SAPPHIRE

„Ako sa opovažuješ ma ignorovať?! Čo si o sebe vôbec myslíš?!" zasyčala mi do ucha a ja som sa hlavou zahnala dozadu a zasiahla ju do tváre. Pustila ma a ja som sa na ňu už s vytaseným mečom obrátila.

„Čo si zač?" zakričala som na ňu a ona sa zákerne zasmiala. Ak som si o nej doteraz myslela, že je to len hlúpe dievča, zmenilo sa to. Jej pohyb a spôsob akým sa mi dostala za chrbát, to nebolo vôbec normálne. To prikrádanie bolo na mojej úrovni.

„Urobila si najväčšiu chybu v živote," povedala nenávistne a vrhla sa na mňa.

Naše meče sa vo vzduchu stretli a následne sme na seba zaútočili. Snažila som sa ju dostať na zem alebo kdekoľvek, no nedarilo sa mi. Útočila som na ňu celou silou a ona robila presne to isté. V tvári som jej videla iba zlosť a žiadne iné emócie, no niečo bolo zle. Ešte nikto predtým nevydržal moje tempo.

„Nestojím ti ani za pár minút? Toto všetko pre teba znamenám?" kričala a mňa zahnala až k stĺpu, do ktorého som narazila.

„Veď neviem kto si?!" skríkla som a zohla sa pred jej ranou. Doslova šokovane som sa pozrela na stĺp, ktorý presekla jedinou ranou a stĺp sa začal rozpadať. Odskočila som od neho preč a v pokľaku sa pozerala na ňu.

Stála pár metrov odo mňa a v očiach jej blčal hnev. Párkrát v ruke otočila meč a znova sa na mňa s krikom vrhla. Urobila som salto do boku a vyhla sa tak jej rane. Hneď som však vyskočila na nohy a zahnala sa po nej, aby som ju tak dokázala zasiahnuť. Lenže nič. Nedokázala som ju žiadnymi trikmi zasiahnuť a ani sa k nej priblížiť.

„Toto je všetko čo dokážeš?" skríkla a sotila do mňa. Zatackala som sa, no nespadla som. Ak by som skončila na zemi, skončila by som tým úplne. „Toto je všetko, čo dračia dcéra dokáže?" kričala ďalej a jej zlostný krik mi mátal hlavu. Bola som nahnevaná, no ešte viac na seba, že ma prakticky poráža pri každom údere.

Bola lepšia než som ja.

„Kto vôbec si?!" skríkla som zadychčane a pozrela na ňu.

„Kto som? Robíš si srandu, však?!" povedala a ja som nadvihla obočie. „Takže ty nevieš kto som," zopakovala a zasmiala sa pri tom. Chytila sa za hlavu a krútila ňou. Ja som sa však mračila. Vyzerala, akoby som bola jej dávna priateľka či čo a uráža ju, že si ju nepamätám. Lenže problém bol v tom, že som si ju nemala odkiaľ pamätať, keď som ju nikdy predtým nevidela.

Odskočila som pred jej ranou a zadychčane sa oprela o stĺp, ktorý bol vedľa mňa. Čo však bolo horšie, tak to, že zasiahla moje rameno, za ktoré som sa hneď chytila. Vôbec som si neuvedomila, že mi ho zasiahla, až keď som bola v kľude a zacítila bolesť. Bolesť, ktorú som však ešte nikdy necítila, pretože som ju nezažila.

„A ty si hovoríš dračia dcéra?!" ozvala sa a ja som sa na ňu pozrela. Mračila sa, lenže to som robila aj ja. Odrazu však niečo urobila. Niečo, čo som absolútne nečakala a keď to urobila, vytreštila som na ňu oči a prvýkrát v živote pred súperom preglgla.

Jej ľavá ruka, v ktorej nedržala meč zrazu vzbĺkla červeným ohňom a dokonca aj jej oči zmenili farbu. Opatrne som sa postavila a premýšľala, kade odtiaľto vypadnem za Willom. Táto bojovníčka všetko zmenila a ja som razom pochopila celú situáciu.

„Rozmýšľaš ako zdrhnúť?" zasmiala sa a ja som sa na ňu pozrela. „Aby si to povedala svojej milovanej láske?" zasmiala sa ešte viac a ja som sa zamračila.

„Odkiaľ..." začala som a ona prskla.

„My vieme všetko, Sapphire," povedala a ja som nadvihla obočie. „Bola si taká naivná, Sapphire. Myslela si si, že si neporaziteľná a razom sa to celé obrátilo proti tebe," pokrútila hlavou a zasmiala sa. „Keď za ním pôjdeš, nič nezmeníš. Pri troche šťastie bude dávno mŕtvy," zasmiala sa a smiala sa aj ďalej, no vo mne sa mihol šok.

