SAPPHIRE

Zohnať loď, ktorá nás zavezie k Ostrovu Lebiek nebolo vôbec ťažké. Silové pole po smrti čarodejníc zmizlo, čo znamenalo, že boli voľní. Toľko vďaky v ich tvárach som dlhý čas nevidela, no nemohli sme v prístave dlho čakať. Ponúklo sa veľa mužov, ktorí nás chceli za svoju vďaku k ostrovu zaviezť a bola som rada, že s tým nebudú žiadne problémy. Oni to však videli ako málo, a preto nám zabalili ešte kopu jedla, ktoré im zostalo. Teraz už môžu z mesta odísť a ísť do iného, aby naplnili zásoby. Bola som rada, že som im aspoň trochu pomohla.

Keď sme sa vrátili k prístavu, ľudí zdesil náš vzhľad, ktorý bol od čiernej krvi. Will mal od krvi len ruky a oblečenie, čo sa o mne povedať nedalo. Tvár som mala čiernu, akoby pršal čierny dážď a ja som mu nebránila, aby mi vrážal do tváre. Zabíjala som brutálnejším spôsobom ako Will. On len sekol a bodol. Len zabíjal ako vedel, no ja som si to užívala. Užívala som si ich bolestné výkriky a aj ich posledný výdych. Chcela som, aby trpeli. Aby vedeli, že so mnou si neradno zahrávať.

Vtom som si však uvedomila, že to boli už ďalšie čarodejnice, ktoré hovorili o mojej smrti. Najprv som si myslela, že je to len také provokovanie a nič pravdy na tom nie je. Keď to povedala druhá, už mi to vŕtalo v hlave a keď to spomenuli ďalšie, už to bol problém. Hlavne keď spomenuli aj draky. Niečo vedeli, niečo, čo naozaj vedieť nemali. Mala som svoju teóriu a jediný kto mi na ňu vedel pravdivo odpovedať bol schovaný na Ostrove Lebiek.

„Môžeme vyraziť," oznámil nám kapitán obchodnej lode a všetci sme prikývli. Išli s nami nejakí námorníci a pridali sa aj iní ľudia z mesta. Evidentne bolo na ostrove niečo, prečo sa tam tiež chceli dostať. Mne to bolo však jedno. Sedela som na kraji zábradlia a jednu nohu nechala visieť vo vzduchu, zatiaľ čo som mala druhú pokrčenú na zábradlí. Ženy sa na mňa zdesene pozerali a výrazmi tváre mi hovorili, aby som okamžite zliezla a pevne sa chytila, pretože loď sa nebezpečne kývala zo strany na stranu. Ja som ich nevyslovené prosby odignorovala a ďalej nechala nech mi oceán fŕka na nohy a slaný vzduch zase do tváre.

Odrazu som pri sebe zachytila pohyb. No nebola to ani Claire a ani Will, ktorých som očakávala. Jediný, ktorý so mnou ešte o ničom nehovoril, bol Adar. „Tiež máš pre mňa srdcervúce reči?" spýtala som sa ho a počula ako sa zasmial.

„Nie, bohužiaľ nemám a nikdy mať nebudem," povedal a ja som sa pousmiala. „Will a Claire to už vzdali, čo je mimochodom len dobre. Nechcem, aby sme sa za tých pár hodín plavby všetci pozabíjali."

„Bojíš sa o svojho priateľa?"

„Nie. Viem, že sa o seba vie postarať, no aj viem, čo ho núti takto konať," povedal a ja som sa na neho pozrela. Záleží mi na tebe, povedal vtedy v uličke a mňa to tak prekvapilo, že som nebola schopná mu na to odpovedať ani nijako inak reagovať. Odvrátila som pohľad od Adara a on sa tiež pozrel na vlny. „Som však dosť múdry na to, aby som pochopil čo je vo veci. Niečo sa deje, niečo čomu nerozumieš a chceš na to rýchlo odpovede. Dokonca si myslím, že keď k tomu čarodejníkovi prídeme, tak chceš, aby všetky tvoje myšlienky zvrátil. Nie je tak?"

„Môže to byť hocijak," odpovedala som a vzdychla si.

„Nedokážem si ani len predstaviť čo sa ti ženie hlavou a čo ťa tak trápi, že sa uzatváraš do seba. Naozaj si to neviem predstaviť, no vedz, že sme tu aj my a nikam neodchádzame," povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Hovoríš to akoby si od začiatku chcel so mnou ísť, aj keď si nachytal Willa pri odchode," povedala som a on sa zasmial.

