Lujza

"Len sa tak s Félixom doťahujeme, nevšímaj si nás, Lulu. Chlapské záležitosti," prihlási sa o slovo Hugo a jedným okom sa pozerá na Félixa, čím pravdepodobne len čaká na to, kým mu jeho slová dosvedčí.

"Och, dobre. Prepáčte, že som sa opýtala."

"To je v poriadku. Dobré ránko sa ti praje."

"Úplne by som zabudla, kde ostali moje maniere. Dobré ránko aj vám dvom. Ako sa dnes máte?"

"Bravúrne, vyspala si sa do ružova, Rojková?"

"Ďakujem za opýtanie, spala som veľmi dobre. Noc bola krásna jasná, vetrík len letmo pofukoval, priam som mala chuť ustlať si znovu pod holým nebom."

"Rozkošné. Dieťa prírody. Mala by si sa pridať k tým zálesákom, ktorí sa živia len bylinami a kočujú po celom svete. V tvojom prípade by si tie cesty prechádzala na tom tvojom bicykli."

"Nevšímaj si ho. Len je frustrovaný, pretože som mal v niečom pravdu," ozve sa znovu Hugo a vyjde von cez dvere ku mne.

"Zvykla som si na Félixove slová. Len vtipkuje, všakže?"

"Keď myslíš." Mykne flegmaticky plecom.

"Niečo si mi sľúbil, ty kretén," napomenie ho a mne nedochádza, o čom hovoria. Zrejme sa to týka tých chlapských záležitostí, ktoré pred malou chvíľou spomínal.

"Nebuď taký úzkoprsý. Technicky vzaté, dva týždne ešte neprebehli. Stále máme rezervu do večera."

"Je pre teba také náročné priznať, že si sa tentoraz možno naozaj zmýlil?"

"Nie, len je to vysoko nepravdepodobné."

"Raz sa muselo šťastie obrátiť aj k mojej strane."

"No len si to vychutnaj. Dlho ti to víťazstvo nevydrží."

"Nepočúvaj nás, Lulu. Félix je len trochu vykoľajený z miery, pretože mu nevyšla jedna predpoveď. Nie je takým dobrým odhadcom, ako si to o sebe myslí."

"Len pokračujte. Nenechajte moju prítomnosť, aby vás v tej vašej konverzácii zastavovala. Akoby som tu ani nebola."

"Oh, takže nie si vôbec zvedavá, o čom sa to zhovárame? Nevzniklo u teba ani trochu záujmu zistiť, s čím Hugove víťazstvo súvisí?"

"Keďže hovoríte v hádankách, mám taký dojem, že si želáte, aby ste o tom vedeli len vy dvaja. Nebudem sa vám do toho miešať. Nepotrebujem vedieť všetko."

"To je správny prístup. A ako veľmi by som už v tej našej konverzácii chcel pokračovať, budem sa s vami musieť rozlúčiť. Želám vám veľa zábavy, decká," hovorí a pritom na nás dvoch podozrievavo mrkne jedným okom, na čo sa mu Félix vyplazí a prevráti očami. Tašku s pomôckami si prehodí cez plece a miestnosťou sa rozľahne ticho. Položím slnečnice do vázy a posadím sa. Sleduje ma. Záludne si ma premeriava a oči mu smerujú k mojim topánkam. Pokrúti hlavou, zasmeje sa akoby z neuverenia a potom si bradu podoprie rukou.

"Dnes si nenasadíš slúchadlá?" prehovorím, pretože mi to ticho začína byť nepríjemné.

"Minul sa mi playlist. Mal som ho pripravený zhruba na dva týždne, ale časová lehota prešla."

"Som tvojou opatrovateľkou už dva týždne."

"Áno, to si," odvetí krátko a tvári sa priateľsky a prívetivo. Zvláštna zmena v porovnaní s predchádzajúcimi dňami. Vítam ju ale s plným náručím. Páči sa mi takýto Félix.

"Si iný."

"Vďaka za konštatovanie."

"Nespýtaš sa ako iný?"

"Nespýtaš sa, prečo som iný?" odpovedá otázkou a v očiach sa mu objavujú iskričky a vyzerá bezstarostnejšie. Naraz mám dojem, že by som dala všetko za to, aby som odteraz Félixa videla len takéhoto. Nedá sa toho pocitu striasť. Poznám ho krátko, ale vždy som sa na ľudí dokázala naviazať veľmi rýchlo.

"Nezaujíma ma to. Hlavné je, že si."

"Ach, Rojková. Čoraz častejšie ma nútiš premýšľať o tom, ako môže niekto taký, ako ty, prežiť ten vonkajší svet plný krvilačných žralokov v ľudskej podobe."

"Ty o mne premýšľaš?"

