V noci som nemohla spávať.

Vždy keď som zatvorila oči, videla som útok na Akadémiu.

Najskôr to bola len tá noc, ako upíri bez váhania zabíjali skrotených aj vlkov, všetku tú krv, výkriky, smrť a ako mi Axel prekĺzol pomedzi prsty.

Potom sa to však zhoršilo. Začínalo to tým, že som našla Axela. Vždy som ho tak moc chcela zachrániť, no nikdy som to nestihla včas. Našla som ho ako... ako leží v kaluži krvi, nehybný s očami doširoka otvorenými od hrôzy. Chcela som sa za ním rozbehnúť a zachrániť ho, no v tej chvíli sa tam zjavil Darien, ktorý sa... ktorý sa smial a z úst mu stekal pramienok krvi a jediné, čo mi vždy povedal bolo: „Prišla si neskoro."

A tak som sa vďaka nočným morám budila uprostred noci spotená, vydesená a s výkrikom na perách.

Povzdychla som si a pomaly sa posadila pretierajúc si oči.

Počkala som kým si zvyknem na tmu v miestnosti a prešla ku oknu, ktoré pokrývalo celú stenu. Vonku vládla tma, prerušovali ju len okná vysvieteného mesta.

Amanda navrhla, že môžeme ostať v byte, ktorý patrí jej rodine, pokiaľ nezistíme niečo viac. Byt sa nachádzal v centre mesta a keď som ho videla prvýkrát, ledva som zabránila tomu, aby mi klesla sánka až ku podlahe. Byt bol dokonalou ukážkou kombinácie elegancie a luxusu. Veľké okná, čierne sedačky, ktoré dokonalo ladili s bledou drevenou podlahou a tmavo zariadenou kuchyňou.

Jediné, čo nám povedala bolo, že pokiaľ nič nezničíme a nebudeme ju otravovať, môžeme si tu robiť, čo len chceme. Potom už len zriedka vyšla zo svojej izby. A Farrell... ten s nami tiež netrávil veľa času.

Prvý deň som ho vďaka svojej nespavosti pristihla, ako sa snaží vykradnúť preč. Bola som v knižnici, a tak nemal príležitosť všimnúť si ma.

Oprela som sa o zárubňu otvorených dverí.

„Chystáte sa niekam?" spýtala som sa so zdvihnutým obočím a prekrížila si ruky na hrudi.

„Oh, May... myslel som, že spíš," povedal. „Neutekám... ak sa pýtaš na to. V meste poznám pár ľudí, mal som v pláne opýtať ich na Axela. Ak však máš lepší nápad, ako ho nájsť, rád si ho vypočujem."

Ostala som mlčať.

„To som si myslel," uškrnul sa.

„Keď budete navštevovať tých svojich priateľov, mohli by ste mi zohnať pár kníh?" opýtala som sa. „Niečo o krvnej mágii?"

„Ako o nej vôbec... nie, v žiadnom prípade," zamietol rázne. „Krvná mágia je veľmi nebezpečná."

„Len z čisto informačných dôvodov, prisahám. Chcem sa len o tom dozvedieť viac, nebudem nič skúšať," snažila som sa ho presvedčiť. „Navyše, myslela som si, že čarovať môžu len čarodejnice."

„Kiež by to bolo také jednoduché," povzdychol si. „Sú určité veci, pri ktorých nepotrebuješ mať žiadny magický pôvod. Nie je to všeobecne známe, kráľ veľmi rád... zamlčuje citlivé informácie. Pokúsim sa ti niečo nájsť, no nič nesľubujem."

„Ďakujem... je tu ešte jedna vec," zastavila som ho, keď sa už bol na odchode. „Keď sa Marval chystal ujsť, povedal mi niekoľko vecí, ktoré mi nedávali úplne zmysel."

„Samozrejme, že áno. Vždy musel všetkým pomotať hlavu," zašomral.

„Hovoril o... niečo o kráľových tajomstvách a o tom, že ste sa poznali?" opýtala som sa zvedavo. „Prečo chcel na vás potom hodiť vinu za vraždu Arthura a celú tu zradu?"

