SAPPHIRE

Keď sa obe vojská stretli v súboji, takmer som vyskočila z kože. Nemohla som uveriť tomu, že som ho tam nechala, aby hneď v prvej línii obetoval svoj život. No najviac som nemohla uveriť tomu, že mi o tomto svojom tajnom pláne nepovedal. Keď som sa na neho pozrela, vyzeral, že to chcel urobiť od úplného začiatku. A ja hlúpa som si to nevšimla.

Preseknutie stromu, zistil som, o čo ti šlo a zvládol som to povedal a jeho slová mi stále zneli v hlave. Ak naozaj vedel o čo mi išlo a zvládol to, nemala by som sa o neho báť. No všetko zistím, až keď ho po bitke znova uvidím.

Oblaky vysoko nad ich hlavami, v ktorých som bola so Sheou, boli plné dymu a pálivého prachu. Nedalo sa to porovnávať s čistým vzduchom, aký bol v Údolí elfov. Z tohto vzduchu mi bolo zle, no bola to jediná možnosť, ako sa vyhnúť všetkým nepriateľom tam dole.

Našťastie si nás nevšimli, keď sme vzlietli nad tmavé oblaky. Keby nás boli videli, už by na nás zaútočili a mala by som potom veľké problémy dostať sa do hradu. Dúfala som len, že v ňom nebude tak veľa bojovníkov, ako tam dole.

Zvrchu som bola schopná vidieť toľkých bojovníkov, až sa mi z toho krútila hlava. Bolo ich takmer o polovicu viac než nás a bála som sa, že počet môže v tejto bitke zvíťaziť. Dúfala som však, že sa to nestane. Aj keď, všetko sa môže stať.

„Dostaň ma úplne na koniec, odtiaľ si už poradím," zakričala som Shei a ona zavrčala na súhlas. Cítila som, že nie je touto situáciou veľmi nadšená, no nemala som na výber. V mojej krajine zomreli ľudia, ktorí vo mňa verili. Verili, že ich ochránim ako aj ich domovy. A pri tejto úlohe som zlyhala a je na mne, aby som ju napravila. Nech už by som pri tom riskovala aj vlastný život.

Dávaj si pozor povedala Shea a ja som sa usmiala. Hlavu som si položila na jej krk a stisla ju. Pri tom zhone som si neuvedomila ako rýchlo o nich všetkých môžem prísť. Toľko som toho s nimi chcela prebrať, toľko s nimi zažiť a možno k tomu nebudem mať príležitosť. Desil ma fakt, že táto bitka bude moja posledná a ja niektoré osoby alebo aj draky už viac neuvidím.

Letela som tmavým vzduchom a niekoľko metrov nad hradbami zoskočila. Padala som na zem a už zvrchu dokázala vidieť nepriateľov. Teda najmä čarodejnice, na ktoré som hneď skočila a na zem dopadla s ich čiernym prachom. Zdvihla som prudko hlavu a oprela sa chrbtom o múr, aby som tak zistila, či ma náhodou niekto nevidel. Lenže všetci okolo mňa mali plno práce s nepriateľmi, ktorí ich celkom dobre napádali. No keď som sa pozrela na nepriateľa a akí vlastne sú, dúfala som, že všetko vybavím skôr, aby nebolo veľa strát.

Už prikrčená som kráčala popri múroch a keď som náhodou stretla niekoho, kto na mňa zaútočil, neobťažovala som sa ani vytasiť meč a už bol na zemi mŕtvi. Mala som svoj cieľ a chcela som ho splniť. Lenže problém bol, že som hrad vôbec nepoznala. Nikdy predtým som ho nenavštívila, a preto je dosť možné, že sa pri prvej príležitosti stratím. Dúfala som, že sa to nestane.

Pripadala som si ako vtedy v močiaroch s Willom, kedy som nepoznala prostredie a doplatila na to tým, že nás napadli čarodejnice a trolovia. Zvládla som ich, ale moment prekvapenia bol naozaj prekvapením a skoro sme na to nezvládli.

Potlačila som do drevených dverí na veži a vošla dnu. Chodby boli osvetlené zapálenými fakľami a videla som tak na schodisko, ktoré viedlo z hradieb nižšie. Kráčala som popri stene s už vytaseným mečom a čakala na nepriateľa. Pri prvej zákrute som nakukla do chodby a videla dvoch temných rytierov stáť pri dverách. Usmiala som sa, pretože sa medzi sebou vôbec nerozprávali a aj keď sme počuli zvonku výbuchy a krik, nimi to ani nehlo.

