Lujza

"Dôvod?"

"Hm?" nechápavo zo seba vydávam a sprvu mi jeho reakcia nedochádza.

"Prečo nie je na škodu mať dobrého kamaráta?"

"Pretože pri tebe bude navždy stáť a spríjemňovať ti tvoje dni. Bude sa pokúšať vykúzliť ti úsmev na perách a zlepšiť ti náladu za všetkých podmienok a neprestane, až kým sa mu to nepodarí. Si osamelý, ja viem, že hovoríš, ako ti to vyhovuje a presviedčaš všetkých, že si takto spokojný, ale prekukla som ťa. Chápem, o čo ti ide."

"Naozaj? A plánuješ sa mi aj so svojou teóriou veľkého tresku zveriť?"

"Skúšaš ich trpezlivosť, vysmievaš sa im, používaš negatívny slovník, alebo ich ignoruješ, pretože sa len snažíš zistiť, či to s tebou po týchto tvojich pokusoch ihneď vzdajú. V skutočnosti si spoločnosť želáš, ale potrebuješ vedieť, či tí ľudia stoja za to, aby si sa im otvoril a zdôveril. Trvá ti dlhšie, kým si vybuduješ k niekomu dôveru."

"Skúsim hádať, myslíš si, že ty si iná, ako tí ostatní ľudia, ktorých som odtiaľto vyhnal?"

"Nemyslím. Ja to viem."

"Si neskutočná, Rojková." Krúti neveriacky hlavou, ale nie je naštvaný. Usmieva sa. Kučeravé vlasy mu padajú do tváre a on si ich nepatrne rukou upravuje. Nie je to len poloúsmev, nejedná sa o ten druh ironického smiechu, ktorým by sa mi len pokúšal vysmiať, skôr je to taký chlapčenský a vychádzajúci priamo od srdca. Prichytím sa, že moje nohy strácajú na svojej stabilite a prebehne mnou dávka adrenalínu. Pulzuje mi v hlave. To ten jeho výraz. Roztopil by kohokoľvek. Podarilo sa mu vyviesť ma z miery. Je krásny. Je to ako v tých momentoch, keď sa detailnejšie pozriete na niekoho tvár a ostanete v nemom úžase. Ostré črty s vyššími lícnymi kosťami, výrazná spodná čeľusť a brada, ktorá jeho tvári dominuje. Atraktívnosť koluje v rodine.

"Mier?"

"Ten celosvetový?" vtipkuje a usadí sa pohodlne do svojho kresla, hlavu si lenivo opiera a ruky si položí voľne na opierku.

"Ten jedného dňa nastane, ale pre dnešok si vystačím aj s tým medzi nami dvomi. Niekde sa predsa začínať musí, nie? Svojím pričinením sa postaráme, aby k nemu došlo."

"Prečo si dnes prišla? Včera si tu strávila celý deň, moja mama by ti to zaplatila, toho sa obávať nemusíš."

"Prišla som, aby som ťa mohla vidieť."

"Takže sem vlastne chodíš ako do múzea. Som tvoj výstavný exponát za vitrínkou."

"Vôbec nie. Si živý a dokážeš mi odpovedať. Teda... len vtedy, keď chceš."

"Mala si včera nočné mory? Počul som tvoj prenikavý krik rozliehajúci sa po celom dome. Čo sa to tam stalo? Kričala si ako o dušu, mohla si sa z toho včerajšieho sledovania niečomu priučiť, nikdy to nedopadne dobre, keď na seba obeť upriami pozornosť. Nahráva páchateľovi do karát, je pre neho omnoho ľahšie ju zabiť a to oni nemajú radi. Omnoho radšej na to idú postupne a systematicky. Vychutnávajú si ich naivitu."

"Takže by mi v takej situácii krik nepomohol?"

"To sa dá poňať z rôznych uhlov. Pomohol by ti k rýchlejšej smrti a mala by si to aspoň za sebou omnoho skôr. Ale rozumiem ti, kričanie je prirodzeným prejavom pri boji so strachom. Hoci nám neposkytuje žiadnu úľavu, podvedome si nahovárame, že keď to zo seba vydáme všetko vonku, bude sa nám ľahšie dýchať. Nie je to tak. Len v nás prepukne väčšia frustrácia a náš potenciálny vrah dosahuje oveľa väčšie uspokojenie. Má nás v hrsti. Zabáva sa na náš účet. Priznaj sa, určite ma teraz pokladáš za blázna. Naháňam ti hrôzu svojimi slovami? Alebo ma pokladáš za patetického lúzra?"

