Félix

Opäť nová švihnutá opatrovateľka. Prestal som ich rátať a aktuálne skutočne neviem, koľká v poradí sa už objavila pri mojich dverách. Táto je však mladšia ako tie predošlé a trúfam si povedať, že aj omnoho švihnutejšia. Vravel som si, že tie schody hneď po vstupe do dverí nie sú dobrý nápad, ale zatiaľ z nich nikto nespadol. Teda... až doteraz. Pokúšala sa tie dvere otvoriť hodnú chvíľu, zazrel som jej príchod hneď z okna, ale aj keby som sa chcel postaviť a pomôcť jej, nemohol by som. Ale o tom až neskôr. Určite jej mama nevyrozprávala celý srdcervúci príbeh o mojom úbohom živote a prenechala tú česť mne. Ak budem mať rovnaké šťastie ako v predchádzajúcich prípadoch, táto sa vyparí už po prvom týždni. Nevšímam si ju, ale moje periférne videnie mi umožňuje spozorovať prekvapenie z toho, do akej miestnosti sa to práve teraz dostala. So sklenenou klietkou pravdepodobne nerátala. Dobre vedieť, že tým človeka aj naďalej dokážem prekvapiť a zastrašiť. Potajomky sa usmievam a nedokážem sa na sto percent sústrediť na knihu, ktorú som si popravde vybral len z dôvodu, aby som vyzeral zaneprázdnene.

"Volám sa Lujza Rojková a vaša mama ma najala ako vašu novú opatrovateľku," zopakuje ešte raz a približuje sa k mojej sklenenej stene, ktorá oddeľuje priestor medzi mnou a ňou.

"To ste už spomínali," odvetím a založím si do knižky záložku na strane, ktorú som začal čítať, ale vôbec nič si z nej nepamätám. Nečítal som práve s porozumením. Zrejme ma ten jej veľkolepý príchod trochu vykoľajil.

"Jasné, spomínala. Tak možno by sme mohli začať tým, že sa predstavíte vy mne?"

"Félix Šmid."

"Teší ma. Môžete ma volať Lulu, všetci ma tak volajú, lebo je to kratšie a v detstve som niky nedokázala vysloviť celé svoje meno, takže mi prischla táto prezývka. A vy? Máte nejakú prezývku? Vlastne existuje tu nejaká prezývka pre Félixa? Je to dosť nezvyčajné meno, ale že vraj osoby, ktoré ho vlastnia, sa narodili pod šťastnou hviezdou. Navonok sú veselí, ale na druhej strane sa do seba často uzatvárajú. Dokážu vycítiť blížiace sa nebezpečenstvo," tára dve na tri a ústa sa jej nezastavia. Pri každom slove hýbe obočím a v tomto bode si myslím, že to nie je vedomé, ale ide to proste samo od seba. Usmieva sa od ucha k uchu a gestikuluje rukami.

"Prepáčte, o čom to hovoríte?" stopnem ju, pretože jej táranie mi začína vadiť a mám chuť zastrčiť si štuple do uší, ktoré by toto týranie stopli. Som naučený na pokoj a ticho. Rozhodne nie na takéto nevýpovedné debaty, ktoré vskutku žiadnu výpovednú hodnotu nemajú.

"Zaujímam sa o významy mien. Je neosobné poznať niekoho meno a nepoznať pri tom jeho význam."

"Fajn, asi vás určite zaujíma dôvod, pre ktorý som uväznený v tejto sklenenej klietke. Trpím chorobu zvanou SCID alebo aj ťažký kombinovaný imunodeficit. Predpokladám, že neviete, o čo sa jedná?" spýtam sa jej a čakám na reakciu, ktorá je ako u všetkých predošlých ľudí zaručene rovnaká. Zatrasú hlavu na znak toho, že nepoznajú. "Tak v skratke, nebudem vás kŕmiť lekárskymi drístami a náročnými pojmami, môj imunitný systém nefunguje správne a neplní si svoje úlohy, čoho následkom je extrémna náchylnosť na závažné infekcie. Obyčajná chrípka by ma mohla zabiť. Tento priestor, v ktorom sa nachádzam, je sterilný, nekontaminovaný, nenašla by sa tu jediná jedna baktéria. Lenže vonkajší svet je plný vírusov, chemikálií a môj organizmus nie je nastavený na to, aby s nimi bojoval. V podstate sa v mojej krvi nachádza veľmi málo lymfocytov, ktoré sú u bežných smrteľníkov potrebné pre zničenie týchto vírusov, takže keď sú tie moje také neschopné, neostáva mi nič iné, ako trčať vo svojej útulnej presklenej klietke."