„To je pravda, no ja som nemal odvahy odísť. Nedokázal som to a keď som videl, že ide tiež, musel som ísť s ním."

„Takže to nebolo v tom, že si jeho priateľ."

„Nie," pokrútil hlavou. „Išiel som z rovnakého dôvodu ako on. Chcel som sa učiť," povedal a zahľadel sa mi do očí. „Od teba."

„Ale teba netrénujem," podotkla som a on sa zasmial.

„Nie, ale Will áno," povedal a ja som nadvihla obočie. „Možno to nevieš, no ja ho v boji sledujem a tak sa od neho učím pohyby. Zatiaľ som síce nemal možnosť vidieť všetko, no dúfam, že tú možnosť mať budem."

„Možno," povedala som a znova sa odvrátila.

„Nech máš akékoľvek otázky a nech ti ten čarodejník na ne dá akékoľvek odpovede, sme v tom spolu. Nech by to bolo hocičo, bojujeme spolu a na tom sa nič nezmení, platí?" povedal a ja som sa usmiala. Ani ma nepoznal, dokonca sme sa nemohli nazývať priateľmi, no aj tak chcel bojovať so mnou, čo ma potešilo. „A teraz už idem, pretože tu fúka a ja nechcem prechladnúť," povedal so smiechom a objal sa okolo ramien. A keď sa otočil, nadýchla som sa.

„Kedy mu to povieš?" spýtala som sa s výdychom a on sa zastavil mne chrbtom. Vedela som, že chápe, no aj tak sa prekvapene otočil a zatváril sa ako hlupák.

„A čo mu mám povedať?!" spýtal sa hlúpo a ja som sa mu vážne pozrela do očí.

„O tom, že vieš čarovať," povedala som a on úplne stuhol. Hľadel mi do očí a na tvári som videla zdesenie. Určite premýšľal odkiaľ to viem, no to bol dlhý príbeh a nikomu som ho nikdy neplánovala hovoriť.

„Ale..."

„Predo mnou žiadne tajomstvá nikdy neutajíš," povedala som a postavila sa pred neho. „Si príliš mocný, Adar. Nenechaj tú moc, aby ťa pohltila. Ak to urobí, niet cesty späť," povedala som a obišla ho. Pri dverách do podpalubia som sa na neho znova otočila a videla ho nehybne stáť na tom istom mieste.

Boli sme na malej obchodnej lodi, takže podpalubie veľa kajút nemalo. Preto nám kapitán priradil tú najväčšiu, aby sme sa tam všetci štyria zmestili. A keď som vošla dnu, vo vnútri sedela len Claire, ale nie Will. Netušila som kde je, no potešilo ma, že nie je nikde nablízku. Nechcela som ho vidieť a už vôbec som nechcela reagovať na to, čo povedal.

Aj keby som chcela.

„Will sa niekam vyparil," povedala, keď si ma všimla. Len som pomykala plecami a ľahla si na posteľ.

„Je mi to fuk," odpovedala som jej a nahlas si vzdychla. Bola som unavená, no nie z toho, že by sa mi chcelo spať, ale z toho, že ma už celá táto situácia nebavila. Chcela som sa vrátiť domov a mať život, aký som mala predtým. Nemusela som sa trmácať polkou krajiny, aby som sa dostala z jedného miesta na druhé.

„Ten čarodejník, za ktorým ideme, kde si ho vlastne spoznala? Nikdy si mi ho nespomínala," ozvala sa po chvíli a ja som otvorila oči.

„Pred niekoľkými rokmi som tadiaľto prechádzala. Strávila som tu pár dní a málokedy sa sem vracala," odpovedala som jej a ona sa posadila na posteľ pri mojich nohách.

„Takže bude priateľský? Will spomínal, že je veľmi nebezpečný. Tak veľmi, že sa neukazuje medzi iných ľudí," povedala a ja som prikývla.

„Je to pravda. Je nebezpečný, no dá sa zvládnuť. Treba len vedieť ako na to," povedala som a ona niečo zamrmlala. Bola smutná a nervózne si mädlila v lone ruky. Bol to pre mňa veľmi zlý pohľad, no nemohla som ju upokojovať. Nechcela som.

