Odišli sme ešte v ten večer.

Zbalili sme si všetko potrebné a súkromným lietadlom odlietli na Island. Podľa Darienových inštrukcii práve v miestnych horách sa skrývalo tajné výskumné stredisko.

Kráľ bol zo začiatku prekvapený, že som uspela. A hoci jeho tvár na chvíľu ovládlo sklamanie z môjho úspechu, neskôr ho vystriedalo nadšenie kvôli šanci získať náskok pred upírmi.

Dovolil odísť iba mne a skroteným, ktorí sa zúčastnili záchrany Axela. Od príchodu do zámku ich odmenil, na rozdiel odo mňa. Za svoju odvahu dostali príležitosť stať sa súčasťou úzkej skupiny skrotených, ktorá má ochraňovať Axela ako budúceho kráľa. Pre Amandu to znamenal únik od svojej krotiteľky, pre ostatných iba postup na spoločenskom rebríčku. Jediný Ray odmietol a ostal so svojím krotiteľom.

Čo bolo však na tejto misii najzvláštnejšie, kráľ donútil ísť aj Dariena. Nervózne som chytila strieborný náramok, ktorý sa nachádzal na mojej pravej ruke, rovnaký, ktorý mal aj Darien. Vraj mu to zabráni v úteku, viac mi kráľ neprezradil, keď mi ho dával.

Nebola som si istá, čo máme čakať. Okrem zasnežených kopcov a hôr, krajina bola pustá a neobývaná. Pilot pristál v blízkosti pohoria, ktoré sa týčilo vysoko nad nami, s ospravedlním, že ďalej náš už nedostane.

Mali sme štyri hodiny, kým odtiaľto odletí.

Cítila som, ako mi žilami prúdi adrenalín, keď som vyskakovala z lietadla a poklusom nasledovala Dariena.

Ako jediný vedel kam ideme a nám neostávalo nič iné, ako dôverovať mu. Hoci som videla na tvárach mojich priateľov, že táto možnosť sa im zrovna nepozdáva. Nedokázali spracovať, prečo upír, ktorý sa nás snažil zabiť, nám zrazu pomáha.

„Už sme blízko," prerušil Darien dlhé ticho, kedy sme sa len brodili snehom. Okolité stromy nás uchránili pred snehovou búrkou, no v tme som bola ja s Darienom jediná, kto niečo videl.

„Tak hurá do pasce," zamrmlala si po pod nos Carin a prudšie zovrela svoju zbraň.

Keď mi prvýkrát Darien povedal skryté stredisko a hory, predstavila som si celý komplex budov vybudovaný v jaskyniach alebo vytesaných do skaly. Bola som sklamaná, keď som uvidela iba nízku rozsiahlu budovu schovanú pod oblúkom skaly.

„Nevyzerá to až tak tajne," poznamenala som. Keby sme podišli bližšie, určite by sme to uvideli zo vzduchu. Len stromy nám bránili v tom, aby sme pristáli bližšie k cieľu.

„Tajná je v tom, že o nej vedia iba najdôležitejší upíri a tí, čo tam pracujú. Bezo mňa by vás ju ani nenapadlo hľadať," odpovedal Darien a takmer som až fyzicky cítila, ako prevrátil očami.

Povzdychla som si. Nevďačný upír, pomáhame mu v jeho pláne a predsa bude taký... nepríjemný. Nie že by som na to už po toľkom čase nebola zvyknutá. S mrzutým Darienom som sa stretávala viac než dosť.

„Každý vie, kde má byť?" opýtala som sa. Plán bol jednoduchý, na nič zložitejšie sme nemali čas. „Erin s Elliotom nastražia von výbušniny, Derek bude dávať pozor zvonka, keby si niekto všimol našu prítomnosť, vyšle poplašný signál. Amanda s Carin nám zabezpečia prístup dnu a odvedú pozornosť. Ja s Darienom prejdeme ich materiálmi a uvidíme, či dokážeme niečo zistiť. O tomto mieste nemá nikto vedieť, preto nebude príliš strážené, no dávajte si pozor, je to jasné? A nastavte časovač presne na 30 minút, ani viac ani menej."

„My vieme, May," ubezpečila ma Erin, zatiaľ čo si kontrolovala náboje v zbrani. Proti upírom zvyčajne boli bezcenné, keďže sa im vďaka ich rýchlosti takmer vždy podarilo vyhnúť, toto sú však výskumníci, nie vojaci.

