SAPPHIRE

Cestou sa mi Claire snažila prihovoriť, no ja som ju od seba odháňala preč. Nechcela som, aby vedela, že už začínam mať naozaj obavy. Obavy, ktoré som mala len raz v živote a nechcela som ich už nikdy v živote zažiť. Začínala som si však uvedomovať, že čím bližšie som bola k Údoliu čierneho jastraba, tým sa moje obavy znásobovali. A nie je to ani zďaleka dobre.

Na ďalšej prestávke som išla s Willom znova do lesa a znova som mu povedala čo má robiť. Už sa nič nepýtal a ani nenamietal. Jednoducho sa snažil ďalej a celú noc sme spolu neprehovorili. Videla som na ňom, žeby sa najradšej so mnou chcel rozprávať a pýtať sa, no ja som po tom netúžila. Chcela som sa čím skôr dostať k čarodejníkovi, aby som tak svoje obavy navždy zatratila. Niečo mi však hovorilo, že odtiaľ odídem s ešte väčšími obavami ako predtým.

„Vyzerá to dobre," povedala som a postavila sa pred strom. Prvú noc ho presekol do polovice a tentoraz to bolo do trištvrte kmeňa. Zlepšoval sa, a to ma veľmi tešilo. Ešte pár dní a mohol by ten strom naozaj preseknúť. „Onedlho to už budeš mať," povedala som a nepočula žiadnu reakciu. Otočila som sa k nemu a videla ho predo mnou stáť. Na tvári mal vážny pohľad, ktorý nasvedčoval iba tomu, že ho strom vôbec nezaujímal. Vzdychla som si.

„Čo sa to s tebou deje, Sapphire?" spýtal sa zamračene a ja som odvrátila pohľad. „Odkedy sme odišli z Údolia elfov, je z teba úplne iný človek."

„Do toho ťa nič nie je, Will," povedala som a chcela odísť, no chytil ma za rameno a pritiahol späť.

„Toto nerob. Dobre vieš, že ma je do toho veľa. Musím vedieť čo sa deje," povedal a ja som si ruku od neho vytrhla.

„Nemáš ani potuchy kto som, Will. A práve preto nemusíš vedieť nič," zasyčala som a vražedne sa mu pozrela do očí. Vzdychol si, ale pohľadom sa odo mňa neodvrátil. „Nepleť sa do vecí, ktorým nerozumieš. Je to pre tvoje vlastné dobro."

„Ale ja tomu chcem rozumieť! Prečo to proste nepovieš! Nemusíš byť na všetko sama!" skríkol a ja som od neho odstúpila.

„Počúvaš sa vôbec?" zasmiala som sa. „Ja som vždy sama a neprekáža mi to. Zmier sa s tým, že to čo sa deje, nie je tvoja vec. Nikdy to tvoja vec nebude," povedala som a niekde v hĺbke srdca som cítila, že klamem. On začal krútiť hlavou a priblížil sa ku mne.

„Čo sa zmenilo?!" spýtal sa. „Čo sa zmenilo, že si taká odmeraná a nerozprávaš sa ani s Claire?! Je to preto čo som počul v tých močiaroch?" spýtal sa a ja som sa na neho hneď pozrela. „Alebo je to tým čo povedala tá čarodejnica?!" len som sa na neho pozerala a hneď na to sa odvrátila. Chcela som ísť už naozaj preč, lenže on na mňa zavolal a chytil za rameno. To som však už nezvládla a otočila som sa so zaťatou päsťou, ktorou som ho trafila do tváre. Zvalil sa na zem a ja som nad ním stála taká vytočená, ako ešte nikdy predtým. Zdvihol ruku a utrel si palcom peru, pretože mu krvácala. A potom sa pozrel na mňa.

„Už som ti povedala, že nemáš ani potuchy kto som, Will. Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič nie je. Moje posledné varovanie," povedala som a otočila sa na odchod.

