Keď sme zastali pred hlavnou bránou do mesta, takmer som zabudla dýchať.

Malo v sebe niečo, čo ma na prvý pohľad očarilo. Nemohla by som o ňom povedať, že je moderné, hoci tam bola asfaltová cesta, na ktorej sa občas objavilo auto, dokonca aj ľudia na ulici vyzerali ako v hociktorom inom meste, aj tak som však mala pocit, akoby som sa ocitla v minulom storočí.

Okolo hlavnej cesty stáli domy, ktoré akoby vypadli z historického filmu. Boli malé, väčšinou dvojposchodové a tesne na tlačené na sebe, iba občas sa medzi nimi našla medzierka, kde sa nachádzali bočné uličky. Väčšinou ich steny tvorili tehly alebo kamene a na každom okne a balkóne sa nachádzali rôzne rastliny a nádherne kvitnúce kvety.

Ani neviem, ako dlho som tam stála s otvorenými ústami, kým ma Axel nepotiahol za ruku.

„Poď, do večera musíme byť na zámku a rád by som ťa tu ešte previedol," povedal a radostne sa usmial. Už dlho som ho nevidela takého šťastného.

„Myslela som, že si sa domov nechcel vrátiť." Spýtavo som na neho pozrela, zatiaľ čo sme kráčali po kraji hlavnej cesty.

„Nechcel. Po určitom čase strávenom na zámku pochopíš prečo, ale Askar som mal vždy rád a trávil som tu viac času, ako sa otcovi páčilo."

Mlčala som. Nechcela som prerušovať tú vzácnu chvíľu, keď sa Axel sám rozhovoril o svojom detstve.

Zapozeral sa do diaľky. „Otec trval na tom, že tu nemám, čo robiť. Aj keď ma nechcel obmedzovať, vždy chcel, aby som len s ním chodil na tie nudné porady a čím som bol starší, tým ma viac posielal samého. Bol som asi trocha nevďačný..." Potriasol hlavou a usmial sa na mňa. „To je jedno. Teraz poď, ukážem ti hlavné námestie."

Chytil ma za ruku a ťahal ma za sebou do jednej z bočných uličiek. „Po hlavnej ulici by si sa dostala aj do zámku, len nie je tam to moc zaujímavé. Vyzerá to ako v normálnom ľudskom meste, vlastne väčšina Askaru je taká. Len niektoré domy a námestie so zámkom ešte ostali odkedy sa môj otec stal kráľom."

Ako sme kráčali ďalej budovy sa stávali čoraz honosnejšími a väčšími. Nestíhala som všetko obzerať, keď ma Axel stále ťahal ďalej a ďalej.

„Na hlavnom námestí bývajú tí najvýznamnejší vlci a možno na okraji niekoľko skrotených, myslím. Niekedy je to až smiešne, ako sa predbiehajú, kto bude mať krajšie a honosnejšie sídlo. Aj keď väčšina tu ostáva len málo, keď majú svoje vlastné svorky."

„Takže tu nebýva veľa ľudí? Čakala som, že hlavné mesto vlkov bude väčšie niečo ako New York alebo tak."

„Nie, to nie." Zasmial sa. „Hm, ako by som ti to vysvetlil? Vlci sa združujú do svoriek, ako si si už mohla všimnúť. Niektoré sú väčšie, niektoré menšie a podľa toho majú aj rozdelenú veľkosť územia. Alfu jednej z najväčších si už videla v Rusku, ostatné sú roztrúsené po svete. Všetky tieto svorky sú v podstate samostatné, no nad nimi je ešte kráľ, ktorého musia poslúchať. Najväčšia je svorka kráľa, ktorá žije tu, v Askare."

„Akosi nechápem, čo to má spoločné s počtom obyvateľov." Pokrútia som hlavou.

„Trocha som odbočil od témy," pripustil s pokrčením pliec. „Ide o to, že okrem kráľovej svorky a ich skrotených tu nie je moc veľa stálych obyvateľov. Okrem teda ešte slabých vlkov a niektorých skrotených, ktorý tu majú obchody a starajú sa o chod mesta, samozrejme. Často však tu chodia vodcovia svoriek, keď je to potrebné, tak tu nikdy nie je príliš prázdno."