„A čo sa ho vlastne chceš opýtať?" spýtala sa zrazu a ja som sa hneď posadila. Pozrela som jej do očí a ona hneď začala koktať. „Doteraz si mi všetko hovorila."

„Veľa sa toho zmenilo," povedala som a ďalej jej vážne pozerala do očí, čo ju veľmi znervózňovalo.

„Ale ja som nič neurobila," povedala a ja som prskla. „Za to čo som hovorila u elfov som sa ospravedlnila. Myslela som, že je to už v pohode," bránila sa a ja som odvrátila pohľad.

„Tu nejde o teba, Claire," povedala som jej a ona sa na mňa otočila.

„Ja to viem, ale chcela by som vedieť čo ťa trápi. Aby som ti mohla pomôcť," povedala a ja som sa takmer zasmiala.

„Neber to v zlom, Claire, ale ty mi s tým asi sotva pomôžeš."

„Pretože nie som ako ty?" povedala a ja som sa na ňu hneď pozrela. „Pretože neviem čarovať, nie som super bojovníčka, ale len obyčajná farmárka? Preto?" nahnevala sa.

„Claire..." varovala som ju, no ona sa postavila a zlostne sa prechádzala po kajute.

„Už niekoľko rokov stojím po tvojom boku. Roky pre teba zbieram informácie na miestach, kam ty nemôžeš ísť. Niekedy dokonca riskujem vlastný život, len aby som ti pomohla. Stojím stále po tvojom boku! A aj keď urobím chyby, okamžite ich sama napravím a ospravedlním sa. Tak čo sa to s tebou doparoma deje?!" skríkla a ja som si vzdychla.

„Do toho ťa nič nie je!" povedala som a ona rozhodila rukami.

„Je ma do toho veľa!" zvolala a ja som sa na ňu pozrela. „Viem aká si, Sapphire, viem aj kto si, najlepšie zo všetkých. Viem o tebe úplne všetko, no ty mi aj tak nedôveruješ?" zjačala a vtom som sa postavila tak prudko, že narazila do steny a vystrašene sa na mňa pozerala. Stála som na pár centimetrov pred ňou a pozerala na svoju priateľku tak tvrdo a tak vražedne, ako som sa pozerala len na svojich najväčších nepriateľov.

„Ty nemáš ani potuchy kto som, Claire," zasyčala som jej do tváre a ona sa roztriasla. „Len si myslíš, že ma poznáš. Len si myslíš, že o mne všetko vieš. Pravdou však je, že nevieš o mne vôbec nič. Nič!" skríkla som a tresla rukou do steny vedľa nej, až sa v stene vytvorila diera. „Už nikdy nehovor, že ma poznáš, Claire. Pretože ty ma vôbec nepoznáš a nevieš naozaj kto som!" povedala som s takou zlosťou akú som v sebe nazbierala. A keď som videla, že už namietať nebude, odstúpila som od nej.

Pozrela som sa ku dverám a videla v nich stáť Willa a Adara. Šokovane sa na mňa pozerali a behali pohľadmi zo mňa na Claire a znova späť. „Ak sa ešte raz budete starať do mňa a mojich vecí, prisahám, že za seba neručím," zavrčala som a pozrela na Claire. „A to platí pre všetkých!" povedala som a nečakala na odpoveď. Vyrazila som z dverí a všetkých tam nechala stáť.

WILL

Claire sa zvalila na kolená a rozplakala sa do dlaní. Adar sa k nej hneď sklonil a pevne ju držal, zatiaľ čo som ja obarene stál vo dverách a nebol schopný sa ani hnúť.

Keď som sa do jej vecí staral ja, vrazila mi, kričala na mňa a vyhrážala sa mi. Prijal som to, pretože ma do toho naozaj nič nebolo. Poznal som ju len pár týždňov a nemohol som povedať, že sme sa nejako zblížili alebo sme začali byť priateľmi. Jej reakcia bola preto pochopiteľná.

No keď som videl plakať Claire na zemi, jej dlhoročnú kamarátku, doslova som zostal v šoku. Toto totiž nebola tá dračia dcéra, ktorá prišla do nášho kráľovstva po svoju kamarátku. Toto nebola dračia dcéra, ktorú som videl bojovať. Neviem čo sa s ňou stalo, no zmenila sa.

