Félix

Znovu som sa k nej správal ako blbec. Nevedel som si pomôcť, ale keď som dostal potvrdenie, že súhlasila, rozčúlilo ma to. Bolo to oficiálne. Teraz je už pravdepodobne s ním a on ju má celú len pre seba. Ja som ju dohnal do jeho náručia. Neviem, prečo sa na ňu vôbec hnevám, veď sám som jej povedal, aby s ním išla. Len ma poslúchla a neprepásla vec, ktorú mohla urobiť už dnes. Vykladá mu o jednorožcoch? Je zhovorčivá za všetkých podmienok, nemám pochybnosti o tom, že sa im podarilo nájsť spoločnú reč. Ale obyčajná reštaurácia? To mi nepríde ako vysnívané prvé rande. Rozhodne nie to jej. Mal ju vziať na nejaké špeciálnejšie miesto. Rozplývala sa nad organizovaním presladeného večera pre našich dvoch zamestnancov, ktorí sú v pokročilejšom veku, a jej samej sa popritom dostane len takej obyčajnej fádnosti. Keby som ju mal pozvať na rande ja, zistil by som si, čo by na ňom chcela mať a zaprisahal by som sa tým, že by som všetky jej požiadavky do bodky splnil. Čo to opäť táram? Prečo by som ju mal pozývať niekam na rande? Isteže by so mnou nešla. Okrem toho, ja by som ju nikam nemohol vziať. Ani do takej trápnej reštaurácie, ako ten šťastlivec zo zoznamky. Sedeli by sme v našom dome a robili čo? Hrali stolové hry? Abnormálne ponižujúce. Je len moja opatrovateľka, mal by som vymazať z hlavy tieto fiktívne predstavy. Vôbec nechápem, kvôli čomu si predstavujem, aké by to bolo, keby som ju mohol pozvať von. Pretože ja nebudem môcť. Nech by som si to už želal akokoľvek, nestane sa to. Nie je to reálne. A ja o nereálnych veciach zo zásady nepremýšľam. Vzdal som sa ich. Nesmiem dovoliť ani Lujze Rojkovej, aby ma prinútila vrátiť sa k tomu.

Už sú to dve hodiny, ako odišla. Nezastal som si k oknu a nevyzeral ju v ňom. Asi som len chcel dokončiť ten svoj neoblomný dnešný postoj. Ona však nič zlé neurobila a pri spätnom pohľade si len uvedomujem, aký detinský som. Hnevám sa na ňu bez príčiny. Je dospelá žena a má právo stýkať sa s kýmkoľvek sa jej len zachce. Nemôžem jej rozkazovať a brániť jej v stretávaní druhých mužov. Sotva ju poznám. Má svoj vlastný život. A nie som ani presvedčený o tom, akým dielom do tej jej života ja vlastne patrím. Ona sa stala súčasťou toho môjho. Akousi neodmysliteľnou. Otázne však je, či aj trvalou. Isteže nie. Viem, že jedného dňa zmizne. Nezostane tu predsa navždy. Ja som pre ňu len také dočasné riešenie, kým si neuvedomí, že na ňu čakajú sny, v ktorých jej ja a táto práca len bránime. Mal by som si dať záležať na tom, aby som si užil jej prítomnosť pokým tu so mnou je. Nemám tušenie, na ako dlho tu bude, ale kým ju tu mám, nemal by som plytvať časom a predvádzať jej správanie podobné dnešnému.

Správa sa k nej ten chlap s rešpektom? Dúfam, že jej nedáva neslušné návrhy alebo ju neobťažuje. Čo ak jej ponúkne odvoz domov a počas cesty ju začne obchytkávať a siahať na miesta, kde by to nemal v žiadnom prípade dovolené? Silene ju bude nútiť do bozku a ona sa nebude vedieť brániť, pretože je maličká a drobná a jemná. Na zoznamkách sa vyskytujú kadejakí šialenci a psychopati, nemala by mu dôverovať. A všetkému budem na chybe ja. Som ten najväčší debil. Pod mojím nátlakom musela odpovedať áno. Zbláznim sa z toho. Keby bola dlhšie, jej rodičia by ju určite začali hľadať. Všimli by si, keby sa niečo stalo. Majú medzi sebou že vraj blízky vzťah, vedia o sebe všetko. Nič jej nehrozí. Hugo má pravdu, pozerám len príliš veľa horových filmov a kvôli ním si v hlave utváram takéto vražedné scenáre. Rojková je v poriadku a užíva si svoje prvé rande s chlapom. So zdravým chlapom.