"Takže ste nikdy neboli vonku?"

"Vonku z tejto miestnosti alebo vonku na čerstvom vzduchu?"

"Oboje?" odpovie so spýtavým pohľadom a v jej očiach vidím kopiť sa ľútosť. Raz a znovu môj príbeh zožeje slávu kvôli nepriazni osudu. Aké príznačné. Ľudia sú fakt priehľadní.

"Vychádzam z tejto miestnosti aj do ostatných izieb v tomto dome, ale to len v tom prípade, ako sa tu neobjavia nejakí vonkajší narušitelia. Tu je to však najbezpečnejšie. Mám tu čističku vzduchu, prístroje, ktoré sterilizujú moje oblečenie a keď budete vychádzať von dvermi, všimnite si plafón, všetky miestnosti sú vzduchotesné a po otvorení dverí sa dovnútra nič nedostane, žiadna nečistota, ktorá by ma pomaličky ale isto usmrtila. Žijem si tu ako v bavlnke. Ľudia ma obskakujú a ešte som získal vás ako svoju opatrovateľku. Kto na tomto svete sa má lepšie? Ušetrite si tú ľútosť, s ktorou sa na mňa teraz pozeráte. Nie som obetný baránok a v podstate sa správam aj napriek svojej chorobe ako kretén, takže zanedlho sa na vašom mieste vystrieda ďalšia chudinka."

"Nikam neodídem, pokiaľ ma vaša matka sama nevyhodí."

"Tak vy ste už priata? Myslel som si, že dnes sa jedná len o váš vstupný pohovor."

"No, v podstate nie som, ale vaša matka ma sem pozvala a vyzeralo to tak, že čaká na to, kým jej zavolám. Mám taký pocit, že my dvaja sa ešte budeme stretávať." Stále sa usmieva a usádza sa do kresla, ktoré je pristavené oproti predeľujúcej stene.

"Nemali ste tušenie, že som chorý, všakže? Moja matka vám nepodala žiadne bližšie informácie, nemýlim sa?"

"Povedala mi len, že potrebuje opatrovateľku pre svojho syna. Nič iné som počuť nepotrebovala."

"Takže nie ste vystrašená z toho, že budete mať na starosti kripla?"

"Ste možno o trochu väčší, ako moji zvyčajní zverenci, ale poradím si s vami. Keby ste nespomínali stále tú chorobu, ani by som nevedela, že ste chorý."

"Vaša kariéra je teda staranie sa o sopľavé decká a vymieňanie ich plienok?"

"Keď to vyžaduje situácia, niekedy aj to. Máte niečo proti deťom?"

"Nikdy som žiadne nestretol. Viete, sú totiž maximálnym prenášačom vírusov, keďže neustále prskajú a soplia. Predpokladám, že aktuálne pre mňa predstavujete smrteľnú hrozbu."

"To je pravda! Dnes som bola na pieskovisku, mám sa ísť vydezinfikovať?" Vyskočí zo stoličky ako šialená a zhrozene sa odo mňa vzďaľuje až ku dverám, pričom sa opäť takmer potkne o schody keďže cúva.

"Nepočúvali ste ma? Toto sklo zabraňuje prístupu akýchkoľvek baktérií. Len si z vás uťahujem." Bavím sa nad jej prostomyseľnosťou. Predpokladám, že je jedným z tých naivných a večne optimistických typov ľudí, ktorí milujú ticho trpieť a absolútne sa pred svojimi tyranmi nebránia, ale bezmyšlienkovite pristupujú na všetky ich požiadavky. Možno s ňou predsa len bude sranda. Keď už nič, aspoň si môžem uťahovať z jej nechutnej pozitívnosti.

