Prešli dva dni od môjho príchodu a ja som sa znova stratila. Myslela som si, že mám dobrý orientačný zmysel, no tento zámok bol hotové bludisko. Hoci som od Nicka dostala pokyny, aj tak som tam netrafila.

„Ak hľadáš telocvičňu, tak je hneď za rohom." Otočila som sa a uvidela som ako ku mne kráča Elliot s niekoľkými zbraňami v ruke.

„Ja..." potlačila som svoju hrdosť. „Ďakujem."

„Na začiatku sa to zdá nemožné vyznať sa tu, ale čoskoro si zvykneš." Zastavil sa pri mne. Na tvári mal neutrálny výraz, no vedela som, že stále je na mňa naštvaný. „Keď si si ma konečne všimla, rád by som vedel, prečo nás ignoruješ?"

„Nenávidíš ma. Myslela som, že ma už nechceš vidieť," zamrmlala som a zahryzla si do pery. Mrzelo ma, že tu nemám s kým tráviť voľný čas. Carin s Derekom sa spolu niekde zašívali a nenašla som odvahu ísť sa Elliorom, Erin alebo Rayom.

„Nie som si istý, či som ti pripravený odpustiť. To, čo si tam spravila nebolo správne. Chápem, že si nás chcela zachrániť, ale to neznamená, že sme ich tam museli nechať. Rád by som si myslel, že to v tom chaose zvládli aj bez nás."

„Neviem, čo chceš odo mňa počuť," povedala som zúfalo. „Musíš chápať, že keby sme za nimi išli, nemohla by som zaručiť, že prežijeme. Ľutujem to? Každú sekundu, ale neľutujem to, že sme prežili. Niekto to rozhodnutie musel urobiť. A nechcela som to nechávať na vás, aby ste nemali tiež tieto výčitky."

„Ja ti rozumiem, neschvaľujem, ale rozumiem. Chýbaš nám a... jednoducho nemusíš sa nám vyhýbať," povedal rýchlo a zmizol za rohom.

Počas tréningu som bola duchom neprítomná a Nick si to samozrejme všimol. Tentoraz som mu nemala za zlé, keď bol nervózny a stále ma napravoval. Frustrovane som si povzdychla. Ako som sa mala sústrediť, keď som si ani nebola istá tým, čo robím?

„Neruším?" opýtal sa známy hlas.

Obzrela som sa a uvidela som Axela, ako s úškrnom stojí medzi dverami.

Rozbúchalo sa mi srdce. Odkedy sme pred dvoma dňami prišli som ho nevidela. Nevedela som, či bol len zaneprázdnený alebo sa mi úmyselne vyhýbal. Vyzeral dobe, nebolo na ňom vidieť žiadne známky po tom zúfalom Axelovi, ktorý nechcel ostať po svojej záchrane sám.

Nevedela som, na čom s ním som. Nechcela som na neho tlačiť. V Akadémii som mu povedala, čo cítim, lebo som myslela, že ho už nikdy neuvidím. Ale odvtedy sa k tomu nevyjadril a hoci som nám chcela dať šancu, nechcela som byť tá, ktorá vytiahne túto tému.

„Axel!" oplatil mu úsmev nadšene Nick. Na mňa akoby zabudol a prešiel k môjmu krotiteľovi. „Už sme sa riadne dlho nevideli. Mal by si sa domov zastaviť častejšie, nie keď ťa unesú a ty sa nemáš kam vrátiť," poznamenal ironicky, no stále s prívetivým výrazom.

„Tvoj zmysel pre humor sa, ako vidím, nezmenil." Zasmial sa a ja som prevrátila očami.

Zmysel pre humor? Celý ten čas sa na mňa ani neusmial a každý môj pokus o normálny rozhovor obrátil späť k učeniu. Brala som to vážne, ale čakala som, že keď nie sme v Akadémii, nebudem sa cítiť ako na hodine s profesorom. Navyše s takým, ktorý ma zjavne neznáša.

