WILL

Kráčali sme v tichosti po chodbe smerom k našim komnatám a ja som mal otázky na jazyku, až ma z nich svrbel. Stále som sa na ňu pozeral a odvracal pohľad, pretože som nevedel či sa to môžem spýtať alebo nie.

„Tak fajn," povedala zrazu s povzdychom a zastavila sa. Usmial som sa a zostal pred ňou stáť. „Už sa to spýtaj, lebo ti praskne hlava."

„Dobre, no..." začal som a prešľapoval na mieste. „Chcel som len vedieť, kam odtiaľto pôjdeme. Nevedeli sme ani, že ideme sem po armádu a teraz ideme niekam inam pre čo presne?!"

„Pre odpovede," odpovedala jednoducho a mňa tým prekvapila.

„Odpovede, no na aké otázky," zaujímal som sa a ona sa usmiala.

„Na otázky, na ktoré sama nepoznám odpoveď. Neviem všetko, Will. Aj ja sa niekedy musím pýtať a na takéto otázky mám toho správneho človeka. A momentálne mám veľa otázok, na ktoré nepoznám odpoveď a práve preto za ním musíme ísť skôr, než pôjdeme do Údolia čierneho jastraba," povedala a ja som prikývol.

„Dobre," vzdychol som si a odvrátil pohľad. „Dúfam, že to nebude niekto nebezpečný."

„To bude," povedala hneď a ja som sa na ňu pozrel. „Veľmi nebezpečný človek a práve preto je v ústraní, tak to k nemu bude trvať pár dní. Ale neboj sa, zvládneme to," usmiala sa a znova sa pohla po chodbe.

„A kto to vlastne je?" spýtal som sa počas cesty.

„Je to veľmi mocný čarodejník. Lenže svoju moc nevyužíva pre zlo, ale pre dobro. Má rád ľudí a aj všetky iné tvory. Svoju veľkú moc však ovládať nevie, a preto sa radšej utiahol niekam pomimo, aby nikomu neublížil," povedala a ja som nadvihol obočie.

„Takže nás nezabije, keď tam prídeme," spýtal som sa a ona sa zasmiala.

„Máš strach?"

„Mágiu veľmi neobľubujem a chcel by som sa jej oblúkom vyhnúť," povedal som a ona sa rozosmiala viac.

„Neboj sa. Trvá to k nemu pár dní. Cestou ťa naučím, ako mágii odolávať," povedala a zastavili sme sa pri dverách. „Vlastne dovtedy ťa naučím všetko čo viem," žmurkla na mňa a otvorila dvere. Prekvapene som ju nasledoval, pretože som si nevedel predstaviť, že by ma to naozaj dokázala naučiť za pár dní.

Snažil som sa do rána vyspať, aby som sa na dlhú cestu poriadne pripravil. Vedel som, že ideme na nejaké ďaleké miesto a na vlastne dosť nebezpečné, tak som chcel byť na všetko pripravený.

Keď som však v noci otvoril oči a pozrel do miestnosti, Sapphire znova nikde nebola. Posadil som sa a pozrel na jej posteľ, no tam spala len Claire a druhá polovica nevyzerala na to, že by tam vôbec cez noc niekto spal. Preto som sa postavil z postele a bez košele alebo trička, som ju išiel hľadať. Chcel som vedieť hlavne zo zaujímavosti, kde sa toľko môže túlať a prečo. Nespala už dva dni a mne to prišlo dosť zvláštne. Ani ten najlepší bojovník nedokáže naplno bojovať, keď nie je vyspatý. Ona však ukázala, že sa to evidentne dá.

Kráčal som po chodbe a na nahej koži cítil chlad. Akoby boli noci oveľa chladnejšie než dni. Nevedel som ani kam idem, preto som si to namieril k balkónu, pretože to miesto som si ako jediné pamätal. Keď som sa tam blížil, srdce mi začínalo silno biť, pretože som chcel, aby tam bola. Aby tam sedela a ja som tam mohol byť s ňou. A keď som vošiel na balkón, moje prosby boli vypočuté.