Napustím si plnú vaňu a naložím sa do svojho dezinfekčného kúpeľu bez zápachu. Teda klamem, zaváňa to tu sterilitou. Nemá to nejakú silnú vôňu, ale tá čistota prípravku je znateľná. Voda mi siaha až ku krku, celého ma zakrýva. Pre niekoho by možno niečo takéto značilo relaxačný kúpeľ, ale keď ho zažívate štyrikrát až päťkrát do dňa, prestáva to byť také zábavné a relaxačné. Niekedy som bol nútený stráviť vo vani aj štyri hodiny, kým bolo moje telo dostatočne prečistené. Chcel by som byť niekým iným. Človekom, ktorého podstatu už od narodenia netvorí len nevšedná choroba, ktorá sa objavuje len u menšiny našej populácie. Tvorím menšinu. Som jedným z desaťtisíc narodených ľudí, u ktorého sa vyskytla porucha imunity. Aká veľká bola pravdepodobnosť, že sa tým desaťtisícim batoľaťom nestanem? Rozhodne väčšia, ako tá, že sa ním stanem, a predsa som dnes tu a nazývam sa hrdým nosičom tejto vzácnej choroby. Obaja moji rodičia sú zdraví, ale mama je prenášačom mutácie génu, ktorú som po nej zdedil. Je to podobné ako zdedenie farby očí, vlasov, krvná skupina alebo výška. Ženy a muži majú zvyčajne dva druhy chromozómov, ktoré dedia od svojich rodičov. No a niekedy vzniká v géne mutácia, ktorá znemožňuje jeho správne fungovanie. Gén neplní svoju úlohu voči organizmu a nastáva genetická choroba. Ženy majú zvyčajne dve kópie chromozómu X, a teda keď je jeden zmenený, ten druhý to môže vykompenzovať. V takom prípade je matka zdravou prenášačkou. Ona nie je chorá, ale chorobu môže preniesť na svoje potomstvo. To je môj prípad. Pátrali sme po príčine mojej choroby, pretože v našej rodine ňou nikto netrpel a dospeli sme k záveru, že je zapríčinená práve mutáciou maminho génu. Pamätám si, ako veľmi z toho bola nešťastná, ale ja sa na ňu za to nemôžem hnevať. Bolo by to nelogické. Nemôže za to. Nie je na chybe. Proste som len tým vzácnym prípadom, ktorému chýbajú protilátky na bojovanie s nezdravými baktériami a vírusmi. Je to ako to je. Nedokážem sa prevteliť do tela niekoho iného. Jednoducho so sebou musím žiť.

Navlečiem sa do svojho sivého pyžama s krátkym rukávom a voľnými nohavicami. Stále je pomerne skoro. Ani len tma ešte nie je. Mám pokoj. Som sám. Nikto ma nevyrušuje, zbytočne nebľaboce a nesnaží sa nadväzovať konverzáciu, môžem si vziať knihu a čítať. Alebo pustiť televíziu a sledovať nejaký strašidelný triler s množstvom krvi. Problém je ten, že na to nemám absolútne žiadnu chuť. Prešla ma nálada. Ležím v posteli nehybne a uprene sa dívam do stropu. Ticho prerušuje iba nepatrné fungovanie prepychových čističiek umiestnených na ňom. Nudím sa. Po dlhej dobe nemám čo robiť. Alebo len lepšie povedané, neviem robiť to, čo by som chcel. Rozprávať sa s ňou. Dnes mala oblečené ružové kvietkované šortky a bielu volánovú blúzku s modrými pruhmi. Nohy jej zdobili sandále na plochej bielej podrážke a s motýľou potlačou. Vyzerali ako ručne maľované. Pripomínali maliarske plátno. Istým spôsobom sa mi podobali na mozaiku. Možno som sa naozaj zbláznil, ale páčili sa mi. Jej topánky sú okázalé.

Pozriem na hodinky. Svieti na nich okrúhla dvadsiatka. To už je osem? Ležím v posteli už niečo cez hodinu a nedarí sa mi zaspať. Predovšetkým kvôli tomu, že mi myšlienky pristávajú pri jej osobe. Zakaždým, čo sa ich už pokúšam striasť, vrátia sa násilne späť do môjho mozgu. Už musí byť doma, nie? Čo by s ním tak dlho v tej reštaurácii robila? Mám jej číslo, mohol by som jej zavolať a spýtať sa, ako to šlo. Sme kamaráti a tí sa zaujímajú o priebeh udalostí svojich spriatelených osôb. Povedala, aby som ju kontaktoval hocikedy. Podľa nej mi vždy zdvihne. Akoby som ju oslovil? Čo jej mám napísať, aby som nevyznel tak, že len vyzvedám? Aká tenká je hranica medzi bytím sliedičom a starostlivým kamarátom? Je možné, že ju len vyruším a budem zbytočne mrhať jej časom. Zavolám jej, zatiaľ čo ona sa bude stále nachádzať na rande s tým týpkom a zo slušnosti mi nezloží, pretože to je to, čo robí. Správa sa otravne zhovievavo a radšej, ako by ma mala uraziť a povedať, že na mňa nemá čas, čakala by, kým sa rozhodnem ukončiť hovor ja ako prvý. Mám svoj mobil v rukách. Nepoužíval som ho už celú večnosť. Nemám ani popravde dôvod na jeho využívanie. Keď nečítam, pozerám a naopak. Môj voľný čas vypĺňajú len tieto dve aktivity. V minulosti som bol členom skupiny ľudí, ktorá trpí rovnakým ochorením, ale neprinášalo mi to žiadnu perspektívu. Boli sme len ľudia, ktorých spájalo rovnaké ochorenie. Nič iné sme spoločné nemali. Tak som sa odpojil a do dnešného dňa sa opätovne nepripojil. V najbližšej dobe to ani nemám v pláne.