"Ste si istý, že sa vám nič nestane? Nerada by som dnes vystavila nebezpečenstvu ďalšiu ľudskú osobu." Pristupuje opäť smerom ku mne a ruky drží v obrannej pozícii pred sebou.

"A kto bol tá prvá? Nejaký fagan, ktorému ste naletela a dostal vás do malérov?"

"Ako viete?" opýta sa s vypúlenými očami a znovu nadvihuje obočím. Momentálne to vyznie nesmierne komicky. Má na sebe oblečenú snáď každú základnú farbu, ktorá sa vyskytuje na dúhe. Šaty na ramienka s geometrickými štvorcami, z toho každý jeden je inej farby, kvietkované priesvitné silónky a baleríny s obrovskými motýľmi na prednej strane. Motýle! Boli tu už aj šesťdesiatročné staré tetky a žiadna z nich nevyzerala tak gýčovo a pestrofarebne ako Lujza Rojková. Do tvári pôsobí detsky, akoby len pred niekoľkými dňami oslávila šestnásť a okrem toho, že pri úsmeve nadvihuje obočím, krčí nosom. Ako niekto takýto môže strážiť deti, to nepochopím. A nechápem, čo na nej videla moja mama, keď sa ju rozhodla sem pozvať. Pôsobí milo, je pekná, to nepopieram, ale jej prehnané optimistické reakcie mi časom začnú liezť na nervy. Je hlasitá. Hovorí do vetra a o úplných somarinách. To nie je môj štýl. Ja som spokojný so svojou samotou.

"Tak nejako som to vydedukoval z vašej dnešnej prezentácie."

"Ospravedlňujem sa za ten nástup. Tie schody som si nevšimla, moja chyba."

"Neudreli ste sa?"

"Som v absolútnom poriadku. Možno budem mať modrinu, ale to nič nie je."

"Čo presne sa stalo s tým faganom? Bol to chlapec?"

"Bol, poslal ma kúpiť džúsik a zatiaľ čo som mu ho kupovala, on vyliezol na strom a nechcel z neho zísť dole. Požiadal ma, aby som mu zatancovala a zaspievala Budkáčika a Dubkáčika, ale keďže som k tomu nemala vyhovujúci oblek prasaťa, nepáčilo sa mu to a musela som sa pre neho vybrať na ten strom osobne. V tom sa objavila jeho matka a dala mi padáka."

"Viete, že vás nepoznám ani hodinu a presne niečo také by som od vás čakal?" hovorím cez smiech, ktorý nedokážem v sebe udržať. Už len samotná predstava, ako táto žena tancuje nejaký detský prasačí tanec a lezie na strom, je komická sama o sebe.

"Vaša choroba je nevyliečiteľná?" zmení tému a upriamuje na mňa svoje obrovské hnedé oči.

"Najúspešnejšou liečbou je transplantovanie kostnej drene, pri ktorej by sa nahradili poškodené lymfocyty zdravými bunkami darcu. Po svete však nepobehuje kopa vhodných darcov a keďže nemám súrodenca, s veľkou pravdepodobnosťou nebudem vyliečený nikdy."

"Nehovorte tak, musíte myslieť pozitívne! Vo svete existuje miliarda ľudí, z ktorej je niekto tam vonku určite vhodný. Verím, že sa pre vás darca čochvíľa nájde."

"Nechcem vám kaziť ilúzie, ale svet takto nefunguje. Môžete myslieť akokoľvek pozitívne, shitty things just gonna happen."

"Také slovo sa v mojom slovníku nenachádza."

"Ktoré? Shitty? Ale, Rojková, prebuďte sa. Nadávky existujú a ľudia ich používajú. Je to bežné."

"Ja ich nepoužívam. Náš svet je len taký, akým si ho sami urobíme."

"Oh, takže mi chcete nahovoriť, že ja som si zapríčinil to, že musím žiť zavretý za múrmi týchto štyroch stien ako nejaká laboratórna krysa?"

