Lujza

Nasledujúce dni po mojom dekontaminovaní som stále sedela a tvorila spoločnosť Félixovi len z druhej strany priestoru. Asi ešte nie je úplne pripravený, aby som sa k nemu priblížila a hoci pre neho v súčasnosti už žiadnu hrozbu nepredstavujem, prenechávam mu čas. Zrejme mu trvá dlhšie, kým si zvyká na nových ľudí a ja ho nechcem náhliť. Keď sa bude cítiť dostatočne bezpečne, vyjde von cez tie dvere. Ale je to len na ňom. Do to tejto veci ho nútiť nemôžem. Neviem, či sa vyslovene bojí toho, že by sa mu v mojej prítomnosti mohlo niečo stať, alebo je to skôr tým, že sa mu páči zostávať vo svojej komfortnej zóne. Snažím sa ho chápať, ale nejakým spôsobom sa v ňom nevyznám. Interakcia, tá na sociálnej úrovni, prebieha neustále. Nič sa na tom za posledných pár dní nezmenilo. Azdaže je aj zhovorčivejší. Sledujeme spolu horory. Pozreli sme všetky pokračovania toho strašidelného Výskotu a zo všetkých som v noci mávala nočné mory, ale stojí to za to prekonávanie. Nie je to druh filmovej produkcie, ktorú by som si sama zvolila a už vôbec nie dobrovoľne, ale človek musí niekedy znášať aj obety. Nikdy sa nestanem fanúšičkou takýchto hrôzostrašných filmov, to je jasné, ale keď som tu, potrebujeme nájsť niečo, čo by sme mohli robiť spoločne. Nechcem, aby si myslel, že na jeho názore nezáleží. Som pomerne poctená, že mi dovolí pripojiť sa k nemu. Vždy sedí tak koncentrovane a nehne ani brvou. Ako keby ho tie vypäté situácie už ďalej nedokázali prekvapiť. Ja sedím so zatajeným dychom a môj inštinkt mi pri každej scéne s náznakom prichádzajúcej vraždy prikazuje zavrieť oči. Je to rovnaké ako u tých nahých chlapoch, aj vtedy privieram viečka nekontrolovane.

"Tak čo, zistila si konečne, ako si Anka predstavuje svoje vysnívané rande?" prehovorí na mňa Pavol spoza rohu a nenápadne vystrkuje hlavu, pričom jeho telo zostáva aj naďalej skryté za panelom. Práve vychádzam z kuchyne, kde som sa hostila pripravenými mandľovými palacinkami s pomarančom a horkou čokoládou. Už niekoľko dní sa snažím vymámiť z Anky predstavu o jej perfektnom rande, na ktoré ju chce Pavol pozvať. Neuveriteľne romantické. Keď ma o to požiadal, od radosti som div nevyskočila z kože. Samozrejme, že som sa ponúkla mu pomôcť. Zaviazala som sa vnútorným sľubom, že ich rozkvitajúcej láske pomôžem. Bude mi cťou pričiniť sa aj svojím dielom k zrodu ich vzťahu.

"Nemôžem to na ňu len tak vybafnúť, pretože bude vedieť, že niečo chystáme a potom by sa pokazilo to prekvapenie. Musí to prísť nečakane! Ale už som na dobrej ceste, potrebujem už len pár detailov a potom vám osobne pomôžem s prípravami."

"Ďakujem ti, Lulu. Bez teba by som sa asi nikdy neodvážil čo i len premýšľať o tom, že by som jedného dňa Anku niekam pozval. Nemám so ženami príliš veľa skúseností, v podstate som celú svoju mladosť prežil slúžením pánovi a pani Šmidovej, nebolo tu veľa času na obháňanie mladých dievčin, staral som sa o chorú matku, ale nesťažujem si. Moji rodičia boli úžasní ľudia a neľutujem, že som možno musel dospieť o trochu skôr, ale teraz je ten správny čas a naozaj som vďačný, že ťa nám sem osud zavial, dievčatko naše."