"Niekedy, občas. Keď táto samota začína byť trochu nudná."

"Priznávaš, že byť osamote nie je až také vyhovujúce, ako si to doteraz predo mnou prezentoval?"

"Nie, povedal som len, že samota občas, len málokedy, môže byť tak trochu nudná. Pomyselný dôraz na málokedy a tak trochu."

"Neodpovedal si mi na otázku."

"No, to ani ty mne."

"Ty prvý."

"Nie, ja som položil otázku pred tebou."

"To nebola otázka, ale oznamujúca veta. Pri tej mojej sa objavil na konci otáznik."

"Fajn, niekedy áno. Premýšľam o tom, prečo sem chodíš, prečo si tak neuveriteľne milá a dobrá na každého a hlavne, prečo by si také mladé dievča zvolilo opatrovanie za svoju kariéru. Nesedí mi to k tebe a ani zďaleka neverím tomu, že táto práca je niečo, o čom by si snívala."

"Nie je."

"Tak potom prečo? A nekŕm ma tými hovadinami typu - je to komplikované."

"Mám sen, len proste nie som pripravená o ňom hovoriť."

"To je spravodlivé, nedal som ti žiadny dôvod na to, aby si bola pripravená."

"Teba sa to netýka. Nie som pripravená zdôveriť sa tomu ani okolitému svetu."

"Keď budeš, rád si ťa vypočujem."

"Už si viac neželáš, aby som odišla?"

"Zhrniem to takto - už sa viac nebudem pokúšať vyštvať ťa odtiaľto. Keď si ale dostatočne inteligentná, čo pre tvoje vlastné dobro dúfam, že áno, odídeš z vlastnej vôle."

"Nikam sa nechystám."

"Možno nie teraz, ale jedného dňa určite áno."

"Prečo miluješ tie hrôzostrašné filmy?"

"Kvôli adrenalínu. Ak je horor kvalitný a nie nejaký treťotriedny na amatérskej úrovni, s tak predvídateľnou zápletkou, až z toho bolia oči, vždy si z neho odnesieš pôžitkársky zážitok. Musí ti priniesť správnu dávku hrôzy a držať ťa v napätí do posledných záverečných titulkov. Hoci vieš, že je to len film a nič z toho nie je skutočné, tvoj mozog automaticky začína skúmať, kto a ako sa mu podarí prežiť zákerný teror hlavného záporáka. A hoci sa nachádza v úlohe zloducha, nemôžeš si pomôcť a fandíš mu, pretože za takým vraždiacim plánom a systematikou sa skrýva len hlava génia. Má všetko dopodrobna premyslené a i keď ho na konci vo väčšine prípadov chytia alebo zázračne premôžu, mal správnu techniku a podarilo sa mu na diváka zapôsobiť. Človek sa počas pozerania mení, stáva sa z neho mašina, ktorej ide o prežitie. V jednotlivých fázach filmu prežíva iné druhy emócií, nedokáže sa ovládať a v určitom bode ho ten adrenalín premôže. Srdcový tep narastá, dlane sa potia, svaly pevnejú. Bojuj alebo uteč."

"Tým pádom sa len vedome vystavuješ strachu. A robíš to dobrovoľne."

"Z tela sa vyplavujú hormóny, ktoré sú dôležité pri prežití. Pripravujú ľudský organizmus na boj o prežitie. Človek získava dostatok energie a vlastne niečo podobné zažívajú ľudia aj pri smiechu, radosti, vzrušení alebo takom sexe."

"Takže pripravuješ svoje telo na prežitie?"

"Nehovorím o sebe, pozerám sa na väčší obrázok a dávam ti poznatky týkajúce sa všeobecnosti."

"Ja som sa takým filmom vždy vyhýbala. Mávam z nich nočné mory."

"To je pochopiteľné. My dvaja sme rozdielni a ty sa bojíš smrti."

"Ty nie?"

"Mŕtvola je zo mňa prakticky už teraz. Nič sa vo svete po mojej smrti nezmení."

"To si na veľkom omyle. Chýbal by si nám a všetkých v tomto dome by to zasiahlo. Nehovorme o takých veciach, ty neumieraš."

"Jedného dňa áno."

"Ale ten deň je v nedohľadne. Koncentrujme sa radšej na tvoje narodenie, kedy si sa narodil?"

"Piateho augusta. A v aký deň sa naša planéta rozrástla o tvoju pestrofarebnú osobnosť?"

"Šiesteho augusta! To je skvelé, na druhý mesiac budeme oslavovať narodeniny spoločne!" zahlásim entuziasticky a v hlave sa mi už začínajú hromadiť možné nápady na darčeky. To je jedna z vecí, ktorú milujem robiť. Obdarúvať ľudí niečím, čo by im vyčarovalo úprimný úsmev.

