Lujza

"Miško, prosím ťa, zlez z toho stromu. Môžeš si ublížiť, mamička s ockom by boli smutní, keby zistili, že sa ti niečo stalo," snažím sa prehovoriť môjho zverenca, ktorého mám už týždeň na starosti a zatiaľ moje doterajšie pokusy o zlánarenie ho dolu zo stromu, na ktorý sa neviem ako kvôli svojej miniatúrnej výške dostal, dopadli neúspešne.

"Bé, bé, som väčší ako ty! A nezleziem!" trucuje a vyplazuje sa mi.

"Mamička si po teba o malú chvíľu príde a prinesie ti množstvo darčekov a sladkostí, si si istý, že to chceš prepásť? Dobre, tak ich ponúkneme ostatným deťom, ktoré sa hrajú pekne na zemi a poslúchajú dospelých," idem na neho s vyjednávacou metódou a modlím sa, aby zabrala, keďže o malú chvíľu si ho jeho matka naozaj príde vyzdvihnúť a vysvetľovanie, ako sa jej päťročnému synčekovi podarilo vyliezť na konár stromu za môjho dozoru, by asi nevyzeralo pre mňa práve najlichotivejšie.

"Neverím ti! Musíš mi dokázať, že hovoríš pravdu!"

"Zavoláme jej a ona ti to dosvedčí, ale budeš ma počuť len tak, keď zlezieš naspäť na zem k nám ostatným. Pozri, aj tvoji kamaráti tu na teba už čakajú."

"Zleziem, ale iba vtedy, ak mi zatancuješ Smejka a Tanculienku a zaspievaš Budkáčik a Dubkáčik!" kričí na mňa zhora a hompáľa nohami zvesenými z konára.

"Sľubuješ?" opýtam sa nedôverčivo.

"Sľubujem!" prikývne a zatlieska mi do rytmu. No nič. Musím svoje slovo dodržať. Našu situáciu si už stihli všimnúť všetky mamičky s deťmi nachádzajúci sa na detskom ihrisku a rovnako tak aj okoloidúci, ktorí čakajú na Miškove vrátenie sa naspäť na zem a odsudzujúco krútia hlavami nad mojou nezodpovednosťou. Nechcem sa obraňovať, ale vážne to nie je moja chyba. Hral sa v piesku so svojím vedierkom a hrabličkami a požiadal ma, aby som mu do stánku zašla kúpiť jablkový džúsik, keďže mu nechutil ľadový čaj, ktorý som mu stihla pripraviť pred našim odchodom. Keď som sa však vrátila, v piesku ho nebolo a veselo ma zdravil z konára priľahlého stromu, ktorý nie je až taký vysoký, ale pre päťročné dieťa predstavuje hrozbu. Bola to chvíľa, prisahám! Netuším, ako sa mu to za taký krátky čas podarilo.

"Svetom blúdia papkáči, kvík, kvík. Miesto nosa rypáčik, kvík, kvík. Napapaní, či lační, kvík, kvík. Budkáčik a Dubkáčik," spievam a pritom pochodujem. V pamäti lovím správne kroky a premýšľam nad choreografiou z videoklipu, ktorú sme si za posledné dni prehrávali najmenej stokrát. Pochodujem, tlieskam a predpažujem ruky a nohy do strán.

"Nevyzeráš ako oni! Nepáči sa mi to! Nemáš na sebe oblečené tie ružové obleky ani ružový noštek s uškami!" spiera sa a aj napriek môjmu tancu a spievaniu sa nepohýna z miesta.

"Miško, odkiaľ mám teraz vziať ten oblek? Nechali sme ho doma, teraz sme v parku, tu ho nepotrebuješ," milo sa mu prihováram a vystieram ruky dopredu, čím mu naznačujem, že ho chytím a nemusí sa báť zísť dole.

