Na druhý deň ráno som sa zobudila pred Axelom.

Do izbe prenikali prvé lúče svetla vychádzajúceho slnka. Povzdychla som si a odhrnula si vlasy z tváre. Mala by som vstať, aby si nikto nevšimol, že som nebola vo svojej izbe.

Pred tým, ako som odišla, pozrela som sa na Axelovu pokojnú tvár. Bála som sa o neho. Uprostred noci mi kŕčovito zvieral ruku a opakoval tie isté slová: "Neopúšťaj ma. Nechcem tu zostať sám." Mohla som si len domyslieť, o čom sa mu snívalo.

Keď som sa uistila, že naozaj je v poriadku, opatrne som zavrela dvere a nečujne prešla zase do svojej izby.

Hoci som už bola sama, moju myseľ stále okupoval Axel. Čakala som, že sa bude tváriť, akoby o nič nešlo, aj keď bude trpieť. Nevedela som však, ako mu pomôcť. Mohla som ho zachrániť z väzenia upírov, no v tomto som bola bezmocná. Pokiaľ on o to nebude stáť, nikto mu nebude schopný pomôcť.

O niekoľko minút neskôr sa ozvalo zaklopanie. S úľavou som si vydýchla. Keby som prišla o chvíľu neskôr, zistili by, že som nestrávila noc v svojej izbe.

Prekvapene som nadvihla obočie, keď pred dverami stál Derek.

Nie, že by sme spolu nevychádzali. Rozprávali sme sa, ale iba keď to bolo nevyhnutné. Znervózňovalo ma, že som ho nikdy nevidela usmiať sa. Väčšinou mal na tvári neutrálny výraz a všimla som si, že ostatných len pozoruje. Naozaj uvoľneného som ho videla iba s Carin a Elliotom. Vlastne už dávnejšie som došla k záveru, že je tu len preto, lebo tu je aj Carin.

„Poslali ma, aby som ťa zavolal na raňajky," povedal.

„Hej, jasné," odkašľala som si. On však nečakal na moju odpoveď a už bol dávno niekoľko metrov predo mnou.

„Kde si vlastne bola dnes ráno?"

„Uhm, bola som sa prejsť," dostala som zo seba nakoniec. Fakt skvelé. Mala by som sa naučiť lepšie klamať. Najlepšie je zmeniť tému. „Prečo sú vlastne raňajky tak skoro? Len nedávno vyšlo slnko."

„Je takmer deväť hodín. Tu vychádza slnko neskoršie, ako sme zvyknutí," odpovedal nezaujato. „Mala by si vedieť, že už nie sme v Akadémii. Tu musíš dodržiavať pravidlá, inak ťa potrestajú. Tvrdo. Medzi vlkmi a skrotenými je hranica, ktorá sa nemôže prekračovať."

Prudko som zastala namieste. „Ja... ja som..."

Vedel to. To, že som bola celú noc s Axelom.

Keď si všimol, že už ho nenasledujem, zastal a obzrel sa. „Nemusíš mať ten vystrašený výraz. Nie je to moja vec. Nemám právo sa do toho starať. Len ťa upozorňujem, že toto je už iný svet. A tu vládnu tí najmocnejší, úlohou skrotených je len stáť v kúte, kým ich nebudú potrebovať."

V rozpakoch som sklonila hlavu.

„Ostatní..." začala som, no nevedela som, ako vetu dokončiť.

„Nič nevedia. Myslia si, že si nocovala vo svojej izbe."

Chcela som mu povedať, že sa nič nestalo a ostala som tam len, aby nemusel byť Axel sám, ale asi by to nemalo význam. Dereka by som aj tak nepresvedčila.

V tajomstvách som nikdy nebola dobrá. Mama mi vždy hovorila, že moja tvár je ako otvorená kniha. Stačí jediný pohľad a každý hneď vie, ako sa cítim. Myslela som si, že som sa zmenila, no očividne nie. O mojich citoch k Axelovi vedelo oveľa viac ľudí, akoby sa mi páčilo.

Zvyšok cesty prebiehal mlčky.

Keď som vošli do jedálne, všetky rozhovory ustali. Chcela som sa im pozdraviť, no náhla zmena atmosféry ma prekvapila. Hlavy náhle sklonili dolu a hľadeli na svoje taniere.

