Lujza

Povedala som niečo zlé? Normálne sme sa rozprávali, ponúkol mi, aby som sa k nemu pridala pri pozeraní filmu, z ktorého dnes budem mať určite problémy so spánkom, a teraz sa znovu vrátil k tej odmeranosti. Dotklo sa ho, že som spomenula jeho matku? Naozaj je mojou zamestnávateľkou. Som jej vďačná, že mi dala túto príležitosť. Nebolo to mierené proti nemu. Prečo sa teda tak veľmi naštval? Po mojich slovách sa na jeho tvári zjavil ublížený výraz, taký ten druh bolestivého, ktorý sa u ľudí zjaví len vtedy, keď ich niekto sklamal. Čím som sklamala Félixa ja? Ach, Lujza. Nikdy si nedávaš pozor na ústa. Pohli sme sa ďalej a v momente sa to znovu všetko rozplynulo. Svojou nerozvážnosťou som ho opäť odohnala. Vynahradím mu to. Napriek všetkému sa mi dnes znovu otvoril a dovolil mi načrieť do jeho menšieho súkromia. Prejavil vôľu trochu bližšie ma spoznať. A stále je tu tá vec s ránom a jeho pekné gesto, kedy pre mňa poslal Pavla. Pred chvíľou mi ešte aj povedal, aby som tu prespala. Sám ma pozval. Nikto ho do toho nemusel prehovárať. To je dobré znamenie. Nesprával sa flegmaticky ako zvyčajne. Strávili sme spolu prvý spoločný deň. Pretože hoci sme sa po minulé dni nachádzali v jednom priestore, trávili sme ich oddelene. Boli sme ako dva svetadiely, ktoré sú od seba na míle vzdialené. Blízko, a predsa tak ďaleko. Toto jeho dnešné správanie ma len presviedča o tom, že v skutočnosti si želá spoločnosť. Už viac netúži byť osamelý. Snáď si to zatiaľ ešte len nedokáže priznať a bojuje s tou myšlienkou. Alebo má len strach z toho, že ho opustím. Musím ho ubezpečiť, že sa na mňa môže spoľahnúť. Že neodídem. Toto chladné a zdržanlivé zaobchádzanie je len jeho test. A ja sa zaručujem tým, že ním prejdem. Týždeň je krátka doba. Aj motýle potrebujú na zakuklenie a vyliahnutie približne dvadsať dní. Povedala by som, že Félix je už v načatom stave a vo fáze kukly.

Znakom vyliahnutia je stmavnutie kukly a zvýraznenie jej obrysov. Keď táto situácia nastane, môžete si byť istí, že o niekoľko minút alebo hodín sa z nej vynorí prekrásne stvorenie s pestrofarebnými krídlami. Nikdy však na to nemajú stanovený presný čas. Môže to nastať ráno, počas dňa alebo niekedy aj v noci. Trpezlivosť je nesmierne dôležitá. A keď chcete zrod motýľa vidieť na vlastné oči, nemôžete si dovoliť odbehnúť ani na sekundu. Usilovne musíte čakať, ale výsledok bude stáť za to. Dostanete tú najkrajšiu možnú odmenu. Aj Félix v sebe jednu ukrýva. Rozprávanie s ním ide prirodzene a hladko. Som otvorený typ človeka, ale o tom tajomstve s rodičmi vie iba Tyly. Nesnažil sa zistiť, o aký druh tajomstva sa jedná, nemiešal sa do môjho súkromia a ani ma nenazval zbabelcom. Práve naopak, poskytol mi radu a neuťahoval si zo mňa. Nepopieram, že mal pravdu, ale v súčasnosti sa ešte nedokážem prinútiť povedať ockovi pravdu. Zlomilo by mu to srdce. Nechcem byť dcérou, ktorá sklame najlepšieho otca na celej planéte. Nikdy by som si to neodpustila.

