SAPPHIRE

Sedela som opretá o kmeň stromu a v ruke držala jablko. Už mi z neho skoro nič nezostalo, no aj tak som ho mala stále v ruke a neodhodila ho. Vtom som začula krik a pozrela som sa dole. Pod sebou som mala asi dvadsať metrov, no ani tak som sa nepohla a stále pozerala na východ slnka, ktorý sa predo mnou javil.

„Obdivujem ťa," zamrmlala pri mne Claire a objala veľký kmeň tesne podo mnou.

„Nikto ti nekáže, aby si sem za mnou liezla," usmiala som sa a vzápätí sa hneď pozrela na ňu. „Čo ťa k tomu viedlo?"

„Boje sa približujú k našim hraniciam," povedala a stále mala v očiach strach. Vzdychla som si a stiahla nohy. Posadila som sa na konári smerom k nej a chytila sa ho oboma rukami.

„Ale neprekročili ich," povedala som a ona pokrútila hlavou. „Tak sa potom nemáme prečo strachovať."

„Ale ak ich prekročia, budeme mať problémy," povedala a ja som sa zasmiala.

„Nie, to oni budú mať problémy. Vedia to, a preto ich neprekročia."

„Aj tak. Mala by si byť opatrná," povedala a ja som sa zahľadela na slnko. „Spomínala som ti, že pôjdem do mesta?" spýtala sa a ja som pokrútila hlavou.

„A načo? Nič nepotrebujeme."

„Nie, ale boje neustávajú a my musíme vedieť o všetkom," povedala a ja som sa zasmiala.

„Ale my o všetkom aj vieme, Claire," povedala som a zoskočila k nej. Skríkla a objala kmeň pevnejšie lebo konár, na ktorý som skočila, sa veľmi zatriasol. Pozrela sa zdesene na mňa a ja som sa usmiala.

„Môžeš sa, prosím ťa, aspoň niečoho chytiť?" požiadala ma a ja som sa na ňu usmiala.

„Nie, Claire," žmurkla som na ňu a zahľadela sa do diaľky. Zrazu som však niečo uvidela a zamračila som sa. „Poďme dole," povedala som a ona rýchlo prikývla.

Rýchlo som zliezla z vysokého stromu dole a vyšla po čistinke ďalej. Dlhý čierny kabát mi v chladnom vzduchu len tak vial a zanechal na nohách zimomriavky. Okolo mňa boli len stromy a ja som ich už všetky dobre poznala. Po chvíli sa ku mne pridala aj Claire, i keď mala smrť v očiach. Kráčala za mnou a pri tom si držala dlhé šaty, v ktorých sa nikdy nenaučila poriadne chodiť. V duchu som sa tomu smiala, no navonok som mala starosť na tvári.

„Kde je Kai?" spýtala som sa počas chôdze a ona sa obzrela.

„Bol niekde tu," povedala a ja som sa zastavila a pozrela jej do očí.

„Kde tu?!" spýtala som sa a vtom začula šuchot. Claire skríkla a ja som sa rukou zahnala. Padajúce telo, ktoré mierilo na mňa, som rukou zachytila a vzápätí zvalila na chrbát. Usmiala som sa na Kaia a ten sa zronene pozrel na mňa. „Kedy to už konečne prestaneš skúšať?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Dokým konečne neprídem na tvoj slepý bod," usmial sa a ja som sa nad neho naklonila.

„Ale ten nikdy nenájdeš," žmurkla som na neho a prekročila ho. S úsmevom na tvári som kráčala ďalej, zatiaľ čo ho Claire zdvihla zo zeme a celú cestu mu niečo hovorila.

Obzerala som sa po okolí a všetko kontrolovala. Aj keď som hľadala chybu, nemohla som ju nikde nájsť. Niečo vo vnútri mi však hovorilo, že niečo nie je ani zďaleka v poriadku. A myslím, že to bude to príšerné ticho, ktoré okolo panuje. Okolo mňa totiž nikdy nie je ticho.

„Aby si vedel, poviem to otcovi. Už ma nebaví, keď sa stále chováš na bojovníka," hovorila Claire svojmu bratovi, ktorý mal založené ruky na hrudi a mračil sa na ňu.

