WILL

Už blízko seba sme kráčali ďalej po močiaroch. Po našej vzácnej chvíľke som sa od nej nedokázal pohnúť a ani som nechcel. Musel som byť po jej boku a stáť pri nej, ak by sa na nás niečo malo vrhnúť. Nedokázal som si ani predstaviť, že by sa jej niečo stalo a ja by som jej nevedel pomôcť. Vedel som, že by pravdepodobne ona zachraňovala mňa, no niečo hlboko v mojom srdci hovorilo, že to budem práve ja, ktorý ju pred niečím zachráni.

Po asi hodine blúdenia v močiaroch, som sa čím ďalej tým viac na prostredie mračil. Hmla bola takmer všade a videl som pred seba len na pár metrov. Neustále som sa pozeral pod nohy, pretože som viackrát zacítil na topánkach vodu a aj pevná pôda bola stále menej dostupná. Začínal som si myslieť, že niekde tam pred nami bude jeden obrovský močiar, cez ktorý nebudeme mať šancu prejsť.

„Sapphire, asi by sme mali zastaviť," oslovil som ju a ona sa na mňa spýtavo zahľadela. Stál som na mieste tesne pri nej a obzeral sa. Niečo mi na okolí nesedelo, no za nič na svete som nevedel povedať, že čo.

„Čo sa deje?!" spýtala sa Sapphire až prekvapivo blízko pri mne. Stála odo mňa na niekoľko centimetrov, akoby ma pred niečím chcela chrániť. Keby len vedela, že to ja som chcel chrániť ju.

„Nezdá sa ti, že je tu až priveľké ticho?" spýtal som sa a pozrel na ňu. Vzdychla si a pozerala sa na mňa. „Ty to vieš už dávno, však?" chvíľu na mňa len pozerala, no nakoniec prikývla. „O čo teda ide?"

„Nie som si istá," povedala a vzdychla si. „Ale cítim tu na okolí čarodejnice, no aj trolov."

„Cítiš?" spýtal som sa s nadvihnutým obočím a ona prikývla. Myslel som si, že to myslela obrazne, no podľa jej výrazu som usúdil, že to myslela doslovne.

„Mali by sme si pohnúť, pretože sa mi to naozaj nezdá," povedala a ja som sa zahľadel za ňu.

„Za ako dlho sa dostaneme z močiarov?"

„Trvá to dva dni a my nie sme zatiaľ ani v polovici. Musíme ísť," povedala a chytila ma za ruku. Pred niekoľkými dňami by ma to prekvapilo, no tentoraz som jej ruku pevne stisol a pohli sme sa spolu ďalej, no rýchlejšie ako predtým.

Ak ona vedela, že je okolo nás niekoľko nepriateľov, bola to pravda. Zatiaľ čo ona uvádzala smer, ktorým sme išli, ja som sa pozeral po okolí a kontroloval ho. Začínalo sa mi zdať, že vidím v hmle pohyb nepriateľov alebo aj ako vzduchom letia čarodejnice. Uvedomil som si, že ma bolí hlava z toľkého sledovala a začínalo mi byť naozaj zle. Pozrel som aj na Sapphire a chcel vedieť, či je na tom tiež rovnako, no ona ma len silno držala za ruku a viedla so sebou.

Po ďalších metroch som to už pociťoval viac a aj nohy sa mi motali kade tade. Nevedel som čo sa to deje a ani prečo sa to deje, no zrazu som videl trojitý obraz okolia a oči sa mi zatvárali. Vedel som, že je niečo v neporiadku a chcel s tým niečo urobiť, no nedokázal som ani len prehovoriť.

Vtom som sa pozrel pred seba a sledoval Sapphire. Držala ma za tvár tak pevne, až ma to bolelo. Aspoň myslím, že to bolo pevne, pretože som ju sotva videl. Stále niečo hovorila, no nerozumel som jej ani jedno jediné slovo. Stále niečo hovorila a obzerala sa po okolí, no ja som ju nevnímal. Len som na ňu bezcieľne civel a ničomu nerozumel.

