V noci bola búrka.

Keď sme utekali pomedzi stromy, na chrbát nám dopadali studené kvapky dažďa a sprevádzal nás zvuk hromu. Blesky osvetľovali atramentovú oblohu a na niekoľko krátkych sekúnd ožarovali celý les.

Nepotrebovala som ich svetlo, moje oči dokázali vidieť aj ten najmenší detail lesa, hoci bol ponorený do tmy. To, čoho som sa bála bolo, že nás prezradia nepriateľovi a upíri nás uvidia prichádzať.

„Mali by sme sa poponáhľať," zamrmlala Erin a ešte viac zrýchlila.

„Snáď sa nebojíš búrky?" podpichol ju Elliot.

„Nebojím," odpovedala a hoci sa jej hlas netriasol, cítila som z nej strach. „Búrky nie, keď nás čaká niečo horšie. Nemám z tohto dobrý pocit, nič viac. Jednoducho chcem byť čo najďalej odtiaľto."

„Viem, čo myslíš," súhlasila Carin. „Z tohto miesta mám zimomriavky. A tá búrka tomu moc nepomáha..." Nestihla dopovedať, keď sa jej noha pošmykla a stratila rovnováhu. Derek ju v pravý čas zachytil.

„Dávaj si pozor," povedal jej a pozrel na ňu veľavravným pohľadom, ktorého význam som nevedela určiť.

„Nezdržujte," zavrčala na nich Amanda, ktorá bežala na čele. „A buďte ticho. Upíri majú zmysly rovnako dobré ako vlci. Ak tu hliadkujú, nesmú nás počuť."

Všetci zmĺkli a napätie vo vzduchu ešte viac vzrástlo. Každý z nás myslel na to, čo má prísť. Samozrejme, že ak všetko pôjde podľa plánu, k boju nedôjde. Nikto z nás tomu však neveril. Vedeli sme, že sa tomu nevyhneme. A tak sme mohli myslieť len na to, ako toto celé skončí a koho z nás vidíme poslednýkrát živého.

O chvíľu sme dorazili na kraj lesa. Pred nami sa rozprestierala lúka, uprostred ktorej stála toľko obávaná pevnosť upírov. Múry boli dva metre vysoké a aj z tejto diaľky som dokázala vidieť upírov prechádzajúcich sa po ich vrchu.

Nicolette tu nebola.

Ostalo mi len dúfať, že iba mešká a nerozhodla sa zradiť nás. Vlci mlčky stáli ďalej od nás a vytrvalo sledovali hrad pred nami. Skrotení začali byť nervózni. Premočené oblečenie sa nám nepríjemne lepilo na telo a narážali do nás prudké nápory vetra.

„Si si istá, že sme na správnom mieste?" Pozrela na mňa zamračene Amanda, ktorá si netrpezlivo poklepkávala nohou.

„Áno, som si istá," odsekla som. Bola som dosť nervózna aj bez toho, aby ma ostatní spochybňovali.

S úľavou som si vydýchla, keď som uvidela, ako sa k nám blíži nízka postava. Išla po kraji lesa, kde ju stále skrývali stromy.

„To si snáď robíš srandu," povedala Amanda, keď spoznala, kto k nám prichádzala. Amanda má dôležitých rodičov, asi je samozrejmé, že pozná upíriu princeznú. „Nemyslíš to vážne, že nie, May?"

„Kde ste toľko boli? Už som si myslela, že ste sa stratili!" povedala Nicolette a hoci sa na mňa krátko usmiala, ostatných si premeriavala nepriateľským pohľadom. Výčitky, ktoré sa ma zrazu zmocnili, som zatlačila do úzadia a sústredila sa na to dôležité.

Nič sa jej predsa nestane. Upíri nezistia, že nám pomáhala.

„Rád vás znova vidím, princezná," pozdravil ju Farrell a úctivo pred ňou sklonil hlavu v takmer nenápadnej poklone.