„Noci sú tu zo všetkých najkrajšie," povedala a ďalej sledovala mesiac, ktorý bol vidieť na tak jasnej oblohe. Sedela na zábradlí chrbtom ku mne, v rovnako krátkych šatách aké mala nedávno. Až na to, že tieto boli čisto biele. Vlasy mala rozpustené a vietor jej ich rozvieval na všetky strany. „Dá sa pri nich dobre premýšľať."

„A ty máš nad čím premýšľať?" spýtal som sa a oprel sa o zárubňu pri dverách. Sledoval som jej štíhle boky, na ktorých mala nakresleného obrovského draka, ktorý sa mi zapáčil v momente ako som ho prvýkrát uvidel.

„Každý má o čom rozmýšľať, nemyslíš?" spýtala sa a ja som sa zasmial. „O živote, o vojnách alebo o rodine," povedala a ja som sklonil pohľad.

„V mojom prípade vyhrávajú vojny. Čo v tvojom?!"

„Rodina," povedala potichu a ja som sa usmial. „Moja jediná rodina, ktorú mám."

„Claire medzi nich nepatrí, že?" spýtal som sa a ona sa zasmiala.

„Je mi ako sestra, no nikdy nebude na takej úrovni ako sú oni. S nimi som vyrastala a prežívala všetky chvíle môjho života. Také, na ktoré sa nezabúda," povedala a ja som sa oprel lakťami pri jej bokoch o zábradlie.

„Niečo také som zažil s Adarom," povedal som a ani na ňu nepozrel, i keď bola v tých šatách neodolateľná. „Sme spolu už od malička a spolu sme sa aj rozhodli, že pôjdeme za rytierov ku kráľovi," povedal som a ona sa na mňa pozrela.

„A on ti nikdy nezávidel to čo dokážeš?" spýtala sa a ja som sa na ňu pozrel. „Nechcem ho podceňovať, no oproti nemu si na inej úrovni," povedala a ja som sa usmial.

„Možno, ale nikdy ma to nezaujímalo. Vždy sme boli tím, a to sa nikdy nezmení," povedal som a ona s úsmevom zoskočila a lakťom sa pri mne o zábradlie oprela. Pozeral som sa na ňu a vyžíval sa v jej úsmeve. Keď som ho videl, videl som len milé a pekné dievča a nie dračiu dcéru, o ktorej som počul neuveriteľné legendy. No odkedy mi povedala svoje meno, odvtedy som ju tak nedokázal vnímať.

„A súťažili ste spolu niekedy?" spýtala sa lišiacky a ja som sa usmial. „Niekedy je súťaživosť prospešná," podotkla a ja som prikývol.

„Jasné, že sme súťažili. Pri rôznych veciach a už si vlastne ani nepamätám aký je výsledok," zasmial som sa a ona sa usmiala.

„Pre tvoje dobro dúfam, že vyhrávaš. Inak by som si mala vybrať na učenie jeho," zasmiala sa a ja som sa k nej otočil celý, so šibalským úsmevom na tvári.

„Ale čo. Ty by si vymenila mňa?" zasmial som sa a ona sa pridala. „Aby som nevymenil ja teba, keď ma nebudeš dobre učiť," povedal som a ona sa pohoršene zasmiala.

„Ja som najlepšia učiteľka, akú kedy budeš mať," vyhlásila a ja som sa zasmial. Poobzeral som sa okolo nás, no žiadne zbrane okolo nás neboli.

„Tak sa ukáž," postavil som sa do stredu balkóna a ona so smiechom založila ruky na hrudi.

„A čo chceš robiť?" spýtala sa pobavene a ja som jej ukázal päste, nech sa mi ukáže aj v boji bez zbraní.

„Či vieš bojovať aj bez zbraní," povedal som a ona sa ku mne pohla.

„Je ti jasné, že viem narábať s každou možnou zbraňou. Vrátane pästí," povedala s úsmevom a ja som pobavene prskol.

