Stáli sme v úkryte stromov, v bezpečí pred plameňmi aj zúriacou snehovou búrkou. Náš plán sa zdal byť úspešný. Sama som tomu neverila, mali sme predsa toľko málo času na premyslenie a ani som nevedela spočítať, koľko vecí sa mohlo pokaziť.

Opierala som sa chrbtom o strom, stále snažiac sa lapiť dych. Búšenie v hlave pomaly prestávalo, no myšlienky som si stále nedokázala utriediť.

Walter bol tu.

Odtrhla som pohľad od šľahajúcich plameňov a tmavých oblakov hustého dymu a znova si ho pozorne prezrela, no bol to on. Vyzeral rovnako, ako na plese pred viac ako rokom, čo ma Axel odviedol preč.

Nedokázala som to pochopiť. Alebo skôr nechcela som to pochopiť.

Naše oči sa stretli. Hľadel na mňa rovnako prekvapene ako ja na neho. Naposledy sme sa videli za úplne iných okolností. V tom čase som mala normálny život, ani sa mi nesnívalo, že sa môžem ocitnúť uprostred nadprirodzenej vojny, ktorá môže všetko zničiť.

Povzdychol si a zamračene sa otočil na Dariena, ktorý pokojne stál oproti nám so založenými rukami na hrudi. Na rozdiel od nás dvoch, on vyzeral nedotknuto. „Napísal si, že prídeš. Žiadne slovo o tom, že sa nás tu chystáš všetkých zabiť ani o tom, že tu bude May! Načo máš, sakra, ten mobil, keď ho nepoužívaš na nič užitočné?"

„Vy..." nedopovedala som vetu.

Na chvíľu bolo ticho. Len tak som tam stála, oboch ich sledovala a snažila sa vymyslieť iný záver, ako ten očividný. Prudko dýchajúc som vnímala, ako si vymenili veľavravný pohľad, ako za nimi sa z trosiek budov valia tmavé kúdoly dymu, ktoré ma šteklili v nose, ako tam bez slova čakali kým niečo poviem, no nedávalo to zmysel.

„Vy sa poznáte?" dopovedala som nechápavo.

Mlčali.

„Nerozumiem tomu," priznala som s neveselým smiechom. „A ako je vôbec možné, že máš mobil?" S nadvihnutým obočím som pozrela na Dariena.

„Čo? Nemôžem mať mobil? Vlci sa o neho nezaujímali, tak som predsa nemal dôvod o ňom niečo hovoriť." Mykol plecom.

„Môžete mi už konečne naozaj odpovedať? Odkiaľ sa poznáte? Čo tu vôbec robíš?" Prehrabla som si rukou vlasy a pokrútila hlavou. „Nemáš tu vôbec byť! Boli sme predsa spolužiaci na strednej, nie – boli sme najlepší priatelia celé tie roky a ty si mi nikdy o tomto nepovedal!" Ukázala som na neho a Dariena.

Darien si povzdychol. „Vysvetlím ti to, dobre? Ale nie tu a teraz, nemáme na toto čas."

Nestihla som namietať. V diaľke sme zachytili zvuk dopadajúcich krokov, ktoré sa blížili našim smerom. Stíchli sme a napäto sme čakali, čo sa stane. Mohol to byť ktokoľvek, no šance boli malé, že to nebude nikto nebezpečný. Ak to bude niekto z upírov a nájde tu mňa a Dariena, budeme mať problém.

Darien mi naznačil, že sa mám pripraviť na útok. Povzdychla som si. Nechcela som nikomu ublížiť, no nemala som na výber, a tak som len mlčky prikývla.

Potichu sme sa začali zakrádať lesom, keď som začula známy hlas šomrajúci nadávky.

„Počkaj," zašepkala som a chytila Dariena za tričko, aby som ho zastavila.

„Čo robíš? Nikto nesmie zistiť, že sme tu boli," odvrkol nahnevane.

Prevrátila som očami. „Ja viem, nie som hlúpa, ale toto nie sú upíri."

Ako potvrdenie mojich slov sa medzi stromami zjavila Carin a Amanda. S úľavou som si vydýchla, keď som uvidela, že sú v poriadku. Bol to môj plán a ak by sa im niečo stalo, tak by som si to nikdy neodpustila.

„Sakra, May! Vieš ako si nás vystrašila? Ak si potrebovala viac času, mala si nám to, dopekla, povedať! Boli sme dohodnutí na pol hodine, prečo ste tam teda ostávali tak dlho? Myslela som, že sme vás zabili!" Nahnevane rozhadzovala rukami Carin.

Objala som ju okolo pliec, aby som ju uistila, že som v poriadku. „Ostatní..."