„Tak čo, chlapci?! Zabavíme sa?" ozvala som sa opretá o stenu a ako náhle ma uvideli, vrhli sa na mňa. Ja som dvakrát sekla mečom a oboch strčila na zem. No jedného som nezabila a namiesto toho ho pritlačila na zemi ku stene a pozrela mu do jeho čiernych očí.

„Eldrax, kde ho nájdem?" spýtala som sa ho a pritom mu meč pridržiavala ku krku. „Hovor!" skríkla som, no on sa na mňa len pozeral. Odrazu sa však usmial a bol to škodoradostný výraz.

„Si mŕtva, dračia dcéra!" povedal so smiechom a vtom sa ešte viac smial. „Si mŕtva!" kričal so smiechom a ja som ho za to prebodla. Jeho smiech mi však prišiel zvláštny a nechápala som mu, no nič ma už v tomto prekliatom svete nemohlo prekvapiť.

Kráčala som ďalej po prázdnej chodbe a bola prekvapená, že nikto nestráži hrad. Bolo dosť zvláštne myslieť si, že sú naozaj všetci vonku a bojujú proti elfom a ľuďom. Každý kráľ si nechá strážiť aj vnútro hradu a nie len vonkajšok. Zastavila som sa pri jednej stene a pozrela cez okno von.

Vojská už boli celkom pomiešané a ich krik a cvengot ocele som bola schopná počuť až do hradu. Monštrá, ktoré lietali nad ich hlavami, zabíjali moje draky, ktoré tak pomáhali zneškodniť čo najviac nepriateľov. Zatiaľ som necítila žiadnu bolesť, takže som bola rada, že sú všetci v poriadku. Takmer.

Z diaľky som nebola schopná vidieť Claire a už vôbec nie Willa. Nevedela som sa stále spamätať z jeho rozhodnutia bojovať tam vonku a nie so mnou. A aj keď som chápala jeho dôvod a vedela, že je to naozaj pravý dôvod, nemohla som sa zmieriť s tým, že ho tam dole niekto zabije a ja sa o tom dozviem možno až na konci bitky.

Stále som však myslela na jeho slová s tým, že pochopil o čo mi pri preseknutí stromu išlo. Dúfala som, že to nepovedal len tak a naozaj to pochopil, pretože by som ho asi vlastnoručne zabila, keby sa mu niečo stalo.

Pevnejšie som uchopila meč v ruke a kráčala po tmavej a chladnej chodbe ďalej. Prešla som niekoľkými izbami, chodbami a na nijakých iných vojakov nenarazila. Už keď som pätnásť minút bezcieľne blúdila po prázdnom hrade, začala som sa mračiť, pretože bolo niečo naozaj zle.

Eldrax už musel dávno vedieť, že som v hrade a hľadám ho a ako to robia aj iní, čelil by mi a snažil by sa ma zabiť. Lenže on nikde nebol, ako ani žiadne čarodejnice a ani iní nepriatelia. Otvorila som jedny veľké kamenné dvere a objavila sa v trónnej sále, kde na jej konci stál jeden veľký trón poskladaný len z kameňa. Kráčala som k nemu už so skloneným mečom a v strede sa zastavila.

„Bože, predstavovala som si ťa inak," ozvalo sa zrazu a ja som potočila hlavou. Vedľa mňa pri stene, som videla len opretý chrbát nejakej osoby.

„Ja by som si ťa aj nejako predstavila," povedala som a tá osoba sa pohla. Z tieňa vystúpilo dievča oblečené v čiernom a s dračími znakmi na rukách. Nemračila som sa, no pozrela som jej do tváre, pretože jedine tá ma zaujala.

Bola totiž v rovnakom veku ako aj ja.

„Určite sa čuduješ, že tu nikto nie je," povedala a pohla sa smerom k trónu s rukami založenými na hrudi.