Farrell uhol pohľadom. „Najskôr k tvojej prvej otázke. Kráľ rád tvrdí, že my sme tí dobrí, ktorí sa snažia brániť pred upírmi. Bohužiaľ tento svet nie je až taký jednoduchý a platí tu, že proti ohňu sa bojuje len ohňom. Nikto nie je nevinný," otočil sa ku mne chrbtom a s rukou na kľučke povedal. „A čo sa týka mňa a Marvala... chodili sme spolu do Akadémie. V tom čase to bolo všetko iné, poznali sme sa od detstva, bol pre mňa ako brat. Potom do toho vstúpilo jedno dievča a všetko sa začalo kaziť. Bolo povedaných veľa vecí, ktoré sa nedajú zobrať späť. Prišla vojna, stáli sme na iných stranách a.. vieš, ako to skončilo. Marval bol poverený, aby na mňa dával pozor a nepremeškal príležitosť, ako sa mi pomstiť."

„Aké dievča? Čo sa stalo? Marval vravel, že poznal moju biologickú matku, je to pravda?" naliehala som. Jeho vysvetlenia boli až príliš neurčité, aby v skutočnosti niečo objasnili.

„Povedz ostatným, nech nevychádzajú z bytu," vyhol sa rýchlo odpovedi. „Od toho útoku sa upíri až príliš ukazujú a neváhali by zabiť skroteného aj za bieleho dňa. Vrátim sa večer."

S tými slovami zmizol skôr, než som stihla niečo namietať a ja som tam ostala stáť ešte s väčším množstvom otázok.

Nakoniec som sa predsa len rozhodla porušiť zákaz a vyšla von, aby som nakúpila zásoby jedla. Zdalo sa, že sa v tom byte chvíľu zdržíme. Vrátila som sa práve včas, aby si ma nikto nevšimol.

Postupne sa všetci prebúdzali a schádzali sa v obývačke. Mala som pocit, že odo mňa očakávajú, aby som im povedala, čo majú robiť. Možno nejaký zázračný plán, kde by všetci prežili. Škoda, že som nemala ani poňatia, ako Axela zachrániť. 

„Kde je Farrell?" vyzvedal Elliot, ktorý prišiel ako posledný.

„Išiel preč," odpovedala som. „V okolí má vraj nejakých známych, ktorí by mohli vedieť, kde je Axel. Pokiaľ sa to nedozvieme budeme musieť ostať v tomto byte."

„A ty mu veríš? Myslíš, že sa vráti?" spýtal sa skepticky Derek.

„Určite sa vráti. Viem, že mu tak úplne nedôverujete, no nič neurobil. Marval ho obvinil, aby zo seba striasol podozrenie. Nemusel s týmto celým vôbec súhlasiť a predsa nám chce pomôcť, aj keď to znamená postaviť sa upírom."

Ray sa zamračil. „Áno, to je pravda, ale nič z tohto nemá. Prečo by sa chcel ochotne nechať zabiť? To predsa nedáva zmysel. Možno len chcel, aby si ho pustila z cely a teraz je už dávno v inom meste."

„Nuž, nech si chodí, kde chce. Mne je to jedno, teraz po sto rokoch máme šancu preskúmať mesto bez toho, aby sme museli pred niekým utekať. A neviem ako vy, no ja to chcem určite využiť," povedala Carin, ktorá sa práve rozvaľovala na jednom z gaučov.

„To je ďalšia vec, ktorú spomenul. Vraj je celé mesto plné upírov a nemôžme riskovať, že nás niekto spozná alebo dokonca zabije. Máme ostať tu."

„Takže sme tu uväznení aj s tými šprtmi," zašomrala. „Skvelé."

„Dávaj si pozor na jazyk," odsekla Erin.

Carin sa na ňu uškrnula. „Čo sa deje? Nebodaj pravda zranila tvoje city?"

„Nechaj to tak," snažila som sa to zastaviť.

„Prečo? Aj tak nechápem načo tu tí dvaja vlastne sú! Proti upírom aj tak nič nezmôžu len mi kazia náladu už len tým, že sa musím na nich pozerať. A pokiaľ si dobre pamätám tak ťa obvinili zo smrti Arthura, a potom sa na teba vykašlali. Ako teda vieš, že keď pôjde do túheho, tak znova neujdú?"

„Carin," výstražne som na ňu pozrela.

„Čo? Len som povedala to, čo si tu všetci myslíme. Hádam si nečakala, že keď tu spolu ostaneme trčať, tak začneme zázračne vychádzať a budeme si pliesť náramky priateľstva."

„Možno by si mohla myslieť aj na niečo iné ako na seba, čo povieš?" vyštekla Erin. „Sme tu, aby sme zachránili Axela skôr, ako bude neskoro. Tu nie si v Akadémii, kde si môžeš rozkazovať a každé prianie sa ti hneď splní. Nechceš nás tu? Fajn. Budeš sa s tým však musieť zmieriť, lebo my nikde nejdeme. Ak na to nemáš, môžeš predsa odísť."