Začali sa spolu rozprávať o tom, čo sa zmenilo, smiali sa a žartovali. Po chvíli som ich prestala počúvať, lebo polovicu mien som ani nepoznala a tak som len na Axela hádzala otrávene pohľady a trpiteľsky vzdychala. Stála som na opačnej miestnosti a naťahovala si svaly, zatiaľ čo tí dvaja klebetili ako staré babky na trhu.

„Bude vadiť, keď dnes od teba preberiem úlohu trénera? Zdá sa, že moja skrotená sa už nudí," spýtal sa Nicka a pobavene na mňa pozrel.

„Jasné, uži si to," rozlúčil sa s Axelom a bez toho, aby na mňa pozrel, odišiel preč.

Axel sa zasmial a očividne dobre naladený, podišiel ku mne bližšie. „Tak čo? Ako sa ti zatiaľ páčia tréningy? Máš šťastie, že si dostala Nicka, mohlo to byť pre teba peklo."

„Šťastie?" spýtala som sa neveriaco. „Prisahám, že ten vlk ma neznáša. Bez dôvodne, chápeš? No dobre, možno pri prvom stretnutí som nespravila najlepší dojem, no odvtedy má stále ten otrávený výraz a ani sa nesmeje na mojich vtipoch!"

„Nočná mora, to si viem predstaviť." Uškrnul ma a kývol mi hlavou, aby som na neho zaútočila.

Bez váhania som poslúchla a zahnala sa na neho. Hravo ma zablokoval, no ešte som neskončila. „To nie je vtipné!" pokračovala som v rozhovore. „Ani raz sa na mňa milo nepozrel a zrazu prídeš ty a je ako slniečko."

Pohľad mal zapichnutú do mojich očí, no aj tak som vedela, že sleduje každý môj pohyb. „Ťažko sa napravuje prvý dojem, ale časom si na seba zvyknete, neboj sa."

Zamračila som sa, no ostala som ticho. Mlčky sme si vymieňali údery. V telosvični bolo počuť iba šúchanie nôh po podlahe a naše namáhavý výdychy.

„Vieš, keď si mi vtedy povedala o svojom pôvode..." začal váhavo,keď sme skončili a vyhol sa môjmu pohľadu. „To, že ty si tiež z časti vlk. Prediskutoval som to s otcom a myslíme si, že by bolo dobré ak by si začala trénovať aj túto svoju časť."

„Prediskutovali?" opýtala som sa s nadvihnutým obočím. „Takže to bolo na tom papieri?"

„Nie, ja... pozri, viem, že chceš odpovede, ale nemôžem ti ich dať. Niektoré veci je lepšie nechať tak. Keby to nebolo nutné, nehovoril by som to ani otcovi, no nemohol som dovoliť, aby si odišla. Všetko teraz bude v poriadku, sľubujem. Len... len mi musíš veriť."

Povzdychla som si. „Dobre. Verím ti."

Šťastne sa usmial. „Ďakujem. Neboj sa, nebude to zlé. S krížencami nemáme moc veľa skúsenosti, tak na to pôjdeme jemne. Najskôr skúsime, či sa vôbec budeš môcť premeniť, a potom uvidíme."

„My?"

„Povedal som otcovi, že s tým budem súhlasiť iba pod podmienkou, že ťa budem trénovať ja."

„Tak potom to možno nebude, také zlé." Usmiala som sa. „Vieš, vlastne je tu jedna vec, ktorú by som ti rada povedala. Pamätáš sa, ako som ti vtedy hovorila, že neviem, kto sú moji rodičia?"

Prikývol a zamračil sa.

Zrazu sa ma zmocnila nervozita. Nevedela som prečo, ale mala som pocit, že Axelovi sa moje rozhodnutie nebude páčiť.

Odkašľala som si. „Ja... chcela by som nájsť svojich rodičov."

Založil si ruky na hrudi. „Prečo? Sú to predsa pre teba cudzí ľudia, ako by ti to vôbec pomohlo? Možno by ťa ani nechceli poznať. Keby ťa predsa chceli, ostali by s tebou."