Ako dopadlo rande? Vyťukám slová na svojej mobilnej klávesnici a otáľam s priložením prstu na miesto odoslať. Premýšľam nad tým, či ku správe pripojiť aj smajlíka, ale nakoniec ju odosielam len takúto prázdnu.

Dobre. Dostaví sa mi okamžitej odpovede, na ktorej mi niečo nehrá.

Prepáčte, je toto číslo Lujzy Rojkovej? Keby totiž dopadlo dobre, napísala by mi dvojlistovú slohovú prácu vo veľkosti A4.

Áno, toto je môj mobil. Chcela som ti odpovedať čo najrýchlejšie a úprimne, viac k tomu asi napísať nedokážem.

To je nezmysel. Absolútny bullshit, Rojková. Si schopná rozprávať o výsadbe kvetov celé hodiny, neverím tomu, že nemáš zo svojho prvého rande žiadne pikošky.

Bolo to tak trochu trápne. Nedokázala som sa s ním rozprávať. Väčšinu času sme strávili v tichosti.

Čo sa stalo? Správal sa k tebe neslušne???!

Nie, bol milý... len sme si...

Nesadli?

Niečo také. Ale to je v poriadku, aspoň som sa odhodlala súhlasiť a nepremýšľala nad tým, aké by to bolo, keby som s ním na to rande išla. Ďakujem ti, Félix :)

Je mi ľúto, že to nevyšlo. Prial som ti to.

Nie je to tvoja chyba. Keby nebolo teba, nešla by som do toho.

Si jediný človek, ktorého poznám, ktorý sa dokáže tešiť z nevydareného rande, Rojková :)

Len som šťastná, pretože som prekročila svoj strach. A nebyť teba, dovolila by som mu, aby ma ďalej zastrašoval.

Ale svoje prvé rande si si takto určite nepredstavovala.

Niekedy je to proste takto. Ľudia nemôžu vždy dostať to, čo chcú.

Ľudia nie, ale ty áno :)

Teší ma, že si mi napísal ♥

Môžem ti zavolať?

Na to sa ma ani nemusíš pýtať.

"Dobrý večer, Rojková," pozdravím sa jej a zapínam si prednú kameru. Videočetujem s tým pojašeným dievčaťom o deviatej večer. Som ja ešte vôbec Félix Šmid?

"Dobrý večer, Félix."

"Roztomilé pyžamo," odvetím pri pohľade na saténovú nočnú košeľu s lemovaním a tenkými ramienkami. Leží vo svojej posteli a opiera sa o vankúše, ktorých je prinajmenšom aspoň dvadsať. Ona moju izbu videla niekoľkokrát, ja tú jej len teraz. Je presne taká, ako som si predstavoval. Ružové steny s motýľmi tiahnucimi sa po pravej strane a rozprestierajúcimi sa aj po obvode jej obliečok, ktoré si sťahuje až ku brade.

"Neočakávala som návštevu, musíš mi to prepáčiť."

"Páči sa mi tvoja izba."

"Zariaďovala som ju spolu so svojou sestrou. Tie motýle sme vystrihovali spoločne."

"Takže pochádzajú z tvojej kreatívnej dielne?"

"Je to tak osobnejšie."

"Naozaj mi je ľúto, že to s tým Filipom nevyšlo."

"Nebolo nám to súdené. Moja spriaznená duša stále čaká na to, aby sme sa našli."

"Myslíš si, že je ďaleko?"

"Myslím, že je bližšie, než by som očakávala. A možno som ju už našla, len o tom neviem."

"Odpusť mi moje dnešné správanie."

"Už ho máš odpustené. Nedokážem sa na teba hnevať."

"Mala by si, zaslúžil by som si tvoj hnev."

"Nedokážeš spať?"