„Nikto tu nechce utiecť," začal ju obraňovať Derek. „Chcela tým, povedať, že jej leziete na nervy a ste tu iba na obtiaž, lebo keď príde na boj, budeme musieť zachraňovať vaše zadky. Mali by ste sa vrátiť ku knihám a nechať toto na nás."

„Mohli, by ste prestať? Praskne mi z vás hlava..."

„Á svätá Amanda sa ozvala," vyprskla Carin. „Myslíš si, že nevieme o čo ti ide? Chceš sa tu len postarať, aby sa May nevrátila a mohla si zobrať jej miesto..."

„Áno, presne to som mala v pláne," prerušila ju. „Ísť s vami na túto hlúpu výpravu, kde je vysoká šanca, že ma zabijú len, aby som sa postarala, že May zabijú, hej? Však čo na tom, že aj ja tu riskujem svoj krk."

„Samozrejme, že nás zabijú, keď sa musím spoliehať na ľudí, ktorých nemôžem vystáť..."

„Nechcem ťa sklamať, ale nikto tu nie je kvôli tebe, ale kvôli vojne..."

„Lebo ty si známa tým, že robíš tu správnu vec, všakže? A to..."

„BUĎTE VŠETCI TICHO!" vybuchla som.

V miestnosti sa rozhostilo hrobové ticho a všetci na mňa prekvapene pozreli.

Zaťala som tuky do pästí. „Mám toho už dosť! Ako chcete zachrániť Axela, keď nedokážete spolu vydržať ani v jednej miestnosti? Buď si konečne všetci ujasníte priority alebo môžete odísť, inak nás tam všetkých zabijú."

Naštvane som odišla z izby a zavrela sa v knižnici.

Po tej hádke sa všetko nakoniec ukľudnilo. Alebo aspoň tak, ako sa to v danej situácii len mohlo. Amanda ostávala zavretá v izbe. Erin sa s Elliotom stále škriepili, no ich hádky boli neškodné. Časom som si začala myslieť, že tie ich akosi potrebujú, že možno ich to len udržiava dostatočne zamestnaných, aby nemysleli na to, čo má prísť.

Každý si našiel svoje rozptýlenie. Carin s Derekom buď trénovali alebo sa zašívali v jednej z izieb. Moje podozrenie, že spolu niečo majú, mi nikdy nechceli potvrdiť, no ani ju nevyvrátili. Boli si oveľa bližší ako by mali byť obyčajní priatelia, no nikdy sa nesprávali ako zamilovaná dvojica... na rozdiel od Erin a Raya.

Už dlhšie som mala podozrenie, že to ich priateľstvo nie je také nevinné.

Aj tak ma však zaskočilo, keď som ich jedného dňa prichytila v obývačke, ako sa so smiechom bozkávajú a o niečom sa ticho zhovárajú. S vyvalenými očami som pozrela na Elliota, ktorý sa nezaujato napchával v kuchyni.

„Čo sa to..?"

„Och, May, prepáč, nevšimli sme si ťa," ospravedlnila sa Erin s horiacimi lícami a posadila sa na sedačke vedľa Raya.

„A aj tebe sa Elliot ospravedlňujeme za hlbokú psychickú traumu, ktorú sme ti spôsobili. Áno, ďakujem, že ste si ma všimli," zahlásil ironicky.

„Čo? Prečo som si to nevšimla?" spýtala som sa prekvapene.

Ray sa nesmelo usmial. „S Erin teraz tak trochu spolu chodíme."

Erin si s ním preplietla prsty. „Nie je to dlho. Len od tej noci v Akadémii. Dovtedy sme boli vždy len priatelia a nejako sa nezaoberali tým, čo by mohlo byť, len ... odkedy Arthur... zomrel, tak sa to akosi zmenilo. A keď nás skoro zabili, tak sme si povedali, že život je príliš krátky na to, aby sme neboli spolu."

Elliot za nimi jasne znázornil vracanie.

Erin si to všimla. „Och, prepáč, zabudla som, že tu máme večného cynika, ktorého nikto nechce."

„Nikto nechce? Väčšina dievčat v Akadémii by nesúhlasila. Čo ty však o tom vieš, keď jediný, kto sa o teba kedy zaujímal je nudný skrotený, ktorý len nechce zomrieť sám."

„Ty si..."

