Félix

"Vážim si, čo si pre mňa urobil," hovorí na mňa s vľúdnym pohľadom a vďačne sa usmieva. Vlastne vyzerá ako človek, ktorý len pred malou chvíľou vyhral v lotérii najväčší jackpot, taká šťastná je. A to som po ňu len poslal Pavla. Len som niekomu nakázal, aby po ňu išiel, neurobil som to osobne. Správa sa akoby bol tento počin najväčším hrdinským aktom.

"Nerob z toho veľkú vedu, Rojková. Kde máš svoj príšerný pršiplášť? Rozhodla si sa zo seba urobiť dámu?" reagujem na jej súčasný výzor, ktorý sa tomu jej vôbec nepodobá a vonkoncom jej nesedí. Vyzerá vtipne. Oblečenie jej je aspoň o dve čísla väčšie, nohavice o dobrých dvadsať centimetrov dlhšie a tá fádna košeľa je síce drahej značky, ale na nej vyzerá akoby ju vybrala niekde zo sekáča v zapadákove na rohu ulice. Má k ním obuté svoje nevkusné gumáky. Aspoň nimi zostala verná tomu katastrofálnemu štýlu. Nikto iný by nemal prípustné navliecť sa do podobnej kombinácie, pretože by ho s okamžitou platnosťou museli dať zavrieť na psychiatrickú liečebňu. Jedine Rojková. Jedine ona môže mať na sebe elegantné sivé nohavice s pokrčeným spodkom, bielou košeľou a krikľavými gumákmi s motýľmi. A ešte k tomu vyzerať otravne roztomilo a nežne s tým svojím nevinným výrazom a obočím, ktoré sa nadvihuje po každom slove pravidelne ako tikajúce hodiny.

"Je mokrý, musela som ich dať vysušiť a tvoja matka bola taká milá, že mi požičala svoje oblečenie."

"To vidím. Pre vlastnú bezpečnosť sa takto neukazuj na verejnosti. Tam ešte na tvoje šialené kombinácie nie sú pripravení ani zvyknutí."

"A ty si?" podíde bližšie a sadne si do kresla. Hádže na mňa potmehúcke úsmevy a čaká na moju odpoveď.

"Nezaujíma ma tvoj štýl. Som zvyknutý na kadejakých šialencov."

"Tým chceš povedať, že sa od tých predchádzajúcich neodlišujem?"

"Nie, len mám dojem, že si ešte švihnutejšia. Žiadny normálny človek by sa nepremával v daždi na bicykli. Nehľadiac na to, že si nemala ani len prilbu. To ti tvoje zdravie nie je vôbec cenné? Chápem, nikdy si nebola na hrane smrti a nemôžeš rozumieť tomu, že týmto svojím bezohľadným správaním môžeš o svoje zdravie ľahko prísť. Ale to je jedno. Rob si, čo sa ti len zachce. Nebudem sa do toho miešať."

"Nechcela som ťa rozčúliť, prepáč mi to."

"Ospravedlnenie je prvým prejavom viny. Neospravedlňuj sa, ak si nemyslíš, že si urobila niečo zlé. Nehovor to, čo od teba ľudia chcú počuť."

"Takže sa na mňa nehneváš?"

"Ak ti poviem, že nie, budeš šťastnejšia?" spýtam sa a ona ako na povel kývne hlavou na znak súhlasu. "Aj za podmienok, že by to nebola pravda?" pokračujem ďalej a zákerne stíchnem, aby som predal slovo jej. Zvraští čelo a špúli ústami, čo znamená, aspoň predpokladám, že premýšľa nad svojou odpoveďou. Má dievčenský výraz, prstami prechádza po povrchu stolu a centruje svoj zrak ku týmto nesystematickým pohybom, ktoré slúžia len ako chvíľkové rozptýlenie.

"Nie, asi nie. Ale človek nedokáže vždy povedať pravdu, pretože sa bojí, žeby toho druhého mohla hlboko raniť a nemôže si dovoliť ho sklamať."

"Chceš tým teda povedať, že klamanie je preto morálne a eticky prípustné?"

"Nie, ale je eticky relatívne za podmienok, že daný človek nezískal počas hovorenia tých slov žiadnu výhodu ani sa na úkor druhej osoby vedome nezabával a nehovoril mu ju kvôli tomu, aby mu ublížil. Skôr mu ide o jeho dobro a chce zabrániť kolízii a strete dvoch protikladných názorov," odpovie rezko a zaskočí ma svojou inteligenciou. Do tejto chvíle som ju považoval za naivné a nevzdelané dievča, ktoré sa živí opatrovaním, pretože toho rozumu fakticky veľa nepobrala a pri strážení jej ho aj tak až tak nevyhnutne netreba.