Prižmúrila oči a prebodla ho pohľadom. „Rada by som povedala to isté, ale pri našom poslednom stretnutí ste prebehli na stranu vlkov a všetci sme kvôli vám takmer zomreli. Ocenila by som, keby ste tento raz nemenili názor na to, komu chcete pomôcť."

Zahanbene sklonil hlavu. „Ospravedlňujem sa. Nevravím, že to ľutujem, len ma mrzí, čo všetko vám to spôsobilo."

Prevrátila očami, no zbadala som, ako sa viac uvoľnila.

„Upíria princezná? To ona nám pomáha?" Neveriaco nadvihla obočie Carin, keď konečne pochopila, kto stojí pred ňou. „To nemyslíš vážne!"

„Tiež tu toho veľa riskujem, tak by bolo dobré, keby si prejavila trocha vďačnosti." Pohľadom prešla po našej skupinke. „Je vás veľa. Bude ťažké zostať nenápadní, tak si dávajte pozor. Stráže prechádzajú po tejto hradbe každých desať minút a musíme byť rýchly, aby nás nezbadali. Ak za ten čas nestihneme prejsť k múrom, zabijú nás. Keď vám poviem, rozbehnite sa a nezastavujte, pokiaľ tam neprídete, jasné?"

Žiadne námietky nenasledovali. Prikrčili sme sa a pomalým krokom sme nasledovali princeznú, ktorá nás viedla. Vysoká tráva nám zatiaľ poskytovala dostatočné krytie, no ak prídeme príliš blízko, odhalia nás. Chrbty nám bičovali studené kvapky dažďa a zhoršovali viditeľnosť.

„Teraz!" sykla.

Váhali sme len pár sekúnd, kým sme sa rozbehli.

Inštinkt mi kázal, aby som bežala najrýchlejšie ako dokážem, no potlačila som ho a namiesto toho sa zaradila na koniec našej skupiny. Očami som stále sledovala vrch hradieb, ktoré vďakabohu ostávali prázdne a takmer sa niekoľkokrát potkla o vlastné nohy.

Keď už som bola len niekoľko centimetrov od cieľa, od úľavy som vydýchla a načiahla ruky, aby som sa dotkla chladného mokrého kameňa. Stihli sme to. Za pár sekúnd sme počuli nad sebou hlasy hliadkujúcich upírov.

„Nechápem, prečo od nás princ chce, aby sme zvýšili počet hliadok. Výmena vojakov je tu bežná a vieme, ako to zvládnuť," šomral jeden z nich. Zatajila som dych a dúfala, že sa nepozrú dole. „Takto tu teraz musím stráviť celú noc a Maggie bude zase naštvaná."

„Vieš, aký je," odpovedal druhý s povzdychom. „Stále si myslí, že príde."

Videla som, ako sa Nicolette zamračila a kývla hlavou, aby sme ju nasledovali. Zakrádali sme sa popri vysokom múre, až pokiaľ sme neprišli na kraj lúky, za ktorým už bol len strmý zráz a na jeho konci hustý les.

Upíria princezná si potom spoza opaska vytiahla dýku a špičkou si pichla do prsta, kde sa objavila kvapka krvi. Prstom prešla po kameni a pred nami sa zrazu z ničoho nič zjavil priechod.

„Krvná mágia," zamrmlala si Lisa a podľa výrazu jej tvár mi bolo hneď jasné, že sa jej to príliš nepáči.

Nikto však nemohol nič namietať, a tak nám ostalo iba nasledovať ju. Chodba bola úzka a tmavá, preto sme museli ísť v rade za sebou. Znova som išla posledná, keď som zbadala, ako sa vpredu rozsvietilo slabé svetlo.

„To nemyslíš vážne, že si si tu zobrala mobil!" Vyprskol Elliot.

„No a čo," odsekla Erin. „Keby som ho nemala, tak tu ideme potme. Mal by si mi teda poďakovať a nie uťahovať si zo mňa, dobre?"