Sekla som po nej mečom a keď sa mi uhla, rozbehla som sa cez sálu preč. Za sebou som stále počula jej prenikavý smiech, ktorý mi dral uši, no bolo v tom niečo omnoho horšie. Bežala som po prázdnych chodbách a cítila sa slabá. Omnoho slabšia ako keď som do hradu vstupovala. Nadávala som si do bláznov a totálnych šialencov, pretože som to mala predpokladať. Mala som vedieť, že to vôbec nepôjde tak ľahko som som si myslela. Naopak, ešte viac sa to skomplikovalo a nevedela som, ako to bude ďalej.

„Utekáš z boja?" ozvalo sa a ja som sa prudko zastavila. Predo mnou sa objavila tá bojovníčka a ja som na ňu vytreštila oči. „To sa hádam ešte nikdy nestalo," zasmiala sa a ja som sa sústredila na jej ľavú ruku, ktorá bola stále v plameňoch.

„Nechaj ma odísť," povedala som a ona sa na mňa skepticky pozrela. „Ty nie si môj nepriateľ. Je ním Eldrax."

„Ale on tu nie je," povedala a ja som prevrátila očami.

„A kde je?!"

„Veď som ti to predsa povedala," usmiala sa a pristúpila ku mne. „Všade," povedala a vrhla sa na mňa, no tentoraz jej ľavou rukou.

Uhla som sa pred červeným ohňom, ale aj keď ma naozaj nezasiahla, dopadla som na dlážku a chytila sa za ruku. Na už zranenom ramene som mala červený fľak od ohňa a neuveriteľne to štípalo. Keď som sa na ňu znova pozrela, usmievala sa a vedela, že vyhrala. A čo bolo horšie, vedela som to aj ja.

Aj keď sa mi to neskutočne priečilo a nenávidela som sa za to, zvrtla som sa a bežala po chodbe preč. Toto bol protivník, proti ktorému som nemala šancu. Hlavne kvôli tomu, že jej prítomnosť bola úplne nečakaná. Nikdy by som si ani len nemyslela, že v hrade Eldraxa stretnem práve ju. Nech už mal akýkoľvek plán, prekvapil ma teda naozaj dostatočne.

Bežala som chodbami, ktoré som nepoznala a stále niečo hľadala. Najprv som si myslela, že ma len oklamala, aby som Eldraxa nehľadala, lenže po pol hodine zbytočného hľadania som zistila, že mala pravdu. V hrade okrem nás dvoch nikto nebol. A presne to mi robilo starosti.

„Tak, už si skončila?" ozvalo sa a ja som sa prudko otočila. Lenže keď som to urobila, kopla nohou tak silno, že ma zasiahla do brucha a ja som odletela na druhý koniec chodby. Spadla som na zem a lapala po dychu, pretože mi vyrazila dych. „Odtiaľto sa nedostaneš."

„Čo odo mňa chceš?!" skríkla som a s kašľaním sa postavila. „O čo Eldraxovi ide, že poslal na mňa práve teba!"

„Chce ťa vymazať zo sveta a keďže ťa doteraz nikto nedokázal zabiť a ešte k tomu si sa dostala až priveľmi blízko usúdil, že som na rade," usmiala sa a ja som nadvihla obočie.

„Na rade?"

„No, áno," pomykala plecami. „Ja som totiž jediná, ktorá ťa dokáže zabiť. Keby bolo po mojom, už by bolo po tebe a ani by som s tebou nehovorila," vtom si však vzdychla. „Lenže Eldrax chce, aby som ťa zdržala. Vieš, aby z tvojich priateľov odišlo domov čo najmenej," usmiala sa a ja som sa vydesene pozrela von oknom.

„Uhni mi z cesty," pohrozila som jej a vytasila na ňu meče. Skepticky sa na mňa pozrela a zaklonila hlavu.

„Bojíš sa o svoju lásku?" povedala so smiechom a ja som sa vystrela. „No mala by si sa. Ak všetko ide podľa plánu, je dávno po ňom!" usmiala sa a obe sme sa na seba vrhli.

WILL

Keď padol konečne mŕtvy na zem, neskutočne mi odľahlo. Bojoval som už niekoľko hodín a sila mi ubúdala. Aj tak som však dokázal dobre bojovať, aj keď mi tento protivník dal naozaj zabrať. Zadychčane som sa pozrel okolo seba a hodnotil situáciu v akej sme.

Nepriateľov dosť ubúdalo, čo ma nesmierne tešilo, pretože to znamenalo, že aj medzi nami sú skúsení bojovníci. Lenže som si uvedomil, že aj z našej strany veľa bojovníkov umiera a nebolo mi to jedno. Pomáhal som im ako som len dokázal, no nemohol som byť všade.