„Dosť rečí. Ukáž sa," povedal som a vtom sa na mňa vrhla. Len tak-tak som sa jej vyhol a s prekvapením na ňu pozrel. S úsmevom mykla plecom a ja som sa zasmial.

Vrhol som sa na ňu a snažil sa ju zasiahnuť, aj keď len ukážkovo rukami, no bránila sa dostatočne. Veľakrát som zažil bitky medzi rytiermi a niektorých sa sám zúčastnil, aby som ich od seba oddelil. Aj keď som sa raz pobil s jedným rytierom, pretože mal priveľa zlých rečí a ja som ho chcel čo najskôr umlčať. V tomto prípade som však nikoho umlčiavať nechcel.

Sapphire sa predo mnou s úsmevom vyhýbala mojim pästiam, aj keď som sa ju ani raz nepokúsil zasiahnuť. Jej päste však oproti tým mojim, boli omnoho silnejšie, až ma niekedy zarazilo, akou silou ma zasiahla.

Vtom som jej však zachytil päsť pred mojou tvárou a tou druhou zachytila moju, ktorou som sa ju chcel zasiahnuť do boku. „Už si s niekým takto bojovala?" spýtal som sa jej, keď sme stáli na mieste a triasli sa od sily, aby sme toho druhého odrazili.

„Nie, zvyčajne len na bojisku keď mi náhodou vypadne z ruky meč," povedala a snažila sa ma pretlačiť, no nedovolil som jej to. V tejto pozícii som vyhrával len preto, pretože som muž. „A čo ty? Rozpútavaš bitky v krčmách často?"

„Kdeže. Takým chvíľam sa vyhýbam," povedal som a vtom ma niečo napadlo. „A ty skôr preferuješ férovú bitku alebo ti je jedno ako vyhráš," spýtal som sa a ona sa na mňa prekvapene pozrela.

„Čože?" spýtala sa a vtom som jej nohou podkopol jej kolená a obaja sme zleteli na zem. Priklincoval som jej ruky nad hlavou a zostal na nej ležať. Keď sa spamätala z môjho útoku, začala sa strašne smiať a ja som sa usmial. „Si po dlhej dobe prvý, ktorý ma porazil," povedala cez smiech a otvorila oči.

„Budem to brať ako najlepšiu výhru," pošepkal som a vpíjal jej oči. A nielen oči, ale ju samotnú. Bola taká nádherná, až som tomu nedokázal uveriť. Možno by som urobil totálnu hlúposť, no chcel som ju pobozkať. Tak veľmi som to chcel, že by som pokojne vydržal aj jej ranu, pokiaľ by mi nejakú uštedrila. No čakať som na to nechcel.

Nahol som sa k nej a nežne ju pobozkal na pery. Nebránila sa mi, naopak bozk prijala a ja som chcel od radosti skákať. Lenže na viac som sa nezmohol. Mäkké pery, ktoré dokonale padli na tie moje som po chvíľke odtiahol a pozrel jej do očí. Najprv sa netvárila nijako, no zrazu sa usmiala.

„Možno sa obaja pri tréningu niečomu priučíme," pošepkala a ja som prikývol. Potom som z nej však zišiel a podal jej ruku, aby som jej pomohol vstať. Zastala tesne pri mne a zdola musela zdvihnúť pohľad, aby sa na mňa pozrela.

Čakal som, že mi nakoniec jednu vrazí, no nečakal som, že zdvihne ruku a jemne ma pohladí po tvári. Na tvári som jej videl len smútok a nie ten šibalský úsmev, ktorý na ňom len pred chvíľou mala.

„Uvidíme sa zajtra," pošepkala a ja som prikývol. A potom zmizla tak rýchlo, že som sa za ňou nestihol ani otočiť.

SAPPHIRE

Stála som opretá o chladnú a tmavú stenu a snažila sa popadnúť dych. Bežala som niekoľkými chodbami, aby som našla práve tú správnu, v ktorej som sa mohla ukryť. Netušila som ani kde som a vôbec ma to nezaujímalo.

