Lujza

"Ďakujem ti, Rojková, ale naozaj si si nemusela robiť starosti." Zdvihne ku mne zrak a malú knižku v rukách zavrie.

"Aké starosti? Dnes máš narodeniny, darčeky sú nevyhnutné."

"Mala by si vedieť, Lulu, že tuto pán Grinch nenávidí narodeniny."

"Grinch? Ten predsa nenávidel Vianoce," opravím ho a porovnanie s touto zelenou postavičkou mi nedochádza.

"Rovnaká vec. Je jedno, čo nenávidia, obaja sú večne uhundraní a zlostní," podpichuje ho a pred nos mu predkladá mufin s čokoládovými kúskami a zapichnutou sviečkou.

"Ja ti tú sviečku už fakt niekam strčím, Hugo," osotí sa na neho a Hugo sa na jeho zlostnom výraze len veľmi dobre zabáva, pričom mu mufin predloží do bezprostrednej blízkosti jeho pier.

"Si oslávenec, je to už taká menšia tradícia, že sfúkneš sviečku," bráni sa.

"Sviečku, ktorá nehorí? A beztak, nie je to tradícia, to len ty s tým nemieniš prestať, hoci ti každý rok opakujem, že zo seba nebudem robiť blázna."

"Lulu, no tak, dohovor mu! Nie je povinnosťou sfukovať sviečky na torte v deň narodenín?"

"Áno, z gréckej histórie zapálené sviečky pripomínajú mesačné svetlo počas splnu a mnohé staroveké kultúry verili, že dym môže prinášať modlitby až k samotným bohom. Teda aj kvôli tomu vznikla viera, že pred sfúknutím sviečok si musíme niečo priať. V Nemecku zas ukladali na tortu vždy o jednu sviečku viac, ako mal oslávenec rokov, pretože tá, čo bola nazvyš, symbolizovala svetlo života - verili, že dieťa sa dožije aj nadchádzajúceho roku."

"A ja som ešte taký ohľaduplný, že namiesto skutočných sviečok, ktoré sfukovaním znásobujú výskyt baktérií na povrchu torty v priemere až o štrnásťkrát, som ti priniesol takúto šetrnú, ktorá je vydenzifikovaná a úplne neškodná. Nenechaj sa prehovárať ako nejaké rozmaznané decko a niečo si praj!" napomenie ho rozkazovačným tónom a neupúšťa zo svojho neoblomného postoju.

"Fajn, ak tým docielim, že mi dáš konečne pokoj, vyfúknem na tú ledkovú sviečku celý zvyšok svojho zostávajúceho dychu!" Vytrhne mu ho z rúk a rýchlo do bielej tenkej sviečky so žltým svetielkom fúkne. Na sekundu privrie oči a vzápätí položí mufin na stôl. "Spokojný?" opýta sa ho a prevráti oči z nechutenstva.

"Náramne. A ani to toľko nebolelo. Nechápem, čo si sa tak spieral."

"Prial si si niečo?" opýtam sa zvedavo a túžim počuť kladnú odpoveď.

"Samozrejme, že nie. Neverím na také povery. Jedno sfúknutie sviečok ti zázračne nesplní priania. V to môžu veriť maximálne tak prostomyseľné decká, ktorých rodičia kŕmia týmito drístami."

"Nemusia ti splniť želanie práve v tejto chvíli, ani zajtra alebo o týždeň, ale jedného dňa áno. To je na nich to magické. Stanú sa, keď to najmenej čakáš."

"Máme rozdielne názory, Rojková, ale to je v poriadku. Ja nebudem nútiť teba zmeniť tie tvoje a ty zas nebudeš presviedčať mňa, aby som menil tie moje. Platí?"

"To znie férovo."

"Ja sa s vami môžem rozlúčiť. Ešte raz všetko najlepšie, Félix. Užite si s Lulu pekný deň."

"Hugo, nevieš, či ešte neprišli výsledky z tých krvných testov?"

"Keď sa ti neozvali, znamená to, že nie si pre Félixa vhodný darca, Lulu."

