Z bezvedomia ma prebudilo prudké svetlo, ktoré mi svietilo do očí.

V hlave som cítila pulzujúcu bolesť. Celé telo ma bolelo. Akoby ma prešiel parný valec, potom zhodili z mrakodrapu a nakoniec hodili do divokej rieky.

So zastonaním som otvorila oči a zistila, že sa nachádzam v aute a svetlo, ktoré ma zobudilo je zapadajúce slnko.

Chcela som sa posadiť, no na bruchu som ucítila ostrú bolesť.

„Hej, opatrne," prehovoril povedomý hlas a až vtedy som si všimla, kto vedľa mňa sedí. Lisa, čarodejnica, ktorá ma pravdepodobne zachránila. Na prednom sedadle sedela Carin so slúchadlami v ušiach a šoféroval uvoľnený Farrell.

„Som rád, že si nakoniec v poriadku," prehovoril. „Nabudúce by si sa však podobným pokusom mohla vyhnúť, dobre?"

„Čo sa vlastne stalo? Nejako si moc toho nepamätám," unavene som si pretrela oči.

„Po tom, čo som odmietla zrušiť tvoju kliatbu si sa jednoducho bodla, aby si ma k tomu prinútila. Dostala si záchvat, lebo tvoje telo bojovalo s tým kúzlom a ja som ťa zachránila, aby si neumrela. Nemáš za čo, mimochodom," zašomrala Lisa. Vyzerá to tak, že mi ešte neodpustila.

„Ale fungovalo to, nie? Myslím tým... som predsa nažive."

„Dalo by sa to tak povedať," odpovedala s povzdychom. „Ktovie však na ako dlho, ale gratulujem. Oficiálne si sa stala krížencom. Máš svoju plnú silu a môžeš sa pustiť do vraždenia upírov. Moc by som sa však z toho netešila, pri tom všetkom, čo máš v krvi je dosť možné, že zomrieš alebo sa zblázniš natoľko, že ťa budú musieť zabiť vlci."

„Cítim sa dobre," pokrčila som plecami a uškrnula sa.

Bolesť pomaly ustupovala a ja som si začínala všímať, že je niečo inak. Všetko okolo seba som vnímala ostrejšie. Mohla som vidieť aj tie najmenšie čiastočky prachu alebo vysoké hory v diaľke, za ktorými zapadalo slnko. Vnímala som silu v každom kúsku svojho tela, akoby som mohla zastaviť aj idúce auto bez jediného škrabanca. Cítila som sa nepremožiteľne.

„Zatiaľ," povzdychla si. „Vyhrň si tričko, potrebujem ti dať dole obväz a pozrieť sa na ranu."

Urobila som, čo povedala. Keď som zbadala, ako cez biely obväz presvitá krv, odvrátila som zrak.

„Vyzerá to už lepšie, určite ti však ostane jazva. Si neuveriteľne hlúpa, vieš o tom?" zamrmlala, keď prezerala hojacu sa ranu. „Na druhú stranu, rozhodne to chcelo odvahu."

„Urobila som to, čo som musela. Takto máme šancu zachrániť ho. Už som dosť silná, aby som všetkých obránila a nikto nemusí zomrieť."

„A kto ochráni teba?"

„Ja nepotrebujem ochrániť."

Obväz zaviazala a posadila sa na svoje miesto. „Hotovo. Pár hodín by si sa nemala príliš hýbať, kým sa to úplne nezahojí. Teraz sa síce hojíš rýchlo, no podarilo sa ti zasiahnuť pár dôležitých orgánov a ja nie som zrovna niekto, kto dokáže poskytnúť odbornú pomoc pri bodnutí."

Stiahla som si tričko a otočila sa k oknu. Rozprestierala sa tam neznáma krajina. Len polia s vysokou trávou a horami v pozadí.

„Kde vlastne sme? Prečo sme v aute?" opýtala som sa zmätene, keď mi došlo, že sa rozhodne nevraciame do Amandinho bytu. „A kde sú ostatní?"

„Neboj sa, všetci sú v poriadku," ubezpečil ma Farrell. „Budú niekde za nami. Sme v Rusku, ale asi by som mal vysvetliť všetko do začiatku. Zatiaľ čo my sme boli s Lisou, Erin a Amanda sa snažili získať viac informácii, no nešlo všetko podľa plánu. Zaplietli sa s vlkolakmi, krížencami vlkov a ľudí. Samozrejme ich museli vyprovokovať, čo vyústilo do bitky. Boli by prehrali, keby sa tam neukázal pár vlkov, ktorí im pomohli. Ukázalo sa, že tiež hľadajú niekoho, koho uniesol Darien. Vedia, kde je a tam máme práve teraz zamierené. Ray, Amanda a Derek už budú za chvíľu na mieste. Skúsia nám vybaviť nejaké miesto, kde budeme môcť ostať, kým všetko premyslíme. Mali by byť v poriadku, aj keď to mesto je plné upírov. Bude zložité sa tam ukryť, nemyslím si však, že by sme mali moment prekvapenia. Určite nás čakajú."

  Zívla som si a oprela si hlavu o studené okno.

„Spi, May. Čaká nás ešte dlhá cesta."

-*-

Vystúpila som z auta a ponaťahovala sa. Po dlhej ceste autom som bola celá stuhnutá. Vzduch vonka bol čerstvý, dlhé vlasy mi rozfúkaval prudký studený vietor. Slnko už zapadlo a na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy.

Pohľadom som sledovala autá, ktoré rýchlo prechádzali okolo nás. Až po niekoľkých minútach k nám odbočilo tmavé luxusné auto, z ktorého ako prvý vyskočil Elliot a hneď za ním aj Erin.

„Och, May, čau!" zakričal na mňa Elliot. „Je pravda, že si sa bodla, aby si donútila Lisu zrušiť nejakú kliatbu?"

„Áno?" povedala som s neistým úsmevom.

„Si šialená, vieš o tom? Ale som rád, že si nažive!" Zovrel ma v medveďom objatí a zatočil sa so mnou. Musela som priznať, že mi toto chýbalo. Bola som rada, že už tá hádka a divná tichá atmosféra je za nami.

„A čo vy? Počula som, že ste sa pobili s nejakými polovičnými vlkmi?" spýtala som sa s úškrnom.

„Och, škoda, že si tam nebola! Nakopali sme im zadky!"

„Áno, presne preto sme museli utiecť," prevrátila očami Erin. Mala som pocit, že je medzi nimi niečo iné. Prečo išli vlastne spolu v jednom aute? Moju pozornosť však potom upútala smejúca sa dvojica, ktorá práve vystúpila z auta.

„To je Emily a Mason. Sú fakt úžasní! Pomohli nám včera v tom bare," vysvetlil Elliot nadšene. „Sú to vlci o pár rokov starší od nás. Utiekli z Akadémie a odvtedy sa túlali po Amerike. Nechápem, ako to, že som o nich nikdy nepočul!"

„K pointe," pripomenula mu Erin.

„Och, jasné! Začuli Amandu, keď sa pýtala na upírov a chcú nám pomôcť. Pred nedávnom vraj uniesli Masonoveho brata a chcú ho zachrániť. Vedia len toľko, že je s Darienom, takže máme spoločný cieľ cesty, a tak sa rozhodli k nám pripojiť."

„A zistili ste, kde sú?" naliehala som.

Elliotovi sa v očiach zjavil strach, ktorý ma zneistil. Nervózne si zahryzol do pery a povedal: „Niekoľko minút odtiaľto. Na východe Ruska."

„V najchránenejšej pevnosti upírov," doložila Erin.