Lenže potom som sa pozrel na hrad.

Od začiatku bitky ubehli hodiny a výsledok sa stále neukázal. A čo bolo horšie, z hradu sme nedostali žiadne správy. Sapphire je tam niekde úplne sama a bojuje ktovie proti komu. Začal som si myslieť, že má veľmi silného protivníka, pretože v inom prípade by bola dávno hotová a späť medzi nami. Lenže ona sa neukázala niekoľko hodín a ja som mal strach. Bál som sa, že ten čarodejník hovoril pravdu a naozaj sa jej niečo stalo.

„Do riti!" skríkol som a sekol pred seba tak prudko, že sa až dva netvory zvalili rozprášení na zem. Ostatné bytosti za nimi sa pri pohľade do mojich blčiacich očí zastavili a stokrát si v hlavách prepočítavali svoju situáciu. Ja som však čakať nechcel a vrhol sa priamo medzi nich.

„Zošalel!" ozývalo sa za mnou, no neotočil som sa. Do tváre a na ruky mi špliechalo plno čiernej krvi, až som sa takmer nespoznával. No čím častejšie som sa pozeral na hrad, tým väčšie amoky som dostával.

„Will, už stačilo!" skríkol zrazu Adar a schytil ma zozadu za ruky. „Takto sa ti niečo stane!"

„Pusti ma!" skričal som a on ma pustil. Otočil som sa k nemu a videl pred sebou stáť jeho, Claire a aj Adamarisa. „Musím sa nejako dostať do hradu, no nepustia ma tam!"

„A kto je v hrade?!" zamračil sa Adamaris a ja som sa prudko nadýchol.

„Dračia dcéra," povedal mu Adar s kľudom. „Vie sa o seba postarať. Dal si jej jasne najavo, že tam s ňou nepôjdeš."

„Lenže ona je tam sama už niekoľko hodín, Adar. Už tu dávno mala byť!" kričal som a keď sa medzi nás niekto dostal, zabil som ho. Vtom však ku mne Claire pomaly pristúpila do tesnej blízkosti a pozrela mi do očí.

„Keby sa jej niečo stalo, draky by to vedeli," pošepkala a ja som sa hneď zastavil. „Vieš predsa, že zdieľajú jeden život, nie? Ak by sa jej čokoľvek stalo, okamžite to budeme vedieť. Tak sa láskavo upokoj, pretože zatiaľ čo ty to budeš vedieť hneď, ona nie. Dozvie sa to až na konci boja a ja nechcem byť tou, ktorá jej oznámi, že ťa zabili!" vytkla mi do tváre a ja som si vzdychol.

Mala pravdu. Ja sa o jej smrti dozviem hneď, no nie je to tak obrátene. Aj keď ma doteraz nikto nezranil, môže sa to veľmi rýchlo stať, ak nebudem opatrný.

„Nikam sa neposúvame," povedal som zrazu a pozrel na Adara a Adamarisa. „Iba nás likvidujú a stále tlačia späť k močiarom. Mali by sme ich napadnúť naraz, aby sme sa dostali ďalej. Takto ich strašne málo ubúda a nás zas až priveľa."

„Ako to však urobiť?" ozval sa Adamaris. „Mali by sme mať na to nejaký systém," povedal a hneď odbehol preč.

S nadvihnutým obočím som za ním hľadel a premýšľal, čo také môže vymyslieť počas bitky. Otočil som sa s povzdychom na nepriateľov a všimol si, že sa na nás pozerajú, no neútočili. Všimol som si to, no z nejakého dôvodu som ani ja neútočil na nich. Iba som sa mračil na ich nechutné tváre a telá.

Pozrel som sa na Adara a Claire, na ktorých som si všímal hlavne ich zranenia. Adar ich nemal tak veľa akoby som bol čakal, no Claire na tom bola inak. Pochyboval som, že bojovala v bitkách tak často ako my.

„Si v pohode?" spýtal som sa jej, pretože som si všimol jej bolestivý pohľad. Adar sa na ňu hneď pozrel a ona s úsmevom prikývla.

„Zvládla som aj horšie," povedala a ja som s úsmevom prikývol, aj keď som jej neveril ani slovo. Vymenil som si s Adarom pohľady a keď prikývol, prudko som sa vrhol na nepriateľov pri mne.

Keď som sa popri boji stretol s inými rytiermi, videl som na nich už vyčerpanie. Vedel som, že sa to musí čím skôr skončiť, pretože by boli až priveľké straty. Ja sám som už bol vyčerpaný, no nemohol som si dovoliť prestať. Ako jediný som dokázal zabíjať prízraky, ktoré sa na nás vrhali z každej strany a aj čarodejníkov, ktorí sa zabávali na zabíjaní ostatných, ktorí takmer žiadali o pomoc.