Sedím stále v kresle, ale on nevychádza. Zavrel sa do kúpeľne, ale zvuk tečúcej vody sa už dávno ustálil. Možno tam len sedí a čaká na môj odchod. Je to jeho izba, patrí mu, to len ja som jeho chvíľkový návštevník. Nebudem mu brániť vo vyjdení a radšej odídem. Vníma ma len ako votrelca. Nanútila som sa k nemu a narušujem jeho osobný priestor. To nebolo mojím zámerom. Jeho matka ma najala ako opatrovateľku. U predošlých prípadoch to bolo iné. Matky s malými deťmi, ktoré chodievali do práce a boli v núdzi, aby sa o ich malé ratolesti v danom časovom intervale postarali. Skutočne potrebovali dozor v podobe dospelej osoby. Niekoho, kto by sa o nich v čase ich neprítomnosti postaral. S deťmi to bolo jednoduchšie. Nemali náročné požiadavky a úspešná spolupráca bola ľahko dosiahnuteľná. Pobudnúť o desať minút dlhšie na ihrisku, preskočenie poobedného spánku a pozeranie kreslených animákov, odmietnutie brokolice na tanieri, ktorá bola povinnou zložkou obedných zelených štvrtkov. Poznala som ten správny návod k tomu, ako k ním pristupovať. Neboli ľahšie alebo nerozumnejšie, niekedy ma dokázali prekvapiť svojou inteligenciou a všímavosťou, ale mala som s nimi väčšiu prax. Poznala som, čo na nich platí a ako je možné ich upokojiť. K šťastiu potrebovali menej náročné veci. Detské dušičky sú skromnejšie a dokážu sa zo všetkého tešiť stonásobne viac, ako väčšina dospelých. Bodaj by sme nikdy ten detský rozum nestratili. Ja sa snažím si ho v sebe udržať a môj život je takým spôsobom omnoho krajší. Svet je detskými očami neporovnateľne priaznivejší.

Z oblohy sa rozliehajú prenikavé ohlasy bleskov a hoci je len päť hodín, mračná sú zatiahnuté a nebo je tmavé a pochmúrne. Nemám rada tmu. Fakticky mi naháňa hrôzu a pri myšlienkach o filme, ktorý sme pred malou chvíľou dopozerali, sa mi na ruke vytvára husia koža a chĺpky mi stoja dupkom. Okno na Félixovej izbe sa rozprestiera po celom obvode steny, smeruje až ku stropu a odchýlka medzi zemou a začínajúcim rámom je tiež centimetrová, svojím zjavom skôr pripomína výklady na obchodoch. Má výhľad na celé územie. Dovidí až ďaleko za kopce a keďže je natočené presne ku vchodu, tým pádom jeho oku neuhne žiadny prichádzajúci hosť. Zazrie každého, kto sa pri ich bráne objaví. Stojím pri ňom len z diaľky, ešte som neprekročila prah na sklenených dverách, ktoré vedú priamo do jeho obývaného priestoru.

"Dobrú noc, Félix," pozdravím sa mu a chvíľu čakám na jeho odpoveď, ktorá sa bohužiaľ nedostavuje. Zaručene ma počul, dala som si záležať na tom, aby bol môj tón hlasu zdvihnutejší. Otočím sa na opätku a so sklonenou hlavou vychádzam von. Musím zavolať rodičom a ohlásiť, že dnes prespávam u Šmidovcov. Vonku je šialené počasie a nechcem, aby Pavol o takejto hodine jazdil na aute sám. Tú jednu noc prečkám. Teda, ak mi to dovolia, dostala som návrh len od Félixa, nie je isté, či s tým bude súhlasiť aj pani Šmidová. Nechcem, aby si o mne myslela, že dobiedzam.