"Takže kvôli tomu, aby sa vyhol hádke a obhájeniu mienky, ktorú považuje za legitímne správnu, súhlasí s protikladným postojom a uchýli sa ku klamstvu, ktorým vedome podkopáva svoju integritu. Je zbabelý a bojí sa reakcie, ktorej by sa mu bolo bývalo dostavilo, keby necúvol a prezradil by niečo, za čím si stojí. Človek musí byť občas prísny a tvrdý, keď chce presadiť svoju vlastnú pravdu. Klamanie sa dá poňať z rôznych uhlov. Tak ako aj usmrtenie a stlačenie spúšte na zbrani."

"Nikdy nie je prípustné vziať niekomu život."

"Ani za podmienok, že usmrtiť niekoho je jediným riešením ku prežitiu? Vo vojne proti sebe ľudia prakticky nič nemajú, žiadne osobné spory a vzájomná nevraživosť, len sa ocitli na dvoch rozličných stranách, z čoho jedna musí byť víťazná. A jediným prostriedkom k víťazstvu je namierenie guľky do mozgu. Ale vráťme sa ku tvojej morálnej vojne, čo skrývaš a pred kým to skrývaš, Lujza Rojková?" Pozriem sa na ňu, je nervózna. Žmolí lem na bielej košeli a uhýba mi pohľadom. Práve ma začínaš zaujímať, neviem si pomôcť a nechcem sa otočiť a ukončiť túto konverzáciu.

"To je komplikované."

"Odkedy odpovedáš len tak krátko? Nie som to ja, ktorý ti venuje samé strohé a jednoslabičné odpovede?"

"Asi máš pravdu a som zbabelec, už dlhšie niečo rodičom tajím a neodhodlám sa povedať im pravdu."

"Jazdíš na bicykli bez prilby, len ťažko by ťa niekto mohol nazvať zbabelcom, Rojková. A čo sa týka tej lži, rodičia sa postarali o náš vznik, ale nie sú natoľko krehkí, aby nedokázali prijať pravdu. Možno si myslia, že o nás vedia všetko, aj to, čo je pre nás najlepšie a organizujú nám život, ale nemajú na to právo. Postav sa pred nich a neboj sa povedať im svoj názor. Nie vždy sa rozhodujeme správne, ale je predsa len na nás, aby sme si zjedli kašu, do ktorej sme sa sami zamotali, nie?"

"To sa pokúšaš vysvetliť svojej matke, však?"

"Rozprávame sa o tebe, nepremiestňuj pozornosť zo seba na mňa. Idem si pozrieť Vreskot, ak chceš, môžeš sa pridať."

"Vreskot?" opýta sa nechápavo. To bude zábava sledovať ju pri pozeraní tejto vyvražďovačky. Videl som to už nespočetne mnohokrát, ale nikdy neomrzí. Je to taká tá zaručená klasika deväťdesiatych rokov a slasherovky sú vo všeobecnosti zaradené do môjho radaru vyhľadávania. Ľutujem, že už nikdy pri ňom nebudem môcť zažívať rovnaké napätie ako pri jeho prvom pozeraní, kedy som nevedel, koho tvár sa skutočne skrýva za maskou a je autorom takých geniálnych trikov. Má tých ľudí v hrsti, hrá sa s nimi a predtým, ako ich nemilosrdne pripraví o život, im ešte doručí zábavnú predohru a prinúti ich myslieť si, že tu vôbec existuje možnosť pre zachránenie.

"Nevidela si to?" položím jej zákerne otázku a potláčam v sebe smiech. Odpoveď poznám. Jasné, že nevidela. Mám taký dojem, že jej obľúbený žáner tvoria animované rozprávky s princeznou a princom na bielom koni v hlavnej úlohe.

"Nie," mykne svižne hlavou.