Prečo sa vždy ocitnem v tejto situácii? Cítila som sa, ako učiteľka, keď vojde do triedy a všetci žiaci náhle stíchnu. Ak sú hranice, ktoré odďaľujú vlkov od skrotených, potom oni nakreslili hranicu medzi sebou a mnou. Prečo ma vždy vyženú za jej okraj, keď sa snažím priblížiť?

Carin sa na mňa nakoniec usmiala a popriala mi dobré ráno, no to nezmenilo nič na tom, že len svojou prítomnosťou som dokázala vytvoriť túto hlúpu dusivú atmosféru. Náhle ma prešla chuť do jedla, otočila som sa na mieste a rýchlo odišla odtiaľ preč skôr, ako by stihli povedať niečo ďalšie. Nepotrebujú ma tam. Splnili sme svoju úlohu, už ma tam nikto nepotrebuje.

Niekedy mi bolo až bolestne jasné, že medzi nich nepatrím. Oni sa poznajú od detstva, vyrastali spolu a ja som bola medzi nimi len votrelec. Niekto navyše.

Nedávala som pozor, kam idem a ocitla som sa v nejakej neznámej chodbe. Fakt skvelý čas na to stratiť sa. Povzdychla som si a išla ďalej. Niekde tu bude musieť byť chodba, ktorou by sa dalo vrátiť späť.

Vtedy som začula známy hlas.

„Nemôžte sa tu schovávať večne a tvári sa, že sa nič nedeje!" zakričal niekto.

Opatrne som pozrela cez dvere a uvidela kanceláriu, ktorá vyzerala ako z iného storočia. Steny boli pokryté tmavým drevom, no väčšinou boli schované za policami plnými kníh. Načo ich vlci toľko potrebujú?

Moje podozrenie sa však potvrdilo. Chrbtom ku mne stál Axel, no cez jeho chrbát som nemohla vidieť s kým sa háda.

„Mám svoje vlastné problémy, nemusíte ma ťahať ešte aj do svojich! Nestačilo vám, keď ste tam nalákali Nickolasa? Teraz všetko musím zvládať sám a ešte máte tú drzosť žiadať odo mňa pomoc." Odfrkol si. Podľa hlasu som odhadovala, že to môže byť starší muž, ale nemala som ani poňatia o koho ide.

„Nezabúdaj s kým hovoríš," precedil Axel cez zuby a ruky zaťal do pästí. „Ty sám si svojho syna vyhnal, nemôžeš nás z toho obviňovať. A čo sa týka tej druhej záležitosti, to nebola prosba, ale príkaz. Možno má tvoja svorka svoje územie, no neznamená to, že nie ste závislí od nás."

„Takmer polka mojej svorky bojuje vo vašej armáde, čo vám to nestačí?"

„Nemienim o tom vyjednávať. Pokiaľ nebudeš podporovať svojho kráľa, budeme ťa pokladať za nepriateľa. Vyjadril som sa jasne?"

Po chvíľke ticha sa nakoniec ozvalo neochotné: „Áno, vaše veličenstvo."

Až keď rozhovor skončil, uvedomila som si, že som odpočúvala niečo, čo som nemala. Bolo už však neskoro, aby som sa schovala. Z tohto sa už nevyvlečiem. Keď Axel otvoril dvere a uvidel ma tam stáť, prekvapene nadvihol obočie a uškrnul sa.

„Vieš o tom, že odpočúvať cudzie rozhovory sa nepatrí?"

Nevinne som sa usmiala. „Nebolo to úmyselne. Stratila som sa, ale nič som nepočula, neboj sa."

„Hej, samozrejme," povedal ironicky. „Poď, už nemá cenu zdržiavať sa tu. Auto nás čaká vonku."

Videla som, že ešte stále je naštvaný na hocikoho, s kým sa to rozprával, a tak som nič nenamietala a poslušne išla s ním. Nemali sme so sebou žiadne veci a už nás tu nič nezdržiavalo. Hoci by som bola rada, keby si Axel ešte dlhšie oddýchol.

Vzadu v aute sme sedeli sami, keď naštartovalo a zamierilo von ku bráne.

