Nemohol uveriť tomu, že je skutočná.

Toľkokrát mal rovnaký sen, ktorý sa žmurknutím zmenil na nočnú moru, kde ju mal na dosah ruky a znova ju stratil. Čakal kedy mu zmizne pred očami, kedy ju uvidí krvácať a znova ostane sám.

Nemohla byť predsa skutočná. Sám držal jej umierajúce telo v náruči.

Ale bola tu.

Videl, ako pred ním stojí. Počul, ako jej v hrudi prudko tlčie srdce. Cítil jej hrejivé teplo vo svojom náručí.

Silno si ju tislo k sebe, no ona nenamietala. Rovnako ho potrebovala cítiť a uistiť sa, že je to skutočné ako on.

Mali spolu tak málo času a jej strata zanechala na ňom hlboké jazvy. Príliš dlho ich spoločných okamihov strávili potláčaním citov a keď boli konečne šťastní, osud ich rozdelil. Jej prítomnosť ho miatla, no zároveň sa po všetkých tých rokoch mohol konečne slobodne nadýchnuť. Jeho Katia bola živá a v bezpečí jeho náručia.

Stáli tam dlho, minúty plynuli, no ani jeden z nich nevnímal, čo sa deje navôkol. Nevšimli si, ako Axelova skrotená odišla s kamenným výrazom, no so zlomeným srdcom. Nevšimli si ani ako ich kráľovná nechala osamote so spokojným úsmevom.

„Si naozaj tu," zamrmlal potichu. Slová boli tlmené jej vlasmi, no rozumela.

„A už ťa viac neopustím," uistila ho, tisnúc sa k nemu bližšie.

Nadvihli sa mu kútiky úst a s nevôľou ju pustil. Neustále sa jej potreboval dotýkať, ako uistenie, že už viac nezmizne. Nemal v pláne ju pustiť ani najbližších niekoľko dní... a možno aj rokov.

Zobral ju za ruku a odviedol ju do svojej izby. V tú noc sa medzi nimi nič nestalo, no odmietal ju čo i len pustiť z očí.

Ráno sa prvá prebudila Katia.

Sledovala, ako Axel pokojne spí, po dlhšom čase bez nočných môr, ktoré by ho strašili. Pohladila ho po tvári a myslela iba na to, ako sa na tento okamih tešila celé tie roky.

Zatiaľ čo sa snažila pretrpieť všetky tie veci a dostať sa domov, mučili ju pochybnosti. Možno už viac Axela ani nemiluje a všetko to podstúpila zbytočne. Možno Axel už nemiloval ju a ona stratí zmysel života.

Keď ju však držal v objatí a šepkal jej meno, cítila, ako sa z nej zdvihlo ťažké bremeno. Nič sa za tie roky nezmenilo. Stále bol jej Axel a ona jeho Katia, nech to znelo akokoľvek melodramaticky.

Vždy vedela, že už viac nebude milovať nikoho iného ako jeho. Pred tým ju noc čo noc trápili myšlienky, že s ním nikdy nestrávi zvyšok života, no osud sa o to postaral. A svojím spôsobom mala pocit, že to takto to vždy muselo byť.

Obaja si potrebovali prejsť mučením a pocitom straty, aby sa znovu stretli tu a mohli byť pre seba tým, čo potrebujú.

Axel sa pomaly prebral a venoval jej ospalú pusu na čelo.

Povzdychol si. „Musím už ísť."

Katia nespokojne zamrnčala a natiahla sa na posteli. „Naozaj je to nutné? Nevideli sme sa predsa tri roky a ty už chceš hneď utiecť."

„Mohla by si ísť so mnou," navrhol s úškrnom a následne zmizol v kúpeľni.

Odfrkla si. „Nie, ďakujem. Pôjdem za Carin, tá určite ocení moju spoločnosť viacej ako tí starí vlci na porade."

„Chýbala si jej," povedal Axel, keď po chvíli vyšiel z kúpeľne pripravený na ďalší z tých únavných dní. Našťastie pre neho, otec netrval na tom, že musí chodiť formálne oblečený ako ostatní.

