorby T buniek a navýšil počet bielych krviniek, ktorých si mal ako pacient s ťažkým kombinovaných deficitom abnormálne málo. Liečba sa preukázala ako úspešná a tvoja imunita začína plne fungovať, problém je však v tom, že vírus prenáša gény na náhodné miesta dedičnej informácie, kvôli čomu sa nešťastnou zhodou okolností môže stať, že zasiahne aj pacientove gény a poškodí ich. V tvojom prípade sa liečebný gén uložil do blízkosti génu LMO2, ktorý zodpovedá počas vývoja ľudského plodu za množenie krviniek. Po narodení sa však tento gén stáva natrvalo neaktívnym. Opravený gén tento neaktívny gén aktivoval a začal nanovo plniť svoju funkciu v úplne nevhodnú dobu. V tvojom tele sa pod vplyvom aktivovaného génu množia leukocyty. Máš leukémiu," povie rýchlo a na jeden dych. Vidím, ako sa snažil vydať to zo seba čo najskôr. Neverím svojim ušiam. Prestávam počuť. Len mi v nich hučí a mám dojem, že moja hlava čoskoro vybuchne.

"Nie! To nie je pravda. O čom to hovoríte, jeho stav sa zlepšoval!"

"Je mi to veľmi ľúto, ale riziko tu bolo od samého začiatku. Félix vedel, že to nie je najbezpečnejšia liečba, ale nenastal koniec sveta. Leukémia je liečiteľná. Začneme s chemoterapiou, prišli sme na to včas, máš veľké šance na celkové vyliečenie. Si mladý a silný. Dostaneš sa z toho."

"Nie je to koniec sveta? O čom to hovoríte? Správate sa ako keby to bola len taká malá prekážka, s ktorou sme mali navyše ešte aj rátať?! Áno, vedeli sme, že tu existuje riziko, ale hlavne sme verili, že mu táto liečba pomôže. Nemôžete sem len tak prísť a oznámiť nám, že sa niečo pokašľalo!" kričím na neho a neovládam sa. Vyrábam scénu. Som si vedomá svojej nerozumnosti, ale moje rozumné bunky ma opustili. Cítim zlosť. Z očí sa mi kotúľa nezastaviteľný vodopád a začínam vzlykať.

"Lujza, upokoj sa. Bude to v poriadku," upokojuje ma Félix a hladká ma po chrbte. On utešuje mňa? To jemu bola práve diagnostikovaná leukémia, ja by som mala utešovať jeho, nie naopak. Správam sa nemožne. Ale nech robím čo robím, neviem sa ovládať. Vzalo ma to a rozštiepilo moje srdce.

"Chápem vaše obavy. Samozrejme, že si to takto nikto z nás nepredstavoval. Félixovi sa polepšilo, mal som za neho sám obrovskú radosť, ale niektoré veci nie sú jednoducho v našich rukách. Od budúceho týždňa začneme s liečbou pomocou chemoterapie, ak vás to aspoň trochu upokojí, miera prežitia pacientov je dnes štvornásobne vyššia, ako tomu bývalo kedysi. Cytostatiká a chemoterapeutiká sú schopné zastaviť rast nádorových buniek a zlikvidovať ich. Liečba sa zvyčajne realizuje v rozdielnych časových intervaloch, pretože prestávky medzi cyklami slúžia na úpravu nepriaznivých účinkov cytostatík na organizmus. V najbližšej dobe ťa podrobíme ďalším vyšetreniam, ktoré nám umožnia zistiť, v akom štádiu sa leukémia nachádza. Rozumiem, že je toho teraz na vás priveľa, takže vám doprajem trochu času. Keď budete mať akékoľvek otázky, som tu pre vás."

"Neplač," prihovorí sa mi a prstom mi utiera stekajúce slzy. Neviem prestať. Je to ako keby som pomaličky umierala.

"Ako... ako dokážeš byť tak... takto pokojný?" ledva zo seba vydávam a skryjem si tvár do jeho sivého trička.

"Viem o tom už pár dní, len som ti nechcel nič hovoriť, kým to nebude stopercentne overené. Nechcel som ťa zbytočne trápiť, Rojková," usmeje sa na mňa tým svojím najsrdečnejším úsmevom a pevno ma chytí okolo pliec. Držím sa ho čo najsilnejšie to dokážem, pretože sa cítim pokojnejšie, keď ho počujem dýchať. Zvláda to omnoho lepšie. Hovorila som, že je silnejší. Viac, než som kedy bola ja. A ON SI TOTO NEZASLÚŽI! Kedy ho vesmír nechá konečne vydýchnuť? Nemá za sebou už dostatok utrpenia?