Félix

"Žeby nám tu niekto podľahol kúzlu osobnosti slečny Rojkovej?" podpichuje ma a zavádza mi ihlu do žily, po chvíli sa priesvitná skúmavka začína zapĺňať čírou krvou.

"Len dodržiavam svoje slovo."

"Si si istý, že je to len tou prehranou stávkou a tvoja náhla prívetivosť nesúvisí s tým, že ti je Lulu sympatická?"

"Nevymýšľaj konšpiračné teórie a nevnucuj mi tvoje vlastné odpovede."

"A ja že ťa tá mrzutosť už prešla. Prepáč, moja chyba."

"Spýtal som sa jej, či máš u nej šancu. Mal by si mi byť vôbec vďačný, že za teba takto orodujem."

"Prosil ťa o to niekto?"

"Vidím, ako sa na ňu pozeráš. Nie som slepý, je jasné ako facka, že by si s ňou chcel niečo mať."

"A nie je to náhodou naopak, milý pán Félix? Ty si sa nám do milej pestrofarebnej slečny Rojkovej zabuchol!" zakričí víťazoslávne a ja ho intuitívne kopnem celou silou do kolena. Pako. Mohla by ho počuť a potom by som sa od hanby naozaj prepadol pod zem.

"Netrep somariny, do nikoho som sa nezabuchol. Neodvracaj pozornosť od tvojho flirtovania a nehraj sa na neviniatko. Keď máš o ňu záujem, mal by si sa odhodlať k prvému kroku. Takto vyznieš pateticky."

"Ty si sa tuším naozaj zbláznil. Mimo toho, aj keby sa mi páčila, nič by som si s ňou nezačal, pretože by som sa radšej vyhol tvojmu usedavému plaču. Nebudeme predsa bojovať o srdce jednej ženy, nie? Budem väčším človekom a prenechám ju tebe."

"Neverím ti."

"To ani ja tebe. Páči sa ti, môžeš to všemožne zakrývať a nahovárať si čo sa ti len zachce, ale skôr či neskôr si to budeš musieť priznať. Tá prehraná stávka je iba zámienka. V skutočnosti si sa nevedel dočkať toho, kým tie dva týždne ubehnú, aby si jej mohol venovať svoju vľúdnu stránku. Si rád, že si prehral. Aj ja som rád. Nehľadiac na tvoje príšerné správanie, si vskutku môj obľúbený pacient a dožičil by som ti kúsok šťastia. Zaslúžiš si pri sebe niekoho takého, ako je ona. Je odhodlaná spríjemniť ti pobyt v tomto antibakteriálnom prostredí."

"Rozpráva ti o mne?"

"Neviem... rozpráva?"

"To je jedno, aj tak ma nezaujíma, čo za somariny ti to šialené dievča vykladá."

"Nie si vôbec zvedavý? Čo keby som ti povedal, že sa ma pokúšala zviesť a dávala neslušné návrhy?" Vyberie mi ihlu zo žily a pevno na mieste vpichu pridržiava vatový tampón, ktorý prelepí leukoplastom. Zoberie si do rúk fonendoskop a oba konce si zastrčí do ucha. Povie mi takéto slová a následne na to ma ide popočúvať? Moje srdce nie je stabilné. Neovládam ho a búši tak hlasno, že Hugo nemá problém započuť ho aj bez tohto načúvacieho prístroju. "Len si z teba uťahujem, upokoj sa. Vidíš, ani svoje srdce nedokážeš oklamať. Vieš si predstaviť, že by mi to nežné žieňa dávalo nejaké nevhodné návrhy? Je to asi tak pravdepodobné, ako šanca, že prestaneš byť kreténom. Nemá o mňa záujem, síce mi venuje svoje úsmevy, ale tie sa ani zďaleka nepribližujú tým, ktoré od nej dostávaš ty. A keď sa spolu rozprávame, vždy mi hovorí len o tom, ako veľmi jej záleží na tom, aby si ju prijal a rozprával sa s ňou. Chce ťa vidieť šťastného a to dekontaminovanie myslela vážne. Prešli sme si tým všetci, ktorí s tebou prichádzame do vztyku. Bolo by to tak bezpečnejšie aj pre teba a ona s tým nemá problém."