Cítila som sa, akoby mi ma niekto ovalil po hlave. Samozrejme, že mal pravdu, ale spôsob, akým to povedal, zabolel.

„Ja viem, že to nechceš počuť, ale nemá to význam. Neprinieslo by ti to nič dobré," povedal jemnejšie a chytil ma za plece.

„Ty to nechápeš," zamrmlala som. „Vždy si vedel, kto si, kto sú tvoji rodičia a aká je tvoja úloha. Ale ja? Celý svoj život som stratená, už od malička som mala pocit, že nikde nepatrím a tu sa tiež nič nezmenilo. Nie som ani vlk ani skrotená, čo potom som? Kam patrím?"

„Tvoji rodičia nič na tom nezmenia. Zistíš, že tvoja mama je nejaká vlčia, ktorá už možno nežije a čo potom? Ako ti to pomôže? Bude stále pre teba úplne neznámy človek, ktorého si nikdy nepoznala."

Mala som pocit, že za tým bude niečo viac. Nevzdala sa ma dobrovoľne, pred niečím utekala a nechala ma u nikom, komu verila, aby ma chránila. Možno ma zachránila a ja by som mala prežiť celý život bez toho, aby som vedela, čo sa stalo? Bez toho, aby som ju spoznala?

Povzdychol si. „Si moja skrotená, tvojou úlohou je chrániť ma. To ti nestačí?"

Prepáč, Axel, ale nie. Nestačí to.

Nič som nepovedala, no Axel to musel vyčítať z môjho výrazu.

„Nechaj to tak, May."

„Ale-"

„Povedal som nechaj to tak!" Zvýšil na mňa hlas a potom si povzdychol. „Nechcem tu byť za toho zlého, ale konečne sú veci v poriadku, prečo ich musíš kaziť?"

"Prepáč," zašepkala som.

Od nepríjemného rozhovoru ma zachránil príchod Nicka. Na tvári mal nečitateľnú masku, ktorá bola ešte nepríjemnejšia ako jeho obyčajný výraz.

„Niečo sa stalo, dal vás oboch zavolať kráľ. Okamžite."

Axel akoby okamžite zabudol na náš rozhovor a bez ďalšieho slova vyšiel z telocvične. Asi sa naučil, že keď jeho otec niečo myslí vážne, netreba to brať na ľahkú váhu.

Keď sme sa náhlili do kráľovej pracovne, srdce mi búšilo tak, že prehlušovalo všetky ostatné zvuky. Nedokázala som vnímať ani ten krátky rozhovor medzi Nickom a Axelom. Jediné na čo som dokázala myslieť bolo, čo sa stalo. Zomrel niekto? Zabili upíri niekoho?

Zmocňovala sa ma panika, ktorá mi zvierala hrdlo.

Ani vo sne by som si však nedokázala predstaviť, čo bolo skutočným dôvodom.

Keď sme vošli dnu, stálo tam niekoľko vlkov a možno len pár skrotených. Boli postavený v kruhu okolo niekoho, kto sedel na stoličke. Cez ich chrbty som nedokázala rozoznať, kto tam bol, no zmocnil sa ma zvláštny pocit.

Kto je to?

Keď všetci zbadali Axela vytvorili mu priestor, aby mohol prejsť a až vtedy som ho spoznala.

Na stoličke uprostred hlavného mesta vlkov sedel Darien. Na tvári mal posmešný úškrn, ktorý však čoraz viac vyzeral ako bolestná grimasa. Celý bol zakrvavený, ruky zviazané za chrbtom mal vykrútené v zvláštnom uhle, na boku očividne hlbokú ranu a členky opuchnuté, akoby mu ich niekto vykrútil a potom nútil chodiť.

V hlave sa mi vynorilo toľko otázok. Prečo je tu? Kto mu to urobil? Čo s ním urobia?

„Čo tu chce? A prečo je ešte živý?" opýtal sa Axel takým nenávistným hlasom, až mi prešiel mráz po chrbte.

„Azyl," odpovedal mu kráľ sediaci za svojim stolom. „Chce ochranu pred upírmi výmenou za informácie."