Počasie bolo presne také, aké som aj očakával. Bolo zamračené, bez akéhokoľvek náznaku svetla a pršalo, že som dokázal vidieť pásiky dažďa. Kvapky mi len tak vrážali do zbroje a vlasy som mal úplne mokré. Ani tak som sa však nepohol z miesta a sledoval veľké hory, ktoré sa v diaľke na nás mračili.

„Will," oslovil ma známy hlas, ktorý ma donútil sa aspoň trochu obrátiť. Adar stál za mnou rovnako mokrý a rovnako v zbroji, akú som mal na sebe aj ja. Sledoval ma s vážnou, no trochu aj so smutnou tvárou. Hneď som sa odvrátil, pretože som sa na neho pozerať nechcel. Vlastne som sa nechcel pozerať na nikoho.

Ubehli už hodiny od doby, čo sme sa vrátili späť do hradu a našej krajiny. V boji v Údolí čierneho jastraba, sme prišli o takmer polovicu vojska a boli by sme prišli o oveľa viac, keby sme včas nezavelili k ústupu. Nemyslel som si, že to bude možné, no stalo sa. Kráľ Thylion a aj Walter uznali ústup a viac sa k tomu nevracali. Dokonca nepovedali ani slovo na fakt, že som napadol kráľa. Musel som však povedať, že aj keby mi niečo povedali, bolo by mi to jedno.

Ako aj všetko ostatné.

„Dostali sme správy, že aj elfovia sa vrátili bezpečne do Údolia elfov," pokračoval Adar a postavil sa vedľa mňa. „Takisto sme dostali správy, že sa nepriatelia nepokúšali o prenasledovanie, takže sme bezpečne všetci prekročili hranice," povedal a ja som zovrel pery. Hneď stiahol hlavu a vzdychol si. „Viem, že je to to posledné čo chceš teraz počuť, no kráľ by s tebou rád hovoril," povedal a ja som sa na neho pozrel.

„Naozaj očakáva, že za ním teraz pôjdem?" zavrčal som a on sa trochu stiahol, no stále pri mne zostal stáť.

„Od začiatku mi bolo jasné, že on je ten posledný, ktorého chceš vidieť, a preto som povedal, že si na ošetrovni," povedal a pozrel sa na moje už ošetrené ruky. Znova som odvrátil pohľad a on si vzdychol. „Čo budeš teraz robiť?" spýtal sa a ja som zovrel ruky do pästí, no nereagoval. Nereagoval som dosť dlho na to, aby pochopil, že mu nepoviem viac ani pol slova.

Po chvíli sa obrátil a odchádzal preč. V inom prípade by som mu nedovolil odísť a hovoril s ním hádam o všetkom. Lenže situácia sa zmenila. Nedokázal som mu povedať vôbec nič. Nechcel som hovoriť s ním a ani s nikým iným z hradu a z krajiny. Jediná osoba, s ktorou som chcel hovoriť, bola ďaleko odo mňa.

Takmer okamžite som sa obrátil a vykročil po chodníku na nádvorie. Po ňom sa stále pohybovalo veľké množstvo rytierov, ktorí pri pohľade na mňa hneď skameneli. Mal som na tvári vražedný pohľad a oni sa predo mnou uhýbali, akoby som ich mal zabiť, už len pri pohľade do ich očí. Nemohol som im to však mať za zlé. Hrozilo, že to naozaj urobím.

V stajniach som si našiel svojho koňa Vegu, na ktorého som už bez zbroje, no stále so zbraňami vysadol a vyrazil vpred. Kto ma cestou videl a spoznal, sa ma ani slovami nesnažil zastaviť. Vedeli, že keby na mňa čo i len slovkom prehovorili, uzemnil by som ich jedným jediným pohľadom. Mali vo mne ešte väčší rešpekt, aký mali predtým.

No rešpekt bolo to posledné čo som chcel.

Celou krajinou sa preháňala veľká búrka, ktorá nemala konca. Bol som na ceste niekoľko hodín a dážď ani na okamih nepoľavil. Miestami sa mi zdalo, že čím bližšie som sa k Dračím horám blížil, tým hustejší a silnejší dážď bol. Mne to však neprekážalo. Vedel som, že nielen ja, ale aj počasie vedelo, v akej situácii sa celá krajina nachádzala.

