Félix

Strávil som deň s Lujzou Rojkovou. Tejto vete sám nedokážem uveriť. Pravdou je, že nie je vôbec taká zlá, ako som si sprvu myslel. Je zábavná a neľutujem to. Prehral som stávku a nemôžem ju od seba viac odplašovať. Pravdupovediac si to už viac ani neželám. Viem, že na to neskôr doplatím, ale je mi s ňou dobre. Bojoval som s myšlienkou pripustenia si k telu nejakú ďalšiu a cudziu osobu. Snažil som sa o to ako sa len dalo. Skúšal som ju ignorovať, odpudiť svojimi negatívnymi slovami, uťahovať si z nej, pustil som jej aj ten hrôzostrašný film a po celú dobu sa správam ako jedno nevychované hovädo, a jej to predsa nevadí. Aj napriek všetkým vymenovaným veciam vytrvala dva týždne. Dlhšie, ako akákoľvek opatrovateľka, ktorá sa v tých dverách objavila. Ľudia sú niekedy silnejší, než sa zdajú. Kvôli nej tomuto možno už aj začínam veriť. Nikdy by som nepovedal, že by to duševné týranie, alebo ako by som to mal nazvať, mohla vydržať. Nepredpokladal som, že je typ človeka, ktorý by bol určený na takýto druh práce. Nie na opatrovanie, ale na pobudnutie v prítomnosti niekoho takého, ako som ja. Nedokázal som si predstaviť, že by sa mi s ňou mohlo podariť nájsť spoločnú reč. A predsa sme sa dnes rozprávali úplne nenútene a plynulo. Ona sa chce rozprávať, ja zas na druhú stranu som vždy radšej ticho mlčal a udržal to pri krátkych a strohých odpovediach. Vyznie to ošúchane a otrepane, ale je špeciálna. Ona áno. Patrí do tej perfektnej jednopercentnej skupiny obyvateľov našej planéty. Koná dobré skutky bez toho, aby za to žiadala niečo na oplátku. Má čistú dušu. Nepoškvrnenú zlom.

Scrabble. Nehral som to už dobrých pár rokov. Mám v ňom však už pomerne dobrú prax a naučil som sa kvôli tejto hre mnoho slov, ktoré väčšina ľudí nepozná, pretože ich v prvom rade vlastne ani nepotrebujú. Mojím cieľom bola vždy výhra. Neuspokojil by som sa s prehrou. Asi som potreboval byť dobrý aspoň v niečom. Ako som však rástol, zisťoval som, že nemám talent na nič. Hodiny klavíra sa nevyplatili, v písaní som nevynikal, v jazykoch som bol dobrý, ale rozhodne nie nadpriemerný, základy histórie som ovládal, ale nebolo by to niečo, čo by som vo svojom čase bol ochotný vyhľadávať. Na športy som kľavý a spievanie na verejnosti by som mal nadosmrti zakázané, pretože ak by som sa do neho pustil, všetky okná, vrátane mojej sklenenej steny, by sa rozlomili a praskli na milión kúskov. Ostávali mi len tie stolové hry, v ktorých som mal ako tak priestor na prejavenie. Hrávali sme v trojici, ja, Anna a Pavol. Po čase mi došlo, že možno nemám žiadne nadanie a vyhrávam len preto, že ma ľutujú a prehrávajú schválne. Keď som si to uvedomil, naštval som sa. Odvtedy som sa hracej dosky nedotkol. Až doteraz. Nepovedal som jej nie, pretože vyzerala šťastne a už ma nebaví kaziť jej zakaždým náladu. Hoci mám taký dojem, že u nej je to prakticky nemožné. Nestráca úsmev z tváre. Má ho na nej nasadený neustále. Aspoň teda určite po celú dobu, ako sa nachádza v tomto dome.