„Spočiatku áno, ale kašľať na to," pomykala som plecami a ona sa usmiala. Potom sa však postavila chrbtom k trónu a pozrela na mňa. Premeriavala si ma, ako som si aj ja premeriavala doteraz ju. Bola to bojovníčka, to sa nedalo poprieť, no nikdy predtým som ju nevidela. Zdalo sa mi to zvláštne, pretože ja som poznala každého nepriateľa akého som kedy mohla stretnúť.

„Čo si zač?!" spýtala som sa už zamračene, pretože mi všetko na tejto situácii nesedelo.

„Nie je to jedno? Čo si zač ty?!" kývla ku mne hlavou a tiež sa mračila. Bola zvláštna a práve to ma veľmi miatlo.

„Kde je Eldrax?" spýtala som sa a obzrela sa. Zvuky zvonka som počula aj cez kamenné dvere.

„Všade," povedala a pomykala pritom nudne plecami. Ak ma chcela zdržať, podarilo sa jej to na pár minút, no nehodlala som strácať čas s takou bojovníčkou, ktorú som ani nepoznala. Otočila som sa preto, že pôjdem preč a v mysli hľadala iné stratégie na hľadanie Eldraxa.

„Tam ho nenájdeš," ozvalo sa a ja som sa na pol ceste zastavila.

„A prečo nie?" ozvala som sa späť, no neotočila sa. Meč som zovrela v ruke, pretože som mala nutkanie niekoho zabiť, aj keď tú bojovníčku.

„On nie je totiž v hrade," povedala s povzdychom a ja som sa zamračila. Ak je pravda, že nie je na hrade, znamená to, že sa ma Ziad pokúsil vlákať do pasce? „Poznáš horu Gorloth?" ozvala sa a ja som sa s nadvihnutým obočím na ňu otočila. „Jasné, že áno. Si predsa dračia dcéra."

„Poznáš ma," podotkla som a mračila sa pri tom. Ona však nadvihla obočie a skepticky sa na mňa pozrela.

„Bola by som naozaj hlúpa, keby som ťa nepoznala. Veď teba pozná úplne každý. Hlavne teraz, keď si ukázala tvár," ukázala prstom na mňa. „Čo bolo mimochodom vážne niečo," povedala nadšene a rozhodila rukami.

„Čo si zač?!" zopakovala som a priblížila sa pomaly k nej. „Nikdy predtým som ťa nestretla. A to som bola vážne všade."

„Som nikto," povedala zrazu. „A tak to aj zostane," žmurkla na mňa a ja som sa na ňu ďalej mračila. Niečo tu naozaj nesedelo.

„Nebudem tu s tebou strácať čas," prskla som a nepriateľsky sa na ňu tak pozrela. Skôr ako som stihla vidieť jej výraz, som sa otočila na odchod. Lenže vtom som ucítila za sebou pohyb a to dievča mi priložilo ku krku nôž.

„Tak to si robiť nemala," zasyčala mi do ucha a ja som vytreštila oči do tmy.

WILL

Veliteľ Walter na mňa vytreštil oči a ja som sa v pokľaku pozrel do jeho očí. Netvor, ktorý nás napadol, padol mŕtvy na zem a rozprášil sa. Počul som kvílenie iných netvorov okolo mňa, a preto som sa postavil a obzrel sa.

Videl som príšery, ktoré som si jakživ ani len nepredstavoval. Niektoré boli malé ako zvieratá, iné veľké ako človek. Už pri pohľade na ne som však vedel, že sú smrteľne nebezpečné. Hlavne ak som sa pozrel na obrov, ktorí sa až neprirodzene rýchlo k nám blížili.

„Will!" skríkol niekto a ja som sa prudko obrátil. Pred sebou som mal čarodejníka, ktorý však rozhodne nebol dieťa. Rytieri sa na neho neodvážili ani pozrieť, nie to sa na neho vrhnúť. Kráčal si v pohode cez koridor ľudí a elfov smerom ku mne a ja som sa mu postavil čelom.

„Kto by bol čakal, že kráľ Thylion urobí takýto veľký krok," zamrmlal čarodejník a ja som sa na neho mračil. Už podľa jeho výrazu a pomaly vzplanúcich rúk som vedel, že je to veľmi silný protivník.

„Prekvapenia sú najlepšie, to ti nikto nehovoril?" oboril som sa do neho a on sa zasmial.

