Félix

"Máš bielu farbu, to znamená, že ťaháš ako prvá, Rojková."

"A môžem svoju figúrku postaviť hocikde?"

"Poslednú hodinu som ti vysvetľoval pravidlá a ty sa ma opovážiš spýtať takúto otázku?"

"Len si to u teba opätovne overujem."

"A nesúvisí to len tak náhodou s tým, že si to nepamätáš?" Pozriem na ňu podozrievavo a ona zahanbene sklápa zrak k hracej šachovej doske. Hrali sme za uplynulých pár týždňov všetky stolové hry, ktoré sa v našom dome nachádzali, ale šach som úmyselne vynechával, pretože som nejako predpokladal, že v tom nie je dobrá. Niežeby som ju nepovažoval za inteligentnú, ale dokážem si priznať, že to nie je práve hra, ktorá by bola zábavná a ľudí by bavila.

"Možno..."

"Každá zo šiestich figúr sa ťahá rôzne. Nemôžu sa hýbať cez iné figúry a nikdy sa nemôžu ťahať na polia, kde máme svoje vlastné. Kráľ je najdôležitejší, ale zároveň aj jedna z najslabších figúrok, môže sa presúvať na vedľajší štvorec ľubovoľným smerom, ale nikdy do šachu, kde by mohol byť vyhodený. Dáma je najsilnejšia. Tiež sa môže posúvať v ľubovoľnom smere, pokiaľ jej v ceste nestojí iná figúrka. Veže sa ťahajú iba dozadu, dopredu a do strán. Strelci štartujú len na jednej farbe a musia na tej farbe vždy aj ostať. Dobre sa s nimi hrá, pretože každý kryje slabiny toho druhého. Jazdci sa pohybujú úplne odlišne, dve políčka idú jedným smerom a jedno políčko pod deväťdesiatstupňovým uhlom - v takzvanom smere písmena L. A nakoniec tu máme pešiakov, ktorí sú nezvyčajní a hýbu sa rozdielnymi smermi - dopredu alebo berú diagonálne. Môžu sa presúvať len o jedno políčko, výnimkou je prvý ťah, kedy je možné posunúť ich o dva políčka. Si pripravená začať?"

"Jasné!" vykríkne a narazí do stola, z ktorého zrúca všetky naukladané figúrky, ktoré dopadajú s buchotom na zem. "Prepáč, som nešikovná! Hneď to pozbieram, nechcela som ich zrútiť," kajúcne sa ospravedlňuje a skláňa sa dole k zemi, kde ich po kolenačky začína zbierať.

"Nič sa nestalo. Upokoj sa, Rojková. Dnes sa mi zdáš trochu roztržitá, stalo sa niečo?"

"Ocko je na dnes objednaný ku kardiológovi. V poslednom čase sa dosť často sťažuje na pichanie pri srdci a ja mám o neho strach," odpovie skľúčene a posadí sa na zem. Kľuknem si k nej a rozhodujem sa, či je správne v tomto momente sa jej dotknúť, ale nakoniec zahadzujem hrdosť a prstom jej prejdem po líci.

"Prečo si mi o tom nepovedala? Vôbec nemusíme hrať nejaký hlúpy šach. Vieš, že mi môžeš povedať všetko. Poznáme sa už koľko, tri mesiace? Rojková, keď ťa niečo trápi, som tu pre teba. Rovnako ako ty pre mňa."

"Chcela som odvrátiť svoju pozornosť a nejako sa na chvíľu zabaviť, aby som na to nemusela myslieť. A Pavol spomínal, že hranie šachu bol tvoj najväčší koníček, že vraj si vyhral hneď niekoľko online šachových turnajov."

"Nechcem vyznieť namyslene, ale je pravda, že som si odniesol z tých turnajov pár imaginárnych trofejí," žartujem, pretože ju chcem rozosmiať a prisadnem si na podlahu k nej. Zasmeje sa a letmo do mňa drgne plecom.