„Dobre," povzdychla som si. „Dúfajme, že dnes budú stáť všetci bohovia pri nás, aby sme neskončili mŕtvi."

„Trocha optimizmu by nezaškodilo, slniečko," povedal Elliot a uškrnul sa na mňa.

Zasmiala som sa a vyplazila mu jazyk. „Optimizmus ťa tu nezachráni. Ak všetko pôjde podľa plánu, stretneme sa pri lietadle za dve hodiny, ak nie..." vetu som nechala visieť vo vzduchu. Nechcela som ju dopovedať. Keď tam vojdeme, každý je sám za seba.

„Fajn, poďme!" prikázala som.

Rozdelili sme sa, každý vlastným smerom.

Carin, Amanda a ja sme nasledovali Dariena rovno do jamy levovej. Zamierili sme k bočnému vchodu, dúfajúc, že náš príchod si nikto nevšimne. Budova bola postavená zo sivých betónových panelov, nemala ani jedno okno, čo nám značne znižuje únikové východy.

Dvere boli ťažké, kovové, no Darien ich ľahko otvoril svojim otlačkom prstu.

Chodba, na ktorej sme sa ocitli bola úzka a prázdna. Videlo z nej niekoľko dverí, no rozhodne sme nemali čas ich prehľadať všetky.

„Vieš, kde máme ísť?" opýtala som sa Dariena.

Mlčky prikývol.

„Fajn, bráňte tento východ za každú cenu a hlavne buďte nenápadné. Je síce noc, no kamery sú určite stále kontrolované. Vidíme sa vonku." S tými slovami som sa s nimi rozlúčila a pokračovala ďalej s Darienom sama.

Jedna moja časť rozmýšľala, či toto celé nie je len jedna veľká pasca. Nebolo by predsa šťastie, keby sme im tu sami len tak nakráčali. Navyše Farrell hovoril, že ma potrebujú pre vznik tejto zbrane. Sakra, prečo nám kráľ nedal viac času na premyslenie? Nemala by som tu vôbec byť.

Pozrela som na Dariena pred sebou a potriasla hlavou, aby som sa zbavila paranoidných myšlienok. Nie, Darien nás nezradí, nesmie.

Vošli sme do prvého laboratória, ktoré bolo prázdne. Svetlá boli zhasnuté, no ani jeden z nás sa neodvážil ich zasvietiť. Videli sme dostatočne dobre aj v tme a svetlo nestálo za to riziko. Keď som uvidela obrysy stolov, pochopila som, že toto bude skôr kancelária ako laboratórium.

Zobrala som plášť, ktorý bol prehodený cez stoličku a rýchlo ho na seba obliekla. Príliš nám to nepomôže, no aspoň nám to získa čas, ak nás niekto zbadá.

Pokračovali sme do ďalšej miestnosti. Prekvapene som zastala, keď som uvidela celú popísanú stenu slovami, značkami a jednoduchými obrázkami. Uprostred miestnosti stáli stoly postavené do písmena U. Všetky boli zahádzané knihami, spismi a dokumentami.

Darien pristúpil k stene a so záujmom si ju pozeral. „Výrazne pokročili, odkedy som tu bol naposledy." Na jeho tvári sa usídlil fascinovaný výraz, ako postupne rukou prechádzal po stene a všetko čítal.

„Neviem, či by ti to malo spôsobovať takú radosť," poznamenala som neprítomne a baterkou si zasvietila na dokumenty, aby som ich mohla prečítať.

„Ani si nevieš predstaviť, aké je toto všetko neskutočne zaujímavé. Škoda len, že stojím na opačnej strane." Vytiahol z vrecka mobil a všetko dopodrobna fotil.

S povzdychom som zhasla baterku. Väčšina z nich boli v cudzom jazyku a tie, ktoré som aj dokázala prečítať boli také zložité, že ma z nich iba bolela hlava. Zobrala som malú krabičku zo stredu stola.

„Práve sa pozeráš na zbraň, ktorá dokáže ovládať tvojich milovaných vlkov, dal by som si pozor," povedal Darien a opatrne mi ho zobral z rúk, aby si ho mohol prezrieť.

„Ešte nie je..." znepokojene som na neho pozrela.

„Nie," upokojil ma. „Zatiaľ je to len neškodný prsteň." Dal ho naspäť do krabičky a vrátil sa k študovaniu steny.

