Lujza

Zvyčajne sa starám len o malé deti. Mám s nimi prax a za normálnych podmienok si zväčša so svojimi zverencami rozumiem. Bolo zvláštne vstúpiť do miestnosti a vidieť v nej dospelého chlapa. Nie som zastrašená jeho chorobou. Vyzerá byť nešťastný a ja vo všeobecnosti milujem ľudí rozveseľovať. Potrebuje moju pomoc. Nepoznám ho dlho, ale rozpoznala som, o čom sa to tam snažil. Pokúšal sa ma vyľakať, aby som túto prácu neprijala. Otázne však je prečo. Priznám sa, že som ho ľutovala. Ale keď som sa na neho pozerala, nevyzeral choro. Ani unavene a vyčerpane. Budem si musieť o tej jeho chorobe niečo naštudovať, nech sem zajtra prídem pripravená. Mám z toho dobrý pocit. Hoci je trochu netypické, že ma pozvala do svojho domu bez toho, aby ma bližšie spoznala. Zrejme práve preto sa chce so mnou teraz stretnúť. Pán, ktorý mi otvoril dvere, ma vedie cez úzku chodbu k mohutným dreveným dverám a zaklope na ne. Za nimi sa ozýva zvuk na odsúhlasenie vstupu. Tipujem, že sme práve vstúpili do kancelárie pani Šmidovej. Má to tu zariadené v čierno-bielej kombinácii, s obrovskou knihovnou, na ktorej sú poukladané knihy od výmyslu sveta a vyzerá to tu ako v nejakom kníhkupectve. Pri okne má pristavený stôl s koženým kreslom na kolieskach a trochu ďalej sa nachádza starožitná čalúnená pohovka s nízkym konferenčným stolíkom. Pán nás necháva v miestnosti len samé dve a pani Šmidová vstáva, aby sa so mnou zvítala.

"Dobrý večer. V parku sme sa zabudli predstaviť, som Renáta Šmidová. Vitam vás vo svojom dome."

"Dobrý večer, pani Šmidová. Volám sa Lujza Rojková, ale pokojne ma môžete prezývať Lulu. Ďakujem za pozvanie," zdvorilo odpoviem a potrasiem jej ponúknutou pravicou.

"Prosím, sadnite si. O chvíľu nám prinesú čaj. Ospravedlňujem sa, že ste na mňa museli čakať, ale jedno stretnutie sa pretiahlo. Máme nového autora, ktorému sa nepáčia naše korekcie, takže to bol trochu zdĺhavejší proces, ale nakoniec sme dospeli k spoločnej dohode, ktorá vyhovovala obom stranám. Teraz by som ale radšej prešla k dôvodu, pre ktorý ste tu. V parku som vás nestihla úplne oboznámiť so situáciou, avšak predpokladám, že keď ste uvideli Félixa, došlo vám, že sa nebude jednať až o taký bežný prípad, mám pravdu?" Zasmeje sa a zloží si dole z nosu okuliare, ktoré asi používa len na čítanie. Pôsobí milo. Krátke hnedé vlasy, ktoré jej uberajú roky a zvýrazňujú ženskosť. Sú ľahko asymetrické, ale jej okrúhlemu typu tváre dokonale sedia. Zdá sa mi, že Félix po nej zdedil farbu očí. Orieškovo hnedé, ktoré sa na dennom svetle môžu pri zreničkách zdať ako zelené.

"Prezradil mi, že trpí chorobou zvanou SCID, pre ktorú nemôže vychádzať von."