"Možno mi len zabudli zavolať. Určite toho majú veľa. Skontroloval by si to ešte, prosím?"

"Skúsim to, ale ber v úvahu moje slová. Nechcem vyznieť hrubo, ale spomínal som ti percentuálne šance, nie ste pokrvne príbuzní, ale uvidím, čo sa s tým dá robiť. Zájdem tam a opýtam sa na výsledky osobne, dobre?"

"Ďakujem. Znamená to pre mňa veľa."

"Nemáš za čo. Tak zatiaľ sa majte," odpovie a opúšťa Félixovu izbu.

"Je to v poriadku, Rojková. Nemusíš byť smutná. Pripravoval som ťa na to, že to takto dopadne. Šanca bola mizivá, keď to mám povedať inými slovami, vlastne tá pravdepodobnosť bola ešte menšia ako prachová častica. Netráp sa tým," prehovorí na mňa a vykročí smerom ku mne.

"Naozaj som ti chcela pomôcť."

"Snažila si sa, to mi úplne stačí."

"Práveže to nestačí vôbec. Nemôžem ťa zachrániť."

"Ty a ani ďalších stotisíc ľudí. Zmieril som sa s tým. Ako som povedal, v zázraky som prestal dúfať. A nájdenie toho vhodného darcu v tejto chvíli predstavuje zázrak."

"Prečo nenávidíš svoje narodeniny?"

"Nepovedal som, že ich nenávidím, len si proste nemyslím, že je vhodné robiť z nich takú veľkú vedu. Každý ich má. Všetci starneme rok za rokom, narodili sme sa a vek nám rok po roku pribúda. Nie je na tom nič špeciálne."

"Mali by sme sláviť svoje narodenie. Je to deň, kedy sme prišli na tento svet. Podľa mňa to je rozhodne jedna z najväčších udalostí v našich životoch. Keby sa nestala, nemohla by som ťa stretnúť."

"Zmenilo by to nejakým razantným spôsobom tvoj život?"

"Keby som ťa nestretla?"

"Áno, myslím tým, že aj keby si ma pred mesiacom v tomto dome nenavštívila, nič by sa nezmenilo, pretože do tej doby si ani nevedela, že existujem. A čo predsa čo nepoznáš, to ti ani nemôže chýbať. Nedá sa smútiť za vecou, ktorú si nemal príležitosť odskúšať na vlastnej koži."

"S týmto tvrdením nesúhlasím a oponujem. Mali sme sa stretnúť. Neverím na náhody. V mojich kartách bolo od začiatku napísané, že ma tvoja matka osloví a navrhne mi, aby som pre teba pracovala."

"No teda, takže naše stretnutie bolo z tvojho pohľadu osudové? To je to, čo sa mi snažíš nahovoriť?"

"Verím, že za každou vecou, ktorá sa nám stala a v budúcnosti stane, stojí nejaký význam. Nespoznali sme sa náhodou. Od prvého momentu, ako som prekročila prah brány oddeľujúcej vonkajší svet od tohto prostredia, som mala dobrý pocit. Ako keby som nevkročila na nejaké cudzie miesto, ktoré vidím úplne po prvýkrát vo svojom živote, ale do dobre známeho prostredia, ktoré ma napĺňa šťastím a pocitom pokoja. Toho druhu, ktorý ti dokáže prinášať len vlastný domov. Bezpečné miesto, do ktorého sa vraciaš po dlhom dni a hodíš za hlavu všetky negatívne, alebo proste len nie práve pozitívne udalosti svojho dňa. My dvaja sme sa poznali už predtým. V predchádzajúcom živote, v ktorom sme mali rozličné podoby, ale prebývala v nás rovnaká duša."

"Reinkarnovali sme sa kvôli tomu, aby si sa mohla stať v tomto živote mojou opatrovateľkou?"

"Áno, to je môj názor. Kvôli tomu hovorím, že by mi v živote stále niečo chýbalo, keby som ťa znovu nenašla."