"To je ten smiech, ktorý som túžil počuť. Bude v poriadku. Ty si optimistka, za všetkých okolností myslíš pozitívne. Tvoj otec je relatívne mladý a kto vie, možno to nie je vôbec nič vážne. Len nejaké upozornenie od organizmu, aby si trochu odpočinul, spomínala si, ako drie od rána do večera v tej vašej pekárni. Pravdepodobne to zapríčiňuje stres. Vlastne, kľudne choď za ním, ak ti to pomôže. Pochopím, že chceš stáť pri svojej rodine."

"Vzala ho tam mamka, s Tyly sme sa ponúkli, že pôjdeme s nimi, ale povedali nám, že by to bolo zbytočné. Zavolajú nám ihneď, ako sa dozvedia výsledky."

"Prečo si mi o tom nepovedala? Trvá to už dlhšie?"

"Nemyslela som si, že by ťa mohli zaujímať moje problémy," odpovie so smutným úsmevom a rukami sa dotkýna kolien, na ktoré si položí svoju hlavu.

"Zaujíma ma všetko, čo sa ťa týka, Rojková. Nespomínala si náhodou, že sme kamaráti? Alebo si to hovorila len preto, aby som sa necítil ako totálny lúzer?"

"Sme kamaráti, len proste... bála som sa vysloviť to nahlas. Stalo by sa to príliš reálnym, vieš? A ja si jednoducho nedokážem predstaviť svet, v ktorom by moji rodičia neexistovali. Milujem ich z celého srdca."

"Tvoj otec sa nikam nechystá, ale teraz potrebuje, aby si pre neho bola silná. Nie si typ človeka, ktorý skladá karty len tak rýchlo. Pozitívna myseľ, pozitívna realita, nie? Náš osud je výsledok našich myšlienok - Alexander Svijaš. Vaše myšlienky riadia celý váš život! Zrejme si nedokážete ani dobre predstaviť, že svoj život ovládate svojimi myšlienkami. Ste to, čo si myslíte, a tvoríte to, ako myslíte. Pozitívne či negatívne. Každá myšlienka je ako vták, ktorého vypustíte do oblakov," čítam jej z knižky Slová, ktoré pomáhajú na strane, ktorú som si zhodou okolností otvoril dnes ráno a začal ňou svoj deň.

"Ty dávaš predslovy mne, som na teba hrdá, Félix."

"Nepredvídateľný zvrat v udalostiach, všakže? Kto by to bol povedal, že sa role prevrátia."

"Ale súhlasím. Som netrpezlivá, ale musím to vydržať. Keď si vsugerujem do hlavy, že je ockove srdce zdravé, stane sa tak."

"Zmeníme radšej tému, dobre? Leto sa o chvíľu končí, ako sem budeš dochádzať v zime? Viem, že na svoj bicykel nedáš dopustiť, ale zrejme budeš potrebovať zimné gumy a cesty budú zamrazené a zľadovatené. Nechcela si si urobiť vodičský preukaz?"

"Ja som si ho už urobila. Ešte v osemnástich po skončení strednej školy," zdôverí sa a zdvihne hlavu zo svojho pohodlného klbka.

"Čože? A prečo teda nejazdíš na aute? Nebolo by to pohodlnejšie?"

"Autá sú strašidelné. Veľké a náročné na ovládanie. Ničia naše prostredie a demolujú ho svojimi výparmi. Navyše, čo ak pôjdem prirýchlo a nebudem mať schopnosť dobrzdiť? Mohlo by sa to stať na priechode a ja niekomu ublížim. Nie vedome, ale stále by som to bola ja a hlavne moja vina, ktorá sa pričinila k vzniku nehody. V aute vyzerá byť všetko také stiesnené a keď som na mieste spolujazdca, mám príležitosť kedykoľvek z auta vyjsť, na mieste vodiča nastáva iná situácia. Za volantom sa cítim byť uväznená. Skúšala som po skúškach jazdiť, ale po piatich metroch som sa vždy zastavila. Nedokážem to. Som padavka, uznávam a dávam ti povolenie pozerať sa na mňa pohŕdavo."