Nechcela som, aby to zašlo tak ďaleko a ani som si na ňom nechcela vybiť zlosť. Lenže keď sa človek stará až priveľa do môjho života, nezvládam to. U Claire som si na to zvykla, no ona vedela na čo sa pýtať a na čo nie. Will to nevedel a pýtal sa aj keď som to nechcela. A mne tým rupli nervy, ktoré sa vo mne zbierali. Viem, že všetci majú otázky, no ja im na ne proste nechcem odpovedať.

Nemôžem.

Na druhý deň som už s Willom trénovať nešla. Keď sme sa zastavili, aby sme načerpali sily, nechala som ich všetkých samých a išla preč. Nechcela som s nimi byť, pretože som videla ich tváre. Boli nervózni a v strese, pretože ja som bola odmeraná a nepriateľská pri každom ich slove.

Už sa ma ani Claire nesnažila nič pýtať a Will sa odo mňa držal čo najďalej. V hĺbke duše som tomu bola vďačná, pretože som im nechcela ublížiť a ani sa s nimi hádať. Chcela som sa čím skôr dostať k čarodejníkovi, aby som tak zistila, čo je naozaj vo veci.

Jediný s kým som sa chcela rozprávať bola Shea. Chcela som ju mať pri sebe, aby som sa mohla pýtať na veci, ktorým by rozumela len ona. Lenže som vedela, že je odo mňa až priveľmi ďaleko a vedela, že si s tým budem musieť poradiť sama. Aj keď som o tom začínala veľmi pochybovať.

„To pôjdeme na lodi?" spýtal sa Adar, keď sme stáli na brehu oceána a sledovali prístav s loďami. Okolo bolo jedno veľké mesto a tým aj veľa ľudí v ňom. Myslela som si, že sa vyhneme pozornosti, no nie všetko musí ísť vždy podľa plánu.

„Áno," povedala som a všetci sa na mňa pozreli. „Nachádza sa na ostrove, ktorý je niekoľko kilometrov od brehu."

„Ale nie je ťažké sa k nemu dostať?" spýtala sa Claire a ja som sa usmiala.

„Ťažšie to už hádam ani nemôže byť," vzdychla som si a pozrela na nich. „Ale vy tam so mnou nemusíte ísť. Môžete počkať tu."

„Kedy s tým už konečne prestaneš," zamračil sa Adar a ja som sa prekvapila. „Zmier sa s tým, že pôjdeme s tebou," žmurkol na mňa a pohli sa k prístavu. Len som si vzdychla a nasledovala ich.

Obloha bola dosť tmavá, začal fúkať aj silný vietor, takže som vedela, čo príde. Oceán je v týchto miestach dosť búrlivý a keď k tomu príde aj búrka, nie všetky lode prídu tam kde chcú. Na našu smolu ideme na ostrov, ku ktorému je priam nemožné sa dostať. Ale aj tak tam býva mnoho ľudí a z nich jeden najdôležitejší.

Kone sme priviazali o jednu stajňu, v ktorej sme zaplatili jednému kočišovi, aby sa o ne postaral na také tri dni. A keď sme potom bez nich kráčali po prístave, priťahovali sme priveľa pozornosti. Skôr ja, než rytieri a Claire. Lenže tieto pohľady boli iné, ako ktoré sme videli cestou sem. Tieto pohľady boli so strachom a smútkom v tvári. Zastavila som sa a zamračene sa na nich pozerala a nerozumela, prečo sa ma doslova boja.

Zastavili sa aj rytieri a Claire a čakali na mňa. Lenže aj oni si museli všimnúť odmerané pohľady všetkých obyvateľov. Len stáli a pozerali na mňa. Už som si začínala myslieť, že sa na mňa vrhnú a budú chcieť zabiť, keď vtom z davu ku mne pristúpilo malé dievčatko s bábikou v ruke. Jej matka sa k nej hneď chcela vrhnúť a kričala jej meno, no muži ju zastavili.

Priblížila som sa k dievčatku a kľakla si pred ňu, keď sa pri mne zastavila. Pozerala sa na mňa so smutnými očami, až mi jej prišlo veľmi ľúto. „Ty si ona? Ty si dračia dcéra?" spýtala sa milým a bojazlivým hláskom. Obzrela som sa okolo seba a videla niekoľko párov zvedavých očí.

