SAPPHIRE

Do tváre mi vrážali kvapky vody, no nechcela som prijať plášť, ktorý mi Claire v jednom kuse ponúkala. Chcela som byť mokrá, chcela som na tvári cítiť vodu. Chcela som byť voľná, presne ako tá voda.

Posledné hodiny sme sa hnali lesmi, čistinkami a dedinami, ale spomalili sme tempo kvôli koňom. Uvedomila som si, že tie vydržia menej než ľudia. Aj keď majú dobrú výdrž.

„Nie je na blízku žiadne mesto alebo dedina," povedal Adar a ja som sa k nemu obrátila.

„Hľadaj ďalej," povedala Claire a naklonila sa k nemu. A keď som si to všimla, musela som sa usmiať. „Nič. Okolo nás nič nie je. Vyzerá to tak akoby sme šli niekam do prázdnoty."

„To je dosť možné," povedala som a pozrela na Willa, ktorý bol vedľa mňa. Pohľad mi opätoval a zamračil sa.

„Za to môže on?" spýtal sa a ja som s povzdychom pomykala plecami.

„Dlho som ho nevidela," povedala som a odvrátila sa. Pohľad do jeho očí som dlhšie nezvládala. „Ale viem, že neďaleko miesta kde sa nachádza, tam by nejaká dedina byť mala. Lenže tie ostatné už asi neexistujú. Hranice sú tu blízko k tým Eldraxovým. Zaiste ich vyhladil," vzdychla som si.

„Mali by sme si dať prestávku," povedala Claire a ja som mimovoľne prikývla. „Už sa aj tak stmieva a v noci nie je dobré ísť," pozrela som sa na ňu a zastavila.

„Niečo na tom bude," povedala som a všetci zliezli z koňov na zem. Zaliezli sme pod husté stromy, na miesto kde najmenej pršalo a zložili si veci. Adar sa podujal, že založí oheň, no veľkú nádej som tomu nedávala. Po chvíli už všetci sedeli a ako tak oddychovali. Ja som však pozrela na Willa a čakala, kedy sa na mňa pozrie tiež.

Netrvalo dlho a pozrel mi do očí. „Vy dvaja strážte tábor, my dvaja ideme trénovať," povedala som a pozrela na Claire, zatiaľ čo si Will bral zbrane. Prikývla a Will sa ku mne postavil. Ja som išla bez zbraní a spolu sme sa im vytratili z dosahu.

Po lese sme šli v tichosti. Ani sme sa na seba nepozerali, ani sme sa nesnažili komunikovať. Len som ho viedla, ktovie kam, na miesto odľahlé od tých dvoch. Zastavila som sa medzi stromami a obzrela sa za seba. Oheň a ani tých dvoch som nevidela, čo bolo dobré znamenie. Nechcela som, aby nás pri tréningu videli, pretože to čo ho naučím, budem učiť len jeho a nikoho iného.

Pozrela som sa na Willa a ten sa sústredil na mňa. A keď som ho videla takto zblízka, zatúžila som ho bozkávať. Netušila som, čo sa v jeho hlave odohráva, no niečo mi hovorilo, že myslí presne na to isté.

„Vidíš ten strom?" ukázala som na hrubý strom vedľa neho a on sa naň pozrel. „Do rána ho presekneš," povedala som a on sa na mňa šokovane pozrel.

„Čože mám urobiť?" spýtal sa zdesene a ja som si vzala jeho meč, ktorý mal na opasku. Nebránil mi a ja som potlačila nutkanie sa ho dotknúť.

„Do rána bude dole," zopakovala som s úsmevom a on sa naň znova pozrel. „Budeš doň rezať týmto mečom tak dlho, dokým ho nepresekneš."

„Na to by sa hodila skôr sekera a nie meč," zasmial sa a ja som sa na neho pozrela. „Prepáč, ale vážne si nemyslím, že bude možné, aby som mečom presekol strom!" povedal a ja som sa pozrela na vedľajší strom. Pozrela som sa naň a zrazu sekla.