"Kroť ten entuziazmus. Je možné, že sa svojich narodenín nedožijem. Ale môžeš ich prísť osláviť k môjmu hrobu," vtipkuje a ruku si rozprestrie po obvode opierky na kresle.

"Tú poznámku som prepočula. Od tejto chvíle som hluchá voči všetkým takýmto negatívnym slovám. Zahráme si scrabble. Počula som, že si tu v dome tak trochu niečo ako majster. Nemysli si, že ťa budem šetriť."

"Chceš mi to natrieť v slovnej hre, Rojková? Že by si nám zdrsnela? Pozrime sa na teba, dva týždne a už jej narástlo sebavedomie."

"Hneď som tu!" zakričím a rozbehnem sa po schodoch dolu do kuchyne, aby som sa spýtala Anky, kde majú uložené všetky stolové hry. Nevzdoroval. Neargumentoval. Neodmietol, že si so mnou zahrá. Mám skvelý pocit a srdce mi bije ako o dušu. Aj ja práve teraz zažívam adrenalínový zážitok a to som ani nepotrebovala vidieť nejaký horor. Anka je rovnako nadšená ako ja. Zavedie ma do bielej miestnosti, ktorá svojím zjavom pripomína nejaký sklad a zo samého vrchu na poličke pomocou rebríku zloží dolu modrú krabicu. Prevezmem ju od nej a upaľujem, čo mi sily stačia, akoby ma niekto naháňal, ku jeho dverám. Sedí a čaká na mňa.

"Pripravený na porážku?"

"Dnes som už raz prehral a vykľulo sa z toho niečo krásne. Myslím, že ďalšia porážka mi už vadiť nebude." Prisunie si kreslo bližšie ku stene a ja urobím to isté so stolom, aby mal na neho výhľad aj on. Vykladám hraciu dosku so zelenými štvorčekmi na stred stolu a papier s perom, ktoré budú slúžiť na zapisovanie skóre. Zásobník umiestnim na vrch každej strany stolu a všetky kamene umiestňujem do vrecúška. Na rukách mám natiahnuté jednorázové rukavice, aby sa kameňov a písmeniek mohol dotýkať aj on. Ja si vyberám ako prvá a neskôr podávam vrecúško jemu cez rukávniky v okrúhlych otvoroch na sklenenej stene. On má písmeno B, začína teda ako prvý. Všetky kamene vraciame naspäť a náhodne si vyberáme po sedem, aby sme ich mohli uložiť do zásobníkov na svojich stranách.

"Dámy majú prednosť," prekvapujúco povie a čaká, kým svoje písmeno položím na hraciu dosku ako prvá.

"Tvoje písmeno je bližšie k abecede."

"No a?"

"V pravidlách sa píše..."

"Máš Z, to je začiatok, keď sa na to pozeráme od konca. No tak, nenechaj sa prehovárať." Usmeje sa na mňa a kučery mu znovu padajú do čela. Nemám silu hádať sa s ním, skôr mám problém sústrediť sa na hru, keď pri ňom sedím takto zblízka. Delí nás len priesvitné sklo. Keď si ho odmyslím, je medzi nami len tenká centimetrová vzdialenosť.

"Ďakujem," vydám zo seba krátko a zapozerám sa na náhodné písmená v mojom zásobníku. J, K, M, L, T, D, E. Z ktorého z tých písmen sa budú vytvárať slová najľahšie? Dávam si na čas a v hlave premýšľam o rôznych kombináciách. V škole som pri tejto hre slúžila vždy len ako zapisovateľka, pretože moje vyberanie bolo extrémne zdĺhavé a všetkým dochádzala trpezlivosť. Zdvihnem zrak ku Félixovi, nenaháňa ma. Nehovorí, aby som sa už konečne rozhodla, len čaká a ticho ma sleduje. Uchopím čierne M napísané na bielom kameni a umiestňujem ho presne do stredu. Na rozdiel odo mňa, on kladie písmeno takmer bez rozmýšľania v sekunde, keď je na rade. Volí si O a ukladá ho vedľa môjho M. Mohlo by z toho vzniknúť motýľ. Mám T, tentoraz už nečakám a priložím ho ku zatiaľ svietiacemu MO. Pokračuje a zrejme mu ide o to isté, ako mne, pretože si nevytvára svoje nové slovo, ale pokračuje v tom mojom. Pridáva dlhé tvrdé Y a hryzie si do spodnej pery. Na mojej doske sa nachádza len L. Potrebujem k nemu aj mäkčeň, ale skúsim šťastie a pridám ho vodorovne ku MOTÝ.