"Ale ja ho chcem teraz! Daj mi ho!" kričí na celé sídlisko a odcudzujúce pohľady sa znásobujú. Deti sa okolo mňa rozostúpili a namiesto svojich mám sa na tejto situácii veľmi dobre zabávajú. Som zúfalá. No nič. Keď nejde on dole, musím ísť ja hore. Kmeň stromu je pomerne tenký, dúfam, že sa pod mojím zadkom konáre neprelomia. Chytám sa kôry a rukou hľadám konár, ktorý by mi poskytol podporu a dovolil vydvihnúť sa. Priťahujem sa rukami a nohu položím do medzery medzi konármi, samozrejme sa nepodopieram celou váhou, pretože by som raz dva letela dole. Stojím a hľadám nejakú najspoľahlivejšiu cestu, ktorá by ma doviedla k Miškovi. Ten sedí o konár vyššie a keď ma zbadá, pokúša sa vyšplhať ešte vyššie. Nohy sa mi šmýkajú, balerínky s hladkou podrážkou pravdepodobne nie sú ideálna obuv na lezenie. Dobre vedieť. Nabudúce sa to zíde. Posúvam sa po konároch a razím si cestu k nemu. Mám strach z výšok, radšej sa nepozerám dole, ale len pred seba a koncentrujem sa na to, že aj keď by som spadla, som dospelá a nič smrteľné by mi nehrozilo. Teraz záleží len na tom, aby som dostala Miška do bezpečia. Presúvam sa k nemu a silno ho objímem. Naozaj som sa zľakla. Poznám toto dieťa len týždeň, ale keby sa mu niečo stalo medzitým, ako som ho mala na starosti, nikdy by som si to neodpustila.

"Vypadni odtiaľto. Toto je moja skrýša!"

"Prišla som ti pomôcť zliezť dole."

"Vypadníííí!" rozkričí sa svojím vysokým hlasom a mne z neho začína pišťať v ušiach.

"Slečna Rojková, môžete mi vysvetliť, prečo sa vy aj môj syn nachádzate na strome?" započujem z dolu prísny hlas a jedným okom sa pozriem, kto to na nás hovorí. Prižmurujem oči a scenár, v ktorý som dúfala, že sa nestane, práve nastal.

"Len sme sa tak hrali?" odpovedám neisto a stále nie som pripravená pozrieť sa na ňu obomi svojimi očami.

"Hrali na strome s päťročným dieťaťom? Okamžite zlezte dole, toto si ešte vyriešime!"

"Miško, počul si mamičku, čaká nás dole."

"Má aj sladkosti?"

"Samozrejme, tvoje obľúbené Kinder vajíčko s nejakou peknou hračkou vo vnútri."

"A má iba jedno?"

"Nie, priniesla ti ich za plnú krabicu!" naznačujem rukami veľkosť krabice a dúfam, že moje slová na neho zabrali. Kývne hlavou a ja si konečne vzdychnem od úľavy. Istím ho a idem pred ním, ak by sa mu náhodou šmykla noha, mohla by som ho zachytiť. Po celú dobu mám pritom oči len polootvorené a odratúvam sekundy, kým sa moje nohy dotknú zeme.

"Choď si sadnúť do auta, miláčik," prehovorí pani Bánová a prepicháva ma zlostne pohľadom. Vycerím na ňu roztomilý úsmev, ktorý ju snáď prinúti sa nado mnou zľutovať.

"Ospravedlňujem sa, pani Bánová, ale podstatné je, že sa nikomu nič nestalo, nie?"

"Môj syn, ktorý ešte nedokáže narátať do desať a spí pri zapnutom svetle, práve sedel na konári stromu, z ktorého mohol kedykoľvek spadnúť, zlomiť si ruku, nohu, spôsobiť otras mozgu a vy mi poviete, že sa nič nestalo? Ste jeho opatrovateľkou, spolieham sa na to, že v čase mojej neprítomnosti na neho dáte pozor a budete ho strážiť ako oko v hlave! Za čo vás potom platím, keď si ani nedokážete poriadne odviesť svoju prácu? Ráno mal na sebe čisté oblečenie, pozrite sa ako vyzerá teraz. Celý je ufúľaný, tvár má od čokolády a predpokladám, že ešte ani neobedoval!" kričí na mňa pred všetkými a netrápi ju, že sa na nás všetci pozerajú.

