Félix

"Dobré ráno, hrdličky! Nerád ruším vašu idylickú atmosféru, ale čo už narobíme," vyruší nás ráno pri prebúdzaní Hugo a laxne myká plecami.

"Čo tu robíš tak zavčasu?"

"Som tvoj ošetrovateľ!"

"No, už viac nie. Mám nového a dokonca je ich viac, nie iba jeden," doberám si ho a sledujem, ako mu spľasnú vyškerené ústa.

"No páni! Toto som si nezaslúžil. To ma len tak z ničoho nič vymeníš po toľkých rokoch a ešte k tomu bez ohlásenia? Ranil si moje city. Nezaslúžil som si to od teba. Nemal si ani len toľko slušnosti, aby si mi tento rozchod oznámil do hlúpej smsky," teatrálne krúti hlavou a utiera si neviditeľné slzy.

"Raz to prísť muselo. Proste len musíš rozpoznať, kedy sa vzťah stane toxickým. Nelogické udržiavať ho umelo pri živote. Najlepšie je strhnúť ten leukoplast čo najrýchlejšie a najneočakávanejšie. Bolí to menej. Alebo lepšie povedané, máš to aspoň skorej za sebou."

"Mohol si byť ale jemnejší, takto raniť srdce úbohému Hugovi."

"Znovu o sebe začínaš hovoriť v tretej osobe?"

"Jasné! Ak to má znamenať, že ťa tým naštvem."

"Len mi dávaš týmto svojím správaním za pravdu a potvrdzuješ, že je najlepšie to ukončiť. Vždy hovorím, že sa mýlim len zriedkakedy."

"Uhm, prepáčte, nevyrušujem vás tu? Môžem pokojne odísť a keď skončíte, tak sa vrátim. Nechcem narúšať vaše srdcervúce výlevy, páni," ozve sa znezdajky aj Rojková a pošúcha si neupravené vlasy zo spania, ktoré jej stoja na všetky strany. Spali sme spolu v jednej izbe. Bol by som omnoho radšej, keby to bolo v jednej posteli, ale aj to príde. Systematicky a krôčik po krôčiku, Félix!

"Nie, láska, tento tu už patrí do minulosti."

"A toto mám ako vďaku za to, že som to prežil pri tvojom kreténskom zadku celých deväť rokov. Si nehorázne krutý, Félix Šmid. Skončili sme," zahlási a chystá sa na dramatický odchod.

"Okej, teraz si nie som istá tým, či to na mňa len hráte alebo ste sa naozaj pohádali?" Zlieza z postele s nechápavým výrazom a uhladzuje si roztopašne poletujúce pramene vlasov.

"Len žartujeme, Rojková. Vidíš, naša detinskosť ostáva nemenná. Sme len dvaja infantilní chlapci vtipkujúci o niečom, čo druhým vtipné vôbec nepripadá. To si teda dopadla, čo? Dopredu sa ti ospravedlňujem za každý nevydarený pokus o žart, ktorý v budúcnosti budeš od nás počuť."

"Ste najlepší kamaráti, je správne, že máte svoj osobný spôsob komunikácie. Zaručene sa mi zaň ani jeden z vás ospravedlňovať nemusí. Ale len aby bolo jasné, Hugo je aj naďalej tvojím ošetrovateľom, všakže?"

"Ešte si to rozmyslím," otrčí tvár a prevráti povýšenecky očami.

"Ale no tak! Nehraj sa na urazeného, vieš veľmi dobre, že budeš mať môj kreténsky zadok na krku už na celú večnosť. A to aj v prípade, že vyzdraviem. Si v podstate ako môj brat a môj jediný skutočný kamarát a neznášam ťa za to, že si ma prinútil ti to povedať, ty pako!"

"Tiež si zaslúžim trochu lásky! Vy dvaja s Lulu ste presladení cukrom, venujete si každých päť sekúnd intenzívne srdiečkové pohľady, tak sa potom nečuduj, že sa pri vás cítim ako piate koleso na voze."

"A kto ti bráni v tom, aby si si niekoho tiež našiel?"

"Ako keby to bolo také ľahké. Nie každý má šťastie nájsť svoju spriaznenú dušu len tak na detskom ihrisku. Tým ale chcem povedať, že vám to decká neskutočne prajem a mám za vás radosť. Vy dvaja si zaslúžite byť zamilovaní a šťastní. Ale teraz sa vráťme naspäť k príčine, pre ktorú sme všetci v tejto pochmúrnej nemocnici. Ako sa cítiš po tom včerajšom odoberaní buniek?"

"Nemôžem povedať, že by sa niečo zmenilo. V porovnaní so včerajším ránom sa necítim rozdielne. Kedy môžeme začať s terapiou?"

"Do tvojich odobratých buniek z kostnej drene sa v laboratóriu zavedie vektor obsahujúci požadovaný zdravý gén a o niekoľko dní ich injekčne vrátime späť do tvojho tela, kde by sa mali ďalej množiť a produkovať požadovaný účinok."

