Axel hodnú chvíľu nič nehovoril. Hľadel neprítomne z okna a nad niečím tuho rozmýšľal.

Ja som mlčala, nevedela, ako sa mám ešte brániť. Povedala som všetko, čo som mohla, no aj tak to nestačilo. Nevedela som si predstaviť, že by som mala odísť, opustiť celý tento svet, no očividne som nemala na výber.

„Tak čo to bude? Vytratíš sa v noci preč alebo ťa budem musieť nechať zabiť?" spýtal sa kráľ a spýtavo nadvihol obočie.

„Ja..." hľadala som správne slová.

„Počkaj," prerušil ma Axel.

Povzdychol si a vytiahol z vrecka papier, ktorý mu dal pred chvíľou skrotený na chodbe. Všimla som si, ako sa mu ruky triasli, keď ho rozložil a podal svojmu otcovi.

Zamračene si ho zobral a začal čítať.

Nemala som ani poňatia, čo je to za papier. Možno list?

Pozorne som sledovala, ako sa kráľovi na tvári mení množstvo emócii. Zmätenie, šok, smútok, strach... Zvedavosť som ledva udržala na uzde. Chcela som vedieť, čo je na tom papieri napísané, že to dokáže vzbudiť také emócie aj v samotnom kráľovi.

„Čo to má znamenať? Je to pravda?" spýtal sa a zdvihol na mňa zrak. Hlas sa mu triasol, neviem či od nadšenia alebo od strachu.

„Ona o ničom nevie," odpovedal Axel, skôr ako som sa stihla ozvať. „Dal som to tajne preveriť, je to pravda."

Nervózne som zvierala okraj svojho trička. Zmätene som sa pozerala, ako sa kráľova tvár čoskoro vyjasnila do úsmevu a to ma znepokojilo viac, než čokoľvek iné.

Šokovane si prekryl rukou ústa a zasmial sa, ako pokračoval v čítaní.

„Toto je neuveriteľné. Všetko sa týmto mení. Ja..." znova sa zasmial. Potom, keď si uvedomil, že tam ešte stojím. „Môžeš odísť, teraz sa ešte potrebujem porozprávať s Axelom, ale zariadim to tak, aby si mohla ostať. Neskôr za tebou pošlem niekoho, kto ťa bude informovať o tvojom výcviku."

Nechcela som odísť, chcela som vedieť, čo Axel ukázal svojmu otcovi, aby to zmenilo jeho názor. On sa však vytrvalo vyhýbal môjmu pohľadu.

„Ale..."

„Choď, May," povedal Axel bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel.

Povzdychla som si a nakoniec odišla. To však ale neznamená, že som sa vzdala. Ak sa to týkalo mňa, mám právo to vedieť.

Na chodbe som si uvedomila, že neviem, kam mám ísť. Mohla som sa vrátiť cestou, odkiaľ sme prišli a vrátiť sa do záhrady alebo pokračovať ďalej. Chcela by som počkať na Axela, no poznala som ho už natoľko, aby som vedela, že teraz sa od neho odpovede nedočkám.

Išla som pomalým krokom ďalej a dúfala, že natrafím na niekoho, koho tu aspoň trocha poznám. To bol tiež skvelý nápad nechať ma tu potulovať sa, keď som tu prvýkrát. Ak občas išiel okolo mňa nejaký skrotený buď bol tak zamestnaný, že rýchlo utekal ďalej alebo som im nestála za to, aby mi pomohli.

Chodba sa zatáčala, rozvetvovala a rozširovala do priestranných miestnosti, no stále som nevedela kam idem. Nakoniec som to vzdala a sadla si na zem. Možno na druhý deň si niekto všimne, že chýbam.

Čoskoro som nad sebou začula známy hlas.

„No pozrime sa. Si tu prvý deň a už si sa stratila?"

Zdvihla som hlavu a uvidela, ako predo mnou stojí Amanda s posmešným úškrnom.

„Čo chceš?" spýtala som sa unavene.

„No, sedíš tu na zemi sama a pravdepodobne ani nevieš, kde máš izbu. Teraz to budeš asi ty, kto niečo chce."

Zahryzla som si do jazyka, aby som nepovedala niečo, čo by som ľutovala. Vypustila som vzduch z pľúc a nakoniec prikývla. „Fajn, máš pravdu. Axel ma tu nechal len tak a nemám ani poňatia, kde mám ísť."

Postavila som sa a s očakávaním na ňu hľadela. „Bola by si taká láskavá a pomohla mi?"

„Vidíš? Ani to nebolelo." Kývla hlavou na jednu z chodieb. „Keby si sa tu ešte zatúlala, tadeto sa dostaneš do hlavnej haly. Odtiaľ by ťa mal niekto doviesť ku izbám. Prečo si vlastne ešte tu? Myslela som, že ťa kráľ hneď vyhodí. Z toho, čo som si všimla už v Akadémii, ťa nemá zrovna rád."

Najskôr som nemala ani chuť odpovedať, no presvedčil ma jej pohľad. „Najskôr chcel," pripustila som. „Potom Axel vytiahol nejaký papier, zrazu sa kráľ rozžiaril ako slniečko a poslal ma preč."

Zamyslene sa zahľadela na strop. „Asi viem o čom hovoríš. Dáky papier som videla v Axelových rukách už niekoľkokrát, ale nikdy mi nedovolil pozrieť sa naň. Nosil ho stále so sebou, tak som ani nemala príležitosť zistiť, či na ňom je."

Nevedela som, čo viac povedať a medzi nami nastalo trápne ticho. Nervózne som sa hrala s prstami a obzerala luxusné vybavenie zámku. Modlila som sa, nech moja izba už nie je ďaleko, nech sa môžem zbaviť Amandy a byť konečne sama.

Nie je to o tom, že by som Amandu nenávidela alebo niečo podobné. Naše vzťahy v Akadémii však neboli zrovna najlepšie. A hoci som jej bola naozaj vďačná za to, že mi pomohla zachrániť Axela, necítila som sa v jej spoločnosti zrovna najlepšie. Mala som pri nej pocit, akoby sa so mnou bavila len z povinnosti a v myšlienkach na mňa nadávala.

„Ak máš so mnou nejaký problém tak mi to kľudne môžeš povedať," prehovorila Amanda s podráždením v hlase.

Zaskočene som na ňu pozrela. „Ja mám problém? Ty na mňa bezdôvodne útočíš od nášho prvého stretnutia."

„Bezdôvodne? Ty tomu nerozumieš, však? Akoby si predsa mohla, pre teba je tu všetko jednoduché. Príležitostí máš nekonečne veľa a všetko si dostala bez toho, aby si sa o to vôbec snažila."

„To nie je vôbec pravda. Nevieš, čím som si prešla."

„Otrepaná fráza, ktorou sa stále oháňaš, ale čo sa ti v skutočnosti stalo?" Odfrkla si. „Tvoj krotiteľ je budúcim kráľom a k tebe sa správa ako k princeznej, aj keď si to veľakrát ani nezaslúžiš. Ostatní ťa rešpektujú a hoci si na začiatku nevedela dať skrotenému ani jeden úder, teraz je tu zrazu z teba odborník bez toho tvrdého tréningu, ktorým sme si museli všetci ostatní prejsť."

„Myslíš, že všade v mojom živote sú len jednorožce a dúhy? Stratila som celú svoju rodinu! Musela som zahodiť svoj predchádzajúci život kvôli Axelovi a pokiaľ si to nepamätáš, tak ho uniesli! Celé mesiace som kvôli nočným morám nemohla spávať a keď som si čo i len predstavila, čo mu tam robia, bolo mi zle."

„A zase to je celé o tebe! Axel tam trpel, nie ty. Ty si sa ho len márne snažila celú tu dobu zastaviť a nebyť mňa s Erin, tak ani doteraz nevieš, kde je. Áno, je mi ľúto tvojej rodiny, ale čo chceš počuť? Toto je drsný svet, veľa ľudí tu stratilo rodinu. Ak si si nevšimla tam vonka sa pomaly začína vojna, čo sa ti stalo je tam nepodstatné. Tento svet sa netočí okolo teba a nezastaví sa len preto, že sa ti stalo niečo zlé."

„Nič také si nemyslím, dobre? Ja chápem, že sme uprostred vojny, ale..." Zastavila som sa a zhlboka sa nadýchla. „Čo chceš vlastne počuť? Začala si na mňa útočiť, aj keď som ti nič zlé nepovedala. Na nič som sa nesťažovala, ale prepáč, že som len človek a tiež občas niečo jednoducho nezvládam." Naštvane som na ňu pozrela. „Vieš čo? Podľa mňa stále len žiarliš a nevieš sa zmieriť s tým ako to je.

„Ja žiarlim? Nie, tak to nie je." Odvrátila pohľad a zaťala ruky do pästí. „Alebo možno áno. Viem len to, že som tak neuveriteľne naštvaná, keď sa pozriem, ako zahadzuješ svoju šancu. Všetko ti išlo tak jednoducho. Nikdy si sa nemusela o nič snažiť, jednoducho si to dostala. Ja som o tu pozíciu neskutočne dlho bojovala a aj tak si ju dostala ty. Máš neuveriteľnú príležitosť a ty ani nevieš, čo to znamená. Môžeš viesť skrotených, môžeš niečo zmeniť, ale stále sa zameriavaš len na svoje problémy. Erin a Elliot sa so mnou nerozprávajú, čo teraz budem robiť? Axela uniesli? Pôjdem si prečítať nejakú čarodejnícku knižku, však? Stále si sa sťažovala, prečo musíš byť vo vedení a ani si si neuvedomovala, čo to znamená. Nič si nevážiš."

„Ja si to vážim! Len.." Prudko som vydýchla. „Len potrebujem chvíľku, aby som sa stihla nadýchnuť. Utriediť si v hlave, čo mám robiť."

„A čo prosím ťa? Je to úplne jednoduché." Odvrátila odo mňa pohľad a trpko sa zasmiala. „Teba tvoj krotiteľ neustále neponižuje a nespráva sa k tebe ako k niečomu menejcennému. V Akadémii si bola obľúbená, neohovárali ťa za chrbtom."

„Teraz zase preháňaš, každý v Akadémii ťa rešpektoval."

„Och, naozaj? To si len myslíš. Moja krotiteľka sa o mňa ani nezaujímala. Kvôli môjmu otcovi, ktorý je jeden z najdôležitejších skrotených, si o mne ostatní urobili svoj obraz a nesnažili sa ho zmeniť. Viem, čo o mne hovorili. Aká som arogantná, krutá po svojom otcovi a aké šťastie, že si prišla ty a všetkých zachránila od toho, aby som ja bola hlavná skrotená.

Otec ma do toho tlačil odkedy som sa narodila, nútil ma chodiť s ním na všetky bojové akcie a od smrti Katie som myslela, že konečne to môžem dokázať. Trénovala som každý deň, snažila som sa, ani nevieš ako. Mala som to na dosah, a potom si prišla ty. Z ničoho nič všetky tie roky nekonečnej driny zrazu boli k ničom, lebo som jednoducho nebola Axelova skrotená. A pri prvom súboji si bola dokonca ešte taká slabá, že si nevydržala ani minútu. Napriek tomu si to mala byť ty, nie ja. Mňa si nikto nikdy nevyberie."

Znova na mňa pozrela. „Si hlúpa, keď si nevážiš všetko, čo máš. Ja som nikdy nedostala uznanie od otca, mojej krotiteľky či hocikoho iného. A odpoveď na tvoju otázku, mám všetky dôvody na to, aby som ťa nenávidela. Nemám však desať rokov, aby som ti to do smrti vyčítala a bola na teba kvôli tomu naštvaná. Som dosť vyspelá na to, aby som sa s tebou naučila vychádzať, ale ak máš ty so mnou nejaký problém, môžeš pokračovať v tej tvojej tichej nenávisti. "

Nadvihla obočie. „Myslíš, že som si to nevšimla? Ako ma tiež v duchu odsudzuješ a hovoríš všetky tie veci za mojim chrbtom?"

„Ja nie..." chcela som sa brániť, ale v tom som si uvedomila, koľkokrát sme sa o nej s Elliotom rozprávali. „Nemôžeš povedať, že to nebolo opodstatnené."

Prevrátila očami. „Tu je tvoja izba. Keby si si chcela ešte niekomu pofňukať na pleci, aký máš ťažký život, so mnou rozhodne nepočítaj." Na päte sa otočila a vybrala sa naspäť tam, odkiaľ sme prišli.

Skôr, ako sa stratila za rohom chodby, ešte sa otočila a povedala mi: „Ešte jedna vec. Nie si jediná v tomto vesmíre, kto niekoho stratil alebo si prešiel niečím ťažkým, ale vidíš tu niekoho, ako sa stále oháňa tým, že nemá rozprávkový život? Začni konečne niečo robiť, inak tu dlho neostaneš."

Nestihla som ani otvoriť ústa, aby som sa mohla brániť a už jej nebolo. Chvíľu som omráčene stála na chodbe a snažila sa spracovať, čo sa stalo.

Musela som však pripustiť, že s Amandou som sa mýlila. Nie je ten niekým, čo vás bude potichu nenávidieť. Keď sa jej niečo nepáči, rozhodne sa to nebojí povedať.