Lujza

"Nesnažila som sa ti pomôcť kvôli tomu, aby som na oplátku žiadala pomoc od teba."

"Pretože si šialene nezištná a okrem toho, nepomáham ti z povinnosti, ale pretože chcem," odvetí s úsmevom a uprene mi hľadí do očí. Nezdržím sa a inštinktívne skláňam hlavu do zeme.

"Myslíš, že je to dobrý nápad?"

"Lujza Rojková, hádam mi len nechceš nahovoriť, že z toho rande túžiš vykľučkovať! Tvrdila si mi, že za sebou ešte žiadne nemáš, naskytla sa ti nová príležitosť a ty ju vyhadzuješ len tak von oknom? Nie si to náhodou ty, ktorá tvrdí, že príležitosť sa musí chytiť za pačesy?"

"Máš pravdu. Pôjdem s ním."

"To som chcel počuť. Snáď budeš mať šťastie a zažiješ svoje ukážkové prvé rande."

"Ďakujem, že si ma k tomu prinútil."

"Aj nabudúce. Od čoho sú predsa priatelia?"

"Povedal si práve...?"

"Áno, Rojková, nazval som ťa práve teraz svojou kamarátkou. Mám povedať Pavlovi, aby spustil fanfáry a vyvesil biele zástavy?" uťahuje si zo mňa a so zaskočeným výrazom vypuľuje oči.

"Pre tentokrát si vystačím aj s menšou oslavou. Úplne mi stačia tvoje prívetivé slová."

"Je šťastný?" opýta sa a nahadzuje zvedavé oči.

"Kto?" Jeho otázka mi nedochádza a na pohovke sa nohami posuniem vyššie.

"Chlapec, ktorý získal tvoju pestrofarebnú osobnosť na jeden večer."

"Napísal, že sa nemôže dočkať a chce vedieť, kedy a kde by sme sa mohli stretnúť."

"Vyber si neutrálne miesto. Niekde, kde budete na očiach a v obklopení vás sa budú nachádzať aj ďalší nezainteresovaní ľudia. Nepoznáš ho, mohol by sa z neho vykľuť nejaký maniak alebo psychopat."

"Znie milo."

"To aj väčšina psychopatov a kanibalov, kým sa nerozhodnú rozporcovať tvoje telo a naukladať si ho pekne po balíčkoch do mrazáku."

"Filip neznie ako ľudožrút... myslíš, že by?"

"Rojková, len si ťa doberám. Náš štát nie je až tak preplnený psychopatickými vrahmi, pochybujem o tom, že jeden z tých mála, ktorí našu pokojnú krajinu obývajú, by si dohodol rande práve s tebou. Ale je istejšie, keď sa stretnete niekde medzi ľuďmi."

"Nerozmyslel si si to s tým tancovaním? Mám voľné hodiny nazvyš," zmením tému a dúfam, že jeho odpoveď bude znieť kladne. Hoci si nie som istá, či by som dokázala stáť v jeho bezprostrednej blízkosti a stále sa sústredila na tanečné kroky.

"Uhádla si. Nerozmyslel," odpovie krátko a kútik na perách sa mu nadvihuje v roztopašný úsmev. Sedí rovno, ruky má voľne pripažené k telu a otáča sa ku mne len tvárou. Medzi nami dvomi sa nachádza medzera, ktorá je dostatočne veľká. K žiadnemu kontaktu nedošlo. Zatiaľ som sa ho nedotkla. Ak teda nerátam to potrasenie rukou, lenže ani to nebol čistý kontakt, dotkýnala som sa ho prostredníctvom rukavíc v rukávniku.

Občas premýšľam nad tým, akú teplotu majú jeho ruky a akým typom stisku sa pýšia. Bojím sa ho dotknúť. Vlastne by to pravdepodobne ani sám nechcel. Moja práca sa nezakladá na dotýkaní. Tá Hugova áno. Prichádza s ním do priamej kolaborácii. Je jeho ošetrovateľ. Ja slúžim len ako prostriedok na vypĺňanie jeho času. Dotyk nie je nevyhnutný. Cítim sa trochu zvláštne, keď pri sebe sedíme. Z nejakého dôvodu som pri ňom nervózna. Nedokážem sa do jeho očí pozerať dlhšie, ako na minútu, pretože automaticky sklápam zrak a objavuje sa tréma, ktorú za zvyčajných podmienok mávam len pri predstavovaní sa druhým. A ani to nie je rovnaký druh trémy, pretože pri tej prvej táram a vydávam zo seba prvé slová, ktoré mi v tej chvíli padnú na um. S Félixom zažívam ten druh trémy, ktorý som pri žiadnom inom človeku nepoznala. Darí sa mu dostávať ma do rozpakov a pritom sa o to ani nesnaží. Možno je to kvôli tomu, že je chlap. Krásny chlap. Nemusí sa príliš snažiť, stačí mi jeden jeho pohľad a moje kolená sa menia v penové cukríky. Sú ako keby zo želatíny a prehýbajú sa. Je bezpečnejšie sa v takom momente posadiť. Jedine on má na mňa takýto vplyv.