"Pamätajte, Pavol. Nikdy nie je neskoro na prežitie vecí, ktoré sme v minulosti prepásli. Ty a Anka ste zdraví, mladí, máte toho ešte veľa pred sebou a čo je najdôležitejšie, tá náklonnosť je vzájomná. Keď o vás Anka rozpráva, vždy jej žiaria oči a kútiky jej úst sa mimovoľne nadvihujú do širokánskeho úsmevu. Takto vyzerá láska. Vy dvaja ste si súdení, o tom nepochybujem."

"Takže si presvedčená o tom, že moju ponuku prijme? Vieš, predtým som bol niekoľkokrát pripravený, že ju niekam pozvem, ale potom som len zbabelo vycúval, pretože som sa bál odmietnutia. Poznáme sa už veľmi dlhú dobu, pracujeme na jednom mieste, nechcem ju priviesť do nepríjemnej situácie," hovorí s nesmelým výrazom a pôsobí zraniteľne. Je úplne jedno, že je odo mňa aspoň o pol metra vyšší, aj on sa môže zmeniť na malého chlapčeka s obavami a nesmelosťou. Nepýtala som sa ho na jeho presný vek, ale tipujem, že má niečo cez päťdesiat. Sivé vlasy si už stihli predrať svoju cestičku von na povrch, ale je to len také nepatrné, ako keby poprášené len sem tam na niektorých miestach. Vysoké čelo s trochou rovných čiar a modré oči, okolo ktorých sa objavujú nebadateľné vačky s vráskami. Povedala by som, že vyzerá pomerne zachovalo. Pre ženy v jeho veku je určite tá správna voľba. Pre Anku rozhodne áno.

"Má vás rada, to mi môžete veriť. Neklamem, povedala by som vám pravdu, keby to tak nebolo, ale bude jednou z najšťastnejších žien, keď ju pozvete. Čaká na prvý krok od vás. Viem to, pretože mi to už povedala. Nevedela sa dočkať toho, kedy sa rozhýbete. Ubezpečujem vás, Pavol, že bude radosťou celá bez seba."

"Môžem sa spoliehať na to, že si zapamätáš všetko, čo na tom svojom prvom rande chce mať? Počul som, že pre ženy je to veľká vec a ja chcem splniť jej priania. Keď tak nad tým premýšľam, pripomínaš mi ju v mnohých ohľadoch. Obe ste beznádejné romantičky s nežnou dušou. Aj Anka od svoju príchodu všetkým zdvihovala náladu a mladý pán Félix si ju od začiatku obľúbil. Nebral nás za cudzích. Pracujeme tu obaja prakticky už od jeho detstva, i keď sa s nami v posledných pár mesiacoch nezhováral, považujeme ho za svoju rodinu a veľmi si želáme, aby sa mu polepšilo. My dvaja sme sa dali tiež testovať, avšak preukázalo sa, že ani my nie sme vhodnými darcami. Celý svoj život prežil len tu v tomto dome bez akejkoľvek interakcie so svojimi rovesníkmi. Ani sa mu nečudujem, že sa od všetkých nových ľudí dištancuje, je to pochopiteľné, Lulu. Mal zakázané stretávať sa s nimi. Predstavovali pre jeho život a zdravie riziko. Človek sa v priebehu rokov mení a vyvíja sa. On sa naučil žiť osamotene a bez spoločnosti. Bol na ňu odkázaný a nikto mu nemôže mať za zlé, že sa jej v tejto dobe vyhýba. Pani Šmidová pre neho najíma nové opatrovateľky a snaží sa ho donútiť rozprávať, ale ak mám byť úprimný, žiadnej sa to nepodarilo. Až doteraz. Si výnimočné dievča, Lulu. Pán Félix vyzerá byť šťastnejší a odľahčenejší. V minulosti ho stále niečo ťažilo, na pleciach mu viselo niečo ako neviditeľné bremeno, ktorého ho ťahalo k zemi. Namiesto toho, aby to zo seba dal von a vykričal sa, uzavrel sa do seba. Prestal svoje city považovať za dôležité. A to nás bolelo na tom všetkom najviac. Neviem, či je z neho iný Félix, keď je s tebou, ale prinajmenšom sa aspoň začína podobať na toho, kým býval. Nie je to ešte tak úplne on, ale dostáva sa ku svojmu ja. A možno vyzniem staromódne a ošúchane, ale verím, že na tom máš najväčší podiel práve ty, milá Lulu. V mene všetkých ľudí v tomto dome sa ti chcem poďakovať a dúfam, že ťa tu budeme mať čo najdlhšiu dobu."