„Veru nie," žmurkol na mňa a zahnal sa rukou. Teda, aspoň to chcel urobiť, no nestihol. Už som stál s vytaseným mečom za ním a hľadel rytierom vážne do očí. A skôr ako som sa stihol znova obrátiť, čierny prach mi zašpinil zozadu zbroj.

S vážnou tvárou som sa obrátil na bojisko a mračil sa. Niečo bolo naozaj zle, pretože nás napádali s takou silou, akú som ešte nezažil. V iných bitkách sa na nás zabávali a hrali sa s nami. Niektorých mučili a až potom zabili. Lenže v tejto bitke také niečo nebolo. Zabíjali rýchlo a bez žiadnych váhaní. Tlačili do nás a my sme tak boli nútení ustupovať späť odkiaľ sme aj prišli. Eldrax chce rvidentne vyhladiť úplne každého, kto by mu stál v ceste.

Rozbehol som sa vpred a zabíjal úplne každého, kto mi prišiel pod ruku. Otáčal som sa, aby som z každého uhla zabil nepriateľa a hádzal nože na čarodejnice, ktoré sa vznášali nad našimi hlavami a chceli nás upražiť zaživa. Tentoraz to už neboli mladé čarodejnice ani čarodejníci, ale už dospelí s mocou takou silnou, akú som ešte nevidel.

Vanora im evidentne dávala väčšiu silu akú som si vôbec nepredstavoval. A keď som videl čo s ňou dokážu, dostal som veľký strach.

Vtom som sa skrčil a následne sa pozrel nahor. Draky nám lietali nad hlavami a zabíjali monštrá, ktoré sa vznášali s nimi na oblohe. Boli to nechutné stvorenia, ktoré vydávali strašné zvuky a pri pohľade na ne mi bolo zle. Stále som myslel na to, že Sapphire tieto príšery poznala. Vlastne poznala úplne všetky, a preto bolo priam ohromné, že ju ani jeden nedokázal zraniť, nie to ešte zabiť. Bola proste úžasná.

Pri tom ako som zabíjal každého temného rytiera alebo iného nepriateľa, som sledoval čierny hrad, ktorý bol na konci pustatiny. Niekde tam vnútri je Sapphire a bojuje proti Eldraxovi. Neľutoval som, že som zostal tu dole s vojskom, pretože keby som bol tam vnútri, nesústredila by sa a možno by kvôli mne prehrala. Už sa to skoro stalo v močiaroch a ja som to nechcel urobiť znova. No keď som sa pozeral na mŕtve telá za mnou, bola to najlepšia voľba pre oboch.

Cítil som sa ako vymenený. Rýchlo a obratne som zabíjal úplne každého, kto sa na mňa vrhol a nedal im najmenšiu šancu. Na tele som mal plno červenej aj čiernej krvi, no žiadna nepatrila mne. Bojovalo sa už dosť dlho a ja som nenašiel žiadneho súpera, ktorý by bol schopný ma zraniť. Bol som za to spokojný, pretože v inom prípade by som mal aspoň pár škrabancov. Lenže teraz nič. Vedel som, čo to znamená a bol za to veľmi rád.

„Will," ozvalo sa za mnou a ja som sa zadychčane obrátil. Uvidel som zraneného Adara stáť vedľa mňa aj s Claire po boku, ktorá bola rovnako zranená. Keď sa však pozrela na mňa, usmiala sa. „Je ich strašne veľa," povedal Adar a pokrútil hlavou. „Nemyslím, že to zvládneme."

„Musíme," povedal som a pozrel sa na hrad. „Musíme dať Sapphire čas."

„Niečo je zle, Will. Oni nás tlačia späť," povedala zrazu Claire a ja som sa na ňu hneď pozrel. „Nikomu nedovolia sa k hradu ani len priblížiť. Ona je tam sama!" povedala zúfalo a so strachom v očiach. Zahryzol som si do pery a prikývol.

„Ja viem," povedal som a hodil nôž po čarodejnici, ktorá bola neďaleko od nás. „Ale nemáme na výber."

Znova sme sa rozdelili a každý šli svojou cestou. Ich slová mi však stále zneli v hlave a vedel som, že niečo na tom bolo. Nepriateľ sa nás snažil úplne rozprášiť a nemal s nami žiadne zľutovanie. Inokedy sa snažia chrániť čarodejnice, pretože tie boli dôležité a prakticky len vďaka nim veľakrát takmer zvíťazili. Lenže teraz to bolo iné.