"Keď sa rozhodneš inak, daj mi vedieť."

"Budeš prvá, ktorej to oznámim."

"Ďakujem."

"Je neskoro, mala by si už ísť. Rodičia na teba určite čakajú a ešte k tomu sa potrebuješ pripraviť na to rande."

"Prečo by som sa mala pripravovať?"

"Nie je to to, čo ženy robia? Zdĺhavé prípravy, kaderníčka, kozmetička a čo ja viem čo ešte..." hovorí a krčí čelom. Je to vtipné, pretože vyzerá byť istý svojou odpoveďou.

"Zatiaľ sme sa nedohodli, kedy pôjdeme."

"Načo teda čakáš? Odpovedz mu! Si tu so mnou už mesiac, mala by si už dobre vedieť, že život nie je večný a čo môžeš urobiť v tejto chvíli, neodďaľuj to do času, kým sa ocitneš na smrteľnej posteli."

"To znie dosť pesimisticky."

"Nie, len kruto realisticky. Ľudia jedného dňa umrú a na smrteľnej posteli si večne vyčítajú všetky premrhané šance. Nebuď jednou z tých ľudí, Lujza Rojková. Nečakaj do rána, či druhého dňa, urob to ešte dnes."

"Rozkaz, generál!" odpoviem a ruku si priložím k čelu. Fajn, uvedomujem si, že som celý ten jeho preslov zničila týmto svojím trápnym gestom, ale usmial sa. Neprekrútil očami a nepokrútil hlavou.

"A teraz už vážne choď. Zaobídem sa tú krátku chvíľu bez teba. Verím, že za múrmi týchto stien na teba čaká život, či nie?"

"Myslela som si, že vyháňanie máme už za sebou."

"Nevyháňam ťa. Len ti zdvorilo pripomínam, že tvoj život sa nachádza na druhej strane. Nechcem ťa obmedzovať, aby sa na mňa potom ešte tvoji rodičia sťažovali, že s tebou kvôli mne netrávia dostatok času."

"Nikdy by sa nesťažovali. Poznajú ma a vedia aj to, že idem do všetkého..."

"... na sto percent?" dokončí moju otázku a premeriava si ma od hlavy až po päty. "To viem aj ja a len som žartoval. Vidíš, aj taký suchár ako ja dokáže žartovať. Teraz ale všetky žarty bokom, dovidenia, Rojková. Uvidíme sa zajtra a nezabudni tomu Filipovi odpísať. Určite je chudák chlapec celý nedočkavý a ty to takto len naťahuješ. Čaká pred obrazovkou svojho mobilu a neustále si resetuje správy, aby náhodou neprehliadol nejakú novú a prichádzajúcu od teba."

"Poslúchnem ťa a napíšem mu hneď, ako sa vrátim domov. Dovidenia, Félix."

"Dovidenia, Rojková," odzdraví sa mi a vychádza von z dverí priestranného salónika. Ja si prehodím kabelku cez plece a nasledujem ho. Pavol je pripravený na tanec s Ankou. Potrebujeme ešte doladiť posledné detaily a ich prvému skutočnému rande už nebude nič brániť.

S Filipom si píšeme už zopár dní. Ozval sa mi deň po mojej prvej amatérskej tanečnej lekcii. Nevedela som, či mu mám odpísať späť. Stále je to pre mňa niečo nové a nikdy som nebola typ, ktorý by dokázal nezáväzne koketovať s ostatnými mužmi. Pustili sme sa do reči a postupne som zisťovala, že je vlastne pomerne milý a zábavný. Je o tri roky starší ako ja a miluje adrenalínové športy. Jeho cieľom je vyskúšať všetky dostupné a predovšetkým jedny z tých, ktoré predstavujú najväčšie riziko nebezpečenstva. Napísal mi, že keď zazrel moju fotku v ponuke ľudí, ktorých by mohol poznať, nemeškal ani minútu a musel sa mi ozvať. Možno toto je to, o čom Tyly hovorila. Avšak z nejakého dôvodu sa z toho nedokážem tešiť. Alebo povedzme to takto, nezažívam eufóriu, ktorú by som sa iných okolností v sebe mala. Odpovedal mu za mňa. Félix ma doslova dotlačil do toho, aby som s ním šla. Bude to znieť určite divne a šialene, ale omnoho radšej by som súhlasila s rande, na ktorom by ma sprevádzal práve on. Félix Šmid sa na mňa však pozerá z úplne iného svetla.