Odrazu sa postavila a vytasila meče. Uvedomil som si vďaka tomu, že sedím na zemi, aj keď som necítil, že by som na zemi naozaj sedel. Nepočul som vôbec nič a ani takmer nevidel, no Sapphire stála niekoľko metrov predo mnou a bojovala. Aspoň myslím, že bojovala, pretože sa zvláštne vrtela a neustále mečom okolo seba metala.

Zacítil som za sebou pohyb. Ani som nevedel posúdiť, či je to naozaj pohyb, pretože som necítil vôbec nič. Oči sa mi zatvárali, do nosa ma pálil neznesiteľný pach a takmer nič som nepočul. Pozrel som sa pred seba a videl ako ku mne beží Sapphire. Pozrel som na ňu a chcel reagovať, no zrazu som sa pozeral na oblohu.

„Will!" skríkla nahlas a ja som stratil pôdu pod nohami a padal.

Najprv som necítil vôbec nič, akoby som ani neexistoval. Pozeral som sa len pred seba a nemohol pohnúť ani rukami a ani nohami. Lenže potom som sa nadýchol a do pľúc sa mi hrnula voda. Tá voda ma okamžite prebrala a už som dokázal hnúť rukami a aj nohami. Akoby som sa zázrakom zorientoval a hneď si uvedomil, že som pod vodou.

S hrôzou som sa vystrel a chcel rýchlo vyplávať na povrch, lenže niečo ma chytilo za nohy a spojilo ich. Pozrel som sa pod seba a vytreštil oči na dlhé liany, ktoré sa podo mnou krútili. Tie liany boli však živé a oblapili sa niekoľko krát okolo mojich členkov. Dochádzal mi dych, teda aj čas.

Siahol som za opasok a vytiahol z neho nôž, aby som tie liany dokázal odrezať. Snažil som sa ako som vedel, no tie liany mi to dosť komplikovali. Neustále sa okolo mňa zaväzovali a mal som dosť problém ich odrezať. Neviem ako dlho mi to trvalo, no pár chvíľach som to dokázal a hneď plával na povrch.

Dych mi skoro dochádzal, tak som plával čo mi sily stačili a keď som konečne dosiahol povrch, vyšiel som von a zhlboka sa nadýchol. Lenže v tom zmätku som sa aj napil z vody, no netrápilo ma to. Bol som vonku a mohol dýchať a čo bolo horšie, zistil som čo sa vonku dialo.

Sapphire stála na pevnej pôde a bojovala. Okolo nej lietali čarodejnice a aj trolovia, ktorých som však už videl mŕtvych na zemi alebo plávať vo vode. Preto som rýchlo plával k brehu, aby som jej pomohol, no uvedomil som si, že je mi znova zle. Krútila sa mi hlava a v ústach mi úplne vyschlo a dokonca som sa začal dusiť. Snažil som sa ďalej plávať k brehu, pretože hrozilo, že sa znova ponorím pod hladinu. Tentoraz som už však vedel, že by som sa z nej už nedostal.

Po mučivých metroch som sa konečne dostal až k brehu a plazil sa po zemi, aby som sa z vody úplne dostal. Hlava sa mi veľmi krútila, dýchalo sa mi ťažko a hrozilo, že omdliem. Keď som sa dostal celý na breh, prevrátil som sa na chrbát a sťažka dýchal. Okolo som počul už menší hluk a aj výkriky prestali, takže bolo pomaly po boji.

Vtom sa ku mne odniekiaľ zvalila Sapphire a pozrela na mňa. Bol som schopný jej na krátko pozrieť do tváre a následne ma pohltila tma.

Cítil som sa zvláštne. Nevedel som pohnúť nohami, rukami, ani otvoriť oči. Nevedel som ani či ležím, či stojím alebo sedím. Vedel som, že niekde som, ale poriadne som nevedel ani kde som. Pamätal som si, že som ležal na chrbte pri močiaroch a nevedel takmer dýchať. Videl som len Sapphire a potom nič. Nevedel som ani koľko času odvtedy prešlo a ani čo sa medzi tým udialo. Vedel som však, že sa musím čo najskôr prebrať.