„Aj ona mne, aj ty a toto všetko." Usmiala sa na neho a keď podišiel k nej, preplietla si s ním prsty.

„Môžeš tu ostať dokedy budeš chcieť. Potom... veď vlastne vieš ako to tu funguje." Pobozkal ju na vrch hlavy. „Uvidíme sa večer. Snaž sa dovtedy vyhnúť problémom."

S povzdychom sa zvalila znova do perín, keď sa za ním zabuchli dvere.

Bolo to, akoby sa ocitla vo sne, z ktorého sa nechcela prebudiť. Všetko to bolo také skutočné, no zároveň mala pocit, že ak len nachvíľu odvráti pohľad, všetko zmizne.

Nechcela o tom Axelovi povedať, čo všetko sa stalo za tie roky. Vlastne nikomu to nechcela povedať. Stačilo im vedieť to, že je živá a dokonca je z nej vlk, jedna z nich. Nepotrebovali sa dozvedieť o tom, ako sa to stalo ani čím všetkým si kvôli tomu prešla.

To utrpenie za to stálo.

Znova boli spolu, no teraz nemusela viac potláčať svoje city so strachom, že mu to ublíži. Mohla sa ho dotknúť, pobozkať ho kedykoľvek chcela a nikto sa jej za to nebude vyhrážať smrťou. Všetko môže byť ako pred tým a oveľa lepšie.

Krátko potom sa donútila vyhrabať z postele. Carin na zámku nebývala, preto jej jediná šanca bola zastihnúť ju počas tréningu.

Keď pomaly prechádzala chodbami, s potešením si uvedomila, že sa nič nezmenilo a poľahky trafila tam, kde jej Axel povedal. Hoci jej skrotení aj vlci venovali začudované alebo zmätené pohľady, nikoho nenapadlo, že by Axelova skrotená mohla vstať z mŕtvych a vrátiť sa ako vlk.

Tréningová miestnosť bola zatiaľ prázdna, no nevadilo jej to. Obzerala si staré zbrane, s ktorými kedysi vedela narábať ako nikto iný. Prstom prechádzala po známych čepeliach a prepadla ju chvíľková ľútosť, že už ich nebude potrebovať.

„Kto nechal zase otvorené-" otázka zostala nedopovedaná a keď sa Katia otočila, uvidela vo dverách stať šokovaného skroteného, s ktorým kedysi chodila.

„Ahoj, Derek." Zasmiala sa.

„Čo sa... ty-ty si... čo sa to, sakra, deje?" habkal a obozretne vošiel dnu.

Pokojne sa oprela o stenu a s úškrnom sledovala, ako sa to snaží spracovať. Nikdy nebola ten emocionálny typ človeka. Stretnutie s Axelom bola výnimka, no za to on vždy vedel ako v nej prebudiť emócie, ktoré sa snažila potláčať.

„Nie, nezdá sa ti to. Áno, som živá. A áno, som vlk. To by tak mohlo zhrnúť asi všetky tvoje otázky," povedala samoľúbo.

„To nie je predsa možné..." Neveriaco pokrútil hlavou. „Ty si vlk?"

Hoci skrotení nemali taký dobrý čuch ako vlci či upíri, vždy však intuitívne dokázali vycítiť, kto sa pred nimi nachádza. Táto intuícia neklamala, čo zanechalo Dereka ešte viac zmäteného.

„Áno, ale to je dlhý príbeh, ktorý by som si asi mala nechať na neskôr. Kráľovnej sa mi podarilo zachrániť ma a... a jednoducho sa môžeme tváriť, že je všetko tak ako pred tým? Ten tvoj výraz ma desí."

„Prepáč, ja len..." povedal rýchlo. „Nemôžem tomu uveriť. Carin... sakra, tá bude riadne prekvapená."

„Keď sme už pri nej? Ako je to medzi vami?" Uškrnula sa veľavravne.