"Motýl? Nie som presvedčený o správnosti tohto slova, Rojková. Asi ho nemôžem povoliť."

"Čo ti na tom nie je jasné? Je to druh hmyzu s farebnými krídlami, ktorý môžeš vidieť každý deň na mojich topánkach. Toto slovo sa v češtine hovorí bežne."

"Ale my sme na Slovensku, mali by sme nasledovať pravidlá."

"Tak ty si ich upravovať môžeš podľa seba, ale ja to mám zakázané?"

"Fajn, uznávam. Získavaš prvý bod za motýla." Zdvihne obranne ruky a postaví sa, aby sa mi mohol pokloniť. Pokračujeme v hre. Je v tom naozaj dobrý a nešetrí ma. Som oproti nemu naozaj len začiatočník a poráža ma s obrovským náskokom.

"Xantipa?" čítam jeho posledné slovo z dosky.

"Je to slovo, ak mi neveríš, pozri sa do slovníka."

"Verím ti."

"Nezaujíma ťa, čo to slovo znamená?"

"Prečo si myslíš, že ho nepoznám?"

"Tváriš sa zmätene. Ale ako chceš, použi to slovo vo vete, aby dávala význam."

"Xantipa sa mierumilovne pozrela na prírodu okolo nej."

"Začiatočnícke šťastie. Avšak dávala význam, takže možno som ťa zle odhadol."

"Nikdy predtým som to slovo nepočula," priznám sa.

"Ha, vedel som to! Dospelá osoba ženského pohlavia."

"Gratulujem k výhre."

"Ďakujem, ale mala by si ísť. Tvoji rodičia už na teba určite čakajú a ja potrebujem svoje súkromie."

"Odchádzam, ale zajtra som tu znovu. Dnešok sa mi páčil. Ďakujem za pekný deň."

"Ďakujem, že to s mojím negatívnym zadkom dokážeš vydržať."

"Dobrú noc, Félix."

"Dobrú, Rojková. Dávaj na seba pozor," zahlási nepatrne, keď prekĺznem cez dvere a ja sa inštinktívne otočím po jeho hlase. Zamávam mu a z nejakého dôvodu sa mi vôbec nechce odísť. Ostala by som tu s ním aj dlhšie, ale nechcem spôsobovať rodičom ďalšie starosti.

Pred domom narazím na pani Šmidovú a pána Šmida, obaja sa vracajú a kráčajú za sebou. Pozdravia sa mi a venujú úsmev, ale nevyzerajú byť v dobrej nálade. Cestou von z brány zdvihnem zrak ku jeho oknu. Stojí pri ňom opretý s jednou rukou vo vrecku. Jeho pohľad na sebe cítim po celý čas, až kým nezmiznem v diaľke. Bol to nezvyčajný deň. Mám taký dojem, že sa mi to podarilo. Stali sa z nás dnes kamaráti? Strávili sme spoločne svoj prvý deň a nepustil si hudbu v slúchadlách, aby ma ňou mohol prerušiť v hovorení. Dokonca ešte aj prial môj návrh na hranie scrabble.

Tyly si pred dvomi dňami našla brigádu v zmrzlinárni a sľúbila som jej, že ju dnes prídem čakať. Aj napriek tomu, že je pol šiestej, stále je horúco a ľudia sa pred bielym stánkom kopia a stoja v zástupoch, aby si mohli dopriať mrazenú pochúťku. Tylyna zmena sa končí o päť minút, zatiaľ ma stihne obslúžiť a podáva mi do ruky dva kopčeky jogurtovej. Sadnem si na plastovú bielu stoličku a čakám, kým si prezlečie svoju ružovú uniformu.

"Dnes som si ani na chvíľu nesadla. Hotový blázinec, prepáč, že si musela tak dlho čakať."

"S tým si nelám hlavu. Aký si mala deň?"

"Až na to, že nechcem zmrzlinu vidieť do konca tohto leta, pomerne vynikajúci. Do obeda sa tu zastavil ten najkrajší chlapec s najdlhšími mihalnicami a najmodrejšími očami a vypýtal si na mňa číslo!" zajasá a chytí ma pod pazuchu.

"To je skvelé! Mám za teba obrovskú radosť, ale buď opatrná."

"Neboj sa, nie som hlúpa. Teraz by sme sa ale mali zamerať na nájdenie niekoho pre teba. Ešte si ani nebola na poriadnom rande."

"Keď to príde, tak to príde. Nebudem to siliť."

"Nezmysel! Založím ti účet na nejakej zoznamke, samozrejme nie na takej, na ktorú chodia samí perverzáci a úchylovia. Aj ja som na jednej a chodia tam normálni chlapci, ktorí sa skutočne zaujímajú o tvoje záujmy a nejde im len o sex."