Počula som Nicolettin smiech. „Nemyslela som na to, že budete potrebovať svetlo. Ja vidím aj v úplnej tme."

V takejto situácii nebol nikto príliš zhovorčivý a kráčali sme v tichosti, až pokiaľ sme neprišli na koniec, kde bolo svetlo takmer oslepujúce po toľkom čase strávenom v tme. Okrem niekoľkých dverí chodba za tajným vchodom bola prázdna. Steny aj podlaha boli z kameňa, čo ešte viac umocňovalo nepríjemnú atmosféru.

„Teraz by tu nikto nemal byť, no ak aj náhodou niekoho stretneme, v žiadnom prípade neútočte," prikázala nám s neoblomným pohľadom.

Amanda posmešne nadvihla obočie, z čoho mi bolo hneď jasné, že ona váhať nebude a bez problémov zabije kohokoľvek, kto nám skríži cestu.

Pokračovali sme po točitých schodoch stále nižšie. Keď sme došli pred veľké dvojkrídlové dvere, zastala. „Doteraz sme išli bočnými chodbami, tak sme nikoho nestretli, no za týmito dverami je väzenie. Tam ste na to sami a už vám nemôžem pomôcť." Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala. „Počkám vás pri tajnej chodbe, dobre? Máte na to presne dve hodiny, inak si budete musieť nájsť svoju cestu."

„Ďakujem. Za všetko."

„Ešte mi neďakuj. Nevieš, čo vás tam čaká," povedala a zmizla v jednej z chodieb.

Za dverami nás čakala veľká okrúhla miestnosť. Na každú stranu viedla jedna dlhá chodba, rovnako na tom bolo aj druhé poschodie, po jeho obvode sa tiahol balkón, z ktorého sa dalo pozerať na stred miestnosti. Svetlo nám poskytoval luxusne vyzerajúci luster, no v kamennom väzení vyzeral neprirodzene.

Nikto tu nebol.

Podľa rečí, ktoré kolovali o tomto mieste, by človek čakal, že tu budú stovky upírov. V celom väzení vládlo hrobové ticho, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Inštinkt mi napovedal, že tu niečo nie je v poriadku, no boli sme už príliš ďaleko, aby sme sa vrátili naspäť.

„No, zdá sa, že tu sa musíme rozdeliť," zahlásil Mason, prezerajúc si celú obrovskú miestnosť. „Ak je Axel na najnižšom poschodí, musíte ísť ďalej. My sa tu s Emily zatiaľ porozhliadneme a pokúsime sa nájsť môjho brata," povedal a vybrali si chodbu najbližšie pri nás.

„Stretneme sa tu, dobre? Počkáme na vás!" zakričal za nimi Elliot, no už sa ani jeden z nich neotočil.

„Čo teraz?" opýtala sa Amanda.

„Na najnižšie poschodie sa ide tade," povedal Farrell a ukázal na chodbu oproti nám. „Ale niečo tu je zle. Keď som tu bol naposledy, všade hliadkovali upíri. Nie je možné, aby to tu bolo nestrážené."

Carin pokrčila plecami. „Nezáleží na tom, čo sa deje. Teraz sa už nemôžme vrátiť."

Farrell si povzdychol a rukou si unavene pošúchal oči. Potom rezignovane pokrútil hlavou. „Dobre, poďte za mnou."

Chodba bola osvetlená obyčajnými žiarovkami, ktoré tam vyzerali nemiestne a na kamenných stenách vytvárali desivé tiene. Farrell kráčal na čele a my sme ho v tichosti nasledovali, no čoskoro ma Lisa chytila za plece a počkala, kým sa ostatní vzdialia.

„Vravela som ti to. Je to pasca." Hlas mala pevný, no oči rozšírené od strachu. „Nikto to tu nestráži, pretože chceli, aby sme sem prišli. Čakali nás. Nedostaneme sa von."