Rodičia sa stihli vrátiť. Kráčali za sebou, ako by sa ani vôbec nepoznali. Nepochopím, prečo v tom ich manželstve ďalej pokračujú. Bolo by najlogickejšie, keby sa rozviedli. Ani jeden z nich neprejavuje vôľu sa o tom porozprávať. Žijeme spolu všetci v jednom dome, v ktorom nie som uväznený len ja, ale aj oni dvaja. Boja sa urobiť ten krok. Prežili spolu polovicu svojej existencie, zrejme z toho dôvodu je pre nich také náročné vyložiť karty na stôl a pozrieť sa na svoju terajšiu situáciu racionálne. Ostávajú vo svojom manželskom zväzku len zo zotrvačnosti. Aspoň tak to vyzerá z môjho pohľadu. Neviem nič o láske, nebol som zamilovaný a netuším, aké to je žiť s niekým takú dlhú dobu, ale keď niekoho milujete, mali by ste vedľa neho sršať optimizmom a vyzerať šťastne, nie? Alebo je to len mýtus? Čo ja viem. Nejde mi do hlavy, ako sa môžu dvaja ľudia navzájom milovať natoľko, že sa zosobášia a majú spolu deti. Neviem si predstaviť, že by som bol v budúcnosti takých ľúbostných citov schopný. Pre mňa je láska len nerealizovateľným príbehom. Jej význam u človeka pre mňa zostáva nejasný. Nedokáže vyliečiť choroby. Nemá liečivé účinky. Z akého dôvodu ju potom ľudia vyhľadávajú a toľko na nej lipnú?

"Mám tie slnečnice vyhodiť?" prihovorí sa mi Pavol a skláňa sa ku váze položenej na stole.

"Nie, nechaj ju tu."

"Prestali vám prekážať?" opýta sa pochybovačne a z jeho tváre je dobre čitateľné zaskočenie.

"Nie, prestala mi prekážať osoba, ktorá ich sem priniesla."

"Tiež ste si slečnu Lulu obľúbili?"

"Poviem to takto - nevadí mi. Obľúbiť je pomerne zveličené slovo."

"Je naozaj milá a rozveseľuje tento opustený dom."

"Matka nám urobila všetkým nesmiernu láskavosť, že ju sem priniesla, to je to, čo tým chceš povedať?"

"Keď som ju zbadal prvý deň, pripadala mi hlučná a neustále niečo hovorila, ústa sa jej nezatvorili, avšak je pekné vidieť niekoho, kto sa takým veľkolepým spôsobom teší zo života a dokáže oceňovať jeho krásy, keď sa na to pozriete nezaujatými očami, je to celkom impozantné, nemyslíte, pán Félix?"

"To áno. Celá osobnosť Lujzy Rojkovej je impozantná."

"Vaši rodičia sa pýtajú, či sa k ním dnes pripojíte ku večeri?"

"Nie, budem jesť tu. Povedz Anne, aby mi ju sem priniesla, prosím."

"Ste si istý?"

"Áno, Pavol. Zatiaľ sa ešte dokážem rozhodovať o tom, kde budem večerať."

"Ako si prajete."

Náš dom je prispôsobený mojej chorobe na maximálnej úrovni a zabraňuje prístupu baktériám vďaka tým najvychýrenejším a najdrahším čističkám vzduchu a sterilizačným prístrojom, ale z nejakého dôvodu sa v posledných mesiacoch cítim najbezpečnejšie práve za týmito dverami. Večera s nimi dvomi vyzerá zaručene stále rovnako. Podrobili by ma výsluchu hodného vraždy tretieho stupňa. Milión otázok, na ktoré jednoducho nemám chuť odpovedať. Tým nechcem povedať, že svojich rodičov nemám rád, ale poznám ich už dobre. Správali by sa k sebe slušne a totálne by ignorovali fakt, že sa z nich v priebehu rokov stali len dvaja cudzinci žijúci pod jednou strechou s chorým synom. Na verejnosti sa správajú, akoby sa nič nestalo, pretože nechcú, aby utrpela kredibilita nášho vydavateľstva. Manželia stojaci za chodom tlačenia kníh úspešných autorov, ktorí sú zodpovední za ich preslávenie a sprístupnenie ich diel širšej kultúrnej verejnosti. Len sa pretvarujú a potom majú tú drzosť hovoriť, že ja nie som svojím pravým ja. No. Koho vina to asi tak je. Jablko nepadá ďaleko od stromu, nie? Na rozdiel od nich sa ja aspoň netvárim, že je všetko v absolútnom poriadku.