„Áno, som to ja," povedala som jej a ona zložila ruku, pretože si doteraz oblizovala palec. „Čo sa tu stalo?" spýtala som sa a ona pomykala plecami.

„Napadli nás," povedala smutne a ja som sa zamračila.

„A kto?!" zaujímala som sa.

„Čarodejnice," povedal niekto za ňu a ja som sa obzrela. Z toho veľkého kruhu ľudí vystúpil muž s čiernym kabátom a klobúkom. Postavila som sa a bokom sa na neho pozerala. „Sú v meste a berú si čo sa im zachce."

„A prečo ste neodišli," spýtala som sa zamračene a obzrela sa.

„Nemôžeme," povedal a ja som sa na neho znova pozrela. „Vytvorili nejaké silové pole, ktoré nám nedovolí odísť. Jediná cesta je len cez oceán, ale ten je odkedy prišli veľmi búrlivý a niektorí odvážlivci sa už nevrátili," vysvetlil a ja som sa pozrela do mesta.

„Pomôžeš nám?" spýtalo sa dievčatko, no ja som sa naň nepozrela.

„Sú v meste?" spýtala som sa a muži a ženy prikývli. „No čo tam robia?!" nechápala som a mračila sa. Nebolo zvykom, aby sa čarodejnice zdržiavali na jednom mieste viac ako niekoľko hodín. A ako som videla vyčerpané tváre všetkých ľudí, strávili tu s nimi aj niekoľko dní.

„Mučia naše deti," zvolala žena s plačom. „Počujeme ich krik," povedala a ja som sa zamračila. Potom som sa pozrela späť na rytierov a Claire a vytasila oba meče, ktoré som mala na chrbte.

„Zostaňte tu a keby sem niekto prišiel, viete čo robiť," povedala som a nečakala na ich odpoveď. S vytasenými mečmi som prechádzala cez koridor ľudí a išla uličkou do mesta.

WILL

Nervózne som sa prechádzal sem a tam a v jednom kuse sa pozeral na ulicu, ktorou odišla. Už tomu bola dosť dlhá chvíľa a aj keď som nemal, začínal som mať strach. Bol som aj zvedavý čo sa tam také môže diať, pretože bolo všade hrobové ticho. Domyslel som si, že medzi sebou nebojujú. No čo iné môžu robiť?

„Kto ste vy?!" spýtal sa zrazu muž s čiernym klobúkom. S Adarom som sa na neho pozrel a všimol si, že sa na nás väčšina ľudí pozerá.

„Sme rytieri kráľa Thyliona," povedal som a on na mňa vytreštil oči.

„Kráľa Thyliona?" jeho meno vyslovil so skrytou úctou. Predsa len, stále sme boli na jeho území, takže aj títo ľudia boli jeho poddaní. Musel som však priznať, že som o tomto mieste ani len netušil. Takisto som nevedel, že sa blízko našich hraníc nachádza Údolie elfov, kde ich ľudia zahnali.

„Takže sa dračia dcéra postavila na našu stranu?" zajasala žena s nádejou a niektorí ľudia začali vydychovať, akoby naozaj nejakú nádej dostali. Lenže keď som im to chcel s citom vyvrátiť, Claire ma predbehla.

„Nie, ona za vás nebojuje. Bojuje za svoju krajinu," povedala vážne a s prísnym výrazom na tvári. Vzdychol som si, pretože som v ich očiach videl pomaly vyhasínať plamienok nádeje. Boli smutní a Claire to vôbec netrápilo.

Ľudia sa na mňa spýtavo pozerali a ja som s povzdychom prikývol. „Je to tak. Nebojuje za našu krajinu a ani za nášho kráľa. No máme rovnaký cieľ. Cieľ zastaviť Eldraxa," povedal som a niektorých to trochu potešilo. Teda hlavne ženy, no mužov nie. Tí sa nenechali oklamať ani milými rečami. Bol som rád, že sa už na nič nepýtali.