"V podstate má pravdu. Ľuďom s touto chorobu chýba imunita a kvôli tomu si ich stav vyžaduje izoláciu od vonkajšieho sveta, v ktorých je riziko prenosu infekcií extrémne nebezpečné a vysoké. Félixovi diagnostikovali túto chorobu v šiestich mesiacoch po jeho narodení. Do tej doby prekonal štyri opakujúce sa infekcie uší a zápal pľúc. To nám nešlo do hlavy, nebolo predsa normálne, aby sa u zdravého polročného bábätka objavovali zakaždým takéto závažné príznaky. Nemysleli sme si, že to bude až také vážne, ale aj jeho pediatričke to bolo podozrievavé. Spočiatku to bolo len podozrenie, odbery krvi a následné čakanie, či sa choroba potvrdí. U Félixa sa SCID prejavil naplno až po jeho narodení, do tej doby sa to nedalo zistiť z bežných prehliadok u gynekológa a ultrazvukov. Choroba samotná sa však začína prejavovať až po šiestom mesiaci života, pretože do tej doby je dieťa stále chránené protilátkami od matky. Z výsledkov bolo jasné, že absencia lymfocytov v jeho krvi je extrémne vysoká a stanovisko bolo na svete. Ťažký kombinovaný imunodeficit. Je to zákerná choroba, pretože je prakticky nemožné podchytiť ju v novorodeneckom období. Symptómy prichádzajú postupne a neliečené deti spravidla do jedného roku života umierajú. Je to zriedkavá choroba, nevyskytuje sa často a nie je nesmrteľná, ak bude pacient dodržiavať presne stanovené pokyny lekárov. Po stanovení diagnózy mu bola nasadená liečba širokým spektrom antibiotík, antivirotík a pravidelné dodávanie protilátok. Všetko sú to len riešenia, ktorého ho dokážu udržať pri živote, ale nedovoľujú mu čeliť svetu tam vonku. SCID je vyliečiteľné, ale jediným liekom je transplantácia kostnej drene. Mala som takmer štyridsať, keď sa mi podarilo prvýkrát otehotnieť, s manželom sme sa dlho pokúšali, ale nemali sme šťastie a niekto tam hore nám to neprial. Nevzdávali sme sa a nestrácali nádej. Mali sme všetko, po čom sme kedy túžili, ale nedokázali sme splodiť dieťa. Naplno sa po čase začínala prejavovať zúfalosť, premýšľali sme o adopcii a porozhliadali sa po rôznych možnostiach. Chceli to vyskúšať aj inou cestou a napokon som jedného dňa zistila, že sa nám podarilo to, o čom sme tak dlho snívali. Nevoľnosti sa vyskytovali častejšie, musela som zájsť za doktorom a ubezpečiť sa, že ma môj pocit neklame a naozaj čakáme s manželom dieťa. Bolo to tak. Po nekonečných pokusoch a dlhom čakaní sa nám to konečne podarilo. Otehotnela som. Moje tehotenstvo bolo považované za geriatrické. Nie je obvyklé, že ženy sa začínajú pripravovať na materstvo krátko pred dovŕšením štyridsiatich rokov, ale my sme boli optimistickí. Verili sme, keď nám už Boh doprial vytúžené bábätko, všetko bude v poriadku. A keď mi na pôrodnej sále oznámili, že môj syn je vskutku zdravý a nič mu nechýba, bola som najšťastnejší človek na svete. Potom nasledovala ďalšia rana. Lekári nám vraveli, že úspešnosť transplantácie kostnej drene od vlastného súrodenca je vysoká a je vlastne aj jediným riešením, ktoré by nášho syna dokázalo zachrániť. My dvaja sme neboli vhodní darcovia, preto sme si povedali, že nám niekto tam hore možno dopraje aj ďalšie dieťa, aby sme mohli zachrániť naše prvé. Viem, že to vyznie povrchne a hrubo, ale v tej chvíli sme nepremýšľali nad tým, či konáme v súlade s morálnymi zásadami alebo nie. Už sa mi znovu otehotnieť nepodarilo a pre Félixa sa do dnešného dňa nenašiel vhodný darca. Celý svoj život je izolovaný od všetkého, čo sa tam vonku deje. Je utiahnutý do seba a nemá rád spoločnosť druhých ľudí. Je zvyknutý byť sám. Každého sa mu až doteraz podarilo úspešne odohnať, pretože ich svojím správaním k tomu dohnal. Keď som vás v tom parku videla, ako veľmi ste sa snažili toho chlapca zachrániť a ani raz ste neskríkli alebo nestratili trpezlivosť, zapôsobili ste na mňa. Nie každý by dokázal reagovať s takou chladnou hlavou. Práve preto si myslím, že budete pre môjho Félixa tá pravá. Svojím optimizmom a pozitívnou náladou mu prinesiete inú perspektívu a roztopíte jeho osamelé a studené srdce."

"Vždy som sa starala len o malé deti. To o mne nechcete vedieť žiadne bližšie informácie?"