„Mali ste ju nechať na pokoji," ozval sa zrazu Adar a ja som vošiel do kajuty. „Hovoril som vám, aby ste ju nechali tak, no vy nie. Potom sa nečudujte, že takto reagovala," povedal a posadil sa na posteľ.

„Ale ona takáto nebola," povedala cez plač Claire. „Mám o ňu strach, niečo sa jej muselo stať."

„A čo? Veď sme boli stále s ňou!" zvolal a rozhodil rukami. „Nechajte ju na pokoji aspoň dokým prídeme k tomu čarodejníkovi," povedal a ja som sa hneď zamračil.

„Ako to myslíš?" spýtal som sa a on sa na mňa hneď pozrel.

„Reaguje takto podráždene odkedy sme odišli od elfov. Niečo sa dozvedela a práve preto ideme za ním. Ona totiž nemala v pláne za ním ísť," povedal a ja som pozrel na Claire a tá pokrútila hlavou. „Ale ideme za ním, pretože potrebuje odpovede. Tak zúfalo, že nás od seba odháňa a útočí, keď sa k nej čo i len priblížime. Tak ju nechajte tak a čarodejník nám všetko povie."

„Myslíš, že jej na všetko odpovie?"

„Ja to viem, Will. Inak by sa k nemu tak nehnala," povedal a ja som prikývol. Dávalo to zmysel a ja som preto súhlasil. Po tom ako zaútočila na Claire, som naisto vedel, že to už neskúsim. Dostal som strach, že by ma bez mihnutia oka prehodila cez palubu.

Celý deň sme boli zvyčajne v kajute a oddychovali. Z cesty sme boli stále unavení, a preto sme potrebovali načerpať energiu. A Sapphire sa celý deň nevrátila. Pýtal som sa Claire na to, že vlastne nikdy nespí a funguje non stop celý deň. Ona mi na to nevedela odpovedať, pretože to sama nevedela. Aj jej to veľakrát vŕtalo hlavou, no nepýtala sa na nič. A keď sme sa o nej vlastne rozprávali, sama zisťovala, že mala pravdu.

O Sapphire toho naozaj veľa nevedela.

Po večeri som sa musel prejsť po čerstvom vzduchu. Vonku bolo veľmi chladno a kvôli oblakom som nebol schopný vidieť ani hviezdy. Oceán sa pohyboval rýchlejšie a omnoho prudšie ako doteraz, no nedával som tomu veľkú pozornosť. Nevedel som sa sústrediť na vôbec nič.

Oprel som sa o zábradlie lakťami a sledoval rozbúrený oceán. Stále som myslel len na to, či sa vôbec oplatilo s ňou odísť. Myslel som si, že sa naučím niečo úžasné, no až v polke cesty som si uvedomil, že to nie je ako pri učňovi a jeho majstrovi. Tu ide o niečo iné a ja som nevedel, ako sa s tým vysporiadať.

„Will," ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočil. Stála tam Sapphire a vážne sa na mňa pozerala. Prekvapila ma, no ešte viac jej meče, ktoré držala pri tele. Vedel som, čo to znamená, a preto som vytasil aj svoj meč. Neváhala ani sekundu a napadla ma.

Naše meče sa stretli vo vzduchu a vzápätí útočili jeden na druhého. Už ma neučila sekať do stromu a ani nič iné. Iba na mňa útočila a bez toho aby ma zranila, ma hnala ku svojim trikom a pohybom. Nezastavili sme sa ani keď sme mali v ceste prekážku a ani keď popri nás pobehovali ľudia. Námorníci sa dokonca zastavili a sledovali náš súboj. Cítil som sa dosť mizerne, pretože moje útoky a pohyby boli nič oproti tým jej.

Pohybovala sa ladne ako vietor. Akoby nevážila vôbec nič a dokázala sa hýbať tak ladne a rýchlo, až sa mi to zdalo nemožné. Nevidel som pred sebou Sapphire, dokonca ani dračiu dcéru. Videl som neuveriteľnú bojovníčku, ktorá by dokázala zničiť hocijakého nepriateľa. Videl som bojovníčku, ktorej nerobilo problém bojovať na hocijakom území. Loď sa nebezpečne nakláňala, no ona rovnováhu nestratila. Zdalo sa mi to až nemožné, hlavne keď sa všetko naučila sama.