"Slečna Rojková, dobre, že vás vidím. Poďte so mnou do mojej kancelárie, prosím," odstaví ma pri východe pani Šmidová. Kráčam za ňou pred veľké mohutné dvere, cez ktoré som prechádzala vo svoj prvý deň a sadnem si na rovnakú pohovku. Pani Šmidová sa posadí do kresla a niečo vypisuje.

"Nech sa páči, vaša prvá výplata." Vstane od stola a podáva mi do ruky šek s nemalou čiastkou a jej vlastnoručným podpisom.

"To nemôžem priať. Je to omnoho väčšia suma, než by som si zaslúžila."

"Slečna Rojková, za posledný mesiac sa vám podarilo nemožné. Pravdou je, že žiadna suma peňazí by nebola dostatočná a nepriblížila by sa skutočnej cene toho, kam sa vám s mojím drahým Félixom za tieto posledné týždne podarilo dostať. Keď som sa nachádzala v tom parku, bola som na pokraji zúfalstva. Asi vám muselo byť čudné, čo žena v mojom veku s dospelým synom robila o dvanástej poobede na detskom ihrisku. Chodievala som tam na obedné prestávky každý deň a zasnene hľadela na všetky tie malé deti s rodičmi, predovšetkým s matkami, pre ktoré také hracie poobedia tvorili bežnú výplň dní. Keď ich chceli niečím zabaviť alebo aspoň prinútiť, aby zjedli zeleninu, len im povedali, že keď odmietnu, nevezmú ich na ihrisko. A potom som si predstavila môjho Félixa, ktorý v rovnakom veku bojoval o život a ihrisko ani deti na ňom nepoznal. Chcela som sa aspoň na chvíľu vcítiť do roly normálnej matky so zdravým dieťaťom, ktorá ho nemusí neustále sledovať a dávať mu zákazy. Ktorá nemusí hľadieť na to, aby jej dieťa žilo v perfektnom sterilnom prostredí a dávala si pozor na to, čoho sa dotkne alebo koho pozve do domu, aby pre jej malé nevinné klbko nepredstavovali hrozbu. Všetky návštevy či už Félixových starých rodičov, tiet a rodinných známych som musela jednoducho odmietnuť. Ja sama som nemala povolené pobozkať voňavú hlavičku môjho vytúženého bábätka, pretože ako jeho vlastná matka som pre neho nepredstavovala bezpečie. A niekedy tu boli dni, kedy som si zo samého zúfalstva priala byť matkou niekoho iného. Túžila som mať zdravé dieťa, pretože najväčšou bolesťou je pre matku vidieť svojho syna chorého a nemať absolútne žiadnu moc pomôcť mu. Vyznie to hrubo a nemorálne, ale nemohla som týmto pocitom zabrániť. Bola som na pokraji svojich síl a každý deň sa modlila, aby sa konečne našiel niekto vhodný, ktorý by môjho jediného syna zachránil. Postupom času nám neostávalo nič iné, ako zvyknúť si a dnes som proste len šťastná, keď ho môžem vidieť žiť. Lámalo mi srdce vidieť ho takéto uzavretého. Úprimne, Lujza, boli ste mojou poslednou nádejou. Pamätám si, ako som si vtedy hovorila, že keď ho neprinútite opätovne sa otvoriť vy, tak už potom nikto na tomto svete. Neviem, ako keby to bolo nejaké znamenie, na prvý pohľad som z vás mala pozitívny dojem. Je to neuveriteľné, ale spoliehala som sa na vás ešte skôr, ako som s vami prehovorila. Vy ste špeciálna a tento posledný mesiac mi len potvrdil, že môj prvý dojem bol správny. Takže áno, tú čiastku si absolútne a kompletne zaslúžite. Neodmietajte tie peniaze. Dostávate ich odo mňa právom, Lujza."

"Veľmi pekne vám ďakujem, pani Šmidová. Mám rada Félixa. Rada sa s ním rozprávam a v skutočnosti si myslím, že aj on sa rád rozpráva so mnou. Verím, že sa preukážem ako vhodný darca."

"Sme vám nesmierne vďační, že ste sa dali testovať."

"Nemusíte mi ďakovať, to je predsa samozrejmosť."

"Pre vás možno áno, ale väčšina ľudí by to nebola ochotná podstúpiť kvôli niekomu, koho pozná sotva mesiac."

"Nezáleží na tom, či sa poznáme mesiac alebo rok, hlavné je len, že sa poznáme."

"Pripojíte sa k nám dnes pri večeri?"