"Ja mám rada motýle, ty zabijakov a horory. Všetci máme nejaké koníčky. Nemám právo ťa kvôli tomu odcudzovať."

"Fajn, tak teda, koho si tam stretla? Predpokladám, že si nenarazila na Freddyho Kruegera?"

"Na koho?" znovu sa spýtam nechápavo. To malo byť niekoho meno? Alebo to označenie patrí nejakej neživej veci? Mestu možno? Nemám poňatia.

"To je jedno. Narazila si na môjho otca, ak sa nemýlim."

"Áno, na pána Šmida. Ako o tom vieš?"

"Len som tak tipoval." Mykne plecom a sklopí zrak dole k zemi.

"Vybili sa poistky, všade bola tma a práve sme dopozerali ten Výskot, tak ma to trochu poplietlo a neudržala som sa. Vyľakala som ťa?"

"Vreskot."

"Ako?"

"Nepozerali sme Výskot, ale Vreskot, Rojková," opraví ma a kútiky úst sa mu nadvihujú v úsmev.

"Jasné, trochu som si to poplietla. Každopádne je tvoj otec ale veľmi milý a pozorný chlap, ponúkol mi, aby som u vás prespala a správal sa ku mne naozaj zdvorilo."

"To áno, moji rodičia sú elitná smotánka, iba ja im kazím priemer. Nevychovaný syn bez manierov a etiky. Určite si musíš hovoriť, ako sa im dvom mohlo niečo takéto narodiť."

"Nehovor o sebe takto. Si dobrý človek."

"Nepotrebujem tvoju ľútosť. Nehovorím ti to kvôli tomu, aby si ma začínala presviedčať o opaku a aby som sa mohol zo seba cítiť lepšie. Som nezaujímavý. Zmieril som sa s tým. Ty hovoríš, že kamaráti sú nevyhnutní, nezazlievam ti to, si prívetivá, optimistická, nemám pochybnosti o tom, že pre teba nebolo náročné niekam patriť. Skôr by som sa čudoval, keby sa s tebou nejaké hlúpe decko odmietlo hrať. Si naučená na spoločnosť. Ja nie. Vyrastal som sám. Nehral som sa so svojimi rovesníkmi, pretože by ma to mohlo zabiť. A vtedy mi to chýbalo. Nevravím, že nie. Ale prešlo to. Bolo to len také chvíľkové obdobie. Pochopil som, že ľudská spoločnosť nie je nič pre mňa. Ja som samotár. Jaguár. Samotársky lovec. Prechádzam si životom osamote a bez prítomnosti druhých. Neprekáža mi to. Vlastne vyhovuje mi tá jednotnosť."

"Ale ja nechcem, aby si bol sám."

"Prečo toľká snaha, Rojková?"

"Vidím v tebe viac, ako sa mi snažíš nahovoriť."

"Tak to potom vidíš niečo, voči čomu som slepý aj ja sám. Nesnaž sa vo mne hľadať niečo, čo neexistuje. Varujem ťa dopredu, neskončí sa to pre teba dobre. Ušetrím ťa to toho sklamania."

"Nie, odmietam sa stotožniť s tvojimi slovami. My ľudia máme viacero vrstiev, nikdy sa neskladáme len z jednej. Ako povedal Shrek, ľudia sú ako cibuľa. Z vonkajšieho pohľadu vyzerajú zlobri tvrdo a neprípustne, ale keď tie vrstvy olúpeš, postupne sa ti podarí dostať k ich jemnej a láskavejšej stránke, tak ako to urobila Fiona."

"Shrek a Fiona?" opýta sa pre zmenu on, pričom sa mu nadvihuje len jedno obočie.

"Nepoznáš rozprávku Shrek?"

"Vyzerám tak? My dvaja vyhľadávame očividne diametrálne odlišné žánre filmovej produkcie, Rojková."

"Možno by sme si to mohli pozrieť. Určite by sa ti to páčilo."

"Ďakujem, ale nie. Tie rozmaznané decká, o ktoré si sa starala, na to museli určite letieť, ale ja som o vekovú kategóriu vyššie. Vyrástol som z rozprávok, čomu možno príliš nenasvedčuje fakt, že moja mama pre mňa najala opatrovateľku, ale ubezpečujem ťa, že som dospelý."

