Lujza

Dážď ma desí. Obzvlášť keď vonku hrmí a blýska sa, ale hovorím si, že aj pršanie je potrebné. Kvôli zavlaženiu, príroda je suchá, aj úrode sa bude lepšie dariť. Nemôžem sa nechať vystrašiť nejakými neškodnými kvapkami. Obliekla som si pršiplášť a vydala sa na cestu za Félixom. Začala som u neho pracovať len pred týždňom, akoby to vyzeralo, keby som nahlásila, že dnes neprídem? Pani Šmidová by bola zo mňa sklamaná. Dala som jej svoje slovo. Navyše by to vyzeralo len ako výhovorka, aby som sa tu nemusela objaviť. A ja sem chodím rada. Aj keď mi Félix nevenuje svoju pozornosť, za tých pár dní som si stihla obľúbiť toto miesto a všetko, čo sa k nemu spája. Keď som sa ráno vydávala z domu, bolo to len nepatrné mrholenie. Sem tam sa z neba zvalilo na zem niekoľko za sebou nesúvislých kvapiek. Ako som sa však približovala k sídlu rodiny Šmidovcov, aj dážď sa stupňoval a rástol na svojej intenzite. Mám navlečený svoj nepremokavý fialový pršiplášť s motýľmi, ale aj skrz neho cítim, že sa mi ku oblečeniu dostalo trochu vody. Nevadí. Keď prídem, tak sa vysuším. Nie je to veľká veda. Za chvíľu som u nich. Ostáva mi možno už len nejaký kilometer. Na bicykli mi to ide. Malo by mi na to stačiť desať minút. Vietor mi šľahá to tváre a voda stekajúca do očí mi rozmazáva videnie, ale nezastavujem sa. Pri prestávkach by to trvalo ešte dlhšie a tipujem, že sa moja pracovná doba už dávno začala. Meškám. Snáď mi to pani Šmidová prepáči. Keď bude treba, ostanem dnes dlhšie a vykompenzujem to.

V diaľke začujem zvuk motoru. Je to pomerne nezvyčajné, pretože zvyčajne po tejto ceste žiadne autá neprechádzajú. Odsuniem sa na kraj vozovky a rukou si pretriem oči. Zacláňam si a snažím sa dovidieť na osobu, ktorá vystupuje z bieleho auta. Je vysoký a blíži sa ku mne. Zatiaľ ho nespoznávam. V tomto lejaku vyzerá akosi skreslene a nie veľmi rozpoznateľne. Prestávam šliapať do pedálov a zastanem. Silueta chlapa sa približuje aj naďalej mojím smerom. Musí to byť niekto, kto má pozná. O chvíľu mi docvakne, že chlap, ktorý ku mne kráča, je Pavol. Nad hlavou si drží čierny dáždnik s drevenou zaoblenou rúčkou a ponáhľa sa míľovými krokmi ku mne.

"Slečna Rojková, zastaňte si pod dáždnik. Odveziem vás."

"Nemuseli ste si robiť starosti, zvládla by som to na svojom bicykli."

"Ste premočená do nitky, čo vás to vôbec napadlo nasadať v takejto búrke na bicykel?" Krúti neveriacky hlavou a ruku mi jemne položí na chrbát, kým ma verbuje ku svojmu odstavenému autu so stále zapnutým motorom.

"Keď som odchádzala z domu, len poprchávalo. Navyše som prišla do práce."

"Mohli ste dnes ostať doma, pani Šmidová by to pochopila."

"Nelámte si hlavu, Pavol. Som v úplnom poriadku. Trochu dažďu ešte nikomu neuškodilo. Je to len čistá voda, ktorá je pre naše živobytie potrebná."

"Anka vám pripraví dobrý teplý čaj, aby ste sa trochu zahriali. Nie je vám zima?"

"Nič mi nie je. Máte spustené kúrenie, okrem toho keby nebolo toho dažďu a vetra, vonku by bolo pomerne príjemne. A chcem vás poprosiť, aby ste mi nevykali. Pre vás som len Lulu, nemusíte ma oslovovať tak nefamiliárne. Veď by ste mi mohli byť otcom."