"A akú podobu sme v tom predchádzajúcom živote mali? Boli sme jednorožci s bielymi anjelskými krídlami a poletujúci na obláčikoch?" Posadí sa do kresla a nohy si prekríži do typického mužského sedu. Krúti hlavou a tmavé kučierky vlasov mu padajú do tváre.

"Ja nežartujem, Félix. Som presvedčená o tom, že sa to tak stalo. To o tých jednorožcoch tvrdíš ty, ja som nič také nespomínala."

"No, keď máme byť úplne spravodliví, ty si vo svojom minulom živote musela byť rozhodne anjel. Nie som si istý tým, čo tvrdíš a neverím na reinkarnáciu ani na duše v našich telách, ale nebudem sa s tebou hádať o pravdivosti tvojej teórie. Nechám to proste tak. Mimochodom, z kabelky ti niečo vypadlo. Že by to bol tajný denníček Lujzy Rojkovej?" Pohľad mu smeruje ku kreslu oproti, kde som si po príchode hodila svoju kabelku a zabudla ju zazipsovať.

"To? Ale to nie je nič..."

"Nemusíš sa cítiť zahanbene kvôli tomu, že si píšeš denník. Niečo také by som od teba očakával."

"To má znamenať čo?"

"Si taká dievčenská a rozplývaš sa nad všetkým..." hovorí trochu rezignovane a mykne plecom.

"Nie je to denník, je to môj osobný skicár. Kreslím si do neho. Nemám nadanie na kreslenie, ale je to moja voľnočasová aktivita, ktorú mám proste v obľube."

"Môžem to posúdiť?"

"Posúdiť?" nerozumiem jeho otázke a zopakujem ju po ňom.

"Či nemáš nadanie."

"Chceš vidieť moje kresby?"

"Práve som ťa o to požiadal, takže zrejme to tak bude, nie?"

"Sú to len amatérske skice. Slúžia len pre mňa, naozaj na nich nie je nič zaujímavé."

"Naozaj počujem Lujzu Rojkovú zhadzovať svoju práce ešte predtým, ako som ich mal príležitosť vidieť na vlastné oči? Možno by si mohla dovoliť aj mne, aby som to zhodnotil."

"Páči sa." Nakloním sa ku tyrkysovému zošitu v tvrdom obale a s motívom červených ruží s motýľmi. "Ale mal by si si navliecť rukavice." Zastavím sa a čakám, kým si ich navlečie cez ruky. Prevezme si ho odo mňa a strana po strane ním listuje. Som nervózna. Neukazujem ľuďom svoje kresby, teda tým mimo rodinného kruhu. Tyly hovorí, že vyzerajú úchvatne, ale ja o tom nikdy nie som presvedčená. Možno sú dobré, ale stratili by sa v priemere. Nemám na to, aby moje návrhy mohli preraziť v brandži. Obzvlášť hlavne kvôli tomu, že nie príliš veľa ľudí by bolo ochotných investovať do motýlej kolekcie topánok orientovanej výhradne len na výskyt týchto jedinečných tvoroch na obuvi.

"Nemáš nadanie? Teraz neviem, či som slepý ja alebo ty. Tie kresby sú nádherné. Už mi to dochádza. Preto tvoje topánky vyzerajú ako z iného sveta, sama si ich navrhuješ, všakže?"

"Len ich dotváram. Kúpim nejaké v sekáči za lacnú cenu a neskôr si ich upravujem podľa vlastného uváženia."

"Takže tie sandále, ktoré si mala pred týždňom obuté, čo vyzerali ako maliarske plátno, si dotvorila sama?" spýta sa a mne zo samého prekvapenia v hrudi poskočí srdce. Pamätá si topánky, ktoré som mala obuté pred týždňom?

"No áno... boli obyčajné biele, tak som si do rúk vzala fixky na textil a podľa vlastnej fantázie ten biely priestor nejako vyplnila. Topánky sú najdôležitejšia časť oblečenia. Dodávajú mu šmrnc a nielenže ich máme na nohách, ktoré nás všade nosia, slúžia aj ako doplnok. Dokážu oživiť celý outfit a nový pár topánok v botníku vyčaruje úsmev u každej ženy."

