Félix

Jazdí na ružovom bicykli s prúteným bielym košíkom. Už jej chýbajú len pomocné kolieska a vzhľad dievčatka v predškolskom veku je sfinalizovaný. Z mojej izby odišla už dávnejšie, predpokladám teda, že jej moja milá mamička už vyrozprávala celý srdcervúci a dojímavý príbeh Félixa Šmida, chlapca vždy uzavretého za štyrmi stenami a dožadujúceho sa denného svetla vo svojom detstve. Zazrela ma v okne a videl som, že sa mi chystala zamávať, ale stihol som zaliezť ešte predtým, ako vystrela ruku. Nemôžem zo seba vydávať žiadne priateľské vibrácie. Toto švihnuté dievča musí odtiaľto čím skôr odísť. Nie som mimino, nepotrebujem opatrovateľky, ktoré by na mňa dávali pozor a robili mi spoločnosť. To však moja matka nedokáže pochopiť. Rozhoduje sa poza môj chrbát a na môj názor vrcholne kašle. Nemám svoju samostatnosť, vo všetkom som bol stále odkázaný na svojich rodičov, tak prečo nemôže chápať, že nepotrebujem ľútostivé pohľady ostatných nezainteresovaných ľudí? Nie som na vozíčku, ani pripútaný na smrteľnom lôžku, dokiaľ sa nachádzam v tomto sterilizovanom, baktériám brániacom dome, nič mi nehrozí. Nemusí sa obávať, že odtiaľto vypadnem. Zvykol som si byť sám a bez dozoru. Hlasy ľudí snažiacich sa o komunikáciu pre mňa predstavujú len akýsi šum a ruch v pozadí. Nerád s niekým diskutujem. Netúžim vyjadrovať svoje pocity a hovoriť niekomu, ako sa mám. Často si myslím, že sa u mňa vyskytuje aj ďalšia choroba okrem poruchy imunity. Som asociálny. Stýkanie sa s ostatnými pre mňa predstavuje príťaž, neopísateľné bremeno a rozčuľuje ma vidieť pri tých dverách každé dva týždne niekoho iného. Myslel som si, že to pochopia. Že zistia, z akého dôvodu tu tí ľudia nedokážu vydržať. Nie je to kvôli mojej chorobe. Nie je prenosná. Ani smrteľne nebezpečná pre druhých. Odôvodnenie je prosté. Nevydržia to so mnou. Podvedome sa správam ako kretén a svojím správaním ich dohnám k odchodu. To isté zamýšľam urobiť aj s tou prostoduchou dievčinou Lujzou Rojkovou. Nevydrží to so mnou.

"Môžeš vyjsť, slečna Rojková už odišla," prehovorí mama a približuje sa ku kľučke na sklenených dverách, ktoré predeľujú miestnosť na dve časti. Nie sú však súmerné a rovnako veľké. Tá moja je omnoho väčšia a nachádzajú sa za ňou ďalšie dvere, ktoré vedú do kúpeľne.

"Nie, ďakujem. Tu mi je komfortne."

"Félix Šmid, prečo sa snažíš zakaždým svoju matku naštvať?"

"Kde si to dievča našla? V cirkuse alebo u kolotočiarov?"

"Slečna Lujza je pozoruhodné dievča a od zajtra sa stáva tvojou novou opatrovateľkou. Prosím ťa, snaž sa to dievča trochu šetriť. Je čistá a dobrosrdečná, a keď ju trochu spoznáš, sám zistíš, aká milá je."

"To nevylučujem, ale načo by si z nej urobila moju opatrovateľku? Čo ťa dovádza k tomu, že nevezme nohy na plecia ako všetky tie predchádzajúce chudinky?"

"To dievča spievalo uprostred detského ihriska a vyšplhalo sa na strom len aby sa jej podarilo dostať dole jedno neposlušné a rozmaznané decko. Predpokladám teda, že má s rozmaznanými deťmi veľmi dobré skúsenosti a nenechá sa nimi premôcť." Usmieva sa víťazoslávne a pootvorí dvere na mojom sklenenom vezení.