"Félix má svojho vlastného ošetrovateľa, vašou úlohou by bolo robiť mu spoločnosť a priviesť ho na iné myšlienky. Celý deň je zavretý za tými štyrmi múrmi a ponorený do svojich knižiek s vražednými motívmi. Sme vydavateľská rodina, pomáhame spisovateľom a publikujeme ich diela, ale Félix to vzal až príliš doslovne. Na druhú stranu ho ale chápem, nemohol sa hrať s ostatnými deťmi, každý nápad na vyjdenie z tých dverí som mu razantne zatrhla, čo mi trhalo srdce. Nechápal, že to robím len pre jeho vlastné dobro, bol na to príliš malý a jeho detská hlavička nepoberala, prečo musí tráviť každú sekundu zavretý za týmito múrmi. Snažili sme sa mu dávať všetko, čo sme mu videli na očiach, rozmaznávali ho a obklopovali láskou, ale postupne ako rástol sa od nás vzďaľoval. Čoraz častejšie dával prednosť knihám pred nami dvomi a dnes pri sebe nedokáže zniesť ľudskú spoločnosť. Pripravujem vás dopredu na to, že s vami sa bude pokúšať o niečo podobné. Ignorovať, uťahovať si a zastrašovať svojimi cynickými poznámkami. Robí to naschvál. Za posledných päť mesiacov sa tu vystriedalo desať nových opatrovateliek. Žiadna to s ním nevydržala viac ako dva týždne. Nie je zlý, len sa hrá na odporného, aby bolo pre ľudí ľahšie od neho odísť. Hovorí, že ho viac už nezaujíma, že nemôže vychádzať pred dom a do vonkajšieho prostredia k ostatným ľuďom, ale ja vidím jeho pohľad, keď sa pozerá von oknom. Má ho rovnaký. Očakávajúci. Plný nádeje. Predstavujúc si, aký je vzduch tam vonku. Ako vonia tráva a aké je prechádzanie bosými nohami po rannej rose. Aký je sneh na dotyk a za ako dlho sa dokáže roztopiť z vločky na vodu pri držaní ho v dlani. Bol zvedavé dieťa. Vždy sa ma vypytoval na rôzne otázky, ktoré sa týkali úplne prirodzených vecí a ja som sa často musela premáhať, aby som sa v jeho prítomnosti nerozplakala, pretože hneď na to som si uvedomila, že tieto spomínané veci neboli a nikdy nebudú pre neho len bežnou formalitou. Nezažil ich na vlastnej koži. Netuší, aké znečistené je naše ovzdušie a ako vonia tráva po kosení. Vtedy ho ešte tieto záležitosti ohľadom vonkajšieho sveta zaujímali, dnes sa ma už viac nespýta, aké je jazdenie autom pri stiahnutom okienku. Stratil záujem o všetko, čo sa ho netýka. Nepýta sa a prevažne s nami nekomunikuje. Vy to dokážete zmeniť, Lujza. Zapôsobili ste na mňa. Snáď ešte nikdy som nestretla energetickejšieho človeka a preto som si nemohla dovoliť len tak vás nechať odísť. Stanete sa, prosím, opatrovateľkou môjho syna?" spýta sa ma s vľúdnym pohľadom a zoberie moje ruky do dlaní.

"Bude mi najväčšou cťou. Viete, keď som zbadala Félixa, zistila som, že nie je taký tvrdý a prísny, na akého sa hrá. Nepodarí sa mu ma odstrašiť. Prijímam vašu ponuku."

"Môžete nastúpiť už hneď zajtra?"

"Samozrejme, koniec koncov lúčila som sa s ním s týmito slovami. Uvidíme sa zajtra."

"Ďakujem vám. Znamená to pre nás veľa. Môj manžel si vás určite ihneď obľúbi. A nepochybujem o tom, že za krátky čas sa vám podarí nájsť si cestu aj ku Félixovmu srdcu. Viete, Lujza, máte typ osobnosti, ktorú mávajú len malé deti, pretože ešte nepoznajú, ako skazený je tento náš svet. Spievali ste a tancovali pred tou kopou ľudí, vyliezli ste na strom a aj keď vás tá žena vyhodila, vy ste skutočná víťazka tohto dňa. Vidíte v ľuďoch len to dobré. A niekoho takého vo svojom živote náš Félix potrebuje. Chcem, aby aj z neho bol opäť ten usmievavý a veselý chlapček, ktorým bol kedysi. Vy to zvládnete. Máme vo vás plnú dôveru."

"Ďakujem, pani Šmidová, vážim si vaše slová a budem robiť všetko, čo bude v mojich silách, aby sa mi podarilo vyčarovať vášmu synovi úsmev na tvári. Je dobrý človek. Keď som vstúpila do tej miestnosti, spadla som zo schodov a on sa ma opýtal, či som si niečo neudrela. Spýtal sa, lebo mu záležalo na osobe, ktorú nepozná. Takí ľudia nemôžu byť zlí," hovorím s prívetivým úsmevom a stisnem jej ruku. Je utrápená a bojí sa o neho. Samozrejme, že jej ponuku prijmem. Má pravdu. Félix nie je šťastný. Síce sa chcel správať podlo, bola to len maska. Ja sa ľahko nevzdávam. Neopustím toto miesto, dokým sa na jeho tvári neobjaví ten úsmev, o ktorom jeho matka práve teraz hovorila. Potrebuje spoločnosť, človeka, ktorý neodíde hneď pri prvom pokuse o jeho zastrašení. Možno ich len takto skúša. Ja ho neopustím.