"Ach, Pavol, nehovorte mi takéto veci, pretože potom sa rozcitliviem, rozplačem a nebudem vedieť prestať. Obľúbila som si vás aj Anku, aj pani Šmidovú a pána Šmida. Ste dobrí ľudia. Verím, že na tomto svete máme všetci svoje poslanie, ktoré nám bolo udelené do vienka pri narodení. Tým mojím je aspoň sa pokúsiť pomôcť tým druhým. Isteže viem, že tu nie je v každom prípade dostupná nejaká pomoc, ale to najmenšie, čo sa dá v takej situácii robiť, je prinajmenšom sa pokúsiť ju hľadať. Félix nemá a nemal ľahký život, vlastne ho obdivujem, pretože pri pohľade na to všetko, čím si musel prejsť, je obdivuhodné, aký nadhľad si vytvoril. Ja ho nebudem nikdy súdiť. Za žiadne rozhodnutie, ktoré urobil a v budúcnosti urobí. My ľudia sme zvláštne tvory, nevidíme do hlavy tých druhých a len hádame o tom, čo sa im v nich odohráva. Ale potom je tu aj tá druhá možnosť, a tí druhí sa rozhodnú prezradiť nám, čo majú na srdci. Otvoria sa nám. Lenže to tiež nejde len tak ľahko. Aj na to treba čas. Ako na všetko. Nie všetci sme otvorené knihy. A to je v tom najmenšom poriadku, pretože na zemi potrebujeme rozmanitosť. Nič nie je jednotvárne. Félix si možno myslí, že je nezaujímavý a nudný, ale v kútiku duše dúfa, že ho presvedčí niekto o opaku. Pretože on ním nie je. Ani zďaleka ho ten popis nevystihuje."

"To máš teda pravdu, nie je. Naozaj ti na ňom záleží. Budem už musieť ísť, pani Šmidová spísala zoznam vecí, ktoré potrebuje v meste nakúpiť. Nemám ti niečo priniesť?"

"So mnou si nerobte starosti, mám všetko, čo potrebujem. Ale keď už sme boli pri tom rande s Ankou, možno by ste mohli skočiť do papiernictva a kúpiť lampióny. Môžu byť všelijakých farieb, čím pestrofarebnejšie, tým lepšie. Poprípade ak nájdete nejaké v tvare srdca, môžete zakúpiť aj tie."

"Čo keď vyberiem nesprávne a nekvalitné a nakoniec sa nám ich ani nepodarí spustiť hore, pretože klesnú hneď dole."

"Ale no tak, Pavol. Nekľučkujte. Keď si nebudete vedieť dať rady, poprosíte predavačku, my ženy sme na takéto veci odborníčky. A prinajhoršom máte telefónne číslo aj na mňa, môžete mi kedykoľvek zavolať a ja som pre vás nonstop na linke. Pýtajte si tie, ktoré sú šetrné k nášmu životnému prostrediu, také sú najčastejšie vyrábané z ryžového alebo morušového papieru a bambusového rámu."

"Takže bambusový papier a ryžový rám?" opýta sa pochybovačne a škriabe sa na brade.

"Trochu ste to poplietli, ale napíšem vám to. Nemajte strach. Nemusíte byť nervózny, len si zabehnete do papiernictva a kúpite lampióny. Anka mi prezradila, že ich ako malá vždy vypúšťala do neba pred svojimi narodeninami, pretože tým vyslovovala svoje prianie. Keďže ho chcela mať v deň narodenín splnené a sviečky na torte sa sfukujú len v deň narodenín. Ona to chcela mať vyriešené takto dopredu. Vypustený lampión do nebies pre ňu slúžil niečo ako padajúca hviezda. Nech sa páči, lístoček. A samozrejme sa neostýchajte mi zavolať, som vám plne k dispozícii, Pavol."

"Ďakujem ti veľmi pekne. Snáď to nepokazím a prinesiem pre Anku správne padajúce hviezdy."