"Máte pravdu, sľubujem, že sa to už viac nebude opakovať," skláňam hlavu a uhýbam jej pohľadom. Cítim sa previnilo. Naozaj som sa mala viac snažiť a dávať na neho väčší pozor.

"S tým súhlasím, určite sa to už viac nestane, pretože máte padáka. Ste nespoľahlivá a nezodpovedná, takému človeku viac svoje dieťa nezverím!" zahlási a otočí sa na opätku. Necháva ma stáť uprostred parku samú a zahanbenú. Sadám si skleslo na lavičku a odhrniem si fóliu zo slamky prilepenej na krabicovom jablkovom džúsiku. Vysmädlo mi. Matky s deťmi sa vrátili k tomu, čo robili pred mojím výstupom a ďalej si ma nevšímajú.

"To dieťa bolo podlé. Nie je vaša chyba, že sa na ten strom dostal," prehovorí na mňa postaršia pani, avšak vo veľmi zachovalom stave a prisadne si ku mne.

"Mala som byť obozretnejšia a dávať na neho väčší pozor."

"Nezmysel, šli ste mu len kúpiť džús, keďže nevydržateľne rumádzgal a vy ste mu len chceli urobiť radosť. Urobili ste pred všetkými ľuďmi zo seba blázna a zatancovali mu tanec, po ktorom by sa väčšina prepadla od hanby pod zem. Nezaujímal vás názor prítomných, len ste ho chceli dostať do bezpečia. A bez urážky, ale s takým otravným deckom by som trpezlivosť nemala ani náhodou a jednu, azda aj dve výchovné by si zaslúžil. Nemala vás vyhodiť."

"Každá matka by sa zachovala rovnako. Zverila do mojich rúk svoje dieťa a našla ho sedieť na konári stromu. Nezazlievam jej, že mi dala padáka."

"Vy ste seriózne jeden z tých obetavých typov ľudí. Takže ste aktuálne nezamestnaná?"

"Vyzerá to tak," prikyvujem a srknem si zo slamky.

"Možno by som vám mohla poskytnúť ponuku. Staráte sa o deti už dlho?"

"Privyrábala som si strážením detí počas štúdia a teraz sa tomu venujem už asi dva roky."

"Mohli by ste sa starať o môjho syna. Aktuálne nám vypadla opatrovateľka a zaručujem vám, že moje dieťa vám nikdy nikam neujde."

"Chcete ma u seba zamestnať?"

"Budem už musieť ísť, za chvíľu ma čaká stretnutie, ale dám vám svoju vizitku. Rozmyslite si to a zavolajte mi." Vytiahne si z peňaženky malú bielu kartičku a uháňa za rohom ku svojmu autu. Zvláštne. Prišla som o prácu a hneď o minútu na to som dostala ponuku na ďalšiu? Lujza Rojková, ty máš ale šťastie! Všetky hviezdy ti prajú. Miškovi sa nič nestalo, obaja sme sa dostali na zem v nepoškodenom stave a čo záleží na tom, že som dostala padáka. Naskytla sa ďalšia príležitosť. Dnes mám šťastný deň!

"Renáta Šmidová," prečítam meno napísané zlatou uhladenou kurzívou na malej kartičke. Schovám si ju do kabelky a vydám sa na cestu domov. Určite ich prekvapí, že sa vraciam tak skoro. Miško bol mojím zverencom asi najkratšie. Ani sme sa poriadne nerozlúčili. A pochybujem o tom, že mi jeho matka dovolí sa k nemu ešte priblížiť.