Bolo pridlho ticho. Akoby bola noc a všetci spali. Počul som len vlny, ktoré vrážali do móla a lode, ktoré sa s nimi pohybovali. Sem-tam som začul vtáky, no nijaké iné zvuky som nepočul. Ľudia okolo mňa a dokonca aj ja, sme prestali dýchať, aby sme čo to začuli, lenže nič. Okolo nás bolo také prekliate ticho, až mi z toho behal mráz po chrbte.

Vtom sme sa však všetci prudko skrčili a pozreli sa smerom do mesta. Zanadával som tak prudko, až sa Claire na mňa zdesene pozrela. Už som toho mal totiž naozaj dosť. „Čo to robíš?" zvolal Adar, keď som vytasil svoj meč a zhodil zo seba kabát.

„Nepokúšaj sa ma zastaviť!" zavrčal som na neho, keď sa ku mne načiahol. Môj vražedný pohľad ho musel vydesiť, pretože sa odo mňa odtrhol a nechal ísť uličkou do mesta.

Bol som nahnevaný a veľmi vytočený, pretože som jej vôbec nerozumel. V jeden moment som si myslel, že ju už spoznávam, že viem čo od nej očakávať a vzápätí ma zrazí znova na zem, z ktorej sa znova postavím a kolobeh pokračuje. Z legiend som vedel koľko bitiek zažila a koľko ich aj vyhrala. Bolo úplné bláznovstvo o nej pochybovať a nebodaj jej behať na pomoc. Sám som sa považoval za blázna, pretože ním som aj bol. Bláznom, ktorý sa bojí o najobávanejšiu bojovníčku.

Na uliciach nikto nebol. Okná na domoch boli pozatvárané a dvere prudko zatarasené. Všimol som si niekoľko párov očí vykúkať spoza okien, no nikto sa neodvážil otvoriť okno a pozrieť sa čo sa vonku deje. Iba hľadeli na bláznivého muža, ktorý ide na pomoc žene, ktorá to evidentne vôbec nepotrebuje. No hneď na to som sa zastavil a sledoval zapálený hostinec.

Strecha domu bola fuč a zvnútra som počul škrekot a nárek. Nebol to však obyčajný nárek. Bol to nárek smrti a vedel som, že nepatril Sapphire. Ona by nikdy pred smrťou nekričala a ani by nežiadala o zmilovanie. Na to ju poznal dosť dobre.

Vtom som sa pozrel nahor a musel odstúpiť o niekoľko krokov, pretože pri mne pristála zavíjajúca čarodejnica a na nej Sapphire, ktorá ju mečom tlačila k zemi. Na rukách mala plno čiernej krvi a po pár sekundách sa čarodejnica prestala zvíjať a zostal po nej len čierny prach. Sapphire sa postavila a nepriateľsky mi pozrela do očí.

„Nepotrebujem tvoju pomoc!" zavrčala a mračila sa akoby aj mňa chcela prebodnúť. Na jej tvári bolo priveľa čiernej krvi, no žiadna červená. Zahryzol som si do pery, keď som si uvedomil koľko čarodejníc zabila a ani jedna ju nedokázala zasiahnuť.

„Mne je to fuk!" skríkol som a namieril na ňu mečom. Nadvihla obočie a neveriacky sa na mňa pozrela. „Ušetri si svoje reči a hýb sa!" povedal som a zahnal sa mečom po čarodejnici, ktorá ku nám zo vzduchu s úškrnom na tvári padala. Zabodol som jej meč do hrude a odsotil do vzduchu, až sa rozpleštila ako prach do najbližšieho domu. Sapphire sa usmiala a prikývla.

Takýto boj som už dlho nezažil. Pripomínalo mi to začiatky, keď som bol ešte mladý a šiel prvý raz do bitky. Bol to vzrušujúci pocit a doslova som sa tešil, že sa niečo naučím a niečo dobré pre kráľovstvo urobím. Bitky po nich som už poznal a každá mi časom prišla rovnaká. Akoby som cítil, že sa naozaj nudím, aj keď som z každej bitky prišiel na smrť vyčerpaný a hladný.