Najprv som skúšal pohnúť prstami alebo nohami. Spočiatku mi to nešlo, no potom som pohol prstami a už cítil kde vlastne som. Pod sebou som zacítil pevnú pôdu a medzi prstami aj trávu. Prešlo niekoľko sekúnd a dokázal som sa úplne prebrať. Otvoril som oči a pozrel sa na oblohu. Bola rovnaká ako predtým, čiže som bol stále v močiaroch.

Spomenul som si na svoju situáciu a hneď sa posadil. Bol som úplne inde ako predtým, pretože okolo mňa neboli žiadne telá a ani prach z čarodejníc. Celé prostredie bolo iné, takže sme sa premiestnili. Vtom som si spomenul na Sapphire a hneď sa obzeral.

„Sapphire?" vykríkol som zmätene do hmly a obzeral sa. Našiel som ju sedieť pri močiari niekoľko metrov vedľa mňa. Keď ma začula, postavila sa a kráčala pomaly ku mne. Urobil som to tiež a bol rád, že sa mi hlava nezatočila. Prišla ku mne a s pokojnou tvárou mi pozrela do tváre.

„Tak čo?! Ako sa cítiš?" spýtala sa s citom a ja som si vzdychol.

„No aj lepšie," povedal som s povzdychom a ona stisla pery.

„Ale si v pohode, však? Zvládaš to?!"

„Áno, myslím, že áno," povedal som a pozrel na ňu.

„Výborne!" povedala naštvane a vrazila mi päsťou tak silno, až som spadol na zem. Sánka ma okamžite zabolela a rana prekvapila, no rýchlo som sa spamätal a pozrel zmätene na ňu. „Toto už nikdy nerob!" skríkla a ja som na ňu vytreštil oči. Nech som doteraz videl čokoľvek, nebolo to nič oproti jej mokrej tváre od sĺz. Zmätene som sa postavil a pozrel sa na ňu.

„Ale, čo sa..." začal som a ona do mňa strčila.

„Si úplný idiot! Povedala som ti, čo tu máš robiť a čo nie! Povedala som ti to a ty si hovoril, že si to pochopil!" kričala na mňa. „Verila som ti, že to dodržíš. Že dodržíš slovo!"

„Ja som sa snažil, lenže..." bránil som sa a vlastne ani netušil, v čom sa mám brániť.

„Musíš sa vrátiť späť do svojej krajiny!" povedala zrazu a mne padla sánka. Pozrel som jej do tváre a videl iba vážnosť jej slov, a to, že to myslí naozaj vážne. Lenže potom som si ju obzrel celú a uvidel jej obviazané rameno, cez ktoré presakovala krv.

„Čo to je?!" spýtal som sa hneď a zabudol na to, čo povedala. Chcel som sa jej dotknúť, no ona ma od seba odstrčila a nedovolila mi to. „Čo sa ti stalo?" spýtal som sa znova, no ona pokrútila hlavou.

„Chcem, aby si sa hneď teraz otočil a odišiel, Will," povedala a ja som nechápal.

„Ale, prečo? Čo sa stalo?! Kedy ťa zasiahli!" spýtal som sa zmätene a nechápal celej situácii.

„To je úplne jedno! Odíď a hneď!" skričala so slzami a ja som sa uprostred vety zastavil. Pozerala sa nahnevane a zároveň zúfalo na mňa a ja som ničomu nerozumel. Niečo sa muselo stať, pretože takto by v inom prípade nikdy nereagovala. Niečo bolo zle.

„Sapphire," oslovil som ju nežne a ona sa musela nadýchnuť. „Čo sa deje? Prečo chceš, aby som odišiel?!"

„Pretože to nezvládam," povedala cez plač a zakryla si tvár rukami. Podišiel som k nej a dotkol sa jej, no hneď odo mňa odskočila, a to ma veľmi zasiahlo. „Musíš ísť preč, Will, pretože so mnou už nemôžeš ďalej ísť, chápeš tomu?"