"Neporovnávaj nejaké slabomyseľné decko so mnou. Čoskoro mladá slečna Rojková pochopí, že som beznádejný prípad a odíde do svojej krajiny, kde je všetko srdiečkové a rozprávkové."

"Nepodceňuj ju, miláčik. Možno sa nezdá, ale to dievča je silné a nenechá sa len tak ľahko zdolať. Podarí sa jej zlomiť tvoj pesimizmus a zdolá tvoje brány, to mi ver."

"Alebo zmizne ako všetky ostatné. Neprikladaj jej takú dôležitosť, sotva ju poznáš, nie je ničím výnimočná a nelíši sa od tých, ktoré sa už pri mojich dverách ukázali. Prečo to nemôžeš nechať tak a prestať s týmto dohadzovaním?"

"Pretože si môj syn, milujem ťa a toto správanie ťa nevystihuje. Ako dieťa si sa rád pozeral von oknom a predstavoval si si, aké je to byť tam vonku. Sníval si. Nebol si takýto zatrpknutý a utiahnutý do svojho vlastného sveta. Som tvoja matka, vždy budem robiť všetko pre to, aby som priviedla naspäť toho usmievavého a šťastného chlapčeka."

"Ľudia rastú a časom pochopia, že im ten detský mozog nemôže vydržať večne. Toto je moje pravé ja a to, že s ním nie si spokojná, to je len tvoj problém. Som unavený, tá tvoja Rojková ma svojím nechutným optimizmom vyčerpala. Ocenil by som, keby si mi zatvorila dvere a odišla."

"Félix, len som chcela..."

"Dobrú," zahlásim a miznem za dverami kúpeľne. Nemám náladu to s ňou viac rozoberať. Nechápe to. Nechápe mňa. Žijeme v jednom dome, ale ani to nezabránilo k vzájomnému odcudzeniu. Je to svet kontrastov a paradoxov. Nie som si istý, či ma moja choroba vlastne nezachránila. Tam vonku je to samá intriga, lži a teroristické útoky. Vôbec to nie je také rozprávkové a harmonické, ako to prezentuje to bláznivé dievča. Kedysi som si želal vidieť a spoznávať jeho krásy, preskúmať každý jeho kút a poprechádzať sa bosými nohami po orosenej tráve hneď zrána. Dnes už viem, že v tej tráve sa nachádza kopec znečisteného trusu, bodavé kamene, úlomky skiel a injekcie po narkomanoch. Vrcholne nebezpečné a nerozvážne vyzúvať sa a prechádzať sa po nej. Neopustím brány tohto domu a zmieril som sa s tým. Neplačem nad svojím osudom, viem, že ho zmeniť nedokážem a nepotrebujem ostatných, aby mi pripomínali, že oni majú tú šancu sa vytratiť. Ja im tú šancu udeľujem. Môžu sa kedykoľvek zdvihnúť a odísť. Nemusia byť uväznení v rovnakom žalári. Poznajú, aké to je byť na druhej strane a preto dokážem pochopiť, že im tá strana chýba. Ja niečo také povedať nemôžem. Človeku predsa nemôže chýbať to, čo nikdy nemal, nie? Nedýchal som ten povestný čerstvý vzduch a preto hovorím, že tomu môjmu sa nedokáže nič vyrovnať. Nesnívam o tom, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zázračne vyliečil. Všetko, čo potrebujem, mám tu. Nič mi nechýba. Lenže moji rodičia a ja žijeme na diametrálne odlišných kontinentoch. Nevedia sa vcítiť do mojej situácie a ja na oplátku do tej ich. Snažia sa ma pretvoriť ku svojmu obrázku. Sú spoločenské bytosti, azda by sa aj dalo povedať, že som pre nich vždy bol a aj budem len na príťaž. Želali si dieťa, ale nie kripla, ktorý si vyžaduje zaobchádzanie ako v bavlnke, pretože čo i len jedna malá baktéria by zlikvidovala a vyhladila jeho systém. Narodil som sa ako zdravý. Teda vlastne ani to nie je pravda. Len si o mne mysleli, že som zdravý. Realita nastala až potom. Tak dlho sa snažili a nakoniec dostali mňa. Náchylné dieťa na všetky choroby na svete. Prispôsobili mojej chorobe svoj život a zatvorili sa so mnou spoločne do môjho antibakteriálneho väzenia. S tým nerátali, ale museli vziať to, čo prišlo. Bol som koniec koncov ich vysnívaný syn, nie?