„Nie som už malý, aby si ma vkuse len napomínala! Už som dospelý," povedal a Claire sa zasmiala.

„Máš stále len jedenásť. A dokým máš toľko, budeš robiť všetko čo ti poviem," povedala a ja som sa usmiala. Kai nikdy neposlúchal a pochybujem, že aj niekedy bude.

Vtom som sa však zastavila a oboch rukou strhla k stromu. Claire hneď schytila Kaia za ústa, ktorý na nás vytreštil oči a sama sa s vážnou tvárou pozrela na mňa. Skrčená pri kmeni som sa na ňu pozrela a ona prikývla. Pozrela som sa spoza kmeňa a uvidela asi dvoch bojovníkov. Nevyzerali však ako zabijaci. Mali na sebe síce zbroj, no žiadne zbrane. Prišlo mi to zvláštne. V tejto krajine má zbraň aj malé dieťa. Kai je tomu dôkazom.

„Vieme, že si tu," ozvali sa a ja som sa usmiala. „Ukáž sa!"

„Dobre viete, že to nikdy neurobím," ozvala som sa a oni sa začali obzerať. „Tak čo chcete?"

„Poslal nás náš kráľ. Kráľ Eldrax," povedal a ja som sa hneď pozrela na Claire, ktorá sa zamračila. „Chce tvoju pomoc."

„Ak chce moju pomoc, prečo o ňu neprišiel požiadať osobne?!" spýtala som sa a stále sledovala Claire, ktorá napäto sledovala mňa.

„Isto rozumieš, že kvôli bezpečnosti nevychádza z hradu," povedal a zasmial sa. Veď ten smiech ho prejde. „Aká je tvoja odpoveď?" spýtal sa a Claire sa pozrela nahor.

„Rovnaká. Zmiznite," zvolala som a Claire prikývla.

„Ty suka! Ako sa opovažuješ odporovať nášmu kráľovi?!" skríkol nazúrene, no vzápätí sa aj Claire strhla, keď začula ohromný rev. Netrvalo dlho a muž skričal, no tentoraz so strachom. Jeho krik bol desivý, no po pár chvíľach sa strácal, až nakoniec nebolo počuť nič. Kone sa od náhleho revu splašili a jeden z nich uháňal pomedzi stromy preč. Jeden však stále zostal.

„Správu vie odovzdať aj jeden, však?" zvolala som znova a muž, ktorého klepotanie som počula aj na veľkú vzdialenosť, začal horlivo prikyvovať.

„Áno," zvolal a rýchlo uháňal preč. Pozerala som sa za ním a keď som si bola istá, že naozaj zmizne, vystrela som sa a Claire pustila Kaia. Ten vybehol spoza stromu a s údivom sa pozrel na mňa.

„To bolo úžasné," usmial sa na mňa a ja som mu úsmev letmo opätovala. Potom som ho však chytila za rameno a naklonila sa k nemu.

„Dám ti prácičku, čo ty na to?" usmiala som sa a on sa nadšene vystrel a pozrel mi do očí. „Choď do dediny za svojím otcom a povedz mu, čo sa tu stalo. To by si zvládol, nie? Počúval si predsa všetko," žmurkla som na neho a on sa zasmial.

„Ako vždy. Spoľahni sa," povedal a rozbehol sa opačným smerom preč. Claire sa na neho letmo pozrela, no vzápätí vážne na mňa. Iní by povedali, že mi vynadá a bude sa o brata strachovať. Ona však sama najlepšie vedela, že sa na neho dá spoľahnúť a nič sa mu nestane, pretože je rýchly ako blesk a najmä si vie dávať pozor.

„Čo budeme robiť?" spýtala sa a pozrela na mňa. Ja som však sledovala slnko. „Prišli už piaty krát. Myslím, že tentoraz s tým už niečo urobí."

„Nech, nepodvolím sa mu. Ako ani nikomu inému," povedala som a pozrela na ňu. Usmievala sa.

„Kto o tebe počul, vie to. Ale on je Eldrax. Ten sa so zápornou odpoveďou neuspokojí," povedala a obe sme sa pohli ďalej.