Išiel som známymi cestami a stále pozeral vpred. Spomínal som na svoju prvú návštevu Dračích hôr a na všetko, čo sa vtedy stalo. Ako som sa s Adarom potuloval po každom hostinci a zháňal informácie o dračej dcére, ktorú nikto nikdy nevidel. O ktorej nikto nič nevedel. Spomínal som na to, aký zúfalý som vtedy bol, pretože som nič nevedel. Spomínal som na to, aké to bolo, keď som dračiu dcéru ešte nepoznal.

Ani som sa nenazdal a objavil som sa na hraniciach Dračích hôr. Pozrel som sa pred seba a zadychčane sledoval obrovské hory, ktoré boli neďaleko odo mňa. Tam niekde hlboko v horách, som sa s ňou prvýkrát stretol a vyhrážal sa jej. Tam niekde sa to všetko začalo a musel som sa tomu usmiať.

Po kraji lesa som sa pohol vpred a išiel až k horám. Nešiel som však tým istým smerom, akým som šiel predtým, ale namieril si to na západnú stranu. Tam hory len začínali a neboli také strmé, ako tie kde som bol predtým. Vedel som dobre kam idem a neváhal ani sekundu. Nebolo už nad čím váhať.

Keď som sa objavil na začiatku hory, Vegu som uviazal o jeden strom a začal šplhať po mokrých a ostrých kameňoch stále hore. Hora mala len niekoľko metrov a nebola taká vysoká ako hlavné Dračie hory, no stále som sa z nich mohol zabiť. Preto som si dával veľký pozor a keď som sa objavil na samom vrchu, pozrel som sa do tmavej jaskyne, ktorá sa predo mnou objavila.

Bez váhania som vošiel dnu a šiel stále hlbšie a hlbšie. Prostredie som nepoznal a ani som nevedel čo všetko okolo mňa je, no nezaujímal som sa o to. Išiel som stále hlbšie a stále nižšie do hory, až kým som na konci neuvidel modré svetlo. Kráčal som preto vpred a srdce sa mi rozbúchalo veľmi rýchlo.

Objavil som sa na konci chodby a pozrel som sa pred seba. Predo mnou bola obrovská a hlavne dlhá jaskyňa. Hádam najväčšia, akú som kedy videl. Dosť veľká na to, aby ukryla deväť mohutných drakov, ktorí ležali vedľa seba na konci jaskyne. Keď som sa pohol vpred, všetci zdvihli ku mne hlavy, no ani jeden nereagoval. Nereagoval som na nich ani ja. Kráčal som stále vpred k modrému jazierku, ktoré stálo pred nimi a pred ktorým kľačala jedna jediná postava.

„Claire," oslovil som ju a ona sa ku mne obrátila. Zdvihla ku mne pohľad a keď sa mi pozrela do očí, nesmelo a smutne sa na mňa usmiala. Potom sa však obrátila späť a ja som sa k nej pohol. Čím bližšie som k nej bol, tým viac mi srdce búšilo a keď som sa konečne k nej dostal a pozrel sa pred ňu, srdce mi išlo puknúť.

Dračia dcéra, neporaziteľná a legendárna bojovníčka, ležala na hladine vody v jazierku v bielych šatách so zatvorenými očami. Jej dlhé čierne vlasy sa pohybovali podľa vody, no ona sama sa z miesta nepohla. Ani sa nepotopila, ani sa nepribližovala k okraju. Ležala na vode v strede jazierka a len ležala.

„Ako je na tom?" spýtal som sa Claire a zostal nad ňou stáť, s očami upretými na Sapphire.

„Neviem," povedala a vzdychla si. „Viem len to, že žije, pretože keby nie, oni by dávno spali," povedala a hlavou na nich kývla. Mala pravdu. Ak by bola mŕtva, draky by tu neboli a nepozerali by sa na mňa. „Voda z jazierka jej ranu vyliečila, lenže z nejakého dôvodu sa neprebrala. To jazierko má vzácne účinky a keďže ja nie som ani čarodejníčka a ani tou, ktorá prebudila draky, nedokážem k nej ani len pristúpiť," povedala a hneď si utrela slzu, ktorá jej stiekla po tvári.

„Bolo dosť to, že si ju sem priviedla, Claire," povedal som potichu a ona prikývla.

