Félix

Na tom jej úsmeve niečo je. Je prenášateľný a nákazlivý ako vírus. Azda len pre mňa nemá také fatálne účinky, ako by prenos vírusu za iných okolností mal. Dúfam, že vyberú nejaké verejné miesto, kde bude okrem nich aj množstvo ďalších ľudí. Čo ak je ten chlap nejaký zúfalec a bude sa ju pokúšať iba využiť? Pri spätnom pohľade som ju do toho asi nemal tak tlačiť. Ale tentoraz mi naozaj išlo len o to, aby som jej oplatil láskavosť. Menšia vďaka za to, že to so mnou nevzdala a trpela mi moje rozmary unudeného chlapca s komplexmi. Zaslúži si lásku. Ona na ňu verí. Dalo by sa povedať, je ňou vo všeobecnosti posadnutá, len má z niečoho strach a preto tak horlivo odmietala a nachádzala výhovorky. Za tých pár týždňov som stihol postrehnúť, že na nič nehovorí nie. Čokoľvek jej už poviete, aby urobila, ide do toho plnou parou vpred a nepomýšľa o následkoch, preto ma tá jej váhavá reakcia zaskočila. Je človek, ktorý túži po nájdení svojej osudovej lásky, ale bojí sa randenia? Protikladný postoj, ktorý mi v tomto momente obzvlášť u nej nedáva význam. Najmä od nej by som čakal, že sa do toho pozvania bude hrnúť hlava nehlava a na rozdiel od toho trochu nepochopiteľne kľučkovala. Trávi tu celé svoje dni. Víkend či týždeň, objavuje sa v tej bráne každý deň. Začínam si myslieť, že ju táto práca a predovšetkým ja začínam obmedzovať. Ako keby som pristrihával tie krídelká na tých jej šialených topánkach od výmyslu sveta. Má právo na voľný čas. Nechcem ju oň oberať a hlavne nechcem, aby bola zavretá tu so mnou, keď ona má to právo vyjsť von. Ja som povinný nachádzať sa na druhej strane okna, Rojková ani náhodou. Nemusí byť zavretá spolu so mnou. Moja mama si ani neuvedomuje, do akej pozície ju dostala. Samozrejme, s tou jej obetavou náturou a ohľaduplným správaním by sa nikdy neodvážila povedať, že táto práca je nad rámec jej možností. Alebo skôr, že jej tie možnosti zatrháva a táto nedobytná pevnosť ju drží nakrátko. Bránim jej v rozširovaní perspektívy. Som jej clona, opona na javisku, dôvod, pre ktorý nevidí svetlo.

Vedel som, že to takto dopadne. Každý človek, ktorý by sa stal mojím opatrovateľom alebo najatým spoločníkom pre spríjemňovanie atmosféry, by bol odkázaný na pobyt strávený za štyrmi múrmi a bez vychádzok do okolitého a vonkajšieho sveta. Ľudia by po čase túto prácu zhnusili a vracali by sa sem len z jednoduchého dôvodu. Kvôli peniazom. Stal by som sa pre nich len prácou, ako je každá iná. Ľudia do nej nechodia preto, lebo naozaj chcú, proste len potrebujú prostriedky, ktoré ich budú živiť a tie neprídu len tak z čista jasna. Musia sa premáhať a chodiť do nej aj nasilu. Nechcel som pre niekoho znamenať silenú spoločnosť. Pri spomienke na prácu by si predstavili moju tvár a ráno sa prebúdzali so zhnusením a túžbou, aby sa ručičky na hodinách pretočili a ukazovali by koniec ich zmeny. Radšej som ich vyhnal ja sám a zhnusil im pobyt v tomto dome ešte skôr, než sa do tej fázy stihli dostať.

Lujza je iná. Vyznie to ako typické slovo v tých jej presladených románoch s klišé zápletkou, ale toto tvrdenie ju v skutočnosti vystihuje. Aspoň v porovnaní s tými ostatnými, ktorí sa tu ukázali, iná rozhodne je. Ona sa totiž tak ľahko, ako oni, nevzdala. Nedávam im to za vinu. Neviním ich z toho, že odišli. Poznali hranice svojich možností a skončili. Aj to je niekedy potrebné. Lepšie, akoby si dávali nereálne ciele a nastavili si limit, ktorý nie je v žiadnom prípade možné preliezť. Aký limit má to pojašené dievča? Evidentne na vyššej úrovni, keď sa sem aj po mesiaci neustále vracia. Bola by ochotná stať sa darcom kostnej drene. Už len z toho dôvodu sa k nej viac nedokážem správať ako chrapúň. Nie preto, že by ma mohla zachrániť, ale preto, že ma v prvom rade chcela zachrániť. Túži mi pomôcť, hoci sme pre seba len dvaja neznámi ľudia. Nič o nej neviem. Takmer nič. Miluje rozprávky, zamilované konce a verí v dosiahnutie celosvetovému mieru. Verí v uskutočnenie mnohých vecí, ktoré nie sú a nikdy nebudú uskutočniteľné. Lenže je pomerne pozoruhodné, že v sebe niečo také našla. Tú vieru. Vieru v niečo. Ja som nikdy na nič neveril. Azda len na smrť. Avšak to nie je viera, len obyčajný a očividný fakt. Félix Šmid veril vždy na smrť a Lujza Rojková na život. Presné a výstižné zhodnotenie našich dvoch charakterov. Mňa smrť definuje a keby sa mal dvomi slovami opísať náš pozemský život, definícia by bola prostá - Lujza Rojková. Ona je pre mňa stelesnením všetkého živého a farebného.