Mám rád toto svoje miesto. Cítim sa tu bezpečne. A vždy sa vraví, že niet nad vlastný komfort. Nepôsobí to tu takým tým nemocničným dojmom. Nezapácham po dezinfekcii, fakticky si nie som ale istý, či mám vôbec nejakú vôňu, a ani priestor nie je vymaľovaný do bielej. Mám tu svoju obrovskú posteľ, kreslo s vysokou opierkou, televíziu, ale najpodstatnejšiu súčasť tejto izby tvoria moje knihy. Aspoň týmto som ostal verný našej rodinnej tradícii. Všetci v nej milujeme knihy. Rodičia vlastnia vydavateľstvo a pomáhajú začiatočným autorom v ich ceste na výslnie. Čítanie je mojím koníčkom. Ak mám pravdu povedať, vystačil by som si s ním po zvyšok svojej existencie na tejto planéte. Nemusím vychádzať von, aby som sa stretával s rozličnými nástrahami rôznych ľudí, etník a rás. Milujem horory. Sú ukážkou reálnosti. Ľudia sú monštrá, zabíjajú, kradnú a klamú. Necítia absolútne žiadne známky viny za svoje činy a len tak, nenáročky, napália svoje auto do davu nič netušiacich ľudí. To mi pripomína, že zajtra musím tú rozčítanú knižku od Kinga dokončiť. Klasická hra na mačku a myš. Lovenie starého detektíva na penzii, ktorý sa pokúša nájsť páchateľa tohto činu, pričom si ani len neuvedomuje, že ho má po celý ten čas na muške a prechádza popri ňom. A ten magor sa mu pekne celú tu dobu vysmieva do tváre a provokuje ho.

Rojková sa tvárila vystrašene a zhnusene, keď som jej tú situáciu opisoval. Stavím sa, že číta len zamilované dievčenské romány a rozplýva sa nad ich nežnou a sladkou náturou. Ja proti nej vcelku ani nič nemám. Lepšie povedané proti žiadnej z tých opatrovateliek a opatrovateľov som nič nemal. Nejde tu o nich. Jedná sa o princíp dokazovania mojej mame, že nepotrebujem tento druh zaobchádzania. Nie som v núdzi o spoločnosť, vyhovuje mi samota. Vyžívam sa v nemom priestore, v ktorom sú počuť len moje myšlienky. Nerád vediem diskusie, do ktorých sa ľudia so mnou púšťajú len z prahpustého dôvodu zaplnenia toho prázdneho ticha. Veď aby reč nestála, tak sa budeme zhovárať zo slušnosti. Vonku je pekné počasie. Neviem, nikdy som tam nebol. Vrcholne tieto zdvorilostné drísty nemôžem vystáť. S tými ľuďmi nemáme spoločnú reč. Nikdy sa tu nenachádza nič, čo by nás spájalo. Mame ide len o moje dobro. Sčasti ju aj chápem. Som jej syn a matky pre svoje deti robia vždy to, čo si myslia, že je pre nich najlepšie. Aj jej úmysly sú dobré. Záleží jej na mne, viem to, neobviňujem ju, ale prekáža mi, že sa neustále montuje do mojej emancipácie. Teda aspoň v rámci možností. Nestane sa zo mňa nezávislý chlap, ktorý sa presťahuje do svojho vlastného domu alebo bytu a založí si vlastnú rodinu. Toto sa v mojej budúcnosti nenachádza. Moju minulosť, prítomnosť a budúcnosť tvoria jedine tieto steny a múry. Záchrana nepríde. Prestal som na ňu čakať a stotožnil sa so svojím osudom.