Tento boj mi pripomenul ten prvý. Bol som vzrušený a netušil som, čo od nepriateľa čakať. Ešte nikdy predtým som nebojoval s toľkými čarodejnicami naraz. Predstavoval som si to len v najhorších snoch, no nikdy som ani len nepomyslel na to, že by sa mohli stať skutočnosťou. V každom sne som totiž zomrel, pretože toľko čarodejníc bolo proste aj na mňa priveľa. Nedokázal by som s nimi bojovať, no realita ma prekvapila.

Bolo ich dvadsaťšesť. Keď som prišiel, Sapphire sa postarala o osem a zvyšných osemnásť na nás vykúkalo z domov, z ulíc a keď sme boli pokope, napadli nás. V prvom momente som o sebe pochyboval, že to proste nezvládnem. Že sa zo mňa stane úplný kretén, ktorého by Sapphire musela zachraňovať. Myslel som si, že sa nedokážem proti toľkým ubrániť. Lenže vtom som uvidel jej úsmev. Úsmev, ktorým ma povzbudzovala a dodávala mi nádej. Úsmev, ktorý som chcel za každých okolností vidieť znova.

Sekol som niekoľkokrát mečom a na zem dopadli až dve čarodejnice. Prekvapilo ma, akou rýchlosťou som sa pohyboval a ako rýchlo som zotínal hlavy čarodejniciam. Pálil ma v očiach ich vznášajúci sa prach, no odolal som a bojoval ďalej.

Stál som nad poslednou čarodejnicou, ktorá sa zo zeme na mňa škerila svojimi prehnitými zubami. V rozprávkach som počul aké krásne čarodejnice bývajú. Ako len samotnou krásou dokážu zlákať človeka a zabiť ho. Ovládnuť ho. Lenže tieto čarodejnice? Tie neboli ako z rozprávok. Tieto boli príšerné a len pohľad na ne ma odpudzoval. No stále som si uvedomoval, že som muž a hlavne čestný muž. Preto sa mi doslova priečilo, že som zabíjal mladé čarodejnice. Žiadna z nich nemohla mať viac ako osemnásť. A táto čarodejnica, tá mala možno jedenásť. Priveľmi mladá, aby zakúsila temnotu sveta.

Stál som nad ňou s vystretým mečom, pripravený kedykoľvek skoncovať s jej krátkym životom. Lenže Sapphire mi pohľadom povedala, aby som zastavil. Preto som počkal kým ku mne prišla z druhej strany ulice a celá čierna od krvi si k nej čupla.

„No, náš rozhovor prerušili, čo keby sme pokračovali?" usmiala sa na ňu, no tá sa len smiala a škerila sa. Uvedomil som si, že sa s nimi rozprávala, kým vypuklo peklo. No čo mohlo jedenásť ročné dieťa vedieť?

„My sa nemáme o čom baviť, dračica," zasyčala a ja som sa zamračil. Sapphire sa však usmiala a trochu naklonila hlavu.

„Ty a tvoje krásne sestričky ste sem neprišli náhodou. Čo keby si spravila menšiu chybu a vyklopila mi čo ste tu naozaj robili?!" keď dopovedala, čarodejnica sa začala veľmi smiať. A taký smiech rozhodne nepatril dieťaťu, ktoré pod nami ležalo. Bol to hlas starej čarodejnice a nie takej mladej. Mračil som sa a dúfal, že som si to iba namýšľal.

„Si slabá, dračica. A budeš ešte slabšia, keď s tebou skončíme," povedala a Sapphire cmukla.

„Obe vieme, že to sa nikdy nestane," usmiala sa, no čarodejnica sa jej zahľadela hlboko do očí.