"To som nepovedala. Nástup choroby zmeniť nemôžeme, ale môžeme ovplyvniť to, ako k nej budeme pristupovať. Ak sa budeme obklopovať negatívami, potom sa automaticky stane aj náš svet negatívnym a nešťastným."

"Čo pozitívne vidíte na mojej situácii?"

"Dýchate, máte možnosť sa so mnou hádať, dokonca kráčate po svojich a nie ste ani napojený na žiadne prístroje. To je pomerne úspech. Mali by ste si ho vážiť."

"Ste typ ženy, ktorá vidí aj v tom najhoršom niečo pozitívne, presne ako som predpokladal."

"Čo ste to čítali?" prekvapí ma otázkou a pohľad jej smeruje ku knižke položenej na stolíku.

"Pán Mercedes od Stephena Kinga. Ľudia sa zhromažďujú pred miestom konania trhu práce, sú všetci nezamestnaní a potrebujú nájsť niečo, čo ich bude živiť. Úvod je viac-menej orientovaný na prehovor chlapa, ktorý prichádza k radu ľudí a všíma si ženu s dieťaťom v takom tom nosníku, čo si dávajú matky okolo tela. Vyčkávajú, debatujú, až kým sa z ničoho nič neobjaví Mercedes a nejaký šialenec ich všetkých, vrátane toho malého bábätka a jeho matky, na svojom aute neprejde a nepošliape ich vnútornosti," hovorím a pritom sa pozerám na jej reakciu, ktorá z mojich slov vykrúca ústami a priviera očami rovno, ako by sa tá scéna odohrávalo priamo pred ňou.

"To je strašné!" zahlási horlivo a objíma sa rukami okolo brucha.

"Kľud, je to len kniha, Rojková! Beriem to tak, že neholdujete takýmto masovým vyvražďovačkám."

"Slečna Rojková, pani Šmidová sa vrátila a chcela by sa s vami porozprávať," preruší našu konverzáciu Pavol a stojí pri dverách.

"Tak zajtra. Čakám vás ráno v plnej sile. Teda len v tom prípade, ak vám moja matka neudelí dnes už druhého padáka."

"Dovidenia, Félix. Uvidíme sa zajtra." Zamáva mi a vychádza von cez zaťahujúce sa dvere. Ešte raz hodím pohľad na jej príšerné topánky a spustím hlasitú rehotavú reakciu. Je to dlhšie, čo som sa naposledy takto zasmial a bavil. Uvidíme, ako dlho sa vydržíš starať o môj otravný a negatívny zadok, Lujza Rojková. Dávam ti týždeň.

V skutočnosti si už ani nepripadám ako v klietke a kašlem na to, že nemôžem chodiť von ako normálni ľudia. Chcel som ju svojimi slovami odohnať. Urobiť zo seba prehnaného negativistu, ktorý sa nedokáže vyrovnať so svojou situáciou a praje si byť zdravý. V minulosti to tak bolo. Nerozumel som tomu, prečo nemôžem vychádzať von pred dom a hrať sa s ostatnými deťmi, ale keby som sa s tým stále nedokázal stotožniť aj po dvadsiatich dvoch rokoch žitia v tomto prostredí, to by bolo čudné. Nečakám na zázraky a viem, že vhodný darca sa už neobjaví. To dievča nevie, o čom hovorí. Je ľahké myslieť pozitívne, keď má človek slobodný prístup ku všetkému. Avšak pravdupovediac, momentálne si neviem predstaviť, že by sa dvere na tomto dome otvorili a ja by som prešiel ich prahom. Nevedel by som, ako sa mám v takom prostredí správať. Existujú tu semafory, na červenú sa stojí, zelená nám povoľuje pokračovať v ceste. Poznám jeho princíp. Keby som sa ale ocitol na chodníku, kde by na mňa jedna z týchto farieb svietila, ja by som v momente zabudol na ich význam. Zmätkoval by som a zarazil sa. Svet vonku je veľký a nebezpečný a ja ho predovšetkým nepoznám. Nechcem vyjsť von. Som oboznámený so svetom tu vo vnútri.