Prstami som sa dotkla pier a zatvorila si oči. Nikdy som ani len nepremýšľala nad tým, že by som sa s niekým bozkávala. Bola som sama, neustále v horách a bola som bojovníčka, ktorá zabíjala, aby ochránila svojich ľudí. Nikdy nie normálne dievča, ktoré takéto romániky zažíva vo svete každý deň. Preto som bola iná ako ostatné dievčatá.

Aj tak som si však musela priznať, že som po bozku túžila od doby, čo som Willa uvidela prvýkrát. Niečím ma zaujal hneď na začiatku a zaujímal ma stále viac a viac. Zdal sa mi totiž úplne iný ako sú všetci ostatní.

Oni sa na mňa pozerajú ako na dievča z legiend. Na osobu, ktorá je neporaziteľná a dokonalá v boji. Pozerajú sa tak na mňa od okamihu, ako som ukázala tvár. Tí, čo ma po ceste do údolia spoznali, v ich tvárach som videla len obdiv a ďalšie nevyslovené legendy. Videli len dračiu dcéru a nikoho iného.

Lenže on ma tak nikdy nevidel. Videl ma ako dievča, ako Sapphire a nie ako dračiu dcéru, dievča z legiend. Možno aj to je dôvod, prečo som k nemu vždy vzhliadala a dovolila mu s nami vôbec ísť. Vtedy na tom kopci, tam sa vzoprel svojmu kráľovi, len aby mohol ísť so mnou a aby som ho mohla niečo naučiť. Prosil o to mňa a nie dračiu dcéru. A presne to bol dôvod, prečo som mu dovolila ísť.

Lenže všetko dobré sa tiež raz musí skončiť a ja som sa bála, že to dobré čo ma stretlo, sa až priveľmi rýchlo stratí.

Do rána som sedela na konári, na ktorom som sedela prvú noc. Spať som nemohla a ani som sa nechcela vrátiť. Nechcela som vidieť Willa, ktorý tam určite spí. Nechcela som sa s ním stretnúť a pozrieť mu do očí. Bála by som sa, že ma jeho prítomnosť úplne zničí.

„Kde je Sapphire?" spýtala sa Claire, keď aj s rytiermi stála pred stromom a obzerala sa s rukami v bok. Bola nahnevaná, aj keď si už na moje prebdené noci zvykla.

„Netuším," ozval sa Adar a všetci sa obzerali. Jedine Will sa pozeral na svojho koňa. Ktovie čo si naozaj myslí a prečo som k nim ešte neprišla. Niekedy by som sa chcela naučiť čítať myšlienky. Momentálne by mi to prišlo vhod.

Vtom som však zoskočila a padala na zem. Claire skríkla od strachu a odskočila odo mňa, a potom sa chytila za srdce. Zostala som čupieť na zemi a na všetkých troch sa pozrela. „Pripravení?" spýtala som sa a postavila sa. Adar sa pozrel nahor a zamračene späť na mňa.

„Ten konár je vo výške dvadsiatich metrov," povedal a ja som mykla s úsmevom plecom. Obišla som ho a pozrela cestou aj na Willa. Na toho som s úsmevom žmurkla a on mi úsmev opätoval. Prišla som ku svojmu koňovi a ladne naň vysadla. Otočila som sa späť a videla Ziada so svojím otcom stáť pri strome a vedľa seba mali svojich radcov.

„Vieš do čoho ideš?" spýtal sa ma Ziad a ja som prikývla.

„Vždy to viem," povedala som a on sa na mňa usmial. Ja som však hľadela na jeho otca, kráľa. „Môžem sa na vás spoľahnúť?" spýtala som sa ho a on zdvihol bradu nahor.

„Navždy budeme tvojimi dlžníkmi, dračia dcéra. Bola si tu pre nás a my tam budeme pre teba," povedal a čo ma prekvapilo, tak to, že sa mi poklonil. Radcovia sa tvárili zmätene, ale s úsmevom na tvári ho nasledoval len Ziad. Usmiala som sa a popohnala koňa vpred, no tentoraz úplne inou cestou akou sme prišli.