„Sú už v lietadle," dopovedala Amanda. „Nevideli sme vás vyjsť von a očakávali sme najhoršie. Keď sme prehľadávali les, natrafili sme iba na preživších upírov, mysleli sme, že ste už mŕtvi."

„Dostali sme sa von na poslednú chvíľu, mali sme šťastie," pripustila som.

„Pôjdem za ostatními a poviem im, že ste v poriadku. Oddýchnite si, no nebuďte dlho," povedala Amanda s úporným pohľadom upretým na Waltera a nakoniec odišla.

Darien sa ironicky zasmial a povzdychol si. „Toto bude zaujímavé," poznamenal, no všimla som si, že sa cítil nepríjemne...?

Carin sa zmätene zamračila. „O čom to..." vetu nedokončila. S očami doširoka otvorenými od šoku sa prvýkrát pozrela na Waltera. Ruky sa jej triasli a ustúpila o niekoľko krokov dozadu, nevedela som či od šoku alebo od strachu.

Chcela som ju upokojiť, že hoci je upír, tak jej neublíži, no potom Walter prehovoril.

„Ahoj, Carin." Na tvári sa mu zjavil úsmev, no v očiach mal smútok, ktorý mi lámal srdce. Neustále som sa ho snažila porovnávať s Walterom, ktorého som poznala ja, no nikdy som ho nevidela takto... zúfalého.

„Walter? Ja... ja tomu ne-nerozumiem. Ty-ty máš byť," zháčila sa. „Ty máš byť mŕtvy."

Zaťal ruky do pästí, otvoril ústa, no nevyšla z nich ani hláska. Nešťastne si prehrabol vlasy. „Mrzí ma to."

„Teba to mrzí?" zakričala. V živote som ju nevidela takú rozhodenú. „Zabili ťa, Walter!"

Roztrasene sa nadýchla. „On ťa zabil! Videla som to na vlastné oči!" Ukázala na Dariena, ktorý to len mlčky sledoval so zovretými perami. „Prečo, sakra, mlčíš! Vysvetli mi to! Nemôžeš tu predsa stáť ako jeden z nich!" Výška jej hlasu sa pomaly znižovala až prešla do šepkania. Po tvári jej stekali slzy.

Walter mlčal. Nechal na seba kričať bez jedinej námietky.

„Prečo? Povedz mi prečo?" vzlykala. „Vieš, čo všetko urobil? Čo urobil mne! Zabil mi najlepšiu kamarátku, ktorá bola pre mňa ako sestra! Nútil ma špehovať na vlastných priateľov, lebo inak by zabil celú moju... našu rodinu! A ty si to všetko len mlčky sledoval a stál na jeho strane!"

„Mrzí ma to," zopakoval.

„Prestaň sa ospravedlňovať a konečne mi to vysvetli! Prečo si ma opustil? Prečo si dopustil, aby mi to urobil?" Hlas mala zachrípnutý. Keď sa rukami objala okolo pása, chcela som ísť za ňou a objať ju, no vedela som, že do tohoto by som nemala zasahovať.

„Darien ma nezabil, zachránil mi život," povedal nakoniec. „Bola si ešte malá, a tak si to nepamätáš, no nebol som taký brat, akého si si ma predstavovala. Zaplietol som sa s nesprávnymi vlkmi, zamiloval sa do jednej vlčice a všetko sa to zvrtlo. Dozvedel som sa veci, ktoré som nemal a za to ma chceli zabiť. Vtedy som stretol Dariena, myslel som, že ma zabije, no naopak, ponúkol mi pomoc. V tú noc, keď si videla, ako ma zabíja, som mal v sebe upíriu krv." Vytrvalo sa vyhýbal jej pohľadu. „Bol som zbabelec, no toto bol jediný spôsob, ako sa z toho dostať tak, aby som nikoho neohrozil. Po tom útoku som bol len nešťastnou obeťou, nie zradcom, ktorého by zo mňa nakoniec urobili."

„Mohol si sa vrátiť! Povedať nám, že si v bezpečí!"

„Nemohol som!" zakričal. „Nemohol som, chápeš? Na čo by to bolo vôbec dobré? Medzi vlkmi už viac pre mňa nebolo miesto. Pre vaše bezpečie bolo lepšie, keď ste si mysleli, že som mŕtvy."

„A zatiaľ, čo my sme za tebou smútili, ty si celý ten čas pomáhal upírom, aby ste nás zničili. To si chcel? Nechať nás nažive, aby nás upíri- nie, aby ste nás vy potom mohli zabiť?"

„Prosím, Car, nechápeš to. Nerobil som to preto, aby som vám ublížil-"

„Nechaj si svoje hlúpe ospravedlnenia pre seba, dobre?" prerušila ho prudko. „Pravdou je, že si sa radšej pridal na stranu nepriateľa, ako ostal so svojou rodinou. Nechal si ma, aby ma Darien vydieral, zatiaľ čo ty si plánoval, ako nás nadobro zničiť. Ale to je to, čo teraz si, že? Zbabelec a netvor! Bolo by lepšie, keby si ostal mŕtvy!"