Cením si, čo pre mňa urobili a v podstate aj stále robia. Vybudovanie takéhoto antibakteriálneho pozemku nebola vôbec lacná záležitosť. Hypotéku budú splácať až do smrti, ale nechceli ma nechať v nemocnici. Prispôsobili každý kút tomu, aby môjmu stavu stopercentne vyhovoval. Keď som bol malý, pamätám si, že som im často pokladal otázky. Nerozumel tomu, prečo aj ja nemôžem vychádzať medzi ostatné deti a hrať sa s nimi v piesku. Bol som z toho nešťastný. Chcel som byť taký bezstarostný a mať ich detstvo. Respektíve mať akékoľvek detstvo. Namiesto hrabličiek a vedierka som mal kanylu v žile a hadičky v nose. Je zázrak, že som to prežil bez transplantácie kostnej drene. Ale keď sa darca do dnešného dňa nenašiel, je vysoko nepravdepodobné, že sa vôbec objaví. Jediným dostupným riešením je génová terapia, a tá je riziková. Mohla by pomôcť, ale tiež ma priviesť k rýchlejšej smrti. Zatiaľ som to riziko nebol pripravený podstúpiť. Hlavne z dôvodu, že sa nemám pre koho vyliečiť. Nikto na mňa vonku nečaká. Nie je tu žiadna osoba, ktorá by za to riziko stála. Radšej ostanem zavretý a budem zbabelcom.

"Čakali sme ťa pri stole."

"Povedal som Pavlovi, že neprídem."

"Môžem vedieť dôvod, pre ktorý sa nám vyhýbaš, Félix? Snažím sa ťa pochopiť, ale týmto svojím správaním mi to neuľahčuješ. Čo sa s tebou stalo? Už viac pri sebe nestrpíš ani svojich dvoch utrápených rodičov?"

"Keby ste sa prestali pretvarovať, možno by som to zvážil."

"O akom pretvarovaní to hovoríš?"

"Správate sa k sebe ako cudzinci. Miluješ ho ešte vôbec?"

"Isteže, je to môj manžel a tvoj otec. Nikdy ho neprestanem milovať."

"Tak prečo vyzeráš zakaždým tak nešťastne, keď vás spolu vidím? Takto podľa teba vyzerá láska? Ja sa v tom príliš nevyznám, nepoznám zamilované páry, ale nepredpokladám, že majú vyzerať takto."

"Prechádzame si náročným obdobím, ale prekonáme to. Ale je to len medzi nami dvomi, teba to neovplyvňuje. Tvojimi rodičmi by sme zostali aj v prípade rozvodu."

"Takže mňa nie je nič do vášho vzťahu, ale pre vás je v poriadku starať sa do môjho života, mám pravdu? Najímate mi opatrovateľky a vôbec vás pri tom nezaujíma, aký je môj názor. Kašlete na mňa a ovládate každý jeden aspekt môjho života. Ide vám len o to, aby ste uľavili svojmu svedomiu a posielate mi sem ľudí, ktorí zo mňa majú vymámiť informácie, ktoré sa nedarí zo mňa dostať vám dvom."

"Tak to nie je. Vieme, že si želáš byť sám, ale z tej samoty sa môžeš zblázniť. Si dospelý, ale pozri sa na to z nášho pohľadu. Skús sa vžiť do našej situácie. Predstav si, že by si mal syna, ktorý s tebou prestane komunikovať z jedného dňa na druhý a utiahne sa do seba. Odpovedá jednoslabične, zväčša len sarkasticky a akékoľvek pokusy o diskusiu zatrhne hneď na začiatku. Vedome by som ti nikdy neublížila. Ak chceš, poviem slečne Rojkovej, aby sa sem nevracala a žiadnu novú opatrovateľku už do tvojej izby nedovediem. Nechám ťa slobodne dýchať."

"Nie, nič jej nehovor. Akceptoval som, že sa s ňou budem stretávať každý deň."

"Myslíš to vážne?"

"Áno. Ale keď odtiaľto odíde, bola posledná. Žiadna nová opatrovateľka po odchode Lujzy Rojkovej. Dohodnuté?"

"Dohodnuté."

"Ak by ti to nevadilo, uložil by som sa do postele."

"Samozrejme, už ťa nechám na pokoji. Dobrú noc."

"Dobrú noc."

"A Félix?"

"Áno?"

"Milujem ťa, nezabúdaj na to," odpovie s vďačným úsmevom a pošle mi cez dvere vzdušný bozk tak, ako to robievala pred spaním, keď som bol malý. Mal som príležitosť zbaviť sa toho švihnutého dievčaťa a ja som to odmietol. Neverím svojmu mozgu. Možno začínam strácať aj tie zdravé a rozumné bunky v ňom.