"Je presvedčená o tom, že to chce urobiť? Nechcem ju ohroziť a nemusí sa cítiť, že je nútená sa dať dekontaminovať."

"Prešla si tým tvoja mama, otec, ja a všetci sme v poriadku. Nie je to životu nebezpečné a keď je tvojou opatrovateľkou, po správnosti by si tým mala prejsť. Nebudeš celý život zavretý len v tejto malej miestnosti, máte obrovský dom, len plytváš, keď ho dostatočne nevyužívaš a obmedzuješ sa k nulovým vychádzkam. Aj vo väzení majú vyhradenú aspoň hodinku na prechádzku."

"Navrhla to sama od seba?"

"Samozrejme, ja by som ju do toho nenútil, ale záleží jej na tvojom zdraví. Keď s tým budeš súhlasiť, nerobí jej to problém."

"Okej."

"Si za?"

"Keď už som s tým šialeným dievčaťom uviazol, nech pre mňa prinajmenšom nie je smrteľnou hrozbou."

"Konečne správny prístup. Dekontaminačnú kúru môže podstúpiť hneď zajtra."

"Až tak skoro?" zarazím sa z jeho unáhlenosti.

"Na čo zbytočne otáľať? Alebo máš obavy, že už nebudeš mať zámienku na to, aby sa k tebe nepribližovala?"

"No to určite. To dievča je neškodné."

"Keď myslíš, milý Félix."

"Fajn, tak nech to urobí zajtra. Je mi to v podstate jedno."

"Vezmem ju tam, nenechám ju tam ísť samú."

"V prvom rade musí najprv povedať, že to chce sama urobiť."

"Dobre, tak sa o tom porozprávajte a večer mi povieš, ako ste sa rozhodli, platí?"

"Platí," odpoviem a stíšim sa, pretože mi okolo ruky upevňuje manžetu tlakomeru. Odmeria mi ešte teplotu a odchádza. Som v norme. Cítim sa dobre.

Pri dekontaminovaní bude zbavená všetkých škodlivých látok a nebude pre mňa predstavovať riziko. Mal pravdu. Ja sa už viac nebudem môcť brániť tým, že nevychádzam kvôli nej. Zbaví ma toho posledného dôvodu, ktorým som mohol svoje väzenie za sklenenou stenou vysvetľovať. Je ochotná prejsť si tým očisťovacím procesom. A k tomu všetkému je ochotná prejsť si ním kvôli mne. Stará sa o môj komfort, akoby som patril do jej rodiny. Popritom sa len poznáme úbohé dva týždne. Keď je taká starostlivá k človeku, ktorého sotva pozná, ako sa potom správa k ľuďom, ktorých pozná už od svojho narodenia? Je obetavý druh človeka. Pre šťastie toho druhého by urobila čokoľvek. Má však sen a pri jeho dosiahnutí nie je taká odhodlaná. Azdaže to je jej jediná chyba. Dáva prednosť šťastiu druhých pred tým svojím. Nekladie seba na prvú pozíciu, nie je vrcholom svojej vlastnej pyramídy. Dôležitejšie je pre ňu pomáhanie iným. To je z jedného uhla pohľadu obdivuhodné a z toho druhého smutné. Aj na jej šťastí záleží. Mne áno. Poznám ju krátko, ale keď je takáto priateľská, nedá sa to prehliadať. Zaujímalo by ma, čo je predmetom toho jej sna. Niečo nerealizovateľné, pretože v skutočnom svete neexistujú nadprirodzené bytosti? Stavím sa, že si praje mať svojho pána Perfektného. Princa na bielom koni, ktorý by ju zachránil pred drakom chrliacim lávu. Prajem jej to. Dúfam, že jedného dňa nájde svojho pána Dokonalého, s ktorým bude každý deň vyzerať ako z rozprávky.