Zamračila som sa. „Na niečo predsa prídeme. Stačí, keď sa dostaneme len ku Nicolette a ona nás potom vyvedie von. Ak nie, sme dosť silní, aby sme ich porazili, pokiaľ nebudeme na otvorenom priestore."

„Ty to stále nechápeš." Zasmiala a pokrútila hlavou. „Myslíš len na to, ako ho zachrániť a čo sa stane potom ťa nezaujíma."

„Zaujíma, ale.."

„Žiadne ale tu nie je!" prerušila ma prudko. „Ak sa nedostaneme von, aký má potom celé toto šialenstvo zmysel? Hovorila som ti predsa, že ťa potrebujú na rituál, si najjednoduchšia možnosť a práve si k nim ešte aj dobrovoľne prišla! Pravdepodobne nás teraz už čakajú v tej veľkej okrúhlej miestnosti, aby ťa mohli chytiť a nás všetkých ostatných zabijú!"

„Tak budeme bojovať! Alebo čo chceš odo mňa počuť? Že nemám ani poňatia, čo budeme potom robiť?" Striasla som jej ruku a otočila sa jej chrbtom. „Nemá zmysel sa tým teraz zaoberať. Ak sa to stane, vyriešime to potom."

„Takýmto spôsobom nás všetkých len zabiješ," povedala chladne.

Tvárila som sa, že som ju nepočula a rýchlym krokom dohnala ostatných. Došli už ku schodom, po ktorých sme začali schádzať dole. Počula som, ako za mnou celý čas Lisa nahnevane kráča, no nemohla som s tým nič robiť. Ak sa budeme stále zaoberať tým, čo sa môže stať, nič sa tým nevyrieši.

Točité schody sa zdali byť nekonečné, hoci sme po nich išli len krátko. Vždy, keď som sa pozrela dole, zatočila sa mi hlava a radšej som sa natlačila bližšie na stenu. Ruky sa mi triasli od nedočkavosti, zaťala som ich do pästí, aby si to nikto nevšimol.

Už tam skoro budeme.

Po toľkom čase bude všetko zase v poriadku. Budem znova s Axelom. Už žiadne nočný mory a prebdené noci, aj všetko to napätie a strach bude preč. Bude ako pred tým v Akadémii, skôr než sa všetko pokazilo.

Na konci schodov bolo ďalšie bludisko chodieb. Keby sme nemali Farrella, trvalo by to celú večnosť, kým by sme tu došli. Možno na to sa upíri spoliehali, že sa tu stratíme, a potom nás poľahky chytia.

Farrell sa potom otočil a ospravedlňujúco na mňa pozrel. „Tu vždy boli najdôležitejší väzni, no naozaj neviem, kde by Axel mohol byť."

Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Skôr, ako sa ma stihlo zmocniť zúfalstvo, začula som slabý buchot srdca a tiché cinkanie.

„To nič. Počujem ich," povedala som.

„Ako?" Zmätene na mňa pozrel. „Dokonca ani ja nič..."

Už som ho však nepočúvala. Predrala som sa pomedzi nich dopredu a kráčala tam, odkiaľ tie zvuky vychádzali. Z hlavnej chodby som odbočila doľava a hoci vedľajšie chodby vyzerali všetky rovnako, nestrácala som čas tým, aby som si zapamätala, kadiaľ som išla.

Ostatní ma nasledovali.

Tlkot srdca a cinkanie sa približovalo. Rýchlo som zabočila a za rohom bol... upír. Sedel na zemi pred tmavými dverami a hádzal si zväzok kľúčov.

Keď nás zbadal, široko sa usmial. „Tak tu ste, už som vás čakal." 

Asi ste už čakali Axela v tejto časti, no nakoniec som to trocha zmenila, tak mi snáď odpustíte :D Tak, čo? Páčila sa vám kapitola? Myslíte si, že sa im podarí ho zachrániť a dostať sa preč? Kto podľa vás zomrie? A čo tam robí ten upír na konci?