"Človek nemôže nikdy vyrásť z rozprávok. Aj dospelí majú právo sa na ne pozerať."

"A veriť na šťastný koniec až do smrti?"

"Samozrejme, šťastné konce existujú. Na každého jeden čaká."

"To je abnormálne naivná predstava ešte aj u teba, Rojková. Snažíš sa ma presvedčiť, že všetci na svete dostaneme svoj vysnívaný rozprávkový koniec?"

"Verím, že všetci máme určenú presnú spriaznenú dušu, s ktorou máme stráviť celý svoj život až do jeho úplného konca. Na každého tam vonku čaká perfektná zhoda."

"Vieš, čo je na počúvaní tvojich slov najhoršie? Myšlienka, že som nadmieru presvedčený o tom, že to hovoríš vážne a veríš tomu. Spriaznené duše sú len prostriedok pre režisérov, prinútia svojich divákov k domnienke, že každý máme právo na rozprávkový koniec, a potom niet divu, že je pre nich náročné pozerať sa na celú situáciu realisticky. Spriaznená duša je bullshit. Pozri sa na to štatisticky. Vo svete jestvuje miliarda ľudí a z tej hromady tu má byť niekto stvorený presne len pre teba? Štatistická pravdepodobnosť je nízka. Prakticky nemožná."

"Postará sa o to vesmír. Privedie nám našu spriaznenú dušu presne do cesty."

"Neuveriteľné. Podľa teba teda vesmír nemá na starosti nič iné, len sa starať o naše takzvané spriaznené duše a pomôcť nám v ich hľadaní?"

"Nie. My ich nehľadáme. To oni si nájdu nás. Aj na teba jedna čaká. Všetkým nám bola jedna daná. Ocko s mamkou sú jasným dôkazom, že hovorím pravdu. Sú pre seba stvorení a žijú v harmonickom vzťahu už dvadsaťpäť rokov."

"Beriem to tak, že ty sa nachádzaš stále v procese hľadania?"

"Áno, jedného dňa sa objaví."

"Potom by si jej mala ísť naproti. V tomto dome ju nenájdeš. Nechcem ti brániť v nájdení tvojej dokonalej zhody, Rojková."

"Nesilím to. Objaví sa vtedy, keď to sama uzná za vhodné. Na lásku nemôžeš tlačiť, vyvíja sa pekne postupne."

"Keď myslíš."

"Ty na lásku neveríš?"

"Prečo by som mal? Nemám na to absolútne žiadny dôvod. Žiadna žena si neželá kripla v sklenenej klietke."

"To nie je pravda. Si..."

"Ušetri si tie súcitné prejavy a prehovory do duše. Dovidenia." Vstáva a pohýna sa smerom ku druhému kreslu obrátenému k oknu. Nie. Znovu to robí. Chce ma umlčať.

"Prosím, nedávaj si na uši tie slúchadlá. Páči sa mi s tebou zhovárať," očakávajúco ho prosím a prepichávam pohľadom, aby sa ku mne znovu otočil čelom. Na chvíľu zastane, pozerá sa von oknom a nasadí si ich na uši. Sadne si a viac si ma nevšíma. Prečo? Vždy, keď mám pocit, že sa niekam dostávame, zastaví to a vráti sa ku ignorovaniu.

Avšak dnes mám za sebou prvé menšie víťazstvo. Otvoril sa mi tak, ako ešte nikdy. Ukázal mi svoju zraniteľnosť. Zakázal si myslieť na lásku. Verí, že netvorí jeho budúcnosť. Je presvedčený o tom, že na ňu nemá právo. Nie každá žena sa pozerá len na krásu. Keby ho niektorá milovala, som presvedčená o tom, že by jeho chorobu nebrala v úvahu. Viem, že ja nie. Žiadnu príťaž by to pre mňa nepredstavovalo. Ale on sa uzdraví. Stále tu svieti iskierka nádeje. Nemám tušenie o tom, aká veľká je, ale kým tu je, je potrebné sa jej držať a nehádzať flintu do žita. Nesúdim ho kvôli jeho slovám. Neviem, ako by som sa na jeho mieste správala ja. Nebola som v podobnej pozícii a preto mi neprináleží kritizovať ho za jeho správanie. Odstavuje ma. Chce zabrániť akejkoľvek hlbokej konverzácii, ale predsa mám dojem, že som dosiahla úspech. Nanešťastie sa už viac neotočil. Sedel v kresle až pokým som neodišla. Je zvláštne od neho odchádzať. Pripadá mi to tak, ako by som ho sklamávala.