Dopijem si svoj levanduľový čaj z porcelánovej šálky a rozlúčim sa s pani Šmidovou. Ponúkla mi, že ma odvezie Pavol, ktorý je ten pán vítajúci ma po príchode pri dverách, ale odmietla som. Bicyklovanie mám radšej. Páči sa mi prechádzať po čerstvom vzduchu a mať vietor vo vlasoch. Pristavím sa pri odstavenom bicykli a zapozerám sa na tento ich obrovský dom. Pomaly sa stmieva, ale stále je vonku pomerne teplo. Svoj pohľad nasmerujem k oknu, ktoré je postavené hneď naproti mne. Je to jeho oknu a pozerá sa na mňa! Keď ma však zbadal, ihneď z neho zmizol. Nestihla som mu ani zakývať. Chcel ma vidieť pred mojím odchodom. Mimovoľne sa usmejem a nasadám si na sedadlo. Ešte raz sa pozriem hore, aby som mohla skontrolovať, či sa nestihol vrátiť späť, ale nie je tam. Vidím zapnuté svetlo, ale on už pri okne viac nestojí. Rozpohybujem kolesá a tlačím do pedálov, kým vychádzam von cez bránu a nasávam do seba túto nádhernú vôňu symbolizujúcu leto v plnom rozkvete, naraz sa však zarazím a uvedomujem si, že Félix nemal nikdy príležitosť cítiť niečo podobné. Celý svoj život nútene prepásol všetky udalosti späté s letným obdobím a vlastne so všetkým naokolo. Žil a žije len za múrmi jedného priestoru. Nevidel na vlastné oči hviezdy či slnko. Vždy mal skreslenú predstavu, pretože sa zakaždým mohol pozerať len skrz okno. My dvaja môžeme byť kamaráti. Rátam s tým, že ma od seba bude aj naďalej odstrkávať a chcieť sa ma zbaviť, ale to bude len pretvárka. Netúži po tom, aby od neho ľudia odchádzali. Len testuje ich zdržanlivosť. Nemôžem sa pridať k radu tých ľudí, ktorým nestál za to, aby to vydržali. Upaľujem cez strmé kopce a počas svojej jazdy začujem z priľahlých lesov spev vtákov a cvrkot cvrčkov. Sú to zvuky, pri ktorých v noci zaspávam pri otvorenom okne. Moja osobná melódia šťastia a spokojnosti. Keď dorazím domov, moja rodina na mňa už čaká pri stole s večerou. Umyjem si ruky a prisadám si k ním. Všetkých ich privítam pusou na líce a z výrazu ich tváre usudzujem, že sa už nemôžu dočkať, kým im zreferujem svoje stretnutie u Šmidovcov.

"Dobrý večer, Lulu. Tak ako to dopadlo? Tyly nám hovorila, že si dostala vyhadzov a potom si išla na nejaký pohovor ku nejakej žene, správali sa k tebe slušne? Nebolo to nič nekalé, však?" prihlási sa o slovo ocko.

"Áno, to, čo vám Tyly povedala, je pravda. Miškova mama ma vyhodila, ale mám aj dobrú správu a tou je, že od zajtra nastupujem do druhej. Pani Šmidová ma prijala za opatrovateľku pre svojho syna."

"Takže budeš robiť to, čo aj doteraz?"

"Nie tak celkom. Jej syn je už dospelý a nebude to ani tak opatrovanie, ako robenie mu spoločnosti a privedenie ho na iné myšlienky."

"O akú prácu sa jedná konkrétne? Prečo by dospelý chlapec potreboval opatrovateľku?" spýta sa prekvapene mamka a všetky oči sa zvedavo upierajú k môjmu smeru.

"Je chorý. Nemôže vychádzať von, pretože má slabú imunitu a riziko infekcií je privysoké."

"Konečne sa ti v práci zíde zdravotná škola!" zajasá od nadšenia ocko a silno ma objíme.

"Budem len jeho opatrovateľka, pani Šmidová ma najala kvôli tomu, aby znovu videla úsmev na jeho tvári a to je aj mojím cieľom. Priviesť Félixovi naspäť radosť zo života," poviem hrdo a pritúlim sa pevnejšie do ockovho zovretia.