"Večera je pripravená, Félix," oznámi mi Pavol a čaká, kým sa postavím zo svojho kresla.

"Urobil by si pre mňa niečo, prosím?"

"Samozrejme, čokoľvek si praješ."

"Rojková má na druhý týždeň narodeniny, keď pôjdeš na nákupy, poobzeráš sa po nejakej prilbe na bicykel s motívmi motýľov, prosím? Nech je ich tam čo najviac a hlavne zvoľ to najfarebnejšie, čo v tom obchode nájdeš. Čím viac farebnosti a krikľavosti, tým lepšie. Môžu byť na nej trblietky a nech je to proste jagavé a rozpoznateľné už z diaľky."

"Spoľahni sa na mňa, nájdem pre to dievča tú najfarebnejšiu a najžiarivejšiu prilbu, ktorú dokážem nájsť. Veľmi mi pomohla, neprestanem jej byť vďačný do konca života. Je priveľká náhoda, že ste narodení obidvaja v tom istom mesiaci a len s jednodňovým odstupom."

"Svet získal mojím narodením pochmúrnu energiu, musel si to na druhý deň vykompenzovať zrodením toho najenergetickejšieho stvorenia na tejto planéte."

"Keby ťa teraz počula, všemožne by sa snažila ťa presvedčiť o opaku tvojich slov."

"Čo mojej teórii len dáva za pravdu. Naše narodenie vzniklo pre vyváženie balancie. My dvaja by sme nemohli byť odlišnejšími, ona je svetlo a ja tma. Takže mi pomôžeš s tým výberom darčeku?"

"Rátaj so mnou."

"Ďakujem. A teraz sa vráťme k tvojmu rande s našou milou kuchárkou. Kedy sa ten veľký večer udeje?"

"Ešte som ju nepozval."

"A na čo čakáš, Pavol? Už som to dnes povedal Rojkovej, ale pre istotu to zopakujem aj tebe. Neotáľaj s vecami, ktoré môžeš urobiť už dnes. Celý týždeň som bol prinútený pozerať sa na tvoje príšerné tanečné schopnosti a Rojková má celé nohy dostúpané od tvojho mýlenia sa v krokoch, chceš, aby všetka tá snaha vyšla na zmar? Keď budeš čakať, nič sa nezmení. Ten strach sa nestane menším. Nezmizne. Chceš sa udusiť vo svojej vlastnej šťave? Smrť sa môže dostaviť kedykoľvek, nedovoľ jej zmariť tvoje plány a nestaň sa jedným z tých, ktorí majú pri konci svojej cesty životom výčitky svedomia. Premôž sa a choď do toho!" zahlásim vyšším a podráždeným tónom, aby som u neho vzbudil rešpekt. Potrebuje tvrdý prístup, inak sa nevzchopí a ďalší mesiac sa len bude pripravovať a presúvať to.

"Si múdry chlapec. Chýbali mi tieto tvoje reči. Takýto prehovor do duše raz za čas potrebujem. Pozvem ju."

"Najhoršie, čo sa môže stať, je to, že ti povie nie a prepadneš sa na malú chvíľu od hanby pod zem. Ale Rojková tvrdila, že ti tie city Anna opätuje, takže sú tvoje šance päťdesiat na päťdesiat."

"Nechceš mi nejaké percentá pridať?"

"Fajn, tak šesťdesiat na štyridsať. Stačí ti to?"

"Stačí. Ďakujem a s tým výberom prilby so mnou môžeš počítať."

"A teraz by som sa už asi mal pobrať za svojimi rodičmi a obšťastniť ich svojou nablýskanou prítomnosťou. A ty sa pober za Annou do kuchyne a urob ju šťastnou, alebo ako sa to v tých filmoch hovorí."

V živote som nebol na rande a dnes som rozdal už dve cenné rady. Ide mi karta. Asi som naozaj dobrý teoretik a nepotrebujem, aby sa zo mňa stal aj praktik. Dokážem rozdávať rady aj napriek tomu, že sám mám nulové skúsenosti. Tieto presladené veci okolo lásky idú mimo mňa. Ale chápem, vonkajší svet si zakladá na nájdení správnej druhej polovice. Vlastne klamem, vôbec tomu nerozumiem. Snažím sa nejakým spôsobom nájsť výhody v láske, ale nech hľadám ako hľadám, neobjavujem ich. Neviem, či som zatrpknutý alebo iba taký nesociálny. Žeby oboje? Ľudský kontakt je pre milovanie nevyhnutný. Dotýkanie, bozkávanie, hladenie. To bude žena tráviaca život po mojom boku nútená k rovnakej izolácii? Stala by sa z nej princezná uzavretá v tej povestnej veži na hrade. Až na to, že pred odchodom by ju nezastavoval smrteľný drak, ale moja smrteľná choroba. A keby som tú ženu miloval, to je to posledné, čo by som si pre ňu želal. Zrejme ostanem navždy len niekým, kto dodáva a podsúva rady, o ktorých sám v prvom rade vôbec nič nevie. Ale to s tou smrťou bolo skutočné a pravdivé. Väčšina ľudí pravdepodobne nechápe, aký význam zdravie zohráva v našich životoch. Z istého hľadiska je to však pochopiteľné. Oni nemuseli dennodenne počúvať, ako nesmierne dôležité je zostať zdravý.

