Lujza

"Ako to robíte, že pôsobíte ta kľudne? Neobávate sa o neho?" opýtam sa pani Šmidovej, keď sa ocitneme len samy dve na nemocničnej chodbe pred Félixovou izbou.

"Nie som ani len omylom kľudná, Lulu, len sa tak tvárim, aby Félix cítil moju podporu. Som strachom celá bez seba, je to však jeho rozhodnutie a nám neostáva nič iné, len ako ho akceptovať. Stal sa znovu tým chlapcom. Túžiacim po slnku a čerstvom vzduchu. Nemôžem ho z toho viniť, chápem, kam tým svojím rozhodnutím mieri. Viem, že ťa miluje, to kvôli tebe v sebe nanovo objavil toho strateného chlapčeka so snami. A bez ohľadu na to, ako veľmi sa o neho bojím, verím, že mu to pomôže a on sa konečne stane zdravým. Vždy som si to pre neho želala. Hľadáme vhodného darcu už celé roky, vlastne mi to pripadá ako úplná večnosť a nenašiel sa. Táto terapia predstavuje obrovskú príležitosť. Keby som bola v jeho koži, urobila by som to isté. Musí tomu dať šancu. Štvalo by ho to, ak by sa len nechal zastrašiť. Pre nás dve je to iné, pretože za jeho zdravie by sme boli schopné urobiť všetko. Neprekáža nám, že s nami nemôže vychádzať von, pretože nám jednoducho stačí, keď ho môžeme vidieť a počuť. Ale chápem jeho počínanie. Našiel dôvod, pre ktorý túži mať normálne fungujúcu imunitu. Avšak nerobí to len kvôli tebe, necíť sa byť zodpovedná. Túži po tom, aby ste viedli bežný život niekde na predmestí. Môj syn je do teba úplný blázon, Lulu, v živote som ho nevidela šťastnejšieho a to je aj dôvod, prečo sa snažím zachovať chladnú hlavu a pozerať sa na túto experimentálnu liečbu s trochou optimizmu. Ak to totiž vyjde, už nič mu nebude brániť v tom, aby viedol ten náš bežný život smrteľníkov. A ktovie, možno sa mu aj zunuje a bude nadávať na všetky tieto povinnosti, ktoré ho s nástupom toho bežného života budú čakať, ale to najkrajšie na tom bude práve to, že v prvom rade bude mať príležitosť zunovať ich. Odskúša si to konečne na vlastnej koži. Nebude počúvať len historky z druhej ruky, po prvý raz sa vymenia pozície a on sa stane tým, ktorý bude môcť niekomu vyrozprávať priebeh svojho dňa, ktorý ho privádza do šialenstva. Rozumiem tomu, ako sa cítiš, vyzeráš napäto a tvoje obavy sú opodstatnené, ale musíme mu dať najavo, že sme tu pri ňom a nikam neodchádzame. V tomto momente potrebuje každú pozitívnu myšlienku a ty, milá Lulu, ich máš už od samého začiatku neúrekom. Si pre môjho Félixa ten správny človek, ktorý ho za posledné týždne a mesiace ťahal len tým správnym smerom. Všetko bude v poriadku. Môžeme byť vystrašené, máme na to právo, ale prosím ťa, kvôli sebe aj kvôli nemu, nestrácaj vieru. Je to nesmierne dôležité," hovorí s vľúdnym hlasom a moje ruky vezme do svojich dlaní, aby ich povzbudzujúco mohla stlačiť. Keď sa pozriem do jej očí, vidím v nich Félixa. Nepodarilo by sa im poprieť, že sú príbuzní. Niekde som čítala, že za pigmentom spôsobujúcim farbu očí stojí melanín, ktorý ovplyvňuje aj farbu pleti. Modrookí a hnedookí ľudia majú výrazné množstvo melanínu, zatiaľ čo tí, ktorých farba je zelená alebo zeleno-hnedá ho majú menej.