„Carin..."

„Nie. Už viac nie si môj brat, rozumieš? Ten zomrel v tú noc, keď nás napadli upíri! Môj brat bol dobrý a nikdy by nespravil nič takéto! Ak ťa ešte raz uvidím, nebudem váhať, aby som ťa zabila, koniec koncov, si len jeden z nich," zavrčala na neho.

S nečitateľnou maskou na tvári sa otočila a odišla preč skôr, než ju mohol ktokoľvek z nás zastaviť.

Medzi nami sa rozhostilo ticho.

Vedela som, že by sme mali ísť, no zároveň som mala toľko nezodpovedaných otázok. Ničomu, čo sa týkalo Waltera som nerozumela a vzhľadom na to, že stojíme na opačných stranách v tejto vojne, toto môže byť moja posledná šanca sa niečo dozvedieť.

„Mali by sme ísť," povedal Darien, upierajúc pohľad do diaľky.

Hoci mal v očiach stále smútok, Walter sa uškrnul. „Ak si myslíš, že May teraz odíde, tak ju vôbec nepoznáš."

Na tvári sa mi zjavil úsmev. Napriek všetkým tajomstvám a času stráveného od seba, stále ma dokonale poznal. Nie ako budúcu hlavnú skrotenú, ale ako mňa, skutočnú May.

„Na toto nemáme čas," namietal Darien. Nebol však otrávený z mojej tvrdohlavosti, tón jeho hlasu bol skôr naliehavý.

„Zaslúžim si niektoré odpovede, nemyslíš?" opýtala som sa ho.

Povzdychol si. „Povedal som ti, že ti na všetko odpoviem len nie tu. Nemáme čas." Založil si ruky na hrudi a ostražito sledoval okolie.

„Môžem sa aspoň rozlúčiť? Osamote?" opýtala som sa.

„No tak, nemáme čas na citové výlevy. Ak chceš odpovede, tak sa pýtaj inak ideme do lietadla," povedal nervózne Darien.

„Toto je pravdepodobne poslednýkrát, čo sa vidíme. Prosím? Nemôžem dostať ani jednu minútu?"

Darien si prešiel rukou po tvári a povzdychol si. „Fajn, jedna minúta viac nie. A ak ma tvoji drahí skrotení naštvú neručím za seba, tak sa ponáhľaj," zašomral a veľavravne sa pozrel na Waltera. „A ty, nie že jej niečo povieš, je to jasné?"

Walter sa zasmial. „Jasné a ty zase nezmizni na celé mesiace bez toho, aby si sa ozval. A nemysli si, že som zabudol na to, ako si vyhodil do vzduchu roky môjho výskumu, to ti ešte spočítam."

Doľahol k nám Darienov smiech, ako pomaly kráčal hlbšie do lesa, až nám úplne zmizol z dohľadu.

Pozrela som sa na Waltera, stojaceho oproti mne a zrazu nevedela, čo povedať. Prešlo toľko času a obaja sme sa zmenili. Ktovie, čo z toho času, ktorý sme strávili spolu, bolo skutočné. Nikdy mi nepovedal, že mal sestru, nič o nadprirodzenom svete. Možno som mala viacej vyzvedať, no chápala som, aké to je, keď sa ľudia pýtajú na veci, o ktorých nechcete hovoriť. Preto som ho nechala, keď mi povedal, že o svojej rodine sa nechce baviť.

Pokiaľ som nestretla Waltera, nebol tu nikto, kto by mi naozaj rozumel. Pred jeho príchodom som trávila čas len prácou a povrchnými priateľstvami, až potom som pochopila, aká som bola vlastne osamelá. No teraz? Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

„Viem, čo ti teraz asi chodí hlavou, ale nie je to tak," povedal.

„Nie je to ako? Že ti Darien neprikázal, aby si ma strážil a prišiel na strednú z vlastnej vôle? Ako keby som tomu tak verila!" Odfrkla som si.

Sklopil zrak. „Nie, to nepopieram. Darien chcel, aby na teba niekto dával pozor a keďže mi zachránil život, bol to dobrý spôsob, ako mu to oplatiť. Neber to tak, že som však s tebou trávil čas iba kvôli nemu."

„Prečo si mal na mňa vôbec dával pozor? A kde si bol, keď zabili Lucy?! Alebo to už bola tvoja misia dokončená a nezaujímal si sa, čo sa stane s mojou sestrou?" vyčítala som mu.

Potichu zanadával. „Ach, May. Ani nevieš, ako veľmi by som ti chcel povedať. Naozaj, ver mi... ale nemôžem. Ešte nie, prepáč."