Bolo vtipné, ako som ju vykoľajil. Bola v tvári červená a privierala oči, akoby bola svedkom globálnej katastrofy alebo teroristického útoku. Neviem, aký podiel na tom má moje obnažené telo. Bolo to mnou alebo skutočne žiadneho nahého chlapa vo svojom živote zatiaľ nevidela? Je jemná a sladká, ale snáď má za sebou nejaký vzťah. Nechce sa mi veriť tomu, že by bola v randení takým začiatočníkom, ako som ja. Teda omyl. Ja nie som začiatočník. Nebol som na žiadnej romantickej večeri s nejakou dámou. Úroveň mojich skúseností so ženami je nulová. Nemám ani len poňatia, ako k ním pristupovať a ako s nimi začať flirtovať tak, aby to nepôsobilo zúfalo a trápne. A predovšetkým lacno. Nemám v zásobe baliace triky, ktoré by som mal odskúšané a mohol ich využívať pri naskytnutej situácii. A buďme úprimní, ako by vyzeralo rande so mnou? Trávili by sme ho v dome, kde bývam so svojimi rodičmi. Dehonestujúce. Ženu tráviacu večer so mnou by som dostal do ponižujúcej pozície. A beztak, kde by sme sa asi tak spoznali? Po našom dome sa nepremávajú a v tejto štvrti okrem nás nikto nebýva. Nenarazil by som na tú chudinku ani omylom. Predovšetkým by však bola poriadne hlúpa, keby na moju ponuku prikývla. Bolo by to zo súcitu. Neodmietla by ponuku smrteľne chorého chlapca. Nezaujímal by som ju. Zomriem s pocitom, že sa mi nepodarilo dostať svoj prvý bozk. Prvé nič. Zoznámenie, rande, chodenie, milovanie, zosobášenie. Som predurčený zomrieť sám bez druhej polovice. Zmieril som sa s tým. Tieto pery ostanú navždy nepobozkané. Rojková má už svoj prvý bozk tiež za sebou. Ktovie, možnože aj niekoho má. Nie, to nie. Hovorila, že je v procese hľadania. Nenašla svoju spriaznenú dušu. Šťastný to kretén, ktorý ju bude môcť nazývať svojou priateľkou. Ja týmto citom a prejavom náklonnosti nie som otvorený. Neviem, aké to je pociťovať úprimnú lásku z celého srdca. Neodvážim sa tvrdiť, že má viac skúseností, ale ak ich čerpá len z tej svojej presladenej prózy, očakávam, že tvrdo narazí k realite. Ani ja v tom nie som profík, ale zakladať si na čiernych písmenách natlačených na ružovom papieri neprináša človeku reálny náhľad. V tých knihách dostávajú ľudia často svoje šťastné konce a uvedomia si, že sú pre seba stvorení. Takto to nefunguje. To vie aj taký neskúsený čudák ako som ja.

"Priniesla som ti škoricové wafle. Nedotkla som sa tvojho taniera rukou, umyla som si ruky dôkladne antibakteriálnym mydlom a mám rukavice."

"Áno, to vidím. Táto stena je zatiaľ stále transparentná. Za posledných dvadsať minút som ju nezamuroval."

"Jasné, to je očividné. Nech sa páči." Podíde bližšie a otvára malé okienko, pri ktorom je položený stôl, kde mi Anna ukladá jedlo.

"Nemám rád sladké. Pokojne si ich môžeš dať za mňa."

"Nemáš rád sladké? Všetci majú radi sladkosti."

"Tak si narazila na niekoho, kto nemá. Toto zistenie si nadobudla strážením tých malých usoplených faganov? Chápem, že pre nich musela byť sladká odmena vrcholom dňa."

"Aj Miška som zlanárila dole zo stromu na Kinder vajíčko," odpovie hrdo a ja si ihneď spomeniem, ako som ju pred dvomi týždňami prvýkrát počul hovoriť túto historku. Veľká smola, že ju niekto nenahral pri tom prasačom tancovaní.

"Aj ja by som mal dostať odmenu, čo povieš? Predsa som ti len galantne prepustil svoju porciu vláčnych waflí."

"Pokojne ich môžeš zjesť. Ja som už mala svoju porciu."

"Nn, nemám na ne vôbec chuť. Omnoho radšej by som videl tvoj prasačí tanec."