"Dobrý večer."

"Dobrý večer, Félix. Aký si mal dnes deň?"

"V pohode. Čo vy dvaja? Ako prebiehala manželská poradňa?"

"S tvojou mamou prichádzame na to, že hlavným problémom nášho vzťahu je, že spolu vôbec nediskutujeme. Zdôverili sme sa s niektorými vecami, ale ešte to potrvá nejaký čas."

"Aspoň ste sa niekam pohli."

"Dnes som vyplatila slečne Rojkovej prvú výplatu. Nechcela odo mňa tie peniaze vziať, zdalo sa jej to priveľa."

"Šialené dievča, odmietla svoju výplatu?"

"Odmietla, ale nedovolila som jej to. Tie peniaze jej plným právom patria."

"Nepochybne," odpoviem a impulzívne sťahujem pery, pretože mám chuť smiať sa na plné hrdlo. Pracuje tu a odmietne peniaze. Nikto iný by to nedokázal. To si dala za cieľ, že bude iná vo všetkom? Podarili sa jej nevídané veci. Pomohla mi znovu sa otvoriť. Určite ma to postihne a vráti sa mi ako bumerang naspäť aj s úrokmi, ale povedal som si, že pri nej budem pravým. Nech už sa stane v budúcnosti čokoľvek, aspoň som mal možnosť spoznať takého bláznivého, energetického a vždy usmievavého človeka. Koľko ľudí za svoj život si môže povedať, že stretlo niekoho, kto vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch verí na šťastné konce, schopnosť vesmíru pridružiť človeku do cesty presnú spriaznenú dušu a nadobudnutie celosvetového mieru? Pravdepodobne nie veľmi veľa. Aj môj svet sa stáva farebnejším. Vidím ho skrz jej šialené kreácie jednotlivých topánok. Prináša mi nimi sem kúsok toho okolitého diania. Registrujem nimi ten priestor, ktorý som pred niekoľkými rokmi zavrhol.

Keď pri sebe sedíme, vždy sa medzi nami nachádza určitá vzdialenosť. Nedotýkam sa ostatných ľudí. Znovu sa ma snažila prehovoriť do tanca. Samozrejme, že som odmietol. Čo by som robil, keby som súhlasil? Neviem, ako sa mám správať v blízkosti ženy. Kam jej položiť ruku a ako ju správne držať. Som padavka. Stále lepšie, ako sa pred ňou zosmiešniť a znemožniť. Pavol bol síce nemehlo, ale aspoň držanie tela mal správne. Nebol nervózny z toho, že sa pri ňom nachádza opačné pohlavie. Ja by som bol nemotorný a ešte k tomu aj ako bonus roztrasený. Nemôžem si pomôcť, ale pôsobí na mňa inak ako ostatní ľudia, ktorí sa zdržiavajú so mnou pod jednou strechou. Zaujíma ma o poznanie viac. Z čoho vyplýva aj fakt, že o nej premýšľam aj dlho po tom, ako sa vytratila. To ma dovádza k rozhodnutiu, že s tým musím s okamžitou platnosťou prestať. Nemôžem o nej toľko myslieť. Ide sa spať. Končí sa ďalší deň a o niekoľko hodín sa začne nový. Nič nemeniaci sa stereotyp. Môj osobný a zaužívaný. Félix Šmid je kráľom stereotypu. Nikto ma v ňom nezdolá. Ale, hej, som dobrý aspoň v niečom.

Ráno vstávam o šiestej, zavieram sa do kúpeľne a pobudnem v nej až do Hugovho príchodu. Jeho čierny džíp je pristavený za bránou, ale jej bicykel tu zatiaľ zaparkovaný nie je. Obvykle dorazia tesne za sebou. Že by už išla na to rande s tým čudákom zo zoznamky? Prečo som ho nazval čudákom? Ešte včera som sa ho zastával a predhodil mu ju do náručia. Orodoval som za neho, ako keby bol môj najlepší kamarát. Urobil som zo seba jej dohadzovača. Najprv Hugo a teraz ten Filip. Čo je na tom najtragickejšie, naraz si želám, aby mi dnes oznámila, že to rande odvolala a nikam nejde. Strácam rozum. Jeden deň ju prehováram, aby do toho šla a prednášam jej motivačné citácie, a na ten druhý chcem z jej úst počuť, že ho nakoniec odmietla. Protirečím sám sebe. Ale je to tak. Prosím, Rojková, povedz mi, že nikam nejdeš.