Na chodbe je zhasnuté svetlo a tmavú miestnosť presvetľujú len blesky vychádzajúce z vonku. Kvapky dažďa narážajú do skiel a stromy sa pod silným vetrom búria a ohýnajú svoje konáre, ktoré sa s praskotom lámu. Takáto búrka je v našich končinách zriedkavá. Dochádza k nej len po veľmi dlhom období sucha a azda aj to je dôvod, pre ktorý na takéto počasie nie som zvyknutá. Vyberiem si z kabelky mobil, ktorým si svietim pod nohy a očami sliedim po vypínači, ktorým by som zažala svetlá. Hala je prázdna, pani Šmidová spomínala, že príde domov neskôr, ale ani Pavla s Ankou nikde nevidím. Aj v tom filme bola tá žena doma sama. V jednej ruke si držím mobil a tou druhou po hmate vyhľadávam vypínač, ktorý by ma trochu upokojil. Vo svetle by to tu tak hrôzostrašne nevyzeralo. Tú nevľúdnu atmosféru spôsobuje len tá nepekná tma. Mám ho! Okamžite do neho prstom ťuknem, ale svetlo neprichádza. Nič sa nedeje a priestor ostáva aj naďalej zahalený do tmy. V súčasnosti si želám, aby som radšej ostala vo Félixovej izbe, pretože tu to ani omylom nevyzerá bezpečne. Otočím sa a za svojou hlavou započujem šramotenie. Srdce reaguje na strach a prudko sa rozbúši. Zatínam zuby a ostávam stáť na mieste. Šramot vychádza spredu, niekto sa ku mne približuje. Obzerám sa okolo seba a hľadám nejaký predmet, ktorý by mi pomohol v boji s približujúcim sa neznámym. Nemám rada násilie. Možno keď sa nebudem hýbať, nechá ma na pokoji. Pritisnem sa tesnejšie ku stene a opieram sa o ňu chrbtom. Sťažka dýcham, ale pre istotu si priložím dlaň na ústa a vydychujem už len nosom. Zvuky utíchajú a už keď sa chystám vykročiť, v ruke mi začne vyzváňať mobil s pesničkou Butterfly od skupiny Smile. Za iných okolností som na nej závislá, ale práve teraz ma vystrašila na smrť a mobil som vypustila z rúk. Keď sa skloním, aby som ho pohľadala, zacítim na chrbte cudzie ruky a rozkričím sa na plné pľúca.

"Pomóóóc!" kričím so zavretými očami a neodvážim sa ich otvoriť.

"Pokoj, nič sa nestalo. Ste v poriadku, nechcem vám ublížiť. Vypadli poistky, Pavol sa ich práve teraz pokúša naspäť nahodiť. Vy budete asi tá nová opatrovateľka, ktorú najala moja manželka?" ozve sa mužský hlas, ale jeho siluetu pred sebou ešte stále nevidím, pretože pevno privieram viečka. To znie presne ako niečo, čo by povedal sériový vrah.

"Ako sa volá váš syn, ak ste skutočne manželom pani Šmidovej?" položím mu otázku a cúvam od neho poslepiačky dozadu.

"Félix. Trpí poruchou imunity a je milovníkom hororových filmov s masovými vraždami. Naozaj sa môžete pozrieť, prichádzam v mieri," hovorí a pritom sa nahlas zasmeje. Takto som si prvé stretnutie s otcom svojho nového zverenca nepredstavovala. Pomaly otváram oči a pred sebou uvidím stáť statného chlapa s tmavými fúzami pod nosom a čiernym klobúkom na hlave, ktorému svietim baterkou na svojom mobile presne do očí.

"Ospravedlňujem sa. Nechcela som vyznieť neslušne, veľmi rada vás spoznávam, volám sa Lujza Rojková."

"Oto Šmid," usmeje sa a fúzy sa mu pri kútikoch úst nadvihujú. Podáva mi ruku a mne chvíľu trvá, kým reagujem. Má pevný stisk, taký ten pravý a chlapský. Ale zároveň úplne iný, ako ten Hugov. Pán Šmid tou mojou dvakrát potrasie a potom ju púšťa. Jeho dlane sú studené, avšak to je pochopiteľné, keďže sa práve vrátil zvonku Aký stisk má Félix? Silný a pevný, jemný, dominantný? Verím, že jedného dňa to zistím.

"Dobráčisko, ktorý túži po priateľstve, láske a šťastí. Keď sa do niekoho zamiluje, býva to na celý život. Svojej partnerke je verným priateľom a splní všetko, čo jej vidí na očiach."

"Čože to?" nechápe moje slová a nahýna hlavu doprava, čím mi dáva najavo, že mojím slovám nerozumie.

"To je význam vášho mena. Keď som nervózna, často hovorím o významoch mien a považujem sa neosobné oslovovať niekoho po mene a nepoznať pôvod, ktorý vystihuje jeho oslovenie."