"Všetci máme strach z niečoho alebo niekoho, ktorý nevieme prekonať. Nebuď na seba taká prísna, máš povolené sa niečoho báť. Nemusíš byť silná za každých podmienok. Ja som ten posledný, kto by ťa mohol súdiť. Pozri sa na mňa, polroka som strávil zavretý za tou presklenou stenou, pretože som sa bál vyjsť von a opustiť svoj komfort."

"Ale nakoniec si to prekonal a vyšiel si von..."

"Áno, ale nedokázal by som to bez teba. Pokiaľ ide o mňa, som omnoho väčšia padavka. Ty, Rojková, si jeden z najsilnejších ľudí, akých poznám. Ale nechcem, aby si v takom hroznom počasí jazdila na svojom bicykli."

"Budem chodiť autobusom. Neďaleko je autobusová zástavka, poradím si."

"O tom nepochybujem. Asi by sme už mali vstať z tej zeme, čo povieš?"

"Ani som si to poriadne neuvedomovala."

"Smiem prosiť?" Vstanem a podávam jej svoju ruku, o ktorú by sa mohla počas vstávania pridŕžať.

"Prečo nie," odpovie a prijíma ju. Prvýkrát ju držím za ruku a naraz sa vo mne prebúdza pocit, ktorý kričí a žiada, aby som ju za tú ruku držal už navždy. Je to ako nejaká urgencia a blikajúci signál, po ktorom moje srdce búši nekontrolovateľným tempom a obávam sa toho, že to započuje aj ona.

"Tvoje ruky," komentuje a ani ona sa ma nepúšťa. Intenzívne mi hľadí do očí a tie jej čokoládové ma doslovne prepichávajú. Chcem niečo urobiť. Niečo, čo presahuje medze pojmu kamaráti. Prajem si pritiahnuť ju k sebe a pobozkať ju na tie pery s trblietavým ružovým leskom, ktorý zaváňa svojou sladkosťou až ku mne. Čerešňa. Asi tá najsladšia a hoci neobľubujem sladké, v tomto momente mám na ne obrovskú chuť. Chvalabohu, že ma nemôže počuť. Prepadol by som sa od samej hanby až pod zem, keby sa dozvedela, na čo to práve myslím a aké chlípne myšlienky mi po hlave behajú.

"Čo je s nimi?" spýtam sa nechápavo a s dlhšou odmlkou, pretože som na ňu tiež hľadel ako na nejaký výjav z Biblie.

"Sú teplé a tým mojím sedia. Hebké a príjemné na dotyk. Dlho som premýšľala o tom, aký je tvoj stisk. Máš ho pevný, ale zároveň ohľaduplný, nestláčal si moju ruku, uchopil si ju jemne, avšak aj napriek tomu som cítila pocit bezpečia a opory, ako keby mi v hlave bliklo, že sa o teba môžem oprieť a nepustíš ma. Prepáč, trepem znovu somariny. Už ťa púšťam. Žiadny kontakt. Nedodržiavam tvoje podmienky." Odstupuje odo mňa a obe ruky schováva za chrbát. Vôbec si ma nemusela púšťať, Rojková. Vôbec.

"Zahráme si hru. Napíšeme si na papier mená nejakých osôb a budeme hádať, kto sme. Podmienkou ale je, že tie postavy musíme obaja poznať a keď sa budeme pýtať, odpoveď môže byť len áno alebo nie," navrhnem pre prerušenie trápnej atmosféry, ktorá sa v izbe vyslovene nahustila a sledujem jej reakciu.

"Si si istý, že si predsa len nechceš zahrať ten šach?"

"Nič v zlom a naozaj bez urážky, ale asi nemám toľko trpezlivosti, aby som ťa to naučil. Nemohol by som robiť učiteľa. Ako vidíš, vo vykladaní som hrozný, vlastne zrejme je chyba v tom, prečo si to nevedela pochopiť. Podával som ti nezrozumiteľné informácie."