"Slečna Rojková, dobrý večer. Už ste na odchode?" zastaví ma pri bráne prichádzajúca pani Šmidová.

"Áno, máme so sestrou naplánovaný babský večer a vždy sa na mňa hnevá, keď meškám."

"Máte so sestrou dobrý vzťah?"

"Ten najlepší, je ako moja najlepšia kamarátka."

"Aj my sme si niečo podobné priali pre Félixa. Súrodenca, s ktorým by sa spolu hrali a doberali sa," hovorí smutne a sťažka si vzdychne.

"Dnes sa so mnou rozprával, myslím, že sme na dobrej ceste," prehovorím na ňu, pretože mi jej prišlo ľúto a chcela som ju aspoň trochu rozveseliť.

"Naozaj? To je skvelá správa, slečna Rojková! A o čom ste sa rozprávali?"

"O všeličom. O filmoch a láske."

"Láske?" zopakuje prekvapivo a usmeje sa.

"On tvrdil, že spriaznené duše neexistujú a ja zas, že áno."

"Je zatrpknutý a neverí v lásku. Nikdy nemal priateľku."

"To sa určite zmení. Keď vyzdravie, nebude pre neho problém niekoho si nájsť. Je milý a pekný chlapec."

"Ďakujem vám, Lulu. Pravdou je, že po svojom boku potreboval presne také dievča, ako ste vy." Potľapká ma po pleci a ja sa z jej slov nezvyčajne začínam pýriť. Usmejem sa na ňu a rozlúčim, aby si nevšimla, do akého pomykova sa jej podarilo ma dostať.

Nasadnem si na bicykel a rozpohybujem kolesá. Vzduch po daždi je vždy tak trochu iný. Nie je to výrazná vôňa, ale jednoducho si hneď všimnete zmenu. Slnko praží a po včerajšej búrke niet ani stopy. Bolo to len chvíľkové zatiahnutie mračien. Dnes vládne pokojná a horúca atmosféra, ktorá ku letu patrí. Posúvam sa na kraj a zapozerám sa do strán. Ihneď mi padne zrak k babôčke pávookej, ktorá sa usadila na žltú hlávku púpav. Oká na jej krídlach ma vždy fascinovali. Málokto vie, že neslúžia na okrasu, ale skôr ako zastrašujúci prvok pre nepriateľov. Predátor si ma kvôli ním myslieť, že sa pozerá na omnoho väčšie a nebezpečnejšie zviera. Pripomína mi Félixa. Tie slúchadlá z neho majú urobiť neprípustného a tvrdého chlapa. Slúžia ako zastrašovací prostriedok. Musím ho presvedčiť, že ja nie som nepriateľ. Horko-ťažko odtrhnem zrak od tohto čarovného motýľa a ponáhľam sa za Tyly, ktorá už určite zbalila do piknikového koša všetko potrebné. Dnes budeme spať vonku pod holým nebom. Každé leto je to taká naša menšia tradícia.

"Už som si myslela, že si na mňa zabudla a dnes opäť prespávaš u tých Šmidovcov."

"Akoby som mohla zabudnúť na najlepšiu sestru na celom svete? Nikdy by som našu tradíciu neprepásla," hovorím jej skrz biely plot a zosadám z bicykla.

"No veď za to. Musela by si si to u mňa dlho žehliť."

"Čo si nám pripravila?" Sadám si k nej na deku a otváram hnedý košík.

"Ovocný a zeleninový šalát, mramorovú bábovku a zázvorovku."

"Si najlepšia."

"Povedz mi o ňom niečo. Čo spolu celý deň robíte?"

"Zatiaľ je trochu zdržanlivý, ale to je normálne."

"Vyzerá zvláštne? Má nejaký hendikep, nevykrúca tvárou alebo nemá nejaké tiky, však?"

"Nie, je úplne normálny. Keď mám byť úprimná, vlastne je naozaj nádherný." Ľahnem si na deku a pri myšlienke na dnešnú konverzáciu sa mimovoľne usmejem.