"Tak to hneď zmeníme." Vstanem z kresla a do DVD prehrávača zasúvam okrúhly disk, na ktorom mám film nahraný. Je to tá prvotná a klasická verzia, žiadne vysoké rozlíšenie, ale paradoxne majú tie staršie filmy vyššiu zdrojovú kvalitu, než tie, ktoré sa točia v súčasnosti. Na obrazovke sa zjavujú úvodné titulky, po ktorých nasleduje desaťminútová scéna, ktorá ma na prvú šupu vtiahla do deja. Žena obdŕžajúca záhadný telefonát mysliac si, že chlap z druhej strany si len zmýlil číslo a nakoniec mu skladá. Pán z druhej strany si ale nedá pokoj a zavolá znovu, očividne kvôli tomu, aby sa ospravedlnil za zle vytočené číslo. Následne volá znovu a tá naivka sa púšťa do flirtovania, počas ktorého sa mu zverí so svojím obľúbeným hororom. Halloween. Hlúpa, ale vkus má dobrý. Muž pritvrdzuje a zaskočí ju strašidelnou otázkou. Ešte si mi nepovedala svoje meno. Prečo chceš vedieť moje meno? Pretože chcem vedieť, na koho sa to pozerám. Desivé, však? Rojková sa opiera chrbtom o kreslo a hryzie si do spodnej pery. Ruky má položené na svojom bruchu a na moje prekvapenie zo seba nevydáva ani hláska. Televízia je položená presne v strede izby, takýmto spôsobom mám na ňu výhľad ja a aj človek na druhej strane sklenenej steny. Rojková má možno len horší výhľad, pretože sa pozerá skrz sklo a to sa môže postarať o odraz obrazu. Hrubý tón hlasu a správna kombinácia slov vyvolala u ženy dokonalú paranoju. Začína chápať, že sa nejedná len o nevinný omyl. Hra na mačku a myš sa môže začať. Ponáhľa sa uzamknúť všetky vchody, vyzerá ho v okne a on si ju pekne vychutnáva na zlatom podnose. Vie, že keď na to pôjde pomalšie, vzbudí u nej omnoho väčší strach.

"Dúfam, že sa jej podarí zachrániť!" prehovorí z ničoho nič a svojím pohľadom mi pripomína mladú Drew Barrymore v roly tejto o chvíľu zabitej naivky. Je vidieť, že horory nie sú jej parketa. Každý normálny človek by predsa vytušil, že sa jej uniknúť nepodarí ani náhodou. Je to úvodná scéna. Má prilákať a vyvolať napätie u ľudí, ktorí sa pokúšajú v priebehu celej stopáže filmu uhádnuť, kto sa dopúšťa všetkých tých vrážd. U ženy sa prejavuje totálne zúfalstvo, vypuká hystéria a kričí do telefónu, akoby jej to v tejto situácii bolo nejakým spôsobom nápomocné. A napokon prichádza s ďalším tromfom. Nielenže sa mu ju podarilo dokonale vystrašiť, ešte aj obkľúčil jej partnera Stevea, ktorý ju mal prísť podľa jej vlastných slov zachrániť. Predložil jej ho priamo na verandu na stoličke zviazaného a s páskou okolo úst. Zabije ho pred jej vlastnými očami a prinúti ju na to sa pozerať. Tým však hra ani len zďaleka nekončí, dovolí jej utiecť pred dom, kde na ňu znenazdajky vyskočí, trochu si pobežia a potom ju bodne ostrou hranou nožu nemilosrdne do hrude. Divák ale stále nepozná pravú totožnosť vraha, pretože sa nám predstavuje len v ohavnej čierno-bielej maske.

"To je hrozné! Nie, ako to mohol urobiť?" komentuje a zakrýva si oči rukou. Prekrýva si ich dlaňou a nesleduje ďalšie dianie. Jej škoda, príde o to najzaujímavejšie. Tá žena má viac životov ako mačka, stále žije a pán v strašidelnej maske sfinalizuje svoju prvú vraždu. Dobodá ju hneď niekoľkokrát, aby si bol na sto percent istý, že život z jej tela vyhasol a potom ju odťahuje za nohy mimo scénu, len aby sme v tej nasledujúcej mohli vidieť, ako sa svojím úlovkom pýši a je naň patrične hrdý. Zavesil jej zakrvavené a dokaličené telo na konár stromu ako nejakú trofej. A toto bola len úvodná scéna. Som zvedavý, dokedy to Rojková vydrží a nepozvracia sa.