"Na pesničku Budkáčik a Dubkáčik?"

"Áno, presne. Som tvoj nový zverenec, nemôžeš odmietnuť."

"Nechystala som sa odmietnuť."

"Samozrejme, že nie. Len sa obávam, že bez toho prasacieho obleku z toho nebudem mať taký kultúrny pôžitok."

"Budem robiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som vyzerala čo najvierohodnejšie v porovnaní s originálom." Vstane a vyťahuje si z kabelky mobil, niečo na ňom vyťukáva a po niekoľkých sekundách sa z neho ozýva hudba.

"Svetom blúdia papkáči, kvík, kvík. Miesto nosa rypáčik, kvík, kvík. Napapkaní, či lační, kvík, kvík. Budkáčik a Dubkáčik. Ou, je. Budkáčik a Dubkáčik," spieva spolu s predlohou a napodobňuje kvičanie. "Sme ružoví pupkáči, kvík, kvík. Chlievik sa nám nepáči, kvík, kvík. Neskončíme na pekáči, kvík, kvík. Budkáčik a Dubkáčik, kvík, kvík," spieva ďalej a pokračuje v choreografii, ktorá je totálne nemožná, ale nejakým spôsobom v jej prevedení pôsobí ako ten najelegantnejší tanec. Predpažuje ruky a nohy do strán a tlieska. Pozerám sa na ňu s údivom a nedokážem zabrániť rozčarovaniu. Lujza Rojková je neuveriteľná.

"Tak čo, lepšie ako originál?"

"To ty si originál, Rojková. Unikát svojho druhu."

"Len som ti zatancovala najobľúbenejší tanec mojich zverencov."

"Majú vkus. Čo sa týka toho dekontaminovania, nemusíš to robiť. Necíť sa nútená ísť do toho."

"Necítim, robím to, pretože chcem. Budeme môcť pri sebe sedieť a nehovoriť len skrz to sklo. To znie pomerne lákavo."

"Keď na tom trváš, nech je tak, ako chceš," odvetím a pohľad mi zbehne k jej topánkam. Už ma viac neprekvapuje, že sa na nich nachádzajú motýle. Skôr by bolo prekvapením, keby ich na nich nemala. Má oblečené šaty na ramienka s farebnými ružami a na nohách ploché sandále na viazanie s motýľmi rozhodenými po celej šnúrke až ku kolenám.

"Musím dodržiavať nejaké pravidlá alebo sa riadiť prísnymi pokynmi?" Sadá si do kresla a tanier položí na stôl vedľa kresla.

"Hugo pôjde s tebou a všetko ti vysvetlí. Nie je to nič rizikové, nedovolil by som ti to, ak by to pre teba znamenalo nebezpečenstvo."

"Nebojím sa, že by si mi chcel ublížiť. Práve naopak, mám skôr strach, že ja ublížim tebe. Budem pokojnejšia, keď ti z mojej strany nebude hroziť žiadna nákaza. Asi by som mala prestať aj s tým nosením slnečníc, čítala som, že aj tým sa riziko infekcií zvyšuje."

"Robila si si prieskum?" spýtam sa so zdvihnutým obočím a sledujem jej reakciu. Ihneď sklápa zrak dole a hryzie si do pery.

"Tak trochu. Nechcem pôsobiť neznalo. A všade sa hovorí, že neznalosť neospravedlňuje."

"Tie wafle si skutočne môžeš dať, ty ich oceníš omnoho viacej ako ja."

"Ďakujem."

"Dobrú chuť," zaželám jej a čakám, kým sa do nich pustí. Nepoužíva príbor, odtrhne si jednu časť z kvetových waflí, ktorá tvarom pripomína srdce, a zahryzne sa do jeho kraju, pričom na svoj malý nos naberie šľahačku.

"Som zafúľaná, všakže?" opýta sa a chrbtom ruky si utiera pery.

"Vyzeráš roztomilo, takže je to v tvojom prípade ospravedlniteľné." Usmejem sa na ňu a naraz mám chuť vyjsť von a zotrieť jej tú šľahačku z nosa sám. Ale to urobiť nemôžem. Na moju smolu.