Iní by povedali, že toto nie je život. Zavretý a izolovaný od toho, čo sa deje tam vonku. Nemať možnosť vyjsť a vidieť, o čo všetko prichádzam. Preprogramoval som svoje myslenie. Už to viac nie je o tom, čo strácam tým, že tam nie som. Pretože povedzme si pravdu, funguje a bude to tam fungovať aj bezo mňa. Svet ma nepotrebuje a ja jednoducho nepotrebujem svet. Nepoznám sa so svojimi rovesníkmi, ľudia o mojej existencii nevedia. Len tí, ktorých mama povolala do služby. Žijeme v odľahlej štvrti, naokolo nie je žiadne susedstvo a do mesta je to ďaleko. Už teraz je zo mňa v podstate duch. O to ľahšie bude pre všetkých vyrovnávanie sa s mojou smrťou. Nič neznamenám. Som len úbohým človekom a môj osud nie je nijak zaujímavý. Tá Rojková je plná života, priam ním prekypuje, má toľko energie, len by som ju o ten jej entuziazmus obral. Je na mňa až príliš veselá a pozitívna. Úplný opak mňa. A tie jej motýlie topánky. Nič nevkusnejšie som snáď ešte nevidel. Čo asi z môjho pohľadu nevyznie až tak dehonestujúco, keďže som toho skutočne až tak veľa vidieť nestihol, ale tie motýle boli cez celý predok. Pri každom jej kroku ako keby nadvihovali krídlami a vyzerali živo. Celá bola nahodená do extrémneho nevkusu. Aj keď na druhú stranu, nevyzerala v tom až tak hrozne, akoby to bol prípad u väčšiny, ktorá by sa rozhodla odieť do niečoho podobného. K tej jej nechutnej pozitívnosti výber oblečenia sedel. Na poličke už na mňa čaká moje čierne pyžamo. Pekne poukladané, práve pred niekoľkými minútami vysterilizované v prístroji na sterilizáciu oblečenia. Navlečiem si ho a ukladám sa do postele. Mám za sebou ďalší deň. Trochu iný ako včera, ale až tak veľa sa na ňom nezmenilo. Spoznal som ďalšiu švihnutú opatrovateľku, pustil sa do čítania knihy a deň končil hlbokou diskusiou s mojou matkou o tom, ako sa moja osobnosť v priebehu rokov razantne zmenila. Hor sa do ďalšieho prežitého stereotypu.

Ráno vstávam o siedmej. Čaká ma povinná ranná prehliadka. Meranie tlaku, teploty, bakteriálny rozbor krvi. Na rozdiel od opatrovateliek, ošetrovateľov nemením. Mám jedného už deväť rokov. To je obzvlášť u mňa pomerne veľký úspech. Hugo je o desať rokov starší, kontroluje ma každý deň a v prípade nejakého zhoršeného stavu je okamžite na linke. Býva v dosiahnuteľnej blízkosti, takže pre neho nie je náročné sa ku mňa dopraviť. Keď nerátam rodičov a Pavla, je jediným, s ktorým prichádzam do vztyku každý deň. Vidím jeho auto zaparkované pred domom. Je presný ako hodinky. Neprekáža mi. Na prekvapenie s ním na moje pomery vychádzam veľmi dobre. Ale tiež sa nedá povedať, že by sme boli kamarátmi. Viem, že si len robí svoju prácu, za ktorú dostáva zaplatené. Som pre neho len obyčajný pacient. Ku všetkým sa správa tak priateľsky a zdvorilo. Nie som výnimka.

"Dobré ráno," pozdraví sa a umyje si ruky antibakteriálnym mydlom pred vstupom do mojej zasklenenej miestnosti. Kufrík s lekárskymi pomôckami si ukladá na stôl a následne otvára dvere, aby sa ku mne mohol dostať.