Sledujem ju. Poznám to už naspamäť, viem presne, čo sa v danej situácii bude diať, dokonca aj dialógy si opakujem v hlave ako nejakú naučenú básničku od slova do slova. Nemusím sa teda sústrediť len na sledovanie, ale skôr si všímam všetky výrazy, ktoré sa pri daných scénach zjavujú na jej tvári. Pozerá sa len jedným okom a keď zbadá tú masku, odvracia sa na druhú stranu, nohami sa posúva vyššie do kresla a uvelebí sa do akéhosi klbka, v ktorom vyzerá tak drobno a zraniteľne. Očakával som, že sa bude správať takto, to bolo v konečnom dôsledku dôvodom, prečo som ju v prvom rade pozval na pripojenie sa k sledovaniu, ale teraz, keď ju vidím v takomto stave, nemám z toho radosť. Žiadna satisfakcia sa nedostavuje, skôr len zlý pocit z toho, že jej ako nejaké monštrum vedome ubližujem. Nežné žieňa ako ona nie je pripravené na takýto druh hororov a toľko krvi. Nemá takú skazenú dušu, ako mám ja. Keď však chcem, aby odišla, musí to byť takto. Moje ignorácia nezaberá, snáď sa chytí aspoň na tieto krvilačné filmy, ktoré jej naháňajú hrôzu. Časom ju to prestane baviť. Alebo sa v nej mýlim a zvykne si? Pretože hoci jej to nie je príjemné, neodchádza. Nevyjde z izby, ani ma nepožiada, aby som to vypol. Nehne sa z miesta.

"Máš predstavu o tom, kto by to mohol byť?"

"Nemám ani poňatia."

"Je to len film, nemusíš sa báť, Rojková. Za chvíľu sa to dozvieš," odpoviem jej a sám sa nemôžem dočkať vyvrcholenia. Dvaja. Za všetkými tými vraždami stáli dvaja psychopati, z ktorých jeden bol priateľ hlavnej hrdinky. Aké príznačné. Dá sa povedať, že aj predvídateľné. Nebolo to pre mňa až takým prekvapením. Vlastne pomerne sklamalo, ale vďaka gradujúcemu deju sa kvalita a celkový dojem vyvážili. Dal by som mu sedem bodov z desiatich.

"Toľko krvi som ešte v žiadnom filme nevidela."

"Pretože pozeráš samé zaláskované a presladené."

"Naozaj sa ti niečo takéto páči?"

"Má to napätie, krv, vraždu a psychopatického páchateľa, ktorého totožnosť je enigmou a zdrojom otázok. Koho by to nebavilo?"

"Mne sa to nepáčilo."

"Pretože si iná, ako ja. Bojíš sa pozerať na smrť."

"Smrť je sama o seba strašidelná, načo o nej ešte aj pozerať filmy?"

"Tým, že sa na ňu nebudeš pozerať, jej nepredídeš. Stane sa tak či tak. Všetci zomrieme."

"Ale to je ešte vo vzdialenej budúcnosti. Nemusíme na ňu ešte myslieť."

"Dneska by si mala prespať tu. Počasie sa neumúdrilo a nie je bezpečné, aby si sa znovu preháňala na tom svojom bicykli."

"Rodičia o mňa budú mať starosť."

"Tak im zavolaj. Nie si malé dieťa, môžeš prespať u svojho zamestnávateľa."

"Áno, ale väčšinou od nich nebývam odlúčená."

"Prečo si dnes vôbec prišla v takom lejaku?"

"Pretože som nechcela sklamať pani Šmidovú. Dala mi prácu bez jedného slova, som jej vďačná..."

"Oh, áno, samozrejme. Zabudol som, že pre teba predstavujem len prácu a zdroj príjmu. Rob si čo chceš. Ak sa rozhodneš odísť, nech ťa zavezie Pavol. Lúčim sa s tebou." Som ja ale blbec. Trávi so mnou čas len z povinnosti. My dvaja si nerozumieme a nezmení sa to. Tak veľmi sa snaží len z dôvodu, že jej pomáham zarábať peniaze.

"Prepáč, ja som to tak nemyslela. Félix, len to zle vyznelo, ale chcela som tým povedať..."

"Nehovoril som ti snáď, že sa nemáš ospravedlňovať? Povedala si čistú pravdu. My dvaja sme len cudzí ľudia, ty u nás pracuješ, to je všetko. Nič viac, nič menej. Zbohom, Rojková." Postavím sa od kresla a zachádzam do kúpeľne. Som naštvaný a to ani neviem prečo. Urazil som sa ako malý chlapec. Jej slová ma zasiahli hlbšie, než by bolo prípustné. A popritom sa naozaj nemýli. Nebyť mojej mamy, nikdy by sa tu neobjavila.