"Nemusíte byť zo mňa nervózna. Stretli sme sa za menej priaznivých podmienok, ale pri takomto počasí musíte rátať so všetkým. Som unavený z cesty, takže si idem ľahnúť, ale dneska by ste mali prespať tu. Nie je bezpečné, aby ste sa za takýchto podmienok dávali na cestu. Aj pani Šmidová mi volala, že je o niekoľko minút doma. Anka vám pripraví izbu, kde môžete na noc zostať. A pozrite, už aj poistky máme nahodené!" zahlási s nadšením a svoj prst nasmeruje dohora ku zažatému svetlu, ktoré hneď celej chodbe dodalo pokojnejšiu náladu.

"Nebudem vám tu prekážať?"

"Ale kdeže, do takého počasia by sme vás aj tak nepustili. Zavediem vás do kuchyne?"

"Nie, to nemusíte. Zvládnem to, ale ďakujem. Dobrú noc, bolo mi potešením spoznať vás, pán Šmid."

"Potešenie je na mojej strane, slečna Rojková." Nadvihne si galantne klobúk a prechádza po mramorovej podlahe na opačnú stranu miestnosti. Má oblečený tmavomodrý trenčkot a v ruke drží čierny kufrík. Spamätám sa a uvedomujem si, že som zabudla nahlásiť rodičom a Tyly, že dnes neprídem. Určite už musia byť strachom celí bez seba. A ešte som im ani nezdvihla, keď mi volali.

"Ahoj, Tyly. Prepáč, že som ti nezavolala už skôr, dnes prespím u Šmidovcov, ponúkli mi, aby som ostala a aj tak by som sa v takomto počasí nemohla dostaviť domov."

"Mamka s ockom šalejú od strachu! Si v poriadku, však? Nič sa ti nestalo? Nejazdila si v tej apokalypse na svojom bicykli?"

"Iba ráno, ale vtedy nebola búrka až taká intenzívna. Naozaj sa o mňa nemusíte báť, som vo vnútri a na teple."

"Večerala si už? Prídeme si po teba, nie je bezpečné, aby si na noc zostávala u tých ľudí. Poznáš ich len veľmi krátko, Lulu," ozve sa aj mamka a z reproduktoru je znateľný jej ustráchaný hlas.

"Sú to dobrí ľudia a správajú sa ku mne milo. Hneď ráno sa vrátim domov, už bude určite lepšie počasie. Nemusíte sa o mňa báť, postarám sa o seba. Na večeru si niečo nájdem, ich kuchyňa je obrovská a nachádza sa v nej toľko potravín, ako v nejakom supermarkete. Nebojte sa, nič sa mi nestane."

"Dievčatko naše, veľmi sme sa zľakli. Obvykle si o takomto čase už doma a keď si sa nám ani neozývala, vyľakalo nás to. Naozaj nechceš, aby po teba ocko prišiel?"

"Ja viem, nejak som sa pozabudla a vypadlo mi to z hlavy, ale už sa to nebude opakovať. A nie, choďte si oddýchnuť, ráno znovu skoro vstávate. Ľúbim vás. Dobrú noc."

"Dobrú noc, Lulu. Ale ak sa ráno neobjavíš doma, osobne si po teba prídeme."

"Budem tam ako na koni," odvetím s úsmevom a želám si objať ich. Nepreháňajú. Nie sme zvyknutí byť od seba odlúčení. Na svoju rodinu som neuveriteľne naviazaná a nadovšetko ich milujem. Sú tým jediným, bez čoho si svoj život nedokážem predstaviť.

Zachádzam do kuchyne, kde už na mňa čaká Anka s plným tanierom zeleninového vývaru s hráškom a mrkvovými rezančekmi. Vonia nádherne a vďačne sa do nej púšťam. Odvedie ma do hosťovskej izby, ktorá je zariadená v rustikálnom štýle s drevenou posteľou a červeným baldachýnom. Naraz ma opantáva únava. Doprajem si krátku sprchu a ukladám sa do pristavenej postele na okrúhlych nožičkách. Dobrú noc, Félix.