Medzi bojovníkmi som si všimol aj elfov. Nikdy som ich v boji nevidel a keď som mal teraz tú česť, nestíhal som sa čudovať. To čo predviedli pri našej návšteve nebolo nič oproti tomu, čo som videl teraz. Boli rýchli a s nepriateľmi sa naozaj nepárali. Nie nadarmo som o nich počul, že sú v boji naozaj dobrí.

„Will, ustúp!" skríkol niekto a ja som bez slova naozaj ustúpil. Vtom predo mnou dopadol zapálený šíp a oheň sa začal šíriť v presnej čiare. Všetci pred ohňom ustupovali a ten sa šíril po rovnej čiare až do diaľky. Usmial som sa, pretože som vedel, čo to znamená. Obrátil som sa chrbtom k hradu a vrhol sa na nepriateľov, ktorí boli na mojej strane.

Adamaris to naozaj dobre vymyslel, pretože takto sme rozdelili sily a môžeme sa postarať o nepriateľov. Síce som vedel, že ich to dlho neudrží, dúfal som, že dosť dlho na to, aby sme sa aspoň o niekoľko nepriateľov postarali.

Vrhal som sa na každého, kto mi prišiel pod ruku a bez váhania ho zabíjal. Sám som niekedy nemohol uveriť tomu, ako sa mi zrazu tak dobre bojuje, no musel som sa tomu usmiať. Mal som dobrú učiteľku a všetko čo ma naučila, som dokázal zo seba dostať von. Aj keď som ani vonkoncom nebol na jej úrovni, stačilo, že som vedel nepriateľa poraziť. A keď som si uvedomil, že to trvalo len niekoľko týždňov, bol som zo seba nadšený ešte viac.

Prešla chvíľa a nepriateľov na našej strane ubúdalo. Smial som sa tomu, no potom sa obrátil a sledoval ako čarodejníci uhasínajú oheň, až sa napokon vyparil. Vrhli sa nás ako predátori s cieľom nás zabiť a ja som sa s rovnakým cieľom vrhol k nim. No vyzerali, že sa už späť držať nebudú.

Objavil som sa v strede boja a všade okolo seba videl nielen priateľov, ale aj nepriateľov. Bol som si istý, že sme ich pomaly zahnali k čiernemu hradu, a to bolo naozaj dobré. Usmial som sa na Adara, ktorý mi bojoval po boku a vedel, že by sme toto mohli naozaj zvládnuť.

Lenže vtom niečo neďaleko od nás vybuchlo a obaja sme sa skrčili k zemi. Hneď som však zdvihol pohľad a pozrel sa smerom, ktorým som výbuch zacítil. Pozrel som sa vedľa seba a videl ďalší výbuch. Lenže vtom do vzduchu vyletelo niekoľko elfov a aj rytierov, ktorí vyleteli vysoko do vzduchu a v plnej rýchlosti spadli na zem. Pomaly som sa postavil a sledoval muža v čiernom oblečení, ako sa k nám cez koridor príšer blíži.

Mal na hlave kapucňu, no aj tak som mu videl do zamračenej tváre a do očí, ktorými sa na mňa vražedne pozeral. Potočil som v ruke meč a s Adarom po boku sme sa na neho pozreli.

„Ste len otravní hmyz, ktorého sa treba zbaviť," povedal a spod kabáta zdvihol ruky. Tie mu okamžite zbĺkli fialovým ohňom a ja som stisol pery.

„Tohto asi nebude jednoduché zabiť," pošepkal mi Adar a ja som sa usmial.

„To nie," povedal som a preglgol. Jeho vražedný pohľad sa mi nepáčil a mal som dôvod, aby sa mi pri ňom roztriasli kolená. Vyslal na nás fialové kúzla a ja som strčil do Adara a sám som od neho odskočil. Kúzlo zasiahlo ostatných za nami, či už nepriateľov alebo priateľov a prudko to vybuchlo.

„Ako je možné, že si dračia dcéra vybrala za svojho učňa takého úbožiaka," ozval sa čarodejník a ja som sa na neho zamračene pozrel. „Myslel si si, že si dokonalý, lebo si doteraz všetkých porazil?" zasmial sa a rukami urobil pred sebou oblúk a zanechal tak fialový kruh, ktorý sa vznášal pred ním. „Útočili na teba len tí najslabší, aby sme ťa otestovali," vtom sa usmial. „Až teraz uvidíš, čo je to naozajstná sila!" povedal a kruh sa k nám pohol.

Fialová žiara sa mi zaleskla pred očami a ja som šokovane otvoril ústa.