„Si si tým naozaj istá?" spýtala sa a Sapphire sa vystrela. Taký vážny pohľad na čarodejniciach som nikdy nevidel a keď to teraz povedala, bola taká vážna ako býva kat, ktorý stína hlavy zločincom. Vzápätí ten výraz zmizol a čarodejnica sa znova zasmiala. „Čoskoro príde tvoj koniec a ani tie tvoje milované dráčiky ťa nezachránia. Oni totiž padnú s tebou!" zasyčala a rozosmiala sa tak prudko, že som to už takmer nevydržal. Sapphire vzala svoj meč a prebodla jej srdce. Po čarodejnici zostal len prach, na ktorý sa Sapphire postavila mne chrbtom a sledovala prázdnu ulicu pred nami.

Nepozrela mi do očí a ja som si bol istý, že mala znova ten výraz, ktorý vystrašil Claire pred niekoľkými dňami. Niečo vedela a zakaždým keď sme stretli čarodejnice a niečo o jej smrti povedali, striaslo ju a hneď ich zabila. Neviem čím to bolo, no chcel som odpovede.

„Sapphire," oslovil som ju a chytil za ruku. Obrátila sa ku mne a zazrel som záblesk bezmocnosti. No bol to naozaj len záblesk, pretože hneď na to sa vážne na mňa pozrela a zamračila sa na mňa.

„Už sa mi nikdy nepleť do cesty, rytier," zasyčala a prebodávala ma pohľadom. Otvoril som ústa, že jej na to odpoviem, no ona mi nedala šancu. Obišla ma a ulicou sa vracala späť k prístavu. Naposledy keď som na ňu zatlačil, vrazila mi a sánka ma bolela niekoľko dní. Riskoval som ďalšiu ranu, no musel som za ňou bežať.

„Čo vedia čarodejnice a teba to tak desí?" zavolal som a takmer za ňou bežal.

„Mňa nedesí nič," odpovedala, no nezastavovala sa.

„Ale áno, niečo ťa desí. Čarodejnice pri stretnutiach neustále spomínajú smrť a ty ich za to zabiješ. To nechceš vedieť niečo viac?" spýtal som sa a počul jej smiech.

„Si naivný ak si myslíš, že by ti čarodejnice odpovedali. Mohol by si ich mučiť aj roky, no nikdy by ti neodpovedali na tvoje otázky."

„A majú na to dôvod?"

„Dôvod je ten, že to chceš vedieť. A oni nikdy nič neurobia, dokonca ani pre vlastný druh," povedala a vtom som ju chytil za lakeť a potiahol k sebe.

„Čo ťa tak desí, že ideme za čarodejom," spýtal som sa a ona sa nadýchla so zamračeným výrazom. „Prečo za ním ideme?"

„Do toho ťa nič!" skríkla a odsotila ma. „Varujem ťa, rytier. Ešte raz vytiahni túto tému a zaobídeš sa s horšími zraneniami ako len s rozbitými ústami," zavrčala a ja by som sa jej pred niekoľkými dňami aj bál. Lenže tentoraz nie. Vedel som, že táto jej maska tvrdej bojovníčky len maskuje strach, ktorý vo vnútri prežívala. A aj keď som sa snažil jej s tým pomôcť, nedovolila mi to.

„Záleží mi na tebe," povedal som bez rozmyslu a ona sa prekvapene na mňa pozrela. Ak ma doteraz chcela zmlátiť alebo dokonca zabiť za to, že sa starám do vecí, do ktorých ma nič, po týchto slovách zostala stáť nehybne ako socha. „A keď ťa budú chcieť zabiť, budem tam, aby som im v tom zabránil," dokončil som a ona otvoril ústa, že mi na to odpovie. Ja som k nej však pristúpil a nedovolil jej hovoriť. „Je mi jedno, že všetkých od seba odháňaš. Je mi fuk, aké máš k tomu dôvody, no ak sa ťa bude chcieť niekto dotknúť, bude musieť prejsť cezo mňa," povedal som s takou vážnosťou akou som len dokázal. Hľadela mi do očí a nič nepovedala. A to bol znak pre mňa, že nemá žiadne slová.

Obišiel som ju a tentoraz som jej ja ukázal svoj chrbát, keď som sa vracal späť k prístavu.