"Ste dáma a ja som starý džentleman, možno som v tomto ešte trochu zastaraný."

"To je nezmysel. Vyzeráte veľmi zachovalo a nejedna žena by o vás mala záujem. Napríklad aj Anka po vás pokukuje, myslím, že by ste sa k sebe hodili."

"Myslíš?" opýta sa hanblivo a nadvihne spýtavo obočie.

"Poznáte sa už dlho, nevidím dôvod, prečo by to medzi vami neklapalo. Skúste to, za opýtanie nič nedáte a aspoň sa nemusíte sužovať otázkami, aké by to bolo, keby ste to urobili, pretože namiesto toho vezmete opraty do svojich rúk a zažijete to na vlastnej koži. Podľa môjho osobného názoru len čaká na to, kým sa rozhýbete. My ženy máme tendenciu čakať na prvý krok od mužov, pretože to potom vyznie romantickejšie."

"Si múdre dievča, Lulu. Ale nabudúce si radšej objednaj taxík, takéto počasie je zradné, blesky sú nebezpečné a bicykel do takejto chaotickej blýskavice nie je vôbec vhodný. Mohla by si si ublížiť. Za to nestojí žiadna práca."

"Ako ste vedeli, že sa nachádzam na tejto ceste?"

"Videl ťa mladý pán Félix z okna a nakázal mi, aby som po teba zašiel na aute. Nemohol sa pozerať na to, ako sa trápiš."

"Félix mal o mňa starosť?" zahlásim entuziasticky a táto novonadobudnutá správa vyvoláva v mojom bruchu pomyselné lietajúce motýliky. Hladia ma v ňom a prechádzajú až ku srdcu. Nie som mu ľahostajná. Videl ma a chcel mi pomôcť. Odhadla som ho správne a môj inštinkt ma nezradil. Záleží mu na mne tak, ako mne na ňom. Toto je len úvod do jedného veľkolepého priateľstva. Nevadí, že to potrvá dlhšie.

"Len si nerob príliš veľké nádeje, síce ma po teba poslal, to však ale stále nezaručuje, že si ťa začne všímať. Jeho vytrvalosť je na vysokej úrovni. Keď si niečo zaumieni, už od toho neupustí."

"To je dobre, pretože o mne platí to isté," odpoviem s úsmevom a odopnem si pás, keď sa kolesá na aute zastavia pred týmto obrovským bielo-červeným hradom. Nedá sa nazývať domom, pretože to slovo by ani zďaleka nezodpovedalo jeho charakteru. Pôsobí tak sladko a u každého vzbudí na prvý pohľad záujem. Svojím zjavom je nepriehladnuteľný. Keby pri ňom stálo ďalších desať domov, vy by ste si zaručene všimli tento ako prvý a nedokázali by ste z neho odtrhnúť zrak. Architektonické veľdielo. Takéto budovy máte príležitosť vidieť vo filmoch. Je pozoruhodné vidieť a poznať niekoho, kto v tejto čarokrásnej stavbe prežíva svoje dni. O to viac mi je ľúto, keď Félix pozná svoje bydlisko len zvnútra. Videl ho niekedy aj z opačnej strany? Nachádzal sa aj v inej pozícii, ako za oknom? Možnože nemal nikdy príležitosť obzrieť si ho z rôznych uhlov tak, ako ja práve teraz.

"Slečna Rojková, ste celá premoknutá. Mali ste zavolať a my by sme po vás poslali Pavla. Mohli by ste nachladnúť, takto by ste so svojím zdravím hazardovať nemali," víta ma pani Šmidová oblečená v dlhom hnedom semišovom kabáte, ktorý jej siaha až do výšky členkov.

"Nechcela som vám robiť starosti a zaťažovať vás. Keď som odchádzala z domu, ešte taký hustý dážď nepadal."

"Nabudúce sa nemusíte ostýchať. Ste Félixova opatrovateľka, neberieme vás len ako svoju zamestnankyňu. Anna pre vás pripravila nejaké suché oblečenie na prezlečenie, kým to vaše neuschne a v kuchyni máte teplý čaj. Dnes prídem trochu neskôr, ale pán Šmid sa vracia z obchodnej cesty, takže budete mať šancu ho uvidieť po prvýkrát. Dovidenia," pozdraví sa a potľapká ma po pleci. Berie si do rúk čiernu koženú kabelku a vystupuje von z dverí.