"To je tvoj sen. Stať sa návrhárkou pestrofarebnej obuvi. Prečo do toho nejdeš? Dobre, ja sa do toho nevyznám, nemám oko na detaily a zo ženskej módy som jeleň, ale tvoje topánky vo mne dokážu zanechať vždy dojem. Sú nezabudnuteľné. Prinášaš do nich niečo zo seba, sú tvojím zrkadlom. Vnášajú do prostredia tú tvoju energetickú a pozitívnu osobnosť. Svet sa kvôli ním stáva rozmanitejší. Aj tomu môjmu dodávajú rozhľad, ktorý som predtým nepoznal, Rojková. Nie som na takéto emocionálne predslovy, ale v tomto si pokrytec. Tvrdíš mi, že sny sa musia plniť a potom brániš sama sebe v plnení toho svojho?"

"Bojím sa neúspechu. Rodičia si želajú, aby sme boli zaopatrené, nemôžem ich sklamať kariérou, v ktorej nebudem mať budúcnosť."

"Čo máš vyštudované?"

"Zdravotnú školu..."

"No to nie! Rojková, ty chceš vážne odškrtnúť všetky políčka v kolónke paradox? Ako si mohla chodiť na zdravotnú školu, keď už len pri zmienke o ihlách sťahuješ tvárou a zavieraš oči?"

"Nemohla som sklamať svojich rodičov a nejako som to zvládla."

"Tvoji rodičia ťa majú radi, nemám pravdu?"

"Samozrejme, nadovšetko!"

"Tak potom budú chcieť len to, čo je pre teba najlepšie a rozhodne by nechceli, aby si sa kvôli ním vzdala svojho sna. Tieto nákresy sú príliš cenné na to, aby si sa o ne nepodelila s vonkajším svetom. Všetci by mali mať možnosť si ich pozrieť. Bola by škoda, keby si ich nechala len zapadnúť prachom na dne tvojej kabelky."

"Vážne sa ti páčia?"

"Buď si istá, že by som ti to nehovoril, keby to nebola pravda. Rojková, je naozaj pekné a obdivuhodné, ako sa o všetkých staráš a záleží ti na ich šťastí, ale si mladá a máš toho ešte veľa pred sebou. Nedovoľ, aby ti život utiekol pomedzi prsty. Choď si za tým, čo ťa robí najšťastnejšou. Pretože i keď to znie klišoidne, aj na tom tvojom šťastí záleží. Človek nemôže večne prežívať šťastie len vtedy, keď vidí šťastného toho druhého. Nevidel som toho veľa, nemám za sebou mnoho skúseností, ale za tých pár týždňov, čo ťa poznám, si sa bezmyšlienkovite vrhala do pomáhania druhým. Nezastavovala si sa a neodmietla podať tú pomocnú ruku. Je rad na tebe, aby si ju podala aj samej sebe. Odhodlaj sa vystúpiť zo svojho tieňa a neboj sa reakcie druhých. Tvoji rodičia budú určite hrdí."

"Objala by som ťa, keby môžem."

"Všetky dotyky sú zakázané, Rojková. Bude mi len stačiť, keď ma poslúchneš. Ako som napríklad poslúchol ja teba."

"Prečo?"

"Prehral som stávku s Hugom," zdôverí sa mi a hodí na mňa ospravedlňujúci pohľad.

"Stavili ste sa o mňa?"

"Áno, prepáč. Viem, že to odo mňa nebolo správne, ale záleží mi na tebe a považoval som za vhodné, aby si sa to dozvedela odo mňa."

"To je dôvod toho, prečo si zmenil svoje správanie?"

"Jeden z dôvodov. Predovšetkým som ti však už viac nechcel ubližovať."

"Cením si, že si mi to povedal. Nový začiatok?" Postavím sa a natiahnem k nemu ruku.

"Nový začiatok," odpovie a potrasie mi ňou. Možno by som mala byť naštvaná, ale v jeho blízkosti to nedokážem. Nedokážem sa na neho hnevať. Som presvedčená o tom, že by som mu prepáčila všetko.