Zastal a obzrel sa na mňa. „Dosť bolo teraz učenia. Máme asi dve hodinky, kým otec začne byť naštvaný, že meškáme, tak si zatiaľ môžeme užiť posledné chvíľky slobody, čo ty na to?"

Jeho nadšenému pohľadu som nemohla odolať. A na stretnutie s Axelovým otcom som sa zrovna neponáhľala.

„Znie to dobre," súhlasila som s úškrnom.

Hlavné námestie mi pripomínalo scénu z rozprávky. Bol to v podstate veľký obdĺžnikový priestor. Zem bola vyskladaná z rôznych kamenných dlaždičiek a kameňov, ktoré boli usporiadané do mozaiky. Nebolo to však typické kamenné a nudné námestie. Všade boli stromy a zeleň. Uprostred sa bol nádherný park s pestrofarebnými kvetmi a altánkom. Keď som sa zapozerala do diaľky pomedzi stromy, uvidela som obrovskú fontánu, okolo ktorej sa naháňali deti a šantili vo vode. Úplne na konci námestia sa nahádzali stánky, kde predávali šperky, drobnosti a koláče, ktoré mi spolu s vôňou kvetov opantávali zmysly.

Slnečné lúče letného slnka nás jemne hladili po tvári. Keď mi Axel stisol ruku a usmial sa na mňa, naplnil ma taký pocit šťastia, aký som už dlhú dobu nepocítila. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy takto cítila. Posledné mesiace to bol len neustály strach, o seba, Axela aj celu budúcnosť. Takýto kľud mi prišiel až neprirodzený.

Nemohla som si pomôcť a pomyslela na to, že je to len ticho pred búrkou, no bola som odhodlaná si to vychutnať.

Prechádzali sme sa v parku, smiali sa nad výstrednosťou niektorých sídiel bohatých vlkov a vychutnávali si spoločne strávený čas. Všade nás sprevádzali pohľady okoloidúcich, ktorí Axela zdravili a niektorí sa mu dokonca poklonili, no snažila som sa to ignorovať a predstierať, že sme len dvaja obyčajní ľudia, ktorí na svete nemajú žiadne starosti.

Večer, keď už pomaly zapadalo slnko, námestie sa vyprázdňovalo. Sedeli sme na okraji fontány, rukou som sa hrala s hladinou vody a užívala si pokojný teplý večer.

„Kde je vlastne Askar? Nikdy som o ňom samozrejme nepočula a určite nie je ľahké skryť také veľké mesto."

„Na ostrove v severnej Európe. Keď ešte čarodejnice a vlci spolupracovali, súhlasili, že použijú ochranné kúzla, aby sme sa nemuseli neustále báť, že nás odhalia." Povzdychol si. „Nechcem pokaziť tento príjemný večer, ale mali by sme ísť."

Zaklonila som hlavu a na chvíľu zavrela oči.

Nebude to zlé, hovorila som si v duchu. Zachránila som predsa Axela, nie? Nemôže mi nič urobiť.

„Tak poďme." Prikývla som.

Z námestia sme pokračovali cestou ďalej. Domy boli čoraz menšie až nakoniec na ich mieste ostali len vysoké stromy. Nečakala som, že zrovna v hlavnom meste vlkov tu vysadia les.

„Je to súčasť východnej záhrady," povedal Axel, ktorý určite odhadol moje myšlienky. „Oddeľuje to ostatných od zámku a je to najlepšie miesto, keď si chceš od všetkého toho zmätku aspoň trocha oddýchnuť."

Nestihla som mu odpovedať, keď sa pred nami stromy rozostúpili a predo mnou sa vynoril toľko spomínaný Axelov zámok.

„Je to... nádherné," vydýchla som užasnuto.

Pred nami sa rovno nachádzala ďalšia fontána, no oveľa honosnejšia, ako tá na námestí. Bolo to vlastne štvorcové jazierko so sochami, odkiaľ striekala voda. Za ňou boli dve schodiská ktoré sa stretávali v terase s nádherným zábradlím. A celú budovou by som ani nemohla nazvať zámkom, ale skôr palácom.