Vonku je nádherne. Slnko praží, ale nie je to neznesiteľná horúčava, skôr máte pocit, že vás napĺňa solárnou energiou a dopĺňa pomyselnými metaforickými baterkami. Lúky hýria farbami, vykúkajú z nich žlté hlávky púpav a vytvárajú akýsi slniečkový raj. Teplý vánok mi ovieva pokožku a privádza k mojim čuchovým bunkám aromatickú vôňu fialových orgovánov. Včera sa začali letné prázdniny, deti majú teda dokonalý úvod do dvojmesačného ničnerobenia. Poskakujem si a na chodníku pri našom dome preskakujem cez štvorce kriedou nakresleného panáka, ktorý som pomáhala zhotovovať dvojičkám od susedov. Výhľad na náš dom vo mne zakaždým dokáže vyvolať usmievavú reakciu. Milujem to tu. Slaboružový náter s bielym orámovaním okolo okien a strechy, biela veranda, na ktorej mama mne a Matilde vždy počas prázdnin čítala rozprávky. Zbožňujem ho najmä kvôli tomu, že sme tu vyrastali a žijeme už odjakživa. Nikdy sme sa nesťahovali. Moji rodičia vlastnia pekáreň a my s Tyly sa im vždy snažíme pomáhať. Ona ešte študuje, aktuálne je vo svojom poslednom ročníku na bilingválnom gymnáziu a ja som na voľnej nohe. Živím sa ako opatrovateľka malých detí. Študovala som zdravotnú školu a uplatnila by som sa ako sestrička, ale s tým povolaním nie som príliš stotožnená. Popravde som si ten odbor zvolila len kvôli tomu, aby som ockovi urobila radosť.

"Lulu, ako je možné, že si už tak skoro doma?" podozrievavo sa opýta Tyly, ktorá je ako jediná doma a z očí si sklady krúžky uhoriek.

"Dostala som padáka, ale zároveň mám aj novú ponuku, takže je všetko v najväčšom poriadku!"

"Vyhodili ťa? Čo si urobila? Znovu si nejakému decku dovolila, aby si zo steny urobil maliarske plátno?"

"Nie, zašla som Miškovi pre džúsik a on si medzičasom urobil zo stromu horolezeckú stenu."

"A tá ponuka? O čo sa jedná, v akej vekovej kategórii budeš strážiť dieťa tentoraz?"

"Neviem, celé to bolo zvláštne. Pristúpila ku mne nejaká žena, povedala, že má pre mňa prácu a dala mi svoju menovku."

"Tak jej ihneď zavolaj a dohodni sa na pohovore!"

"Ako povieš," súhlasím s ňou a predkladám si pred seba vizitku, z ktorej do svojho mobilu vyťukávam telefónne číslo. Z druhej strany sa ozve ženský hlas, ktorý nedokážem porovnať, či znie rovnako, ako ženy, s ktorou som sa pred chvíľou rozprávala, ale podľa jej slov môj telefonát očakávala. Pozýva ma na pohovor ešte dnes! Mám ju na hlasitom odposluchu, takže Tyly všetko počula a nemusím jej priebeh rozhovoru referovať.

"No páni! Nečakala som, že to pôjde až tak ľahko."

"Dneska mám šťastný deň!"

"Dostala si padáka, Lulu."

"A zároveň hneď na to dostala ponuku do ďalšej práce."

"Nie je to čudné, že ťa prijímajú len tak bez okolkov. Čo ak je to nejaká sekta, ktorá sa ťa bude snažiť prinútiť začleniť sa do ich kultu?"

"Nevymýšľaj, Tyly. Sú v núdzi o opatrovateľku, pani Šmidová mi povedala, že im jedna vypadla a keďže je zaneprázdnená žena, potrebuje niekoho, kto by sa o jej malého syna postaral. Navyše pekárni sa príliš nedarí a potrebujeme peniaze. Nemôžem si dovoliť čakať na ďalšiu príležitosť. Je to znamenie od osudu."

"Keby niečo, zavolaj mi. Použi ale tajný kód - poplach."

"Ockovi a mame nehovor o tom, že som dostala padáka. Nechcem ich zbytočne trápiť."

"Budem mlčať ako hrob." Zamkýna si ústa a odhadzuje imaginárny kľúč.