"Verím vo vás." Zdvihnem päste do vzduchu a naznačujem mu nimi svoju dôveru v jeho správny výber. Rozlúčim sa s ním a po schodoch si meriam cestu do Félixovej izby.

"Teraz je už len celý tvoj, Lulu. Uži si ten luxus spočívajúci v prítomnosti veľaváženého pána Félixa Šmida," privíta ma od dverí Hugo a podpichovačným tónom útočí na Félixa, ktorý mu len ukázal vztýčený prostredník a buchol ho do pleca.

"Prečo by mal byť môj?" opýtam sa nechápavo a ich chlapské doberanie nechápem.

"Nechaj tak, len som žartoval. Mladý pán Félix sa ťa už nemohol dočkať, každú chvíľu sa pozeral k dverám a nedočkavo ťa vyčkával ako taký pes čakajúci na svojho pána."

"Ty si taký debil, Hugo. V skutočnosti to on tu z teba nedokáže spustiť oči a hanbí sa ťa pozvať na rande."

"To nie je pravda, nechcem ťa pozvať na rande," bráni sa a uhýba mi pohľadom. Prečo znovu začína Félix s tými ponukami na rande s Hugom?

"Ehm, ďakujem?" prehovorím na neho a zvraštím obočie. Netuším, ako by som mu mala v tejto chvíli odpovedať a či vôbec. Cítim, že mi znovu začínajú horieť líca. Nie som zvyknutá na to, že sa o mne chlapi takto rozprávajú. Že ma berú na vedomie a doťahujú sa.

"Tým som ťa nechcel uraziť, si nádherné a milé dievča, ale v tejto miestnosti sa páčiš aj niekomu inému a ja musím dodržiavať kamarátsky kódex. A teraz už vážne odchádzam, ľudkovia. Majte sa dobre a odpusť mi, Lulu, tie fóriky. Nie je to mierené proti tebe, s Félixom proste len žartujeme. Nechám vás," rozlúči sa s milým úsmevom a s taškou prehodenou okolo ramena vychádza von z dverí.

"Neber vážne to, čo hovoril. Občas mu preskakuje."

"To je v poriadku. Nemusím chápať všetko, o čom sa rozprávate."

"Máš na nose čokoládu," ozve sa znezdajky a zasmeje sa.

"Musela sa tam dostať, keď som raňajkovala."

"To mi došlo," odpovedá stále skrz vycerené biele zuby.

"Som nešikovná. Nikdy si nedávam pozor, keď jem."

"Dá sa to pochopiť, strážila si predsa v minulosti deti. Len ti zostali ich praktiky."

"Som pre teba len dieťa?"

"Si moja opatrovateľka, Lujza Rojková. Myslíš, že by svojho chorého syna zverila moja mama do rúk nejakého nespôsobilého dieťaťa?"

"Takže si to nemyslíš?"

"Pravdu alebo milosrdnú lož?"

"Ty rozhodni," pobádam ho a pritom si prstom zotieram spomínanú čokoládu z nosa.

"Páči sa mi, že i keď si dospelá, nebojíš sa prejaviť v sebe tú detskosť. Keď tak nad tým uvažujem, si proporčne pozoruhodná, Lujza Rojková," hovorí a vstane. Spočiatku nechápem, o čo mu ide, ale keď zbadám, ako sa jeho ruka dotkne kľučky na jeho sklenených dverách, ktorými postupne prechádza a malými krokmi sa približuje k mojej postávajúcej a teraz už aj nehybnej postave, skrehnem a moje srdce nekontrolovane bije. Smeruje ku mne.

"Tu," prihovorí sa mi a prstom vo vzduchu ukáže na miesto na mojom nose, kde sa pravdepodobne nachádza čokoláda z nedávno zjedených palaciniek. On stojí pri mne. Fakticky pri mne. Je to úplne iné, ako rozprávanie sa len cez tú presklenú stenu.

"Rozhodla som sa, že sa dám testovať, aby sme zistili, či som pre teba vhodným darcom na transplantovanie kostnej drene," vydám zo seba a jeho usmievavý výraz naraz zvážnie.