„Zlepšuješ sa," povedala, keď sme okolo seba krúžili. Ona sa pohybovala ladne, akoby len začala. Za to ja som bol zadychčaný a vyčerpaný. Náš výcvik privolal ľudí z celej lode a tí sa na nás pozerali zo chodiska, ktoré bolo pri kormidle. Všetci sa pozerali s takým nadšením a takou úctou, akú si táto bojovníčka aj zaslúžila. „Pritvrdíme?" spýtala sa a nečakala na odpoveď. Vrhla sa na mňa, no omnoho rýchlejšie a silnejšie ako predtým.

Takmer som sa proti nej nedokázal brániť. Útočila na mňa priveľmi rýchlo a tentoraz sa ma už snažila zasiahnuť. Nezostávalo mi nič iné, len sa brániť. Lenže potom som si spomenul na niečo, čo mi povedala v Údolí elfov. Naučím ťa vyhrávať.

Slová, ktoré ma donútili neustúpiť. Zablokoval som jej útok a ona sa na mňa hneď pozrela. Nezastavoval som sa a tentoraz som útočil na ňu ja. Zablokovala každý môj útok, no nesnažila sa na mňa zaútočiť. Nechala ma, nech na ňu útočím a mala na tvári nádherný úsmev. Vtom som sekol k jej hlave a ona sa prudko sklonila. Urobila na palube kotrmelec a postavila sa za mňa. Chcel som seknúť za seba, lenže ona ma udrela do ruky a meč mi vypadol z ruky. Pozrel som na ňu.

„Niečo si sa naučil?" spýtala sa a ja som sa usmial.

„Áno," povedal som a schytil ju za ruku. „Vyhrávať," povedal som a trhol ňou tak silno, že ku mne padala. No udržala sa veľkého sťažňa, ale o jeden meč prišla. Obrátila sa ku mne už len s jedným mečom a ja som ten jej prevrátil v ruke. Usmiala sa a znova na mňa zaútočila. Tentoraz to bol jeden meč proti druhému a bol to celkom iný súboj ako doteraz.

Za sebou som počul povzbudzujúce ohlasy ľudí a sem-tam aj zhíknutie, keď Sapphire niečo urobila. Vonkoncom som sa jej v ničom nerovnal a vedel som to. Aj keď som jej dokázal vziať zbraň, vedel som, že to nič neznamená. Vedela by nado mnou vyhrať, aj keby som jej vzal oba meče.

Moja sila však pomaly ustupovala. Neviem koľko času prešlo, no vonku sa o dosť schladilo a cítil som jemný vánok na tvári, po ktorom vždy pršalo. Vedel som aj, že ľudia stále sedeli pri nás a aj keď sa medzi sebou rozprávali, aj tak nás pozorovali a komentovali. Sem-tam sa nám aj prihovárali a mňa povzbudzovali. Bolo to milé, no vedel som, že to mi nepomôže.

Meče sa nám vo vzduchu stretli a ja som jej pozrel do očí. Síce sa neusmievala, vedel som, že je nadšená, že spolu trénujeme. Možno nechcela trénovať, ale len tak s niekým bojovať. Vedel som aký je to pocit. Aj ja som chcel svoje schopnosti nejakým spôsobom prevetrať.

Lenže vtom sme obaja začuli niečo svišťať. Nebol to obyčajný zvuk a jemne mi dral uši. Pustil som meč k zemi a Sapphire urobila to isté. Ženy sa rozkričali, no Sapphire ich okamžite umlčala. Obzerali sme sa okolo seba a sledovali nejaké zmeny alebo hľadali pôvod toho zvuku. Pri dverách som uvidel aj Claire a Adara a tí sa s nami pozerali po okolí, akoby nám malo niečo povedať. Pozrel som na Sapphire, no tá sledovala len koniec lode.

„Zažil si niekedy netvorov?" spýtala sa potichu a ja som sa na ňu zamračil. Nechápal som čo tým myslí, ale pokrútil hlavou.

„Myslím, že som žiadnych ešte nevidel," dokonca som ani nevedel či vôbec existujú. Lenže ona sa pozerala pred seba a ja som sa pozrel s ňou. Niečo sa na konci paluby hýbalo a ja som netušil čo to je.

„Zabiješ ich jedine priamym bodnutím do srdca. Ak im odsekneš ktorúkoľvek časť tela, narastie im späť," povedala a mne padla sánka. To čo som videl, som ešte nikdy predtým nevidel.