"Ty tuším nedokážeš meškať. Tá tvoja dochvíľnosť je otravná."

"Niekto tu vstával hore zadkom? Teda prepáč, správaš sa nevrlo každé ráno, asi by sme mali zvážiť poberanie nejakých sedatív. Alebo nejaký Xanax na ukľudnenie nervov, čo povieš?" hovorí s úsmevom a okolo ruky mi priťahuje tesnú manžetu tlakomeru.

"Tak si hovorím, že ty vlastne ani nemáš život a si na tom ešte horšie ako ja. Neustále tu obsmŕdaš, nedokážeš bezo mňa spať a objavuješ sa tu niekoľkokrát za deň..."

"Nedokážem žiť bez tvojej ohavnej tvári a milého pesimizmu. Čo ti poviem, som od prírody prirodzene obetavý tvor."

"Dobré ráno!" zakričí od dverí a snaží sa za sebou zatiahnuť dvere. Tie však ostávajú na mieste a nehýbu sa. To je to dievča také kľavé, že nedokáže zavrieť jedny zaťahovacie dvere? Ďalšia, ktorá nedokáže spať. Čo tu hľadá tak skoro? Pohľad mi zbieha automaticky k jej nohám. Nemá obutú tú ohavnosť zo včera, ale že by na tom bola dnes o niečo lepšie, to by sa tiež povedať nedalo. Špicaté lodičky na hrubom podpätku a drobnými motýľmi, ktoré nahusto pokrývajú celý predný priestor. A ten jej účes? Dva malé drdoly s mašličkami. Hotová katastrofa. Mickey Mouse by bol hrdý.

"Dobré ráno," ozdraví sa Hugo a premeriava ju očami. Škriabe sa na brade a rozhodne sa snaží si ju niekam v hlave zaradiť.

"To je moja nová opatrovateľka," zahlásim potichu a namierim jeho pozornosť naspäť k sebe.

"Idem nevhod? Pani Šmidová povedala, aby som prišla ráno, a keďže som skoro vstala, povedala som si, že nebudem zbytočne otáľať a prídem. Inak rada vás spoznávam, volám sa Lujza, ale všetci ma..."

"... volajú Lulu, lebo ste v detstve svoje meno nedokázali vysloviť celé. To ste už H-O-V-O-R-I-L-I!" vyslabikujem a naraz ma prepadá otrávenosť z tej jej neustálej nálady. Je krátko po siedmej, ako môže byť taká entuziastická hneď zrána?

"Správne, vy ste si spomenuli! Ako je možné, že máte otvorené dvere?"

"Prišiel za mnou môj ošetrovateľ, aby zistil, koľko času mi do smrti ešte ostáva. A s vzhľadom na váš príchod to nebude trvať dlho. Infikovali ste ma, Rojková. Je mi nevoľno, trasiem sa od zimy, budete ma mať na svedomí, naozaj sa necítim dobre," hovorím a drkocem pomedzi to zubami. O malú chvíľu sa začínam triasť a padám zo stoličky. Vydávam zo seba pračudesné zvuky a vykrúcam tvár. Vyzerám, akoby som mal epilepsiu, čo len tak náhodou s mojou chorobu vôbec nesúvisí, ale to ona nemusí vedieť. Stavím sa, že sa mi ju podarí znovu napáliť.

"Prepáčte, ja som nechcela. Nemôžete zomrieť! Ste jeho ošetrovateľ, robte niečo! Mám ísť zavolať pomoc?" vystrašene si vyberá mobil z kabelky a ruky sa jej trasú ako osika. Do tváre úplne vybledla a aj ten otravný úsmev zmizol. 

"Tento truľo si z vás len uťahuje, nič mu nie je. Teda okrem toho, že je príšerný debil a kretén, že Félix?"

"Rojková, upokojte sa. Nezomieram. Zatiaľ."