Pomaly som prechádzala pohľadom po miestnosti a hľadala niečo hodné mojej pozornosti. Bola som sklamaná, od tajnej základne som čakala viac. Toto len vyzeralo rovnako ako Farrellova pracovňa v Akadémii – kopa kníh a papierov, ktorým som ani nerozumela.

„Vieš, keď každý hovorí o tej obávanej zbrani, čakala som niečo väčšie ako prsteň. Aspoň nejaký obrovský vysielač alebo dokonca aj magická palička by mi stačila, ale prsteň?" zašomrala som.

Obzrel sa na mňa s nadvihnutým obočím. „Možno je to len prsteň, no vďaka nemu by vlci splnili každé tvoje prianie. Ver mi, ak to dokončia skôr, ako ich stihneme zastaviť, rozhodne to nebude príjemné."

Mykla som plecom. V skutočnosti mi nezáležalo na tom, čo je to, pokiaľ to stihneme zničiť. „Mali by sme ísť ďalej, ostáva nám už iba desať minút a tu nie je nič zaujímavé," navrhla som.

„Vyznáš sa v mágii?" Moje mlčanie mu bolo dostatočnou odpoveďou. „Myslel som si. Teraz si choď pekne pozrieť ich plány a mňa tu nechaj pracovať."

„Ako chceš," súhlasila som. Teraz nebol čas na hádky. „Nezabudni, nemôžeš byť ďalej ako päť metrov," pripomenula som mu a zdvihla ruku s náramkom.

„Akoby som mohol zabudnúť," zašomral.

„Ešte jedna vec," začala som. Darien sa na mňa otočil so zdvihnutým obočím. „Ja chápem, že sa ti nepáči pracovať proti vlastnému druhu, no bol to tvoj nápad, tak nemusíš byť stále taký mrzutý. "

„Ide skôr o to, že sa mi nepáči, keď sa musím spoliehať na sluhov vlkov, že ma nezradia a nevyhodia ma do vzduchu spolu s touto budovou," odpovedal ticho.

„Pokiaľ som tu ja, tak sa to nestane," ubezpečila som ho. Prekvapilo ma, že som to myslela vážne.

„Naozaj?" Ironicky sa zasmial. „A čo sa stalo s tým, že ma nenávidíš? Možno som už starý a časy sa menia, no podľa mňa nezachraňuješ ľudí, ktorých nenávidíš.

Otvorila som ústa, no hneď som ich aj zavrela.

Potriasla som hlavou, čo som vlastne chcela povedať? Že to nie je pravda? Tráviť s ním toľko času nebolo dobré na moje psychické zdravie. Ak to bude takto pokračovať, ešte zabudnem, že stojíme na opačných stranách.

„Príď za desať minút za mnou. A nemeškaj," povedala som mu. Keď som kráčala preč, doslova som cítila jeho pohľad na svojom chrbte.

To mám z toho, že som sa zaplietla s upírmi.

Ďalšia miestnosť bola väčšia. Oveľa viac spĺňala moje predstavy o tajnej základni. Popri stene sa nachádzali stoly s modernými počítačmi, väčšina z nich bola v úspornom režime.

Prebehla som prstami po klávesnici na jednom z nich a netrpezlivo čakala, kým sa rozsvieti obrazovka. Od strachu som nadskočila, keď začal pípať. Spustila som nejaký poplach? Potkla som sa o stoličku a potichu zakliala. Asi toľko k tomu, aby som bola nenápadná.

V panike som začala niečo šťukať, aby prestal, no bolo neskoro. Na chodbe sa ozvali kroky smerujúce sem. V miestnosti sa zasvietilo. Rýchlo som sa ukryla za skriňu, no nestihla som sa pozrieť, kto prišiel. Zadržala som dych.

„Max? Čo tu, sakra, robíš tak neskoro v noci?"

Natlačila som sa, čo najviac na stenu, aby ma nebolo vidieť.

„Max? Si to ty? Toto už nie je vtipné!" hovoril podráždene upír. Jeho hlas mi bol tak strašne povedomý, no nedokázala som ho zaradiť. Nepoznala som predsa žiadnych upírov.

Počula som, ako upír zamieril k počítaču. „Čo to-" zarazil sa. „Viem, že tu niekto je! Vyjdi, inak zavolám ochranku!"