Pavol ma vedie do miestnosti pre zamestnancov, kde na mňa skutočne čaká oblečenie, ako povedala pani Šmidová. Zrejme je to niečo od nej, keďže to pomerne sedí ku jej štýlu. Na posteli ležia poukladané sivé nohavice a biela košeľa s dlhými rukávmi. Vyzliekam zo seba oranžovú sukňu s lienkami a modré tričko a pritom začínam cítiť, ako ma oziaba od zimy. Až doteraz som si neuvedomovala, že som mokrá a nebolo mi chladno, ale po vyzlečení sa z týchto mokrých vecí ma strasie a dychom si ohrievam ruky. Naskakuje mi husia koža, prevlečiem si nohavice cez nohy a zapínam si ich na gombík. Sú mi trochu veľké a nevyhovujú mojej výške. Kľuknem si k nohám a podohnem ich na trikrát, aby som po nich počas chôdze nepostúpala. Okolo obvodu sú mi stále trochu voľné, ale pre dnešok postačia. Košeľu si pozapínam až ku krku a svoje premočené oblečenie prekladám cez radiátory. Do večera sa určite presušia. V miestnosti je pristavené oválne zrkadlo, zapozerám sa do neho a nepamätám si, kedy som bola naposledy oblečená takto... nefarebne. Môj vkus je úplne odlišný. Milujem farby a vzory. Čím viac ich je, tým lepšie. Ostala som verná svojmu štýlu z detstva. Možno na ľudí niekedy pôsobím nevkusne a gýčovito, ale patrí to ku mne. Tie farby sú mojou identitou. Vystihujú ma. V mojom svete hrajú významnú rolu. Neslúžia kvôli vzbudeniu pozornosti.

Na nohách si nechávam obuté fialové gumáky s motýľmi a žltou mašľou. Keď som ich kupovala, nevyzerali takto. Dokreslila som ich ručne nezmývateľnou fixkou. Všetky svoje topánky si dotváram sama. Je to takým spôsobom osobnejšie a vyjde to omnoho lacnejšie. Aj z tých najfádnejších sa dajú vytvoriť tie najvýstavnejšie kúsky. To je niečo, čo by som chcela robiť. Vlastná kolekcia topánok vychádzajúca z mojich rúk. U milovníkov motýľov by mohla vzbudiť úspech. Ale to je len sen. Moja rojkovská fantázia. Nie je to pravdepodobne niečo, čo by nás dokázalo uživiť. O pár rokov sa budeme musieť s Tyly postarať o rodičov a nemôžem ich sklamať nezabezpečenou budúcnosťou. Občas som naivná a pôsobím neseriózne, ale je mojou povinnosťou dokázať rodičom, že aj ja sa dokážem na oplátku postarať o nich dvoch. A keď to má znamenať vzdanie sa svojho sna, potom som s radosťou schopná ho obetovať.

"Tie nohavice sú ti veľké, Lulu. Nájdem ti nejaký opasok. Si taká útlučká a tenučká, prepáč, že sme nenašli niečo, čo by ti lepšie sedelo."

"S tým sa netrápte, Anka. Som vám povďačná aj za oblečenie, ktoré ste mi dali. Trochu si to budem pridŕžať, ale inak je to v pohode."

"Ach, dievča, ty sa nedokážeš sťažovať, však? Keby sme si všetci vzali príklad od teba, náš svet by bol neuveriteľne mierumilovný a behom týždňa mi nastal celosvetový mier. Daj si levanduľový čajík, trochu ťa zahreje. Ja ti zatiaľ idem do svoje izby pohľadať nejaký opasok."