„A kto áno, Claire?" povedala som a išla smerom, ktorým som chcela ísť. Išla poslušne za mnou a vôbec sa nepýtala kam ideme. Vedela to.

„A čo ten chlap, ktorý zomrel?! Musela si to urobiť?" spýtala sa vyčítavo a ja som sa zastavila, aby som jej pozrela do tváre.

„Prišli bez pozvania. Každý vie, že za naše hranice nikto bez pozvania nesmie vojsť. Oni to porušili už niekoľký krát. Nenechám so sebou zametať. To rozhodne nie," povedala som vážne a ona prikývla.

„Ja to viem, možno najlepšie zo všetkých to chápem, ale nesmieš takýmto spôsobom vyhlasovať vojnu," povedala a ja som sa zasmiala, zatiaľ čo som sa pohla ďalej.

„Eldrax je krutý kráľ, Claire. Ani si nevšimne, že poslal dvoch namiesto jedného. Ten chlap mu nebude chýbať. Chcel kladnú odpoveď a keď zistí, že je záporná, zabije aj toho druhého. Takže som mu vlastne ušetrila prácu," povedala som a pomykala plecami. Počula som ako si vzdychla, no už nereagovala. Radšej bola ticho, pretože so mnou sa nerada háda. A úprimne, ani ja s ňou.

„Čo však budeme robiť? Ak o teba úpenlivo stojí Eldrax, nepotrvá dlho kým o pomoc požiada aj Thylion," povedala a ja som sa usmiala.

„Kráľ Thylion je príliš pyšný na to, aby žiadal pomoc práve odo mňa. Ak o ňu nežiadal doteraz, ani o ňu nepožiada."

„Za to Eldrax o ňu žiada od prvej bitky. Prečo myslíš, že Thylion nie?" spýtala sa a ja som sa zastavila na mieste a pozrela sa nahor.

„Prečo? Pretože dobre vie aká bude moja odpoveď. Ak by som súhlasila, je jedno komu, zapojila by som sa tak do vojny, ktorá však nie je moja. A ohrozila by som aj svoj život," povedala som a pozrela na ňu. „Kto by už len vošiel do vojny, ktorá s ním nemá nič spoločné?"

„Ak však prejdú naše hranice, budeš musieť bojovať," povedala a ja som prikývla.

„To aj budem, no na nikoho strane. Budem brániť to, čo je moje a nie niekoho lebo o to požiadal. A pokiaľ viem, ani jednému z nich nič nedlhujem, prečo by som sa k nim mala pridávať?"

„Evidentne chcú tvoju silu. To je pochopiteľné. Nie len oni by ju chceli, ale aj iné kráľovstvá," usmiala sa a ja som prikývla. „Príde čas, keď prídu žiadať o pomoc aj iné kráľovstvá. Ak ich všetky odmietneš, možno ti vyhlásia vojnu," podotkla a ja som sa pohla vpred.

„Ten kto to urobí, dobre vie, že nevyhrá. Nie so mnou," žmurkla som na ňu a vchádzala do hlbokej jaskyne, no bez nej.

Bez fakle a bez ničoho som kráčala po tmavej a chladnej jaskyni stále hlbšie a hlbšie, až som nedokázala vidieť vôbec nič. No ja som aj tak videla. V pamäti som si osvetlila cestu a podľa nej kráčala uličkami, ktoré boli rozdelené na ďalšie a ďalšie. Kto nepozná chodby, stratil by sa a zomrel tak v tmavých chodbách, kde sú samé nebezpečné nástrahy. Ja som ich však poznala ako vlastnú dlaň.

Odrazu som však oproti sebe uvidela svetlo. Žiarivo som sa usmiala a kráčala netrpezlivo ďalej. Už som počula aj rev a nevrlé chodenie, až sa hýbala celá jaskyňa. Zasmiala som sa a dotkla sa kameňa, odkiaľ som sa pozrela na obrovskú jaskyňu.

Čakali sme ťa ozvalo sa a ja som sa žiarivo usmiala. Prikývla som a zišla som dole, kde bol celý môj život.