"Nie je to tvoja chyba. Pokúšala som sa o to niekoľkokrát, ale moja hlava princípu hry prosto nerozumie. Ak už chceme niekoho viniť, mal by to byť môj mozog."

"Tak čo, ideš do toho alebo si sa zľakla?"

"V žiadnom prípade! Ide sa do toho!"

"Na kúsok papiera napíšeme nejakú postavu a potom si ju nalepíme na čelo. Podmienkou je, že ich nemôžeme vidieť, takže pri nalepovaní budeme mať zavreté oči. Platí?"

"Platí!" odpovie rázne a nahne sa smerom ku lepiacim bločkom a peru. Jeden mi podáva a sama na ten svoj začína niečo písať.

"Ľahneme si na posteľ."

"Ľahneme?"

"Otočíme sa na bok a budeme mať pri tom skvelý výhľad na svoje čelá."

"Okej," súhlasí a nevzpiera sa. Obaja sa položíme na svoje strany postele a prevrátime sa na bok, aby sme k sebe boli otočení čelom.

"Zavri si oči!" nakáže mi a ja ju na slovo poslúchnem. Privieram ich a snažím sa odviesť pozornosť od môjho stále rozbúchaného srdca, ktoré sa nedokáže spamätať z toho zážitku s dotýkaním a teraz som si ju ešte aj amatérsky priviedol na svoju posteľ. Jej drobné ruky smerujú k môjmu čelu, na ktorom pristáva papier. Napodobním ju a využívam príležitosť, keď sa na mňa nepozerá, aby som sa jej mohol dotknúť o niečo dlhšie. Zatiaľ neprotestuje a hoci jej žiadne vlasy nevytŕčali, neodpustil som si nezastrčiť jej prameň za ucho.

"Som kreslená alebo živá postava?"

"Zabudla si na princíp, smieš sa pýtať len otázky, na ktoré znie jednoznačná odpoveď áno alebo nie."

"Fajn, tak teda si na rade."

"Môžeš ísť ešte raz."

"To je proti pravidlám."

"Tak som si práve vytvoril vlastné pravidlo."

"Som kreslená?"

"Áno."

"Skončím na konci so svojím princom?"

"Áno."

"Musí ma však predtým najprv zachrániť?"

"Áno."

"Mám zlú macochu, ktorá mi chce ublížiť?"

"Áno."

"Nájdem si v lese nových priateľov?"

"Áno."

"Priateľov v podobe roztomilých trpazlíkov a lesných zvieratiek?"

"Áno." Som nahraný. Mohol som sa pri výbere posnažiť a napísať jej niečo ťažké, ale na druhú stranu mi absolútne neprekáža, že ma o sekundu v tejto hre porazí, pretože leží blízko pri mne a pozerám sa na ňu z bezprostrednej blízkosti, a to mi stačí ku šťastiu.

"Som Snehulienka?"

"Áno, blahoželám. Vyhrávaš!"

"To bolo príliš ľahké."

"Vôbec nie. Mohol som zvoliť ďalších dvadsať princezien, u ktorých by sedela odpoveď áno pri všetkých otázkach. Tak veľmi sa od seba neodlišujú, vieš," doberám si ju a škodoradostne sa zasmejem.

"Viem, o čo ti išlo."

"Áno? Tak mi to prezraď, nech som múdrejší."

"Chcel si ma potešiť."

"Nevylučujem ani nepotvrdzujem."

"Keď som hovorila o tom, že dobrý kamarát sa zíde, vravela som aj o sebe. Potrebovala som v živote niekoho takéto, ako si ty. Nechcem ťa stratiť."

"Nestratíš," odpoviem jej a bez opýtania jej opäť uhladzujem prameň nepodajných vlasov za ucho. Lujza Rojková, zbláznim sa z teba. Poznám ťa len tri mesiace, ale myslím, že ťa mám radšej, než len ako svoju kamarátku. A teraz neviem, čo s tým budem robiť, pretože som si vedomý toho, že by ťa so mnou nikdy žiadna budúcnosť čakať nemohla.