„Ja a Carin? Ako by to malo byť? Stále všetko po starom," povedal nervózne, no hľadel všade len nie na Katiu. Aj tak ju však neoklamal.

„Chceš mi povedať, že ste len tak premárnili tri roky? Oboch vás veľmi dobre poznám a ak chceš klamať, budeš sa musieť viacej snažiť."

Stisol pery. „Nie je to tak, že by ona ku mne niečo cítila."

Katia potlačila smiech. Pamätala si na jeden rozhovor zo začiatkov ich priateľstva, kedy jej hovorila o skrotenom, ktorý zachytil jej pozornosť. Vtedy sa prvýkrát stretla s tým, že ju niekto nemal rád a niekedy medzi tým, ako sa snažila zmeniť jeho názor sa do neho zamilovala.

Teraz to už vedela. Mala predsa taký dlhý čas na premýšľanie, chápala mnoho vecí, ktoré boli kedysi očividné, no ona ich prehliadala. Napriek citom svojej kamarátky, si začala so skroteným, na ktorej jej záležalo a to len zo sebeckej potreby. Chcela to napraviť.

„Obaja veľmi dobre poznáme Carin. Vieš aká je. Hra sa na drsnú aby jej nikto nemohol ublížiť a pokiaľ sa dobre nepozeráš tak ti unikne to, ako sa naozaj cíti," povedala nakoniec. Nemohla ich predsa nútiť. Iba ukázať im, že obaja cítia to isté.

Zvádzali medzi sebou boj, kto ako prvý preukáže zraniteľnosť a povie, čo naozaj cítia. Obaja však boli takí tvrdohlaví, že potrebovali od niekoho jemné postrčenie.

„Ale to nemôžeš vedieť-"

„Ale môžem," skočila mu do reči. „Alebo mi snáď chceš hovoriť, že nepoznám svoju najlepšiu kamarátku? A my dvaja sme chodili spolu koľko? Necelé dva roky? To je tiež dosť dlhý čas na to, aby som vedela, že si do nej zamilovaný."

Zasmial sa. „Nemôžem uveriť že sme spolu niekedy chodili. A teraz, o niekoľko rokov neskôr, ma presviedčaš, aby som sa dal dokopy s Carin."

"Ani mi nehovor," súhlasila. „Celé mi to príde také divne, čo sme si vlastne mysleli? Museli sme byť slepí, keď sme si to neuvedomili."

Derekovi sa nadvihli kútiky úst. „Dúfam, že ti to s Axelom vyjde. Kvôli nemu si sa stala vlkom, však? Možno ma teraz on prestane neznášať. Už by som znova nezniesol tie jeho žiarlivé pohľady"

„Ty si to vedel?" Prekvapene na neho pozrela.

So smiechom prikývol. „Ver mi, keď ťa chce niekto zavraždiť pohľadom, tak to poznáš. A ty si tiež po ňom hádzala v jedálni dlhé zamyslené pohľady, preto mi hneď došlo, že my dvaja nie sme to pravé."

Skôr než sa stihla nadýchnuť a odporovať, pokračoval: „Nemusíš sa obhajovať, ja to chápem. Ale mala by si si dať pozor na May, jeho skrotenú, tiež na neho pozerá zamilovanými pohľadmi, až na to že ona to nevie tak dobre skrývať, ako si to robila ty."

Odvrátila pohľad. „Nemôžem ju obviňovať a ani Axela. Myslel si že som mŕtva a ak je to niekoho chyba tak potom moja."

Derek jej stisol plece. „Ak ťa to upokojí, pochybujem, že to on cíti rovnako. Nikdy na teba nedokázal zabudnúť, ale to je asi niečo o čom by ste sa mali porozprávať sami."

Viac nestihla povedať, lebo dnu vošla Carin.

Katii sa znova natlačili do očí slzy, keď ju uvidela. Stále mala rovnaké vlasy siahajúce po bradu, výrazne namaľované oči... stále to bola ona. Katii sa uľavilo, keď videla, že nič sa nezmenilo. Takto mala pocit, že môžu pokračovať tam, kde prestali.