"Ako dlho to bude trvať?"

"Nedá sa určiť presný dátum. Každý organizmus je iný, toto nie je ako liečba chrípky, u ktorej je predpokladané vyliečenie do týždňa. Polroka, alebo aj celý rok. Záleží len na tom, ako bude Félixov imunitný systém spolupracovať. Nedávno som čítal o príbehu päťmesačného bábätka, ktorá sa narodila s rovnakým ochorením a podstúpila túto terapiu v apríli, doktori neočakávali zlepšenie až do decembra a potom bum! Počet jej bielych krviniek sa zdvojnásobil už v auguste a dnes je z nej zdravé dieťa s plne fungujúcim imunitným systémom."

"Hovoríš o malej Nine?"

"Ty si si znovu robila svoj tradičný prieskum? Koľko prípadov máš už naštudovaných?"

"Neznalosť neospravedlňuje. A naozaj som sa dozvedela kopu nových informácií, po ktorých mi relatívne odľahlo. Naozaj sa v poslednej dobe často hovorí o úspešnosti tejto terapie a väčšina, ktorá sa rozhodla ju podstúpiť, sa kompletne vyliečila. Nefungujúce bunky sa nahradili zdravými a oni aj napriek riziku prežili. To isté čaká aj teba."

"Teší ma, že tomu začínaš veriť."

"Keď to dokážete vy dvaja, musím aj ja. Sme nejaký tím, nie? Ten musí vždy držať pokope a nekaziť partiu."

"To je moje dievča!" skríknem entuziasticky a hoci sa nachádzame v tomto priestore traja, moje oči majú schopnosť vnímať len ju. Zvyčajne to tak býva. Prehliadam ostatných, ktorí sa stávajú v jej prítomnosti neviditeľnými. Ako keby sa stávala jediným človekom na zemi. Prinajmenšom pre mňa jediná rozhodne je. Nenahraditeľná a svoj vlastný originál, ktorého napodobneninu nikde inde nenájdete. Reaguje na mňa perličkovo bielym úsmevom. Stále mi venuje tie svoje doširoka zasadené od ucha k uchu. Krčí milo nosom a i keď je neupravená a len pred malou chvíľou vstávala, je najkrajšou ženou na planéte.

"Na chvíľu si odskočím. Prezliecť sa a zdôveriť sa rodičom o svojom pláne. Budeš v poriadku, však?"

"Neboj sa, dozriem na neho. Ani keby veľmi chcel, cez moje ruky sa von nedostane!" zastane si Hugo ku dverám a založí si s úškľabkom ruky pri prsiach.

"Nemusíš sa obávať, dopadne to dobre. Tvoji rodičia ťa milujú a chcú pre teba len to najlepšie. Nemôžeš nasledovať ich sny len preto, že sú tvojimi rodičmi a ty sa cítiš zaviazaná. Máš nárok na kariéru, v ktorej budeš vynikať. A úprimne, nie je tu nič, čo by si nedokázala. Si úžasná vo všetkom, do čoho sa púšťaš. Máš to jednoducho v aure. Si predurčená k veľkým veciam."

"Tak veľmi ťa milujem, Félix," vysloví dojato a v očiach jej vidím lesknúť sa slzy, ktoré sa zatiaľ ešte nekotúľajú dole jej lícami.

"Milujem ťa, Lujza, najviac na svete, ale dúfam, že sa nerozplačeš. Nerobí mi dobre, keď ťa vidím smokliť, toto je radostná chvíľka. Prelomová. Práve si sa rozhodla zo svojej záľuby v topánkach konečne niečo vyťažiť. Choď už, nerád sa o teba delím, ale v posledných dňoch ma tvoji rodičia musia naozaj nenávidieť, že ich oberám o všetok čas s tebou."

"Je náročne sa od teba odpútať."

"Vrátiš sa späť a ja ťa tu počkám."

"Uvidíme sa, Félix."

"Uvidíme sa, Rojková! O pár hodín!" zahlásim a pred odchodom mi venuje svoj vzdušný bozk. Nebudem klamať, s najväčšou radosťou by som ho vymenil za ten skutočný s jej perami pri tých mojich, ale to som pravdepodobne až príliš lakomý. Na bozky príde. Zažijeme ich v budúcnosti ešte kopu.

"No páni, kto by to bol kedy povedal, že pán cynický a kreténsky Félix Šmid bude jedného dňa vylievať svoje srdce pred pestrofarebnou dievčinou s motýlími krídlami na topánkach. Tá láska z teba zhotovila dokonalého mäkkýša. Ale ja som len rád, keďže som to predpovedal. Od prvého dňa som vedel, že to v sebe máš, len sa tých citov bojíš." Rozvalí sa na kresle a nohami sa oprie o stenu.