Frustrovane som zaklonila hlavu. „Ďalšie tajomstvá."

„Opýtaj sa Dariena. On vie, čo sa stalo."

„Ako keby mi to on povedal. Sme predsa nepriatelia," zašomrala som.

„Ale nemuselo by to tak byť! Môžeš sa pridať k nám, pomôcť nám! No tak, mohlo by to byť ako za starých časov."

Na chvíľu som si dovolila predstaviť, aké by to bolo. Byť znova s Walterom, ktorý bol pre mňa dôležitý ako rodina, mohla by som zabudnúť na zabíjanie, celú vojnu, ale...

„Nemôžem, prepáč." Smutne som sa usmiala. „Ver mi, rada by som bola znova s tebou, no nikdy by som nezradila Axela."

Objal ma a ja som sa na chvíľu cítila, akoby som bola znova na strednej škole a všetko bolo v poriadku. Walter pre mňa predstavoval starý svet, domov. Bolelo ma nechať ho odísť, no vedela som, že to musím urobiť.

„Dúfam, že ten Axel za to aspoň stojí. Lebo ak sa dozviem, že ti ublížil, tak okamžite tam prídem a dostanem ťa odtiaľ bez ohľadu na tvoje námietky, je to jasné?"

Pousmiala som sa a položila si hlavu na jeho plece. „Ja dúfam, že toto naozaj nie je poslednýkrát, čo sa vidíme."

S tými slovami som sa vymanila z jeho objatia a odišla naspäť za ostatnými. Carin sedela úplne vzadu a nikomu nevenovala pozornosť. Darien po mne strelil ostražitým pohľadom, no ostatní vyzerali v poriadku a tešili sa na návrat domov. Keď som zavrela oči, snívalo sa mi o starom živote, kde som nemusela myslieť na to, či budem musieť zabiť svojich priateľov.

-*-

Do zámku sme dorazili ešte počas noci. Svetlo mesiaca mi svietilo na cestu, keď som vystúpila z auta a sama po príjazdovej ceste vošla dnu. Moja izba sa vtedy zdala byť nekonečne ďaleko. Už som ani nevládla pozor, kde idem kvôli tomu, že sa mi po ceste samovoľne zatvárali oči. Pred sebou som mala iba vidinu postele a obyčajný spánok.

Po príchode do izby som si ani nezasvietila svetlo. Nemotorne som zo seba skopávala topánky, aby som sa nemusela vyhnúť.

„Je trocha neskoro na to, aby si šla spať, nemyslíš?" ozval sa hlas z druhého kúta izby a mňa trhlo. Bola som taká ospalá, až som si ani nevšimla, že nie som sama.

„Čo tu robíš?" opýtala som sa Axela a zasvietila lampičku na nočnom stolíku. Keď sa svetlo rozlialo po miestnosti, uvidela som, ako sedí v kresle so založenými rukami a zamračeným výrazom.

„Čakal som, kým prídeš."

Zívla som si. „Nemôže to, kvôli čomu si prišiel, počkať do zajtra? Teraz už naozaj nevládzem."

Postavil sa a podišiel ku mne. „Na to si mala myslieť skôr, ako si bez slova na celý deň zmizla. Jeden rozhovor ešte budeš musieť zvládnuť."

„Nie je to tak, ako si myslíš," povedala som mu s povzdychom. „Darien konečne povedal niečo užitočné a kráľ nás hneď poslal, aby sme sa o to postarali," vysvetlila som. Zabolelo, že po toľkom čase, ktorý sme spolu strávili, mi stále neverí.

Ľad v jeho očiach sa roztopil, no výčitky tam ostali. „Prečo si mi to nepovedala?"

„Nebol čas. Hneď ako som to povedala tvojmu otcovi trval na tom, aby sme tam aj s Darienom išli. Stále neverím, že sme to zvládli, keď sme mali toľko času na premyslenie plánu."

„Darien bol s vami?" Znelo to viac ako konštatovanie než otázka.

Zahryzla som si do pery a opatrne zvažovala slová. „Bolo to na území upírov, kde sa on vyzná. Úprimne nečakala som to, ale bez neho by sme to nezvládli. Ak mám pravdu povedať, tak bez neho by som bola asi teraz mŕtva."

„Nemala by si mu veriť. Vieš predsa, kto to je." Objal ma okolo pása. „Dúfam, že už nikde nepôjdeš bez toho, aby si mi to povedala. Nemám rád, keď neviem, kde si. Nedokážeš si ani predstaviť, koľko vecí sa ti mohlo stať." Povzdychol si. „Musím povedať otcovi, nech ťa bezo mňa už viac neposiela."

„Myslíš si, že sa o seba nedokážem postarať?" opýtala som sa a zamračila som sa.

Neveselo sa zasmial. „To nie je to, čoho sa bojím."