„To bolo to jediné, čo som pre ňu mohla urobiť," pošepkala a ja som stisol pery.

Keď Sapphire na bojisku prebodol Eldrax svojím mečom, Claire zavolala Sheu a ostatné draky. V tom momente som si nedokázal ani len predstaviť, čo sa deje a mal so všetkého veľký strach. Nakoniec vzala Claire Sapphire na Sheu a všetky draky, spolu s nimi dvoma odleteli preč. Nevedel som kam idú a ani čo s ňou je, no mal som v sebe malú nádej, ktorú som nechcel stratiť.

Až neskôr som dostal správu od Claire, že Sapphire stále žije a kde ju nájdem. No nikdy by ma nenapadlo, že ju nájdem práve na tomto mieste a v tomto jazierku.

„Čo sa bude diať teraz?" spýtal som sa šeptom a Claire sa na mňa pozrela. Naše oči sa stretli, no ona sa potom pozrela na draky.

„Oni ti to povedia," povedala a ja som sa pozrel na Sheu, ktorá sa očami zaryla do tých mojich. „Ja im nerozumiem tak ako ty. Je to len na tebe," pošepkala a ja som predstúpil pred Sheu, ktorá ma nespustila z očí.

Sapphire sa teraz nachádza v spánku, ktorý na seba prebrala namiesto nás povedala a ja som nadvihol obočie. Chcel som reagovať, no radšej som bol ticho. Meč, ktorý ju zasiahol, bol nasiaknutý vanorou. No ona sa silou vôle snažila odolávať a aj keď sme cítili, že pomaly prchá naša sila, dokázali sme ju sem doviezť a dostať tak do jazierka, ktoré ju ošetrilo.

„Takže aj keď sa jej rana zahojila, spí namiesto vás?" spýtal som sa a ona prikývla.

Je to niečo, čo sa ešte nikdy predtým nestalo a nemysleli sme, že sa to aj môže stať, no stalo sa. Prevzala na seba tú ťažobu, ktorú sme mali prevziať my. Keby to bol len jeden drak, prebrala by sa možno o pár mesiacov. Lenže keďže je to deväť drakov...

„Spánok je neurčitý," pošepkal som sám pre seba a ona prikývla. „Čo však mám robiť?" spýtal som sa zúfalo. „Ako ju mám z toho spánku zobudiť?"

Existuje len jeden spôsob, a to je magická ruža povedala a ja som nadvihol obočie.

„Magická ruža? Čo je to zač?!"

Je to magická rastlina, ktorá má rovnakú silu ako vanora. Zatiaľ čo vanora pretrhá všetky väzby prebuditeľa s drakmi, tak ruža ich znova spája povedala a mne sa rozžiarili oči.

„Chceš tým povedať, že pretože ona spí namiesto vás, tak vaše väzby sú pretrhané?" spýtal som sa a ona prikývla. „A jedine ruža ich dokáže znova spojiť?"

Presne tak.

„Kde ju však mám nájsť? Viete kde je?" spýtal som sa a ona sklopila hlavu.

O tej ruži sa nepočulo niekoľko storočí. Dokonca ani nevieme, či ešte existuje a na akých miestach ju hľadať. Vieme len, že je to jediná možnosť, ako Sapphire znova prebrať zo spánku. Bez tej ruže a jej účinku, sa Sapphire už nikdy neprebudí.

Nemusela hovoriť viac. Nemusela mi hovoriť ani to, že je takmer nemožné tú ružu nájsť. Bolo mi to jedno. Pre ňu, pre Sapphire, som bol ochotný prejsť aj nemožným, len kvôli tomu, aby som ju znova vrátil medzi nás. Aj keby som mal prejsť cez nebezpečné a smrteľné nástrahy, znova ju preberiem.

Aj keby som mal za to položiť vlastný život.

 Koniec prvej časti

*

*

*

*

*

*

Ďakujem vám všetkým, že ste čítali tento príbeh. :)

Toto je koniec prvej časti a druhú začnem zverejňovať, až keď začne škola. Chcem si na chvíľu od písania oddýchnuť, tak dúfam, že počkáte a budete sa tešiť na pokračovanie.

Ešte raz všetkým ďakujem a dúfam, že sa vám ďalšia časť bude rovnako páčiť :)