Kedykoľvek som sa pozrel smerom na hrad, niekto ma napadol a nedovolil mi ani uvažovať nad tým, že by som tam išiel. A nebolo to tak len so mnou. Ktokoľvek sa priblížil bližšie k hradu, zabili ho. Uvedomil som si, že sme sa za ten čas vôbec nepohli z miesta. My sa ich snažíme zatlačiť, no oni nám to nedovolili, pretože nás tlačili znova späť. Stále nás len tlačili a nepustili za svoje rady takmer nikoho. Akoby sa chceli uistiť, že sa do hradu nikto nedostane. To však znamenalo jediné.

Presekol som telo temného rytiera a jeho krv ma celého ofŕkala. Vôbec som však nad tým neuvažoval a chcel sa dostať vpred.

„Si naozaj dobrý," ozvalo sa za mnou a ja som zostal stáť, no neotočil som sa. „Keď sme sa o tebe dozvedeli, nedávali sme ti veľké šance, no prekvapil si," povedal a ja som sa napokon otočil.

Vyzeral inak ako čarodejníci doteraz. Tí až príliš prahli po krvi, pretože chceli len zabíjať a mať na rukách krv. Lenže tento tak nevyzeral. Tento bol mocný, pretože na oblečení nemal žiadne známky špiny alebo krvi. Bol opatrný, a preto to bol silný súper.

„To som rád. Aspoň poznám dôvod, prečo sa na mňa nikto nehrnie, aby ma zabil," povedal som a otočil sa mu čelom. Čarodejník sa zasmial a prikývol.

„Vedia, že ak ťa vycvičila dračia dcéra, v okamihu ich zabiješ. Veď, doteraz si to aj dokazoval," ukázal so smiechom na okolie a na nepriateľov, ktorých som len pred chvíľkou zabil. „Musím uznať, že si ma prekvapil. Naučiť sa bojovať ako ona, to chcelo naozaj veľkú výdrž."

„Nestojím o tvoje pochvaly," zasyčal som a on sa usmial.

„Dávam ti možnosť, rytier Will. Možnosť voľby," povedal a ja som sa zamračil.

„Akej voľby?!" zaujímal som sa.

„Môžete odtiaľto odísť. Všetci, aj tvoji rytieri, aj elfovia. Prikážem armáde nech sa stiahne a vy všetci môžete odísť. Žiadne úmrtia a ani neskôr žiadne pohreby. Je to prosté," usmial sa, no ja som sa mračil.

„Prečo by nás Eldrax nechal odísť?! Napáda našu zem každý jeden deň. Nejde mu práve o to, aby nás vyhladil?"

„To samozrejme ide, no momentálne nie ste jeho prioritou," pomykal plecami a ja som sa zdesil. „Takže, prijímaš moju ponuku? Nemáš totiž veľa času na premyslenie," povedal a ja som zaťal ruky v päsť.

„A čo dračia dcéra," povedal som a zahľadel sa mu priamo do očí. On sa zákerne usmial a mne tým obavy potvrdil.

„O ňu sa už nestaraj, rytier. Tá je dávno mŕtva," povedal a ja som na neho vytreštil oči. „Teda, čoskoro bude."

„O čom to hovoríš?!" zjačal som na neho a niektorí bojovníci okolo nás sa aj obzreli.

„My vieme, že je v hrade. Nemysleli ste si dúfam, že sme takí hlúpi," zasmial sa a ja som na neho len civel. „Čoskoro bude mŕtva. Vliezla priamo do pasce, ale vás to nemusí zaujímať. Zachráňte sa, kým môžete!" usmial sa, no ja som sa vydesene obrátil k hradu.

„Sapphire," pošepkal som a vedel, čo treba robiť.

Ako zmyslov zbavený som sa rozbehol na nepriateľov a každého od seba odstrkoval a pri tom zabíjal. Ak je pravda čo ten čarodejník povedal, Sapphire vošla priamo do pasce. Urobila presne to, čo aj Eldrax chcel, aby urobila. Keby som nebol taký hlúpy, ochránil by som ju.

„Will!" počul som kričať Adara, no neotočil som sa. Musel som sa čo najskôr dostať do hradu a pomôcť jej.