„Nie, nechápem!" rozhodil som rukami a bol tiež nahnevaný. „Nech ma chceš preč z hocijakého dôvodu, zabudni na to! Sama Eldraxa a jeho armádu neporazíš, nech už si akokoľvek silná!"

„Dosť hrozí, že sa tam ani nedostanem, Will!" skríkla.

„O čom to zas hovoríš?!" skríkol som tiež.

„Zasiahli ma vanorou, pretože som ťa chcela chrániť!" povedala a mne vyrazila dych. Vytreštil som na ňu oči a snažil sa pochopiť jej slová. Potom som však pozrel na jej zranené rameno a pochopil. „Napadli nás a ty si bol mimo! Nevedela som s tebou ani hnúť, tak som ťa musela brániť. Potom ťa vzala jedna špina a chcela hodiť do močiarov. A keď som sa k tebe snažila dostať, tak ma zasiahli!" povedala a rozhodila rukami. Potom sa však stiahla, pretože ju rana zabolela. Na chvíľu sa odo mňa pohla preč a predychávala to.

Ja som sa však cítil ako absolútny idiot. Znova sa ukázalo, že nie som k ničomu dobrý a že na toto miesto naozaj nepatrím. Odišiel som s dračou dcérou, aby ma naučila byť silnejším, byť lepším. Lenže za celý ten čas som nedokázal vôbec nič. Sapphire ma zachraňovala viac ako je pekné, no z nejakých sebeckých dôvodov som s ňou proste musel zostať. Možno mala pravdu a bol som jej na obtiaž, no nemohol som ju opustiť. Nedokázal som to a moje srdce mi to nechcelo dovoliť.

Pozrel som sa na ňu a vzdychol si. Stála vedľa mňa a so slzami sa radšej pozerala niekde inde ako na mňa. Bolelo ma to, pretože som naozaj nevedel, že jej spôsobujem také problémy už len tým, že vlastne som.

„Potrebujem, aby si odišiel," pošepkala zrazu a ja som k nej pomaly pristúpil. Stále plakala, stále sa odo mňa odťahovala, no zrazu sa na mňa pozrela. „Neprežila by som, ak by sa ti niečo stalo."

SAPPHIRE

Stál tam a civel na mňa. Asi by som v jeho prípade konala rovnako, pretože ja sama som stratila reč. Pravdu som si uvedomila keď som ho držala v bezvedomí vo svojom náručí a nebola schopná mu nijako pomôcť. V živote som sa tak nebála a s určitosťou vedela, že by som takú situáciu nechcela už nikdy viac zažiť.

Lenže potom som sa na neho pozrela a videla jeho reakciu po tom, čo som povedala, aby odišiel. Ani som nevedela, prečo som to vlastne povedala. Moja hlava doslova kričala, aby som ho poslala preč a tým zachránila. Lenže moje srdce sa od neho nechcelo pohnúť a ja som sa za to veľmi neznášala.

Prelomila som okolo nás bariéru a pohla sa k nemu bližšie. Už som ho od seba neodtiahla, ale objala ho okolo pása. Silno si ma pritiahol k sebe a ja som sa cítila lepšie ako predtým. „Keď pôjdeš so mnou, môže sa ti čokoľvek stať. Preto sa o teba bojím, nič viac," pošepkala som mu do hrude so zatvorenými očami a vzdychla si. Pritiahol si ma k sebe o to bližšie.

„Viem, že som sa doteraz veľmi neukázal, no dokážem ti, že sa viem tiež dobre brániť. Aj teba ochrániť. Možno ty máš o mňa strach, ja mám o teba väčší," povedal a vzal mi tvár do dlaní. Pozrela som sa na neho so slzami a on mi ich palcami po tvári rozotrel. „Neodídem preto, aby som ti robil naprieky. Neodídem, pretože sa od teba nedokážem pohnúť. Ja viem, že je to istým spôsobom sebecké, no neovládam to," povedal a ja som sa usmiala. „Skús to so mnou ešte raz a ak to naozaj bude zlé, pôjdem, dobre?" prikývla som, aj keď som nesúhlasila. Vedela som, že mám poslúchnuť hlavu a donútiť ho odísť, no nedokázala som to.

Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Rukami som ho objala okolo krku a pritiahla si ho k sebe tak tuho, ako som len dokázala. Keby odišiel, možno by som ho už nikdy neuvidela. Bolo to dosť pravdepodobné a ja som vedela, že by som sa s tým nezmierila.

Až do večera sme pokračovali cez močiare ďalej. Stále som kontrolovala Willa, či mu je lepšie a aj on mi mal hlásiť svoj stav. Niekoľko hodín sa zdalo, že je na tom stále zle, no začalo sa to vylepšovať a nakoniec mu už nič nebolo. Bola som tomu rada, pretože som sa bála, že moje lieky mu nepomôžu. Už som sa raz nechtiac vody z močiarov napila a malo by to katastrofálne následky, keby som si nevyrobila predtým protilátku. U mňa zabrala, no Shea mi povedala, že u nikoho iného nezaberie. Neviem, čím to bolo, že bol Will výnimka, nepýtala som sa. Bola som tomu len rada.

„Myslíš, že nás na druhom konci bude niekto čakať?" spýtal sa ma, keď sme už spomaľovali a chceli si dať prestávku na noc. „Tých trolov a čarodejnice predsa niekto musel poslať."

„Je to dosť možné, no nemyslím, že je to už tak. Zabila som všetkých a nemali šancu poslať správu, takže pri troche šťastia si budú myslieť, že nás aspoň zdržali, keď nezabili," vzdychla som si a sadla si na zem. „Mali by sme na noc zostať tu, aby sme sa netúlali po noci. Nieže by bolo aj teraz ktovie ako vidno."

„To je v pohode," zasmial sa a hneď si vedľa mňa sadol a vzdychol si. „Myslíš, že sa Adar a Claire už dostali ku kráľovi? Zaujímalo by ma, či už aj bojujú."

„To neviem," povedala som a sadla si k nemu bokom. „Možno ich čaká boj, nás čaká väčší," vzdychla som si a obzrela sa. „Ani si nevieš predstaviť aký veľký."

„Eldrax na nás pošle úplne každého. Myslíš, že elfská armáda bude stačiť?" spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Vedela som od začiatku, že nebude," usmiala som sa. „Ale nejaká armáda je predsa len lepšia ako žiadna," pomykala som plecami a on sa usmial. Vedel ako aj ja, že to bude ťažký boj na oboch stranách. A síce je nás omnoho menej ako nepriateľov, stále sa to dá zvládnuť. Treba to len dobre vymyslieť.

„Poď sem," pošepkal Will a nebola to vlastne ani prosba. Chytil ma okolo pása a potiahol k sebe. Sadla som si mu rozkročmo do lona a chytila ho okolo krku. „Nech to dopadne ako chce, vyhráme a všetko bude fajn. Eldrax zaplatí za všetko čo urobil a každý bude šťastný, uvidíš."

„Bude to však dlhá cesta," povedala som smutne a on sa usmial.

„Možno, ale čím dlhšia bude, tým máme väčšiu šancu. Ak by to bolo až príliš ľahké, nevyhrali by sme," povedal a ja som sa na neho usmiala a pritom prikývla. Hladila som ho po zátylku a stále mu bez slova pozerala do očí.

Vtom sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Najprv len nežne, tak jemne, až som ucítila staré známe pichanie pri srdci. Pichanie, ktoré som tam necítila nikdy v živote. Pritiahla som si ho k sebe bližšie a nechcela to nechať len pri nežnom bozku. Vášnivo som ho bozkávala a pritom potlačila do hrude, až sme si ľahli na zem.

Nechcela som už viac myslieť na problémy v krajinách. Nechcela som myslieť ani na Eldraxa, či jeho protivné čarodejnice. Chcela som byť len s Willom, ktorý ma neopustil. Ktorý mi stál po boku a chcel byť so mnou až do konca. Možno sa to celé skomplikuje, nezáležalo na tom. Už mi nezáležalo takmer na ničom inom, len na ňom.