V priebehu sekundy som zvážila všetky svoje možnosti. Nebolo ich veľa. Môžem sa pokúsiť utiecť, no to by znamenalo, že odhalí aj Dariena a to som nechcela riskovať. Mohla som sa pokojne vzdať a dúfať, že ostatní zatiaľ stihnú ujsť. Vybrala som si však inú možnosť – bojovať.

Rýchlo som vyskočila zo svojho úkrytu a vrhla sa na upíra. Mojou jedinou šancou bolo dostať ho do bezvedomia rýchlo a potichu. Podarilo sa mi zvaliť ho na zem, no keď som sa mu chystala zasadiť úder do hlavy, od prekvapenia som padla na chrbát.

„Walter? Si to naozaj..." nedokončila som vetu. S doširoka otvorenými očami som sledovala jeho tvár, na ktorej sa zračilo rovnaké prekvapenie.

„May?" ozval sa neveriaco.

Bez slova som sledovala mladého upíra predo mnou. Vyzeral rovnako, ako môj bývalý najlepší kamarát zo strednej. Mal rovnaké tmavé kučeravé vlasy, rovnaké orieškové oči, rovnaké príliš veľké uši, ktoré vždy schovával pod vlasmi. Ale to predsa nie je možné. On bol človek, milióny kilometrov odtiaľto.

„Čo-Ako si sa sem dostal? Čo tu robíš?"

„Pracujem tu. Čo tu, sakra, robíš ty?"

„Pracuješ, však si ešte ani nezmaturoval!" Takmer som vyprskla do smiechu nad touto situáciou. Skôr než som však stihla povedať niečo ďalšie, zapípali mi digitálne hodinky na ruke. Ostávala nám minúta. „Chystáme sa to tu vyhodiť do vzduchu," povedala som pomaly. Môj mozog stále nedokázal spracovať, že je tu. Zamával mi bielou vlajkou a nechal ma tam nemo sedieť.

„Naozaj? To je fajn- Počkať, čo si to povedala? Vyhodiť do vzduchu?"

Našu zmätenú výmenu názorov prerušil Darien, ktorý tu prudko rozrazil dvere a naštvane na nás pozrel, ako sedíme na zemi a nechápavo na seba pozeráme.

„Čo tu dopekla robíte? Za pár sekúnd to tu vyletí do vzduchu, teraz nie je čas na stretnutie spolužiakov zo strednej!" zavrčal Darien.

Okamžite som sa spamätala. „Máš pravdu. Musíme rýchlo vypadnúť."

Walter sa tiež rýchlo prebral zo šoku. Na stene prudko stlačil núdzové tlačítko a celá miestnosť bola zrazu osvetľovaná blikajúcim červeným svetlom, celou budovou sa nieslo núdzový poplach, ktorý dal každému vedieť, že má odtiaľto čo najskôr vypadnúť.

Nemala som čas premýšľať nad tým, či nám to sťaží útek alebo nie. Bezmyšlienkovite som chytila Waltera za ruku a bežala chodbami dúfajúc, že mi ešte nevypršalo šťastie. Zomrieť pri výbuchu bômb, ktoré som dala sama nastražiť, nebolo zrovna lákavé.

Hoci sme stretli niekoľko upírov, vládla taká panika, že si nikto neuvedomil, kto vlastne sme. Nebol čas na žiadne otlačky prstov, z celej sily som narazila do dverí a v tom zhone som sa ani nestihla čudovať, ako je to možné, že sa mi ich podarilo vylomiť.

Bežali sme najrýchlejšie, ako sme vládali, no sneh nás spomaľoval. Keď sa za našimi chrbtami ozval ohlušujúci výbuch boli sme sotva niekoľko metrov od strediska. Tlaková vlna nás zvalila na zem, no prežili sme. V ušiach mi zvonilo a v hlave hučalo, až som nemohla premýšľať, no stihli sme to. To mi stačilo vedieť.

Darien ma podoprel a pomohol mi postaviť sa na nohy.

„Musíme vypadnúť inak nás tu nájdu," povedal, no nebola som si istá. Nič som nepočula okrem vlastného tlkotu srdca, ktorý prehlušoval všetky ostatné zvuky.

Ťahal ma za ruku, až pokiaľ sme sa nedostali medzi stromy. Všetci traja sme klesli na zem a snažili sa spamätať sa z toho, čo sa práve stalo.

„Ste v poriadku?" opýtal sa Darien.

Zmohla som sa len na jednoduché prikývnutie.