"Ľúbim ťa," zahlásim a poberám sa von ku svojmu bicyklu. Nepoznám adresu, ktorú mi tá žena nadiktovala, ale zapínam si na mobile navigáciu a keď si nebudem vedieť dať rady, spýtam sa okoloidúcich. Šliapem do pedálov a spúšťam sa po strmom kopci, vietor mi nadnáša vlasy a rozvieva ich do tváre, ale tento pocit voľnosti si užívam. Sledujem čiary na telefóne a orientujem sa podľa nich. Míňam stromy a kríky a vyzerá to tak, že sa tu nenachádzajú žiadne domy. Je to ďaleko od mesta. Dúfam, že idem správnym smerom. V lete sa našťastie nestmieva až tak skoro, takže slnko ma stále sprevádza pri mojej ceste a nepohne sa odo mňa ani na chvíľu. Z lesa vyhrávajú prívetivé hlasy vtáčikov a pohládzajú moju romantickú a pozitívnu dušu. Nebojím sa, že by sa mohlo niečo stať. Veci neplánujem. A ak by som aj zablúdila, nebude problém nájsť ma. V diaľke zbadám rysujúcu sa strechu domu a postupne sa približujem k celému obrysu domu. Vyzerá obrovsky. Okolo domu sa nachádza živý plot a zeleň pokrýva vlastne celé územie. Je to tu osamotené. Nevidíte tu živej duše. V susedstve sa žiadny iný dom nenachádza. Len tento jeden. Zastanem si bicyklom pri bráne a zazvoním na zvonček. Tá sa s vrzgotom otvára a ja cez ňu prekĺznem. Pred domom sú zaparkované dva autá a na druhej strane mám výhľad na jazierko s obkolesením rastlín a malých kamienkov, a pri brehu je postavená terasa s prútenými stoličkami a okrúhlym stolom so slnečníkom. Toto miesto je priam ako stvorené pre mňa. Vidím ho po prvýkrát a cítim sa ako doma. Je to zvláštne. Zaparkujem svoj bicykel a po schodoch sa presúvam ku mohutným dverám, na ktoré zaklopem. Netrvá dlho, kým sa pri nich niekto zjavuje a otvára mi. Je to pán, ktorého som nikdy nevidela, s prísnym výrazom a rukami pripaženými k telu.

"Dobrý deň. Som Lujza Rojková, mám dohodnutý pohovor s pani Šmidovou."

"Dobrý deň, pani Šmidová sa zdržala v práci dlhšie, ale s mladým pánom Šmidom sa stretnúť môžete. Aspoň budete mať príležitosť sa trochu spoznať. Prosím, tadiaľto," verbuje ma po dlhej úzkej chodbe cez kľukaté schodisko ku veľkým dreveným dverám, ktoré siahajú až takmer ku stropu, ktorý je tiež nezvyčajne vysoký. Akoby som vstúpila do nejakého hradu.

"Je vo vnútri?"

"Áno, vie o vašom príchode. Pokojne vstúpte. Keď budete niečo potrebovať, len sa ohláste," hovorí mi a následne od dverí odchádza. To sa mám tomu dieťaťu predstaviť len tak sama? Čo ak sa ma bude báť? Veď ma predsa uvidí po prvý raz. No nevadí. Nejako to vyriešime. Chytám sa okrúhlej rozety na dverách a tlačím ich z vonkajšej aj vnútornej strany, ale nedá sa s nimi pohnúť. Opieram sa o ne nohou a tlačím ich smerom od seba, ale ani to nezaberá. Nakoniec si všimnem, že sú to zaťahovacie dvere a oboma rukami ich rozťahujem. Vstupujem do miestnosti a kým sa stačím uvedomiť, noha sa mi podlamuje a ja sa s ruchotom strieskam dole po dvoch schodoch, ktoré som si pri otváraní dvier nevšimla. Vyskočím na nohy a snažím sa od svojho pádu odviesť pozornosť tým, že sa predstavujem.

"Ahoj, som Lujza Rojková, tvoja nová opatrovateľka!" vyhlásim entuziasticky a rukami naznačím víťazoslávne tadá. Na moje prekvapenie ma však v miestnosti nečaká malý chlapček, ale dospelý chlapec, asi v mojom veku, ktorý si ma premeria od hlavy až po päty a nasledovne sa vracia k čítaniu svojej knihy.