"Je to náročné, ale robím všetko, čo je v mojich silách, aby som to na sebe nedávala znať. Aspoň nie počas toho, keď sa nachádzam pri ňom. Spočiatku som odmietala jeho rozhodnutie, nedokázala som sa zmieriť s tým, že by sa dobrovoľne pustil do niečoho tak nebezpečného a rizikového. Nehnevala som sa na neho, len mi trvalo uvedomiť si, že je svojím vlastným človekom a ja nemám právo nútiť mu svoj názor. Jedného dňa muselo prísť, že sa nezhodneme a teraz už viem, že som sa správala ako pokrytec. Odišla som, pretože som nezvládala bojovanie s vlastnými obavami. Nevedela som si pripustiť, že sa hodlá urobiť niečo, čo sa vymaňuje zo zdravej logiky. Alebo povedzme si pravdu, skôr z tej mojej logiky. A to bol predovšetkým môj problém. Ukotvený v mojej hlave. Len samotná myšlienka, že prekročí prah dverí na vašom dome a bude vystavený všetkým tým nežiaducim nástrahám vo mne vyvolávala hrôzu. Zvádzala som interný boj sama so sebou. Po prvýkrát vo svojom živote som nedokázala vidieť niečo svetlé. Ako keby sa môj optimizmus vyparil a opustil moju osobu. Došlo mi, že sa tak nemôžem správať večne a vďakabohu, Hugo mi otvoril oči. Potrebovala som to postrčenie, aby som sa vrátila naspäť k sebe. Pani Šmidová, neviete si predstaviť, ako veľmi si želám, aby mu to pomohlo a on vyzdravel. Nič iné si neželám. Neopustím ho. Ani len na krátku sekundu. Prajem si stáť po jeho boku a sprevádzať ho pri všetko, čím si prejde. Budeme si tým prechádzať spoločne. Pretože sme pár."

"Si špeciálna, Lulu. Mala som obrovské šťastie, že som na teba náhodou v tom parku natrafila. Naše životy by vyzerali kompletne inak. Odlišne. Félix by sa možno nikdy nezačal znovu zaujímať o vonkajší svet a aj naďalej by pokračoval v ignorovaní a svojom osobnom proteste pred ľudstvom."

"Nič som neurobila. Doslovne som iba sedela a čakala na to, kým sa otočí."

"A to bolo to najviac, čo si urobiť mohla. Poskytla si mu dôveru, ktorú nevedomky tak dlho vyhľadával. Podroboval tých ľudí skúškou odolnosti a zdržanlivosti a ty ako jediná si si udržala stopercentné skóre. Neprestanem ti byť vďačná a som ti nadosmrti zaviazaná, Lulu."

"Keby ste ma neoslovili, nespoznala by som sa s ním. Takže keď už, som vám rovnako zaviazaná, pani Šmidová. Môj život nebol kompletným, kým som ho nestretla. Snívala som o láske, čítala o nej v románoch a rozplývala sa pred televíznou obrazovkou, ale už teraz vás zaručene môžem povedať, že žiadny príbeh sa nevyrovná tomu, čo máme medzi sebou my dvaja. Bezpodmienečne ho milujem. Je mojou celoživotnou spriaznenou dušou. Vedela som, že ju jedného dňa tak či tak nájdem, ale ani len vo sne by mi nenapadlo, aké zázračné to bude, keď ten deň nastane. Je to ako keby mi chýbala moja druhá časť alebo polovička, keď sa pri mne nenachádza. Nedokázala by som už bez neho žiť. Nebol by to život. Vidím ho vo svojej budúcnosti. Vlastne, on je moja budúcnosť. Neviem, čo sa v nej bude diať, ale nebude sa diať bez neho."