Vravela som, že ich hádky sú nevinné? Beriem späť.

„Dosť!" vložila som sa do toho. „Vážne s tým musíte pokračovať aj tu? Sme zavretý v jednom byte na bohvie ako dlho, to sa tu chcete stále hádať?"

Prevrátila očami. „To je jedno. S Rayom ideme do knižnice, kde bude súkromie a nikto ma tam nebude urážať."

Elliot mi zatlieskal. „Gratulujem, May. O toto som sa snažil odkedy sem došli. Teraz si môžem v pokoji dojesť svoj koláč a nemusím sa pozerať na to ich vymieňanie slín. Ďakujem."

„Vieš, čo som si všimla, Elliot?" uškrnula som sa posadila sa vedľa neho.

„Nie, pobav ma. Určite to bude stáť za to," odpovedal s plnými ústami.

„Že ku dievčatám, ktoré sa ti páčia si veľmi rád protivný."

Keď počul moje slová, začal sa od prekvapenia dusiť. „Ja... a ona?" dostal zo seba medzi záchvatmi kašlania.

„No tak, nie som slepá. Vždy keď sa ti niekto páčil, tak si si z dotačnej skrotenej vždy veľmi rád uťahoval a robil jej napriek."

Skepticky na mňa pozrel. „A nenapadlo ťa tiež, že možno som k nej zlý preto, že ju nemôžem vystáť? A navyše ja som vždy milý, inak by predsa nebol o mňa taký záujem a ty veľmi dobre vieš, že v Akadémii som bol len málokedy sám."

„Nemyslím tvoje príležitostné zábavky. Hovorím o tých, ktoré sa ti naozaj páčia. Tie čoskoro prestali, keď si sa začal zaujímať..." zháčila som sa, keď som si uvedomila, o kom som to hovorila.

„O Emu," dopovedal potichu so sklonenou hlavou. „Ja viem. Myslíš, že neľutujem, že som jej nikdy nič nepovedal? Že možno keby to vedela, tak som mohol byť pri nej a zachrániť ju? Ver mi, veľmi dobre viem, čo som spravil a teraz s tým musím žiť."

„Elliot..." začala som, no nenechal ma dopovedať.

„Nechaj to tak," postavil sa a rukami zaťatými do pästí išiel preč, vo dverách sa ešte otočil a povedal: „S Erin sa však mýliš. Som k nej protivný, lebo je povrchná a detinská."

Vtedy som si uvedomila, že nie som jediná, kto v tú noc vďaka svojim chybám stratil niekoho blízkeho a na rozdiel odo mňa, Elliot už druhú šancu nedostane.

-*-

Axel visel za ruky, ktoré boli reťazami pripútané k stropu. Hlavu mal sklonenú a trhane dýchal. Upíri sa s ním rozhodne nehrali. Vždy ho nechali len tesne nažive.

A po čase začal svoje rýchle uzdravovanie nenávidieť.

Darien za nim pravidelne chodil.

Niekedy len zahnať zlú náladu, inokedy sa zase pýtal otázky o plánoch jeho otca, no nezdalo sa, že by ho odpoveď obzvlášť zaujímala.

„Čo chceš?" spýtal sa ho Axel trpko jeden deň. „Ak by si ma chcel len zabiť, tak to urobíš už dávno. Prečo ma teda stále udržuješ nažive?"

„Ako návnadu, samozrejme. Tvoja časť v tomto celom je takmer nepodstatná. To, čo naozaj potrebujem je tvoja skrotená, ktorá sa ťa bude snažiť zachrániť."

„Ona nepríde, nikto nepríde. Je to predsa čisté šialenstvo a môj otec po mňa nikoho nepošle."

„Och, myslím, že ju dosť podceňuješ. Možno o tom nevieš, no mal som príležitosť spoznať tvoju drahú skrotenú trocha bližšie. Nanešťastie pre vás dvoch a našťastie pre mňa, zdá sa, že je do teba zamilovaná. Alebo skôr je to niečo medzi láskou a posadnutosťou, myslím. Patetické, naozaj, no práve to nám ju dovedie priamo do našej náruče a my nemusíme pohnúť ani prstom, aby sme ju získali."

Skôr než odišiel, ešte raz sa obzrel na visiaceho vlka a povedal: „Neboj sa, Axel. Ona príde. A my budeme na ňu čakať."

Potom za sebou zavrel dvere a Axel sa znova ocitol v tme.

Naozaj dúfal, že sa Darien mýlil.