„Ostatní sú ešte na raňajkách a nechcel som ich rušiť. Čoskoro by mali prísť potom za nami ďalším autom," povedal, akoby mi čítal myšlienky. Bola som rada, že nemusím sedieť niekoľko hodín v tom trápnom tichu.

Uvoľnene som si oprela hlavu o sedačku. Čas strávený s Axelom osamote neznel zle. „Nechceš mi povedať niečo o tom rozhovore?"

„Myslíš o tom, z ktorého si nič nepočula?" uťahoval si zo mňa. „O nič vážne tam nešlo, dúfam. Už dlho sa predpokladá, že vypukne vojna medzi nami a upírmi, ktorá nakoniec všetko rozhodne. Musíme byť pripravení. A ruská svorka si to stále odmieta pripustiť."

„Nechcem, aby bola vojna," povedala som a preplietla si s ním prsty.

„Už sa to nedá dlhšie odkladať. Je načase, aby to všetko skončilo a bez zabíjania to nepôjde." Zhlboka sa nadýchol a stiahol mi ruku. „Ale bavme sa teraz o niečom inom. Čo keby si mi povedala, čo všetko sa stalo, kým... kým som tu nebol."

Videla som, ako potrebuje nejaké rozptýlenie, a tak som začala rozprávať všetko od začiatku. Ako mi jeho otec nechcel pomôcť a nakoniec sme zbytočne stratili mesiace v Amandinom byte.

„Z nejakého dôvodu sa rozhodli, že bude dobrý nápad, ak ja budem vo vedení, chápeš?" sťažovala som sa. Axel sa potichu zasmial a som tiež nemohla zadržať úsmev. „Síce neviem, ako k tomu došli, nakoniec to skončilo pri tom, že je to vraj moja chyba, keď sme sa nikde nepohli. Potom..." Zasekla som sa, keď som si uvedomila, že Axel nevie o ničom z toho, čo sa mi dialo.

„Potom?" spýtal sa zvedavo.

Môžem mu to len tak povedať? Že nie som to, čo si všetci myslia, že som? Nechcem, aby sa na mňa pozeral inak ako doteraz.

„No tak. Myslel som, že medzi sebou nemáme tajomstvá."

Zahryzla som si do pery a sklopila zrak. „Tak fajn, ale sľúb mi, že sa tým nič nezmení."

„To je ťažké, keď ani neviem, čo mi chceš povedať, ale sľubujem."

„Moc toho vlastne neviem. Zistila som to len nedávno, ešte v Akadémii. Pamätáš si na tie veci, ktoré patrili mojej mame? No, našla som tam list od nej. Nejdem hovoriť, čo tam všetko bolo, ale... zistila som, že som adoptovaná. A moja biologická matka je alebo bola vlk." Odmlčala som sa. „Vlastne neviem, čo som. Možno polovičný vlk? Možno kríženec vlka a skroteného?"

O kliatbe som mu nič nepovedala. Nepotrebuje vedieť, že som takmer zomrela, aj tak ma to už teraz vôbec neovplyvňuje.

„A nevieš, kto sú tvoji skutoční rodičia?" opýtal sa nakoniec.

Pokrútila som hlavou. „Nemám ani poňatia. Jediná stopa, ktorú mám, je meno čarodejnice, ktorá vraj poznala moju mamu, to je tak všetko." Oprela som si hlavu o jeho plece. „Ale teraz, keď už si v bezpečí a nič nám nehrozí, chcela by som ich nájsť. Chcem vedieť, kto som, kto sú oni a prečo ma opustili."

„Museli mať na to dobrý dôvod a niekedy je jednoducho lepšie ostať v nevedomosti."

Možno. Ale aj tak to nemôžem nechať len tak. Musím... nie, potrebujem vedieť, čo sa s nimi stalo. To, kto som. Ak to nezistím, tie nezodpovedané otázky ma budú strašiť do konca života. Ak má Axel pravdu a bude to niečo strašné, aspoň budem schopná sa s tým zmieriť a ísť ďalej.

Zívla som a nachvíľu som zatvorila oči. Ani som si neuvedomila ako a zaspala som. Pamätám si len, že ma