Moja izba bola krajšia, ako som očakávala. 

Steny pokryté bledou tapetou, podlaha zo svetlého dreva, francúzske okná s balkónom a obrovská posteľ, to všetko vzbudzovalo dojem skôr luxusného hotela než izby nejakej skrotenej. Napriek veľkosti to tu vyzeralo útulne, v celej miestnosti bolo veľké množstvo kvetov a rôznych rastlín. A samozrejme tu boli dvere do kúpeľne a dokonca aj do šatníka. 

S rozpočtom tu asi nešetrili. 

Povzdychla som si a zvalila sa na posteľ. 

Konečne som mala priestor sa nad tým všetkým zamyslieť, no keď sa moja hlava vyprázdnila, myšlienky mi ubiehali k tej noci, keď sme zachránili Axela. Nenávidela som sa za to, ako ľahko mi išlo zabíjanie. 

Hoci som sa márne snažila sebe nahovoriť, že to je dobré, boli to len upíri. Ale v čom som ja iná? Keď zabijete zločinca, nech spáchal čokoľvek, nestane sa z vás presne to iste? Robila som to všetko pre Axela, ale to nič neospravedlňuje. 

A tí dvaja vlci? Rozhodla som o ich životoch, akoby to nič neznamenalo. Chcela som ochrániť ostatných, ale nech som sa na to pozrela akokoľvek, nechala som ich tam. Sama som sa nespoznávala, ako som sa mohla tak rýchlo zmeniť? Ako sa zo mňa mohlo stať toto?

Vystrela som si ruky pred seba. 

Boli čisté, vyzerali rovnako ako pred rokom a predsa mali na sebe krv desiatok upírov a dvoch vlkov. 

Lenže čoskoro budem hlavná skrotená. Mojou úlohou bude chrániť ostatných, zabíjať ďalšie desiatky ak nie stovky. Striaslo ma, len som si to predstavila. 

Nemala som Amandino odhodlanie ani túžbu stať sa hlavnou skrotenou. V tomto sme boli rozdielne - ja som ňou nikdy nechcela byť. Nemám rada zodpovednosť za životy ostatných a neznášam to bremeno, ktoré musím kvôli tomu niesť na svojich pleciach. Jediné, čo som chcela bolo ostať s Axelom. 

Mala pravdu. 

Mala by som to začať brať vážne. Nemôžem sa tomu vyhýbať večne a schovávať sa. Je na čase postaviť sa tomu čelom a nie znova zbabelo utiecť. Aj keď to znamená robiť veci, ktoré z celého srdca nenávidím. 

Ani neviem ako a zaspala som. Zobudilo ma až klopanie na dvere, keď vonku vládlo šero. 

Čakala som, že za mnou prišiel Axel, aby mi konečne vysvetlil, čo ukázal svojmu otcovi, no za dverami stál úplne neznámy vlk. 

Mohol byť o pár rokov starší odo mňa, pri nadprirodzených bytostiach sa to ťažko určovalo. Svetlé vlasy mu padali do zelených očí, ktoré ma zvedavo pozorovali. 

„Predpokladám, že dorazil môj nový tréner," povedala som namiesto pozdravu.

„Nickolas, ale kľudne mi hovor Nick, teší ma. Ty si May, áno ja viem. Nemusíš sa predstavovať." Skočil mi do reči skôr než som stihla povedať. 

Zasmiala som sa. „Asi si nezvyknem na to, že ľudia tu poznajú meno aj bez predstavenia."

„Alebo to možno je tým, že som prišiel za tebou do tvojej izby. Nebolo ťažké odhadnúť, že ty mi otvoríš dvere."

„Hej, jasné," zamumlala som a do líc sa mi nahrnula červeň. 

Skvelý prvý dojem. Musela som si pogratulovať, teraz si o mne musí myslieť, že som namyslená a čakám, že ma tu každý bude poznať. Chcela som zaliezť naspäť do izby a požiadať o iného učiteľa.

Odkašlal si. „Kráľ ma za tebou poslal, aby som ťa doučil všetko, čo treba, aby si zvládla svoju úlohu. Na začiatok doberieme celé dejiny, rodokmene najdôležitejších rodín, bojové stratégie a podobne. Tiež by sme mali pokračovať v tvojom bojovom tréningu. Nejaké otázky?"

Pokrútila som hlavou, aby som znova nepovedala nejakú blbosť. 

„Najskôr ti ukážem knižnicu a od zajtra sa budeme učiť." Keď vykročil do bludiska chodieb, poslušne som cupitala za ním.

Rozhostilo sa medzi nami nepríjemné ticho alebo možno iba ja som odpočítavala sekundy, kedy sa budem môcť vrátiť do izby. Hoci sme mohli byť v rovnakom veku, správal sa ku mne tak vážne a stroho. 

Prečo som nemohla byť ticho? Teraz si určite myslí, že to neberiem vážne, rovnako ako Amanda. Toto už nie je Akadémia, nemala by som hovoriť blbosti. V duchu som zanadávala. Ak ma začne neznášať a povie o mne niečo kráľovi, už ma ani Axel nezachráni. 

„Čo všetko je v knižnici? Môžem tam hocikedy len tak prísť?" opýtala som sa v snahe prerušiť to ticho a možno napraviť svoj prvý dojem. 

„Všetky staré knihy, zápisníky, záznamy, kroniky a iné veci, ktoré som ešte nemal príležitosť preskúmať. Ak niečo konkrétne hľadáš, môže to zabrať týždne, ale určite to tam nájdeš. Do knižnice môžeš ísť hocikedy, ale na niektoré knihy potrebuješ špeciálne povolenie, takže ak niečo budeš chcieť, radšej sa opýtaj mňa a poradím ti."

Dúfala som, že v knižnici môžem začať s pátraním po svojej rodine a pôvode. Odkedy som sa dozvedela, že som adoptovaná, túžila som len po tom, aby som stretla svojich skutočných rodičov. Rozmýšľala som, aký môžu byť a ako sa budú tváriť, keď prídem za nimi a poviem im, že som ich dcéra. 

Zatiaľ som však mala len jedno meno čarodejnice. Môže trvať aj roky, kým na niečo prídem. Tak veľmi som chcela nájsť list od mami, no bez stopy zmizol a ja som ostala s prázdnymi rukami. 

Keď sme došli pred veľké dvojkrídlové dvere otočil sa na mňa s nadvihnutými kútikmi úst. Mala som však pocit, že to viac súvisí s miestnosťou za dverami ako s o mnou.

„Pripravená?" opýtal sa. Nečakal však na moju odpoveď a rovno otvoril dvere. 

Už od malička som milovala knihy a knižnica bola pre mňa ako druhý domov. V živote sa mi však nesnívalo, že by som mohla uvidieť niečo takéto nádherné. 

Bola obrovská. Dokonca ani v Akadémii som nevidela také množstvo kníh na jednom mieste, bolo to niečo neuveriteľné. Celá knižnica siahala cez dve poschodia a ulička ju delila na dve časti. Police boli také vysoké, že pri každej musel byť rebrík. Obrovské okná sa nachádzali medzi uličkami po oboch stranách a presvetľovali celý priestor. Strop bol oblúkový, pokrytý nádhernými maľbami vlkov v boji, pokojnú prírodu či dokonca aj tvory, ktoré v živote nevidela.

„Vitaj v kráľovskej knižnici. Je tu niečo, čo by si chcela špeciálne vedieť?" opýtal sa, keď sme začali prechádzať policami a zamyslene prechádzal prstom po chrbtoch kníh. 

„Možno niečo viac o vlkoch? O tom odkiaľ sa zobrali?" navrhla som nesmelo, stále som sa musela obzerať okolo seba. Bolo toho toľko, že som to nestíhala spracovať. 

„Nevieš nič o Začiatku?" obzrel sa na mňa prekvapene. „Vôbec nič?"

Pokrčila som plecami. „V Akadémii sa nič také neučilo, iba samé neužitočné veci."

„Samozrejme, že sa to neučilo. Je to rozprávka, ktorou sa uspávajú malé deti. Tak fajn, dobre počúvaj. Poviem ti, ako sa to začalo."

Zastal pri jednej poličke o dejinách a vybral dve knihy, ktoré mi podal. „Mala by si si ich prečítať, ale všetko, čo je v nich potom s tebou prejdem."

Nedočkavo som čakala, kedy začne. Vždy som zbožňovala rozprávky o nadprirodzene. 

„Naša planéta bola na začiatku len neobývateľná púšť. Nenašla by si tu žiadny život, všetko tu zomrelo kvôli nedostatku vody alebo životnej energie, ktorú potrebujú všetky nadprirodzené bytosti. Potom túto planétu objavila starobylá bohyňa Nihili, videla v nej veľký potenciál a rozhodla sa jej vdýchnuť život. Darovala nám sedem obsidiánových kryštálov, ktoré sa stali zdrojmi energie na celej planéte. Vďaka Nihili a týmto kryštálom sa stala táto planéta rajom. Z každého obsidiánu vznikla jedna rasa – ľudia, elfovia, lesní duchovia, víli, nymphy, draky a sirény."

„A čo vlci s upírmi? Ako vznikli potom oni?"

„Práve sa k tomu dostávam, vydrž," odpovedal. Položil mi niekoľko kníh na kôpku a bez toho, aby sa obzrel, pokračoval. „Nihili alebo bohyňa prírody, ako ju tu každý volá, sa starala o celý vesmír, preto tu nemohla ostať navždy. Preto niektorým ľuďom dala schopnosť narábať so životnou energiou. Tieto čarodejnice mali udržiavať rovnováhu a pokoj namiesto nej. Všetko bolo dokonalé, pokiaľ túto planétu neobjavili démoni. Bez prítomnosti a ochrany od Nihili im nerobilo tu žiadny problém otvoriť brány z podsvetia a celé armády začali nivočiť všetko, čo im prišlo do cesty. Chceli ju použiť ako základňu pri ďalšom dobíjaní. Čarodejnice prosili bohyňu o pomoc. Nihili ich vypočula a poslala im zvieracích bojovníkov. Ľudí, ktorí sa spojili s dušou lesných duchov a dovolili im brať na seba svoju pravú podobu. Stali sa armádou, ktorá mala bojovať s démonmi a zachrániť svet. Spojenie týchto dvoch rás bolo dosť silné na to, aby ich dokázali poraziť a s pomocou čarodejníc brány zapečatili. Nebolo to však jednoduché, väčšina zvieracích bojovníkov vymrela a ostali len vlci. Za odmenu pri pomoci s armádou démonov, dali čarodejnice vlkom slobodu, ktorí si založili vlastné kráľovstvo-

„A tí upíri?"

„Budeš ma stále prerušovať?" obzrel sa na mňa so zdvihnutým obočím.

„Prepáč."

„Ako som povedal, démoni boli preč a brána zavretá. Nebezpečenstvo však ešte nepominulo. Démoni splodili s ľuďmi potomkov, polovičných démonov s mocným pôvodom no slabým telom. Bolo to niečo neprirodzené, dve prirodzenosti týchto bytostí bojovali proti sebe a nežili dlho. Potom však začali piť krv, vysávať z ľudí ich energiu, čím posilnili svoju nadprirodzený pôvod a stali sa silnejšími, nesmrteľnými. 

Vlci nemohli dovoliť, aby kvôli tomu bola celá rasa ľudí zabitá, a tak začala druhá vojna. Armáda vlkov znova bojovala proti potomkom démonov, no čoraz viac ich ubúdalo, preto ľudia na znak vďaky a tiež ako pomoc posielali najsilnejších zo svojich radov, aby sa pridali k vlkom a pomohli im poraziť upírov. 

Nikdy sa im ich nepodarilo úplne poraziť, ako vidíš, stále sú tu. Iba na istý čas môžu potlačiť ich silu a nastane mier, no nikdy netrvá dlho. Boje sú však čoraz krutejšie, dlhšie a je len otázkou času, kedy jedna strana nadobro prehrá a vyhynie."

„Stále tomu celkom nerozumiem," priznala som. „Kde sú ostatní bytosti? Ako vznikli vlkolaci? A prečo vlci sa rozhodli zabiť všetky čarodejnice?" 

„Ostatné bytosti sa pri bitke s upírmi stiahli do úzadia a ak ešte nevyhynuli, tak sa niekde schovávajú. Čo sa týka vlkolakov, prekvapuje ma, že o nich vôbec vieš. Bol jedným z experimentov čarodejníc. Nepáčilo sa im, že vlci majú takú slobodu a oni strácajú moc. A vlci sa samozrejme bránili, preto to vyšlo do takých krajností, že čarodejnice vymreli. Alebo teda väčšina z nich, oficiálna informácia je, že na svete už neostala ani jedna, ale ako budúca hlavná skrotená by si mala vedieť, ako to naozaj je." 

To, čo mi povedal, sa zhodovalo s tými útržkami, čo sme sa učili v Akadémii. Z nejakého dôvodu sa mi však zdalo, že v tom celom je viac, ako mi práve povedal. Nedávalo zmysel, prečo všetky bytosti tak nenávidia vlkov, čarodejnice áno, no ostatní? Prečo im neprišli pomôcť s vojnou s upírmi? 

Počula som toľko informácii, až som sa v tom prestávala vyznať. Nevedela som, čomu mám veriť? Podivnému Farrellovi alebo oficiálnym dejinám vlkov? 

Potriasla som hlavou. 

Pravdepodobne to má všetko vysvetlenie a ja by som mala prestať byť taká podozrievavá.