Stála na mieste a čakala, kým si ju jej najlepšia kamarátka všimne.

Zahryzla si do pery, aby zadržala úsmev, keď sa v Carininých očiach sledujúcich Dereka zjavila žiarlivosť.

„Prečo si tu sakra privádzaš neznáme dievčatá? Toto je miestnosť, kde máme trénovať!" frflala bez toho, aby Katii venovala čo i len najmenší pohľad.

„Nevideli sme sa tri roky, ale že by som bola neznáma? Uráža ma, že si na mňa tak ľahko zabudla," povedala hravo a sledovala, ako jej pohľad preskočil z Dereka na ňu.

„Nechám vás tu," povedal Derek a s pokrútením hlavou odišiel preč. Nechcel rušiť ich opätovné stretnutie.

Jeho odchod ostal nepovšimnutý, Carin sledovala len dievča so svetlými vlasmi pred sebou. S rovnakými svetlými vlasmi, ako mala najdôležitejšia osoba v jej živote, ktorá dávno zomrela. Ale ako potom mohla stáť pred ňou?

„To je v poriadku, som tu," prehovorila ticho Katia, keď uvidela ako sa Carin po lícach kotúľali slzy. Pritiahla si ju do objatia.

Carin nereagovala.

„Nemôžeš tu byť," povedala odmietavo.

Zasmiala sa a odtiahla sa. „Som tu, nevidíš? Keď som Axela presvedčila, aby odišiel, našla ma tam kráľovná. Zistila, že to bola pasca a chcela pomôcť. Myslela som, že už je pre mňa neskoro. Cítila som, ako mi ostáva ledva niekoľko sekúnd, no bola tam čarodejnica. Ledva ma udržiavala nažive nasledujúce mesiace, kedy som nevládala ani otvoriť oči. A potom prišla s riešením, stanem sa vlkom."

„A vidíš? Kvôli tomuto viem, že je to totálna blbosť." Pokrútila sklamane hlavou. „Nemôžeš sa stať vlkom."

„To síce nie," pripustila. „Stále je to posvätný dar od bohyne, no môže ti ho niekto darovať. Už dávnejšie som mala rozhovor s kráľovnou o Axelovi a ona sa rozhodla, že obetuje svojho vlka, aby bol Axel šťastný."

Zasmiala sa neveriaco. „Chceš mi tvrdiť, že kráľovná pomohla skrotenej? Len tak sa vzdala svojho vlka?"

„Áno?" súhlasila, no znelo to skôr ako otázka. Nebola si istá, ako ma presvedčiť svoju kamarátku, aby jej uverila.

Pozorne si ju Carin prezrela a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Si to naozaj ty. Nemôžem tomu uveriť."

„To by si rýchlo mala, pretože mi niekto musí povedať, čo všetko som premeškala za tie roky. A kto je lepší ako moja bývala najlepšia kamarátka?" Uškrnula sa na ňu, aby zahnala jej slzy. Už stačilo emotívnych stretnutí, teraz chcela mať pocit, že sa nič nezmenilo.

„Bývala?" Nadvihla obočie s prižmúrenými očami.

Nevinne mykla plecom. „Ja neviem, možno si si našla niekoho šialenejšieho ako som ja a už ma nepotrebuješ." Pozrela na ňu so predstieraným smutnými pohľadom.

„Prosím ťa!" Odfrkla. „Akoby niečo také bolo možné! Vždy budeš moja tá najšialenejšia v mojom živote." Carin ju objala okolo pása a spoločne vyšli von.

Katii z hrdla vyšiel nadšený smiech, keď počúvala Carin.

Znova bola s najdôležitejšími ľuďmi v jej živote. Tak dlho sa bála, že na ňu zabudli a nahradili niekým iným. Jej obavy sa však nenaplnili. Jej miesto bolo opustené a čakalo len na jej návrat.

Bola živá a všetko bolo tak, ako vždy malo byť. Hoci len na krátky čas, kým ich svet nezachvátila vojna.