"Veľmi rada, ale bohužiaľ musím odmietnuť. Mamka s ockom si zakladajú na rodinných večerách pri jednom stole."

"Tak ich nenechávajte dlho čakať. Ste si istá, že nemám povedať Pavlovi, aby vás odviezol domov?"

"Zvládnem to na svojom bicykli, ale veľmi pekne ďakujem za pozvanie aj ponuku. Dobrú noc, pani Šmidová."

"Dobrú noc, Lujza. A jazdite opatrne," zakričí za mnou, keď vychádzam von jej dverami a predtým, ako odídem von pred dom, rozlúčim sa s Pavlom a Ankou, je na ňom vidieť nervozita. Ticho sedel pri svojich novinách, ale bol taký zadumaný, že pochybujem, že z nich vôbec aj niečo prečítal. Premýšľa o tom, ako ju pozve. Dúfam, že to týmto dvom vyjde. Sú pre seba stvorení. Niečo ako Rómeo a Júlia, len bez toľkých prekážok a samozrejme smrti na konci.

Zdvihnem nohou stojan na mojom zaparkovanom bicykli a vysadám na sedadlo. Skontrolujem priestor za sebou a zdvíham zrak hore k jeho oknu. Znovu sa na mňa pozerá a tentoraz sa to už ani nesnaží tajiť. Zamáva mi a usmieva sa na mňa. Zdvihnem ruku a odmávam mu späť. S jeho očami na sebe sa cítim lepšie, akoby na mňa práve žiarili horúce lúče slnka a príjemne ma zahrievali pri srdci. Prinútim sa šliapnuť do pedálov a vonkajšou bránou upaľujem do kopca. Slnko je vysoko na oblohe a nechystá sa zájsť. Bolo by krásne, keby ma mohol sprevádzať. Vysadli by sme na bicykle spoločne a zastavili by sme sa krátko pred západom slnka, aby sme si ho mohli pozrieť spoločne. Musím však prestať snívať a dostaviť sa čo najrýchlejšie domov, keďže dnes nám Tyly príde predstaviť svojho nového priateľa. Mamka sa pustila do veľkého upratovania, jedno okno nás prinútila umyť aj štyrikrát, pokým pre ňu nebolo dostatočne priezračné a čisté. V našej rodine je predstavenie priateľa veľká veda. Bude to prvýkrát, čo Tyly domov niekoho prinesie. Síce randila, ale nikdy to nebolo dostačujúco vážne, a ja som sa so svojím princom zatiaľ nestretla. Bohvie, možno sa to po večeri s Filipom zmení. Možno je mojou spriaznenou dušou, ktorá na mňa až doteraz čakala.

"Dobrý večer všetkým," pozdravím sa po príchode do kuchyne a ihneď si razím cestu k ockovi a mamke, aby som im mohla udeliť pusu na privítanie.

"Dobrý večer, dievčatko. Umy si ruky a potom si prisadni k stolu. Tyly s Tomášom tu zakrátko budú," prehovorí na mňa mamka a z pásu si dáva dole uviazanú zásteru.

"Vyzeráš krásne, maminka," pochválim ju, pretože má po dlhej dobe rozpustené svoje dlhé hnedé vlasy a náušnice, ktoré dostala od ocka na prvom rande. Sú to zlaté srdiečka s jej iniciálkami, dáva si ich na uši vždy len pri špeciálnych udalostiach.

"Už sú tu," zahlási otec pri pohľade z okna. Pri našom dome zastavuje strieborné auto, z ktorého vykračuje Tyly a jej Tomáš. Je od nej vyšší, s blond krátkymi vlasmi a v ruke drží dve kytice.

"Dobrý večer, deti. Vítam ťa, Tomáš," privíta ho otec od dverí a silno mu stisne ruku.

"Dobrý večer. Ďakujem za pozvanie. Tieto sú pre vás. Pre dve dôležité ženy v Tylkynom živote. Ty budeš asi Lulu, ak sa nemýlim."

"Áno, vitaj v našom dome."

"Si veľmi milý, že si nám priniesol kvety. Celá naša rodina ich miluje a obzvlášť ružové ruže sú moje obľúbené."

"Niekto sa tu snaží zanechať dobrý dojem," doberá si ho ocko a potľapká ho po pleci. Tomáš vyzerá ako sebavedomý chlapec, ale po ockových slovách mu uhýba pohľadom a komfort nájde v Tylynom stisku. Nepoznajú sa dlho, ale cítia sa pri sebe pohodlne. To je niečo, čo si želám prežiť. Moji rodičia majú ten vzájomný komfort, teraz už aj Tyly. Verím, že jedného dňa príde rad aj na mňa.