"Miluje ťa rovnakým spôsobom, Lulu. Často som o tomto premýšľala. Ako sa moje dieťa do niekoho zamiluje, keď žije s takýmto obmedzením? A ako sa zamiluje niekto do neho, veď nikam nemôže chodiť a ľudia si takmer vždy volia tú jednoduchšiu voľbu. Stane sa niekoho bremenom? Bude ho navždycky každý považovať len za príťaž? Keď zomriem, kto sa mi o neho postará? Nájde sa tu nejaký človek, ktorý ho bude milovať rovnakou láskou? Ty si ten človek. Aj keby som umrela hoc aj dnes, bolo by to s tým najkľudnejším svedomím, pretože je o môjho syna postarané. Spolieham sa na teba, Lulu, viem, že by si ho neopustila a nesklamala. Si pre Félixa skalou, ktorá ho udržuje pokope a posúva ďalej. Nie si ako ostatní ľudia. A nechcem vyznieť ako šialená matka, ktorej ide o zastrašenie synovej priateľky, ale nemám pochybnosti o tom, že raz sa staneš Félixovou nevestou. Zosobášite sa a budete viesť plnohodnotný život presne tak, ako si to obaja zaslúžite."

"Nemohli by ste ma zastrašiť, keďže to viem tiež. Félixa Šmida si jedného dňa vezmem a sľúbim mu vernosť pri oltári."

"Si okázalé dievča, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor. Ale je už dosť neskoro, ja tu na večer zostanem. Oto mi len zbehol domov pre druhé oblečenie."

"Vy by ste mali ísť domov. Ja som Félixovi sľúbila, že pri ňom dnes zostanem," zaklamem, pretože v skutočnosti si myslí, že som už odišla, "navyše by som aj tak nedokázala zaspať. Nepohnem sa od neho. Bude vyčerpaný po tom odbere buniek."

"Asi máš pravdu a omnoho radšej ocení pri sebe tvoju prítomnosť. Asi chcete byť trochu sami, však?"

"No..."

"Nemusíš nič hovoriť, aj ja som bola mladá, poznám to. Tak vám prajem dobrú noc a prosím pozdrav ho odo mňa. Prídem hneď ráno, čo najskôr sa to bude dať."

"Samozrejme, môžete sa spoľahnúť."

"A Lulu?" opýta sa a zvraští obočie.

"Čo povieš na to, keby si ma začala oslovovať Renáta, a nie pani Šmidová a konečne mi tykala?"

"Bude mi potešením."

"Je to len predsa trochu neosobné, si priateľkou môjho syna, už viac nie si iba zamestnankyňa a opatrovateľka."

"Posnažím sa odteraz vám... ti," rýchlo sa opravím a ona sa usmeje s chápavým úsmevom, "tykať, Renáta."

"Skvelé, chcela som ti to navrhnúť už dávnejšie, ale nejako mi to vždy vypadlo z hlavy s tým všetkým, čo sa odohrávalo. Snáď zažijeme trochu pokojnejšie obdobie."

Zažijeme," pritakám a hľadám svoju mentálnu stabilitu, ktorá by mi moje slová vnútorne potvrdila. Trochu harmónie by rozhodne nezaškodilo.

"Tak dobrú noc, zlatko. Pokús sa trochu pospať si."

"Dobrú noc," poprajem jej a reagujem na otvárajúce ruky, s ktorými sa ma chystá vziať do objatia. Za posledné dni sme sa dosť zblížili. Je naozaj dobrá žena a obdivujem ju za náhľad, ktorý si v takýchto chvíľach dokáže udržať. Jedná sa o jej syna, mnohé matky by sa už dávno zložili, ale ona neskladá úsmev a nehádže flintu do žita. Je silnejšia, než by ste tipovali. Z vonkajšieho pohľadu sa možno zdá ako nevinná a jemná žena, ale pohľad je niekedy klamlivý. Má v sebe ukrytého vnútorného bojovníka.

"Dobrý večer, ako sa cítiš?" opýtam sa po prejdení dvermi na jeho nemocničnej izbe a nachádzam ho na posteli s trochu rozospatými očami.