"Jasné, ty vieš všetko, hotový veštec," uťahujem si z neho a posadím sa na kraj postele. Niežeby sa v nej nespalo dobre a nedá sa povedať, že je nekvalitná, hrúbka matracu nepripomína tenký a priesvitný papier, ale zmena je znateľná. S kvalitou mojej postele u nás doma sa nedá ani len porovnať. Je omnoho užšia a občasne vŕzga. Nehovorím, že to počujem pri každom otáčaní, ale párkrát som sa na ten zvuk v noci prebudil. Nie je to také príjemné, ako byť doma vo svojej vlastnej izbe.

Áno, je pravda, že vzhľadovo sa až tak markantne neodlišuje, miestnosť je aj tu predelená na dve polovice, z toho tú druhú a väčšiu tvorí moje obydlie. Nie je tu však moja knižnica, ani televízor a DVD prehrávač. A nemám tu ani svoje zelené kreslo. Nie som naučený žiť mimo domu. Toto je moja prvá prespávačka u niekoho iného. Som z domu po prvý raz po dvadsiatich troch rokoch. Je to trochu divné. Viac ako len trochu. Keď sa pozriem von oknom, nachádzam areál s lavičkami a nie dobre zastrihnutým trávnikom. Listy sú odhrabané na jednu kopu a sem tam sa mihne nejaký pacient alebo sestrička pri rannej cigarete. V lete to tu asi musí vyzerať inak. Viac zaľudnene. Slnko je väčším lákadlom ako zatiahnuté mračná a silný vietor. Najvyšší čas, aby som si na túto izbu zvykol. Na ďalších niekoľko mesiacov bude tvoriť môj osobný priestor.

Bol som pri vedomí pri tom odoberaní kmeňových buniek. Dali mi len niečo na utíšenie bolesti a nejaké oblbováky, ktoré ma mali preniesť do nejakej zázračnej dimenzie, v ktorej by som o sebe nevedel. To je zrejme dôvod, pre ktorý som bol po celý čas taký ospalý. Nevnímal som príliš ich slová a pripadalo mi to mimoriadne krátko. A aj napriek tomu, že som mal to miesto umŕtvené, pamätám si iba na tú bolesť. Ostrá, prenikavá, siahajúca až ku srdcu, ale znesiteľná. Keby nebola, asi by som bol už mŕtvy. Keď ku mne prišla do izby, necítil som sa najlepšie, ale jej príchod zmenil aj tú bolesť. Niežeby sa úplne vytratila a zmizla, ale ďalej som sa na ňu už tak nekoncentroval a svoju pozornosť namiesto tej bolesti, namieril k radosti, ktorú som pri pohľade na ňu pocítil. V tom momente mi docvaklo, že Lujza je výnimočná a ja by som bol ten najväčší blázon, keby som jej nedal najavo, čo pre mňa znamená.

"Bolo by odo mňa obrovsky impulzívne požiadať ju o ruku?"

"Nie, určite by si ju mal požiadať! Na sto percent!" povzbudzujúco vyskočí a zdvíha mi podporujúce palce.

"Čakal som, že mi to vyhovoríš. Poznáme sa sotva šesť mesiacov, bolo by to šialené. Sme obaja mladí, samozrejme, že si ešte neželá kráčať k oltáru s nejakým truľom, ktorého spoznala len pred zopár mesiacmi. Nikto sa nezasnubuje po šiestich mesiacoch! Len imigranti, ktorí potrebujú víza, ale odo mňa by to vyznelo šialene..."

"Takže namiesto toho, aby som ti to vyhovoril ja, vyhovoríš si to sám? Zvládaš všetku prácu, Félix, bravó! Znovu sa z teba stáva padavka? Vôbec to nie je tým, že si myslíš, že by ťa mohla odmietnuť, pretože je to podľa tvojich slov urýchlené," naznačuje prstami úvodzovky, "len si bábovka a potrebuješ nájsť dôvody, pre ktoré sa to bude zdať ako zlý nápad."

"Vážne si nemyslíš, že je na to priskoro? Mám len obavy, že ju tým zahnám do kúta a jej odpoveď bude musieť znieť kladne, lebo sa bude báť zdôveriť sa mi so svojím skutočným názorom."

"Chlape, si najtvrdší a najsilnejší človek, ktorého poznám. A obaja dobre vieme, že keď si sa mi s týmto svojím plánom zdôveril, máš to dokonale premyslené. Len si to potreboval s niekým prediskutovať, ale učinil si samostatne rozhodnutie. Si pripravený. Lulu je tiež. Je romantička, akákoľvek iná žena by to možno považovala za hlúposť, lenže ona nie je taká typická žena. Požiadaj ju o ruku, zaručujem ti, že odpoveď bude znieť áno. Alebo to bude len taký pomyselný prsteň a sľub, že jej ostaneš navždy zaviazaný. Neotáľaj s tým. Videl som vás. Patríte k sebe. Dosvedčili by mi to všetci. Nenechaj sa prehovárať a vzchop sa!"

"Fajn! Povedz Pavlovi, aby mi dojednal schôdzku s klenotníkom. Ak ju mám požiadať o ruku, bude to maximálne tak s prsteňom vyrobeným presne na mieru!"