Neviem, prečo som jej povedal, aby ju nevyhadzovala. Potrebuje peniaze. To je očividné. Z predošlého zamestnania ju vyhodili tiež, nemôžem dopustiť, aby sa jej opatrovateľská kariéra spečatila aj u mňa rovnakým osudom. Keď bude chcieť, odíde z vlastného uváženia. Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že ju to so mnou prestane baviť. A keď ten deň nastane, zrejme ostanem sklamaný. A i keď tieto veci viem, aj tak som svojej matke zakázal, aby jej udelila padáka. Neviem hrať futbal a týmto krokom som si paradoxne udelil aj gól do vlastnej brány. Pravdepodobne by to tak dopadlo aj na ihrisku. Pomýlil by som si bránu a namiesto tej súperovej, by som trielil do tej svojej vlastnej. Keď chce byť moja kamarátka, prijímam jej ponuku. Jedno kamarátstvo ešte nikoho nezabilo. Omyl. V hororoch sa stáva pre hlavných hrdinov priateľstvo s pochybným novým susedom alebo spolužiačkou smrteľným. Lenže to dievča by nedokázalo vytiahnuť nôž ani proti ozbrojenému lupičov a namiesto násilia by sa určite pokúsila o vyjednávaciu metódu. A skutočne by aj verila, že jej môže pomôcť. Preto je vrcholne nebezpečné, že sa premáva na svojom bicykli v tejto odľahlej štvrti. Ktokoľvek by ju mohol napadnúť a ona by sa nebránila. Hlúpe dievča. Vystavuje sa riziku a nedbá na následky. Ľudia nie sú dobrí. Ach, prečo o tebe neustále premýšľam, Lujza Rojková? Dostala si sa mi do hlavy a nedá sa ťa z nej vymazať. Musím privrieť oči a registrovať len to ticho, ktoré ma obklopuje. Moja obľúbená samota. Zaužívané ticho, ktoré sa v priebehu rokov stalo mojou osobnou meditačnou oázou.

Znovu sa prebúdzam skoro. O šiestej, Hugo chodí okolo siedmej, doprajem si pravý dezinfekčný kúpeľ v tej najvysterilizovanejšej vode. Ako malý som takéto kúpele zažíval štyrikrát až päťkrát do dňa, aby sme sa ubezpečili, že som dôkladne očistený od baktérií a vírusov. Používam len antibakteriálne prostriedky, prípojka vody je napojená na mechanickú filtráciu a zbavuje ju akýchkoľvek nečistôt a tých najmenších častíc, ktoré sú maximálne tak viditeľné pod zväčšeným sklíčkom mikroskopu. Sedím vo vani viac ako hodinu, v tomto momente nie som v núdzi o zdĺhavejšiu očistnú kúru. Môj systém nevykazuje žiadne známky stagnácie. Zatiaľ. Alebo mi o nich Hugo len nehovorí. To by si asi nedovolil. Musel by ma upozorniť, ak by sa môj stav začal znovu zhoršovať. Vysuším sa uterákom, ktorý mi po sterilizácii priniesla Anna až ku dverám a natiahnem si nohavice. Tričko som si nechal vedľa. Nemám rôznorodý šatník. Všetky moje trička sú viac-menej v sivých odtieňoch a sú na jedno kopyto.

"Dobré ránečko!" zahlási od dverí a keď ma zbadá, oči jej priam nevyskočia z jamôk. "Ja... ja, prepáč. Nechcela som sem len tak vtrhnúť, nevedela som, že ešte nie si oblečený. Narúšam tvoj osobný priestor, otočím sa dobre, alebo radšej vyjdem z izby? Radšej vyjdem..."

"Rojková, upokoj sa a zhlboka dýchaj. Nie som nahý. Len na sebe nemám tričko. Viem, že som možný prvý kripel, ktorého vidíš bez trička, ale že ti svojím polonahým telom spôsobím takú hrôzu, to sa ma pomerne dotklo. Ranila si moje úbohé srdce."

"Nie, nie, nie. Tak to nie je. Nespôsobil si mi hrôzu," krúti hlavou a vrkoče jej z oboch strán poletujú.

"Takže som ťa len svojím nahým hrudníkom vykoľajil z miery? Som prvý chlap, ktorého vidíš bez trička?" doberám si ju a všímam si, do akých rozpakov sa mi ju podarilo dostať. To by som v živote nepovedal. Môj polonahý hrudník s vytŕčajúcimi rebrami spôsobil rozpaky u šialenej Lujzy Rojkovej.