"Asi ťa otravujem, prepáč. Už ťa nechám."

"Neotravuješ ma. V skutočnosti ma tvoj telefonát potešil. Zlepšil si mi náladu."

"Už sa viac nestretnete?"

"Prečo ťa to zaujíma?"

"Nezaujíma, len sa pýtam," odpoviem reflexne a nahadzujem nezaujatý výraz.

"Nie, nestretnem."

"To je dobré rozhodnutie. Nemala by si sa zahadzovať s takým truľom, ktorý ťa nedokáže oceniť. Budem končiť, nechám ťa ponoriť sa do spánkového odpočinku. Nech sa ti sníva o jazdení na jednorožcovi s bielou srsťou a zlatým rohom."

"Ty si to zapamätal! Sladké sny, Félix. Uvidíme sa zajtra."

"Uvidíme sa zajtra, Rojková," odvetím a hodím na ňu posledný pohľad, kým stlačím červenú ikonku. Hlavou sa hodím do vankúšov na posteli a mimovoľne sa zasmejem. Viem, že by som nemal byť šťastný z toho, že jej to rande nevyšlo, ale proste som. Odteraz ju do žiadneho nútiť nebudem.

*****

"Všetko najlepšie nášmu najmilšiemu kreténovi so slabou imunitou!" víta ma od príchodu Hugo a v ruke drží mafin so zapichnutou sviečkou. Idiot. Robí to každý rok a potom ma ju prinúti sfúknuť, hoci mi do nej vždy zapicháva len LED sviečku. Áno, je to tak, presne pred dvadsiatimi tromi rokmi sa svet rozrástol o moju dôležitú osobnosť. Nerobím zo svojich narodenín veľkú vedu. Nemám čo oslavovať. Predtým som si na každé narodeniny prial vyjsť von do našej záhrady a posedieť s rodičmi na verande. Nič iné som nechcel. Len mať tú možnosť aspoň na pár minúť byť normálnym a tráviť čas so svojimi rodičmi vonku. Dnes už nemám žiadne narodeninové želania. Azda len to, aby bol tento deň čo najskôr za mňou. Celý deň odratúvam minúty do polnoci. Na mojom narodení nie je nič špeciálne. Žiadna významná udalosť hodná osláv. Viažu sa k nej len starosti a problémy a slzy.

"Varujem ťa, ten mufin aj s tou sviečkou ti otrieskam o hlavu, Hugo."

"Vážne musíš popracovať na svojej agresivite, chlapče. Nedovolíš svojmu úbohému ošetrovateľovi ani osláviť narodenie svojho kreténskeho pacienta? Ranil si ma."

"Prestaň s tými šarádami. Cením si, že si na moje narodeniny nezabudol, ale vieš, že ja ich neoslavujem."

"Kvôli tomu ale nemusíš brániť všetkým naokolo, aby ich slávili."

"Veľa šťastia, zdravia. Veľa šťastia, zdravia, milý Félix," pridá sa k nemu aj Rojková a v rukách nesie niečo okrúhle pripomínajúce tortu.

"Ďakujem, Rojková."

"Tak na ňu nenakričíš, ako na mňa? Niekto nám tu používa dvojitý meter."

"Spomínal si, že nemáš rád sladké, tak som ti pripravila ryžovú tortu á la sushi."

"Mňam, tak tú si určite dám," prehovorí Hugo a chytá sa za brucho.

"A toto je tiež pre teba." Podíde bližšie ku mne a podáva mi do rúk malú knižku s modrým vtákom rozprestierajúcim krídla a lístím.

"Slová, ktoré pomáhajú?" čítam názov napísaný fialovými písmenami.

"Viem, že to nie je práve literatúra, ktorú by si vyhľadával, ale táto knižka nie je taká, ako ostatné. Nemôžeš ju prečítať na jeden dych. Musíš ísť na to postupne a systematicky. Otvoriť každý deň náhodnú stranu a prečítať si slová, ktoré ti ponúkne a nakopne ťa nimi," vykladá mi a pritom nadvihuje pri každom povedanom slove obočím.

"To ako vážne?"

"No tak, môžeš s tým začať už dnes," nabáda ma a zahryzne si do spodnej pery. Obaja na mňa vyvaľujú nedočkavé oči a postávajú pri mne. Vezmem si knihu a otváram ju spôsobom, ako mi poradila.

"Predovšetkým sa nauč mať radosť. Pravá radosť je to najdôležitejšie v živote - Seneca," prečítam prvé slová pri nadpise RADOSŤ a pokračujem nižšie k dlhšiemu textu. Život je veľký dôvod na radosť! Neveríte? Buďte pozitívni, veselí, viac sa smejte a tešte sa z maličkostí...