Sadnem si na barovú stoličku, kde včera sedel Pavol a ruky si položím na horúcu šálku. Ešte sa z neho stále parí a jeho prenikavá vôňa stimuluje moje zmyslové orgány. Zakrátko sa po mojom tele rozlieva tepelná energia a harmonická atmosféra zavládne v celom priestore. Pršanie sa neustálilo, bárs je ešte omnoho intenzívnejšie a zamračená obloha predznamenáva, že sa dnes slniečka asi nedočkáme. Voda steká po sklenenom okne a kvapky so sebou doslova zvádzajú rýchlostné preteky. Predbiehajú sa o to, ktorá z nich dopadne ku dnu skôr. Výhľad z okna sa stáva hmlistým a obrazce v ňom sú nejasné. Už dlhšie u nás nepršalo. Ak si dobre pamätám, naposledy to bolo niekedy začiatkom júna a odvtedy ubehol dobrý mesiac. Našu krajinu na mesiac postihlo obdobie sucha, bolo načase aby sa o slovo prihlásil aj dážď. Mám z neho zmiešané pocity, ale keby som si mala vybrať, určite by som uprednostnila slnko. Počas letných dní je pre ľudí jednoduchšie myslieť pozitívne. A ja som človek, ktorý omnoho radšej vidí ľudí usmievavých a šťastných. Predovšetkým najmä Félixa.

"Tu máš, zlatko. Urobila som ti tam ďalšie dierky, takže by ti mal sedieť," ozve sa spoza môj chrbát a predkladá pre mňa čierny opasok so striebornou prackou.

"Ďakujem. Ste neuveriteľne milý človek. Spoznali sme sa len včera a správate sa ku mne hneď tak kamarátsky."

"Správam sa k tebe len tak, ako ty ku mne, milá Lulu. Ženskú spoločnosť uvítam, za tie roky sa po mojom boku objavuje len Pavol a s tým toho teda veľa nenahovorím," hovorí s úsmevom a zaviaže si okolo pásu zásteru.

"Keď už sme pri Pavlovi, nechcem nič naznačovať, ale nepáči sa vám tak trochu?"

"Je to na mne až tak vidieť?" zhíkne a ruku si položí so zastrašeným výrazom na ústa.

"Nie, len som si všimla, ako sa na neho pekne usmievate a to väčšinou u žien znamená, že majú o chlapa záujem. Len čítam priveľa románov a pozerám zamilované filmy, odtiaľ mám túto teóriu. Nechcela som vás uraziť, dúfam, že sa nehneváte."

"Ale netráp sa tým, Lulu. O toho starého lenivca mám záujem už od môjho príchodu, ale prestala som dúfať, že by ma niekedy pozval na rande. Som pre neho len ako vzduch."

"To je nezmysel. Náhodou si myslím, že ten záujem je vzájomný. Pomôžem vám dvom."

"Naozaj by si to pre mňa urobila?"

"Samozrejme! Len by som pomohla rozkvitajúcej láske, tým však ale nechcem povedať, že som nejaký odborník alebo sa nejako chváliť. Dúfam, že som nevyznela príliš samoľúbo."

"Dievčatko moje, ty a samoľúba? V tvojom tele sa nenachádza jedna zlá bunka. A nevykaj mi, potom sa cítim staro a ten vekový rozdiel medzi nami môjmu svedomiu tiež nepridáva na hodnote."

"Ako si želáš. Ďakujem za čaj a opasok, pán Félix ma čaká. Že vraj poslal Pavla, aby po mňa prišiel."

"To áno, náš chorý chlapec nemá také studené srdce, ako to navonok prezentuje."

"Idem za ním, musím sa mu poďakovať." Vyskočím zo stoličky, dopijem si zvyšok levanduľového čaju a po ceste do jeho izby narazím do Pavla, ktorému sa ľútostivo ospravedlňujem. Našťastie mi to nechá rýchlo sa prepiecť a len sa usmeje. Aj on je ku mne prívetivejší ako pred týždňom. Aj u Félixa to tak bude. Otváram zaťahovacie dvere a s malou dušičkou vojdem dovnútra. Nesedí obrátený k oknu, je ponorený do svojej knižky a svoju hlavu nezdvihne ani po mojom príchode.

"Dobré ráno."

"Aj tebe, Rojková."

"Ďakujem za odvoz. Bolo to od teba naozaj milé. Nemusel si to pre mňa robiť."

"Ja viem, ale si predsa moja zamestnankyňa, nebudem ti preplácať poistné, ak si náhodou spôsobíš kvôli svojej nezodpovednosti úraz."