"Úžasne, keď ťa vidím. Ale čo tu robíš? Myslel som si, že si už dávno odišla. Je neskoro, nemala by si sa o takomto čase potulovať po nemocniciach so svojím nemožným priateľom," hovorí pobaveným, ale trochu ospalým hlasom a vytáča hlavu k môjmu smeru. Podídem bližšie, aby sa nemusel namáhať a chvíľu sa na neho iba pozerám. Škerím sa ako šialená, ale nemôžem sa prestať usmievať. S najväčšou radosťou by som otvorila tie sklenené dvere a hodila sa mu do náručia, ale svojej túžbe musím odolať. Práve teraz je toto najbližší kontakt, ktorý medzi sebou môžeme mať. Vlastne to ani nie je tak úplne kontakt, keďže sme asi na tri alebo štyri metre od seba vzdialení, ale je v dosahu mojich oči. Vidím ho jasne a zreteľne. A je v poriadku. Síce trochu unavený, ale nie natoľko, aby nemohol hovoriť tie svoje fóriky.

"Naozaj si si myslel, že len tak odídem domov a teba tu nechám samého?"

"Nie, ani nie. Tak trochu som dúfal, že ťa dnes ešte posledný raz uvidím. A tak trochu som si tým bol aj istý, keďže som ti sem nechal priniesť posteľ. Nemá toľko vankúšov, ako tá tvoja doma, steny nezdobia tapety s motýľmi a z palety farieb ponúkam len bielu, ale verím, že mi nedáš košom, Rojková."

"Nikdy, Félix Šmid. Počuješ ma? N-I-K-D-Y," vyhláskujem a hlavou sa otočím k pristavenej posteli. Myslel dopredu. Hoci sme sa nedohodli, že dnes prespím, pozná ma už natoľko dobre, že vie, aká neodbytná som a ani celý svet by ma neprinútil k odchodu.

"Nedokážeš si predstaviť, akú neuveriteľne veľkú chuť mám ťa pobozkať. Si taká nádherná, Lujza."

"Keď vyzdravieš, budeš ma môcť bozkávať už navždycky."

"Sľubuješ?"

"Kedy som ti klamala? Nie som klamárka, tieto pery, toto srdce, táto hlava... všetko patrí tebe, Félix. Zapíš si to za uši."

"Budem musieť popracovať na svojej trpezlivosti. Len sme začali a bude to trvať ďalších pár mesiacov, nebude ti to čakanie prekážať? Táto izolácia bude zdĺhavá. Zamestnala si sa u nás, pretože si potrebovala peniaze a tie už odmietaš vziať, máš právo na svoj vlastný život. Nemusíš tráviť celé dni zavretá so mnou."

"Rozhodla som sa priznať rodičom so svojimi plánmi do budúcnosti. Dozvedia sa, že nemám v pláne nastúpiť na vysokú školu. Nebudú z toho nadšení, ale viem, že to pochopia a podporia ma. Beriem si príklad od teba. Prestúpil si svoj tieň a nebojíš sa neúspechu. Je načase, aby som sa vzchopila a začala bojovať rovnakým spôsobom o svoju budúcnosť. Začnem pracovať na svojej vlastnej kolekcii topánok, každý deň si sem vezmem svoj skicár a spojím príjemné s užitočným. Budem ťa mať na očiach a zároveň budem aj produktívna. Dve muchy jednou ranou."

"Tvoji rodičia budú za teba šťastní. Ja som. Konečne si si uvedomila svoj talent. Tieto topánky? Je zločin, že o nich nevie viacero ľudí. Prichádzajú o pôžitkársky zážitok. Svet je nimi priaznivejší."

"Znamená pre mňa veľa, že vo mňa veríš. Ale teraz si pospi. Musíš byť unavený a máme pred sebou náročné dni."

"Máme?" spýta sa a prižmuruje vyčerpane oči.

"Máme. Všetko, čo sa týka teba, sa od dnešného dňa týka aj mňa," zahlásim potichu a hlavou sa opriem o sklenenú stenu. Zaspáva. Vyzerá tak sladko a nádherne. Obetovala by som svoj spánok skrz ten jeho kedykoľvek. Svet naozaj vyzerá mierumilovnejšie, keď sme spolu.