Obaja sme začuli pukajúce drevo a po pár sekundách sa strom začal nakláňať. Nakláňal sa tak veľmi, že začal klesať a s rachotom dopadol na zem. S nadvihnutým obočím som sa pozrela na Willa a ten sa s otvorenými ústami pozeral na strom. Zdvihol ku mne pohľad a ja som mu podávala meč. „Teraz ty," vyzvala som ho, no on začal krútiť hlavou.

„Nie, toto naozaj nedokážem," povedal a ja som k nemu pristúpila.

„Dokážeš. Vezmi ten meč a rež do stromu, dokým nepadne na zem," povedala som, no on krútil hlavou.

„Nie, toto nedokážem!" povedal a ja som otvorila ústa. „Sapphire," oslovil ma a ja som ich znova zavrela. „Toto naozaj nedokážem," povedal mierne a ja som sa usmiala.

„Verím, že to dokážeš," povedala som a chytila ho za ruku. V momente sa na ňu pozrel a ja som mu do nej vložila rukoväť meča. Stisla som oboje a on mi pozrel do očí. „Nevzdávaj sa tak skoro, Will. Toto je to najľahšie čo urobíš," povedala som a on nadvihol obočie. Potom však prikývol a uchopil meč pevnejšie. Postavil sa ku stromu a začal sekať.

Vôbec som nedúfala, že ten strom padne tak skoro. Neverila som ani v to, že mu to pôjde dobre. Myslela som si, že bude sekať niekoľko hodín bezcieľne a ten strom nebude mať žiadne hlboké rezy. Prakticky som to len chcela skúsiť, či by sa náhodou niečo nezmenilo. Po prvých hodinách som to už chcela vzdať, lenže potom nastal zlom.

Neviem čo sa stalo a ani prečo sa to stalo, no rezy v kmene začínali byť hlbšie. Will doň sekal niekoľko hodín bez prestávok a ja som si myslela, že to nebude mať žiaden účinok. Lenže zrazu sa to menilo a on sekal do kmeňa rýchlejšie a tým silnejšie. Neviem čo sa mu odohrávalo v hlave, aké povzbudivé slová si hovoril, no evidentne to zabralo. Kmeň mal už rozseknutý takmer stred.

Pozrela som sa na oblohu a videla pomaly osvetľujúcu sa krajinu. Už svitalo, čo znamenalo, že nesplnil cieľ. Nečakala som, že ho dá za noc dole, no ani som nečakala, že mu bude chýbať polovica. Príjemne ma to prekvapilo.

„Mali by sme sa vrátiť ku Claire a Adarovi," ozvala som sa a zoskočila z konára, na ktorom som pri ňom sedela. Lenže on sa na mňa ani nepozrel. Stále búšil do stromu a nevenoval mi pozornosť. „Will," oslovila som ho, no stále nič. Nevnímal ma a mal na tvári iba zlosť. Znova chcel seknúť, no schytila som mu ruku a zastavila ho. Až vtedy sa na mňa pozrel. „To stačí," vyzvala som ho a on sa odvrátil. Pozrel sa na strom a nakoniec meč pustil.

„Nepresekol som ho," povedal keď sa zvalil na chrbát a zakryl si tvár rukami.

„Ani som nečakala, že to urobíš," povedala som pri ňom a meč pustila na zem. „Ale ani som nečakala, že ti to tak pôjde."

„Išlo mi to?" spýtal sa a zložil ruky. S úsmevom som prikývla.

„Jasné, je v polovici preseknutý a stačilo len pár hodín. Je to dobrý pokrok, no môže byť lepší," povedala som a znova som sa postavila nad neho. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala.

„A čo je cieľom tohto búšenia?" spýtal sa a ja som sa k nemu sklonila, no nečupla si.

„Presekni strom a poviem ti to," pošepkala som a žmurkla. Usmial sa a stále mi pozeral do očí. Netušila som, čo sa mu ženie v hlave, no vedela som, čo je v tej mojej. Túžba skloniť sa k nemu a pobozkať ho. „Mali by sme sa vrátiť. Dám ti trochu času, aby si sa dokázal nadýchnuť," povedala som a odchádzala preč.

WILL

Neviem ako dlho som ležal na zemi a bolo mi to jedno. Nedokázal som sa zbaviť pocitu, ktorý mi koloval žilami a ani búšiaceho srdca. Ruky sa mi triasli od toľkého búšenia do kmeňa a srdce mi bilo ako splašené, keď som videl Sapphire osamote nado mnou stáť.

Nedokázal som sa prvé hodiny na nič sústrediť, pretože sedela vedľa mňa a aj keď to bolo nudné pozeranie, sledovala každý môj pohyb, ktorý som urobil. Len tak sa pozerala celé hodiny na človeka, ktorý sa trápi s búšením do stromu. Netušil som, čomu to pomôže, pretože ruky ma boleli tak veľmi, že som ich nedokázal vo vzduchu dlho držať.

A to som presekol len polovicu kmeňa.

Posadil som sa a pozrel na strom. Na pravej strane mal vytesaný niekoľkocentimetrový rez, ktorý siahal do hĺbky kmeňa. Niekoľko rezov, pretože som sa ani za ten svet nedokázal trafiť dvakrát na to isté miesto. Nakoniec som to vzdal a sústredil sa na jedno miesto. Bolo už jedno či seknem na to isté miesto alebo o niekoľko milimetrov vedľa. Dôležité bolo, že som sa trafil tam kde som chcel.

Obzrel som sa cestou, ktorou Sapphire odišla a modlil sa, aby sa vrátila. Chcel som ju mať pri sebe, len sa na ňu pozerať a užívať si tak ten pohľad. Odkedy som ju na tom balkóne pobozkal, myslel som na ňu skoro stále a na to, či budem mať odvahu to zopakovať. Moje srdce a dokonca aj moja hlava mi hovorili, že to mám urobiť. Lenže keď som dostal možnosť, zostal som nehybne stáť a skoro jej ani nedokázal pozrieť do očí. To dokáže len zbabelec.

S povzdychom som sa postavil a šiel späť ku ostatným. Les sa už pomaly prebúdzal do ďalšieho dňa, a preto som dokázal na cestu aj vidieť. Keď sme sem so Sapphire prišli v noci, nevidel som vôbec nič, len stromy, tiene a sem-tam nejaké kamene. A keď som sa blížil k nim, uvedomil som si, že sme boli od nich naozaj ďaleko. Dosť na to, aby celú noc nevedeli, o čo som sa vôbec pokúšal a neuspel.

„Tak tu si!" zvolal Adar a ja som na neho pozrel. „Už som ťa chcel ísť hľadať," zamračil sa a ja som si na seba prevesil plášť a vzdychol si.

„Potreboval som chvíľu oddychovať," vysvetlil som mu a pozrel na Sapphire.

„Čo ti urobila, že ťa tak doriadila?" spýtal sa a ja som sa usmial. Odpovedať som mu na to však nemal vôbec silu. Pozrel som sa na Claire a tá sa zmätene pozerala na Sapphire. Evidentne nemala ani potuchy čo ma Sapphire učí a ja som si nevedel vysvetliť, prečo jej to nepovedala. Evidentne mala pravdu.

Sapphire má veľa tajomstiev.

Keď sme sa najedli a vzali si všetky veci, znova sme vyrazili na cestu. Bol som rád, že mám Vegu, pretože som si na jej mieste nedokázal nijakého koňa predstaviť. Zažili sme toho veľa, a preto som vedel aké ma limity a čo zvládne. Bol to najlepší kôň akého som kedy mohol mať.

Slnko nám osvetlilo cestu a my sme pokračovali v ceste. Nevedel som kam ideme a keď som videl, že sa Claire zdržiavala za Sapphire, domyslel som si, že to tiež nevie. Celú cestu sa spolu ani raz nerozprávali, ako to robili ešte predtým než sme prišli k elfom. Niečo sa v ich vzťahu zmenilo, no nevedel som prísť na to, že čo.

„Zaujímalo by ma, čo robia u nás doma," ozval sa pri mne Adar a ja som si vzdychol. Už dávno kráľ a aj veliteľ Walter vedia, že sme s Adarom odišli. Nevedel som či vedia s kým sme odišli a prečo, no dúfal som, že si nemyslia nič zlé. Naozaj som nechcel, aby ma považovali za zradcu, pretože to bolo práve kráľovstvo, kvôli ktorému som odišiel. Aby som ho vedel ochrániť.

„Neviem, ale dúfam, že nič zlé," povedal som s povzdychom. „Bojím sa, že Eldraxovi ľudia ďalej napádajú naše dediny."

„To by sme ich cestou videli prichádzať, nie?" zamračil sa a Claire sa k nám hneď otočila.

„My nejdeme cestou, ktorá vedie k vašej krajine. My sa zdržiavame hlavne pri kraji, aby sme tak zbytočne nepútali pozornosť," povedala a zahľadela sa na Sapphire, ktorá však na náš rozhovor nereagovala.

„Takže žiadni jeho ľudia nás nenapadnú?" spýtal sa takmer nadšene a ja som sa zamračil.

„Nehovor, že by si sa nechcel trochu odreagovať," podpichol som ho a on pomykal plecami.

„To nehovorím. Len by som sa chcel šetriť na naozajstný boj a nie na hlúpych opovážlivcov," povedal a ja som sa zasmial. Otočil som sa znova na cestu a zostal šokovane sedieť. Sapphire stála na sedle a mierila naším smerom lukom a napnutým šípom. Zalapal som po dychu a ona vystrelila. V momente som sa skrčil a šíp preletel pri mne.

Všetci traja sme sa hneď otočili a videli šíp zabodnutý na zemi. Nerozumel som čo sa deje, no pozrel späť na Sapphire. Tá sa mračila a zoskočila. Okamžite som ju nasledoval a aj Adar a Claire. Sapphire vytasila meč a priložila ho blízko ku šípu.

„Myslela si si, že ťa neuvidím?" zasyčala a ja som nadvihol obočie. Lenže potom som začul smiech. Skoro som odpadol, keď sa na zemi, presne pred hrotom meča, zjavilo dievča. Mala na sebe dlhé tmavofialové šaty a úškrn na tvári. Mohla mať možno trinásť. „Mala by si sa triasť od strachu, ty potvora," zasyčala Sapphire a ja som preglgol.

„To ty sa budeš triasť, dračia dcéra!" zasmiala sa a vôbec sa netriasla. „Už čoskoro príde tvoj koniec," zasyčala a Sapphire bodla. Meč sa zabodol presne do stredu hrude čarodejnice a po pár sekundách po nej zostal len čierny prach. Pozeral som sa naň, ale potom som pozrel na Sapphire. Stála chrbtom k nám a stále držala meč v zemi. Pozrel som sa na Adara a Claire a jedine na Claire videl obavy.

„Sapphire," oslovila ju a priblížila sa k nej. Zastala pred ňou a myslím, že som zdesenejší výraz ako bol na jej tvári ešte nevidel. Pozrela sa na nás, a potom znova na ňu. „Stalo sa niečo?" spýtala sa a Sapphire sa hneď prebrala. Pozrela sa na ňu a otočila sa na nás. V jej očiach som uvidel záblesk strachu, no rýchlo to pominulo.

„Musíme sa poponáhľať," povedala a znova sa pohla ku svojmu koňovi. Pozrel som sa zmätene na ňu, a potom na Adara a Claire. Claire vyzerala znepokojená a ja som vedel aj prečo.