Budova bola niekde obrastená machom, no ani náhodou nevyzerala zanedbane, iba jej to pridávalo na vznešenosti. Strechu podopierali obrovské okrasné stĺpy. Strana, ktorú sme videli bola plná výbežkov a všade toľko okien s výhľadom na celú záhradu a určite aj na mesto.

„Je to len vchod zo záhrady, mala by si vidieť ten hlavný." Potichu sa zasmial. „Ale aj tak je to len zlatá klietka."

Nevedela som, čo mu na to povedať.

Z jeho výrazu som jasne dokázala vyčítať, že sa zo svojho návratu neteší. Pravdepodobne až v nasledujúcich dňoch pochopím, prečo.

Hoci sme sa mali do večere stretnúť s kráľom, Axel sa neponáhľal. Ten si meškanie asi mohol dovoliť. Mne však nervozita a strach zvierali vnútornosti, až som myslela, že sa povraciam. Som silnejšia a predsa sa stále bojím pred neho postaviť. Možno raz budem odvážna a poviem mu, čo si skutočne myslím, dnes to však nebude.

Poslušne som cupitala za Axelom, ktorý ma viedol spleťou chodieb. Vnútro bolo rovnako honosné, ako vonkajší vzhľad zámku. Mäkučké koberce či dokonalo vyleštené podlahy; steny s mozaikovými oknami , neuveriteľne namaľované obrazy so zlatým rámom... akoby som práve vošla do rozprávkového zámku.

Po ceste Axela zdravili skrotení sklonením hlavy a niektorí len rýchlo prešli okolo nás. Len jeden sa pri nás zastavil a podal Axelovi akýsi papier. Axel si ho pozorne prezrel a až keď súhlasne prikývol, skrotený rýchlo odišiel, akoby sa nič nestalo.

Skôr, než som sa stihla opýtať, čo to je, Axel povedal: „Otec pravdepodobne už bude po večeri. O takomto čase býva vo svojej pracovni, tak dúfam, že dnes bude mať dobrú náladu a rýchlo vybavíme túto povinnú návštevu." Hlas mal pokojný, no videla som, aké mal napäté plecia.

Zastali sme pred dvojkrídlovými dverami na treťom poschodí. Axel zaklopal a vošiel dnu. Neisto som ho nasledovala a zavrela za sebou dvere.

Pracovňa kráľa bola iná, ako som si ju predstavovala. Vďaka svetlej tapete miestnosť vyzerala väčšia a prázdnejšia ako v skutočnosti bola. Jednu stenu pokrývala stará obrovská mapa sveta, V miestnosti dominoval obrovský pracovný stôl, kde sa nachádzal prekvapivo počítač a hromady papierov. Svetlo, ktoré sem prenikalo cez veľké okno so starožitným rámom a toľkým množstvom rastlín vytváralo dojem, akoby som sa ocitla v skleníku.

Kráľ zdvihol hlavu a mne sa hneď vybavila spomienka ako som presne takto pred ním stála v Akadémii, keď uniesli Axela.

„Počkaj pri dverách," povedal mi Axel a sadol do kresla naľavo od svojho otca.

„Ako vidím stále nemá žiadne vychovanie," poznamenal a prezrel si ma chladným pohľadom. „Nikdy asi nepochopím, prečo si si radšej nezvolil dcéru skroteného, ktorý sa stará o našu bezpečnosť."

Žiadna odpoveď.

Kráľ na neho hodnú chvíľu len hľadel až nakoniec povedal: „Som rád, že si v poriadku. Dúfam, že rozumieš, prečo som nemohol niekoho za tebou poslať."

„Samozrejme." Prikývol, jeho tvár ostávala bez emócii. „Blíži sa vojna. Riskovať stratu veľkého množstva vojakov kvôli jednej osobe by bolo hlúpe."

Zaťala som ruky do pästí a odvrátila pohľad.

„Máš nejaký problém?" spýtal sa kráľ a zabodol do mňa pohľad svojich chladných očí. Mali rovnakú farbu ako Axelove, no zďaleka neboli také prívetivé. „Chceš mi snáď dávať rady, ako mám viesť svoj druh?"

„To by som si nedovolila," povedala som nakoniec, keď som prehltla pár škaredých nadávok. Ale rady o rodičovstve by mu rozhodne niekto mal dať. A to som si myslela, že môj otec... adoptívny otec bol zlý.

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila spomienok na svoje detstvo.

„Nechápem, čo tu ešte robíš. Myslel som, že som sa vyjadril jasne." Nadvihol obočie a ja som potlačila nutkanie ujsť pred jeho pohľadom ďaleko odtiaľto. „Axelovou skrotenou nebudeš. Aj na tú tvoju smiešnu výpravu som ťa pustil len preto, lebo som si myslel, že sa nevrátiš a ja sa ťa konečne zbavím. Keď si však Axela zachránila, dám ti šancu slobodne odísť."

Odísť?

Očí sa mi rozšírili od prekvapenia. Na toto som nebola pripravená.

Videla som, ako Axelove oči prudko preskočili z kráľa na mňa. Všimla som si, že jeho pohľad je plný pochybností. Očakával, že tu ponuku prijmem a odídem? Odviedol ma nasilu, ale nemohol predsa pochybovať, že by som ho po tom všetkom opustila.

Mala som chuť rozosmiať sa nad tou iróniou. Kedysi to bolo to, čo som chcela. Vrátiť sa späť, ale teraz? Keď je Axel tu, odísť od neho je to posledné, čo by som chcela. Nezáleží na tom, čo odo mňa bude chcieť, stačí mi ostať len po jeho boku.

Potlačila som strach a bojovne vystrčila bradu. „Nemôžete ma vyhnať po tom, ako som zachránila vášho syna. Za to by som mala dostať odmenu a nie trest."

„Skrotený je niekto, kto by mal svojho krotiteľa chrániť za každú cenu. Ty pre Axela predstavuješ len nebezpečenstvo. O tom vašom romániku tu už kolujú reči." Odfrkol si. „Vlci začnú svojho kráľa spochybňovať a ak to takto pôjde ďalej, budem vás musieť potrestať. Pre teba to znamená smrť, preto by si mala prijať moju ponuku a utiecť, čo najďalej odtiaľto."

„Nenechám sa odstrašiť."

„May..." snažil sa ma Axel prerušiť.

„Nie, celé je to smiešne. Skrotení nie sú niečo podradené a nenechám vás, aby ste tak so mnou zaobchádzali. A nejaké zákony, ktoré zakazujú tieto vzťahy len chránia vaše spoločenské postavenie, tie ma teda rozhodne nezaujímajú."

Kráľ sa chladne zasmial. „Ty naozaj nič nevieš, však? Som prekvapený, že Axel ti to potom všetkom nepovedal." Oprel si bradu o ruky a uškrnul sa. „To nie je len o spoločenskom postavení. Vďaka krotiteľskému putu je skrotený presvedčení, že musí svojho krotiteľa chrániť za každú cenu, že je dôležitejší než čokoľvek na svete. Ak sa však do toho ešte zapletie romantický vzťah, skrotený začne pomaly prichádzať o rozum. Bude presvedčený, že všetci sa snažia jeho krotiteľovi ublížiť. V minulosti sa stalo, že skrotený zabil takmer osem vlkov kvôli svojej paranoje. Niekedy to dospelo do takého štádia, že krotiteľa uniesol alebo dokonca zabil, len v presvedčení, že ho tým chráni. Stále si myslíš, že je to len tak? Tie zákony sú tu na to, aby chránili nás všetkých."

Vystrela som sa a prikývla. „Rozumiem, prečo to z vášho pohľadu môže vyzerať nebezpečne, ale to na tejto situácii nič nemení. Môžem si od Axela držať odstup a nemusím nikde odísť."

„Áno, akoby som ti mohol veriť. Nemám žiadny dôvod, aby som ťa tu nechával."

Nie. Nie, takto to nemôže skončiť. Nie po tom všetkom, čím som si prešla.

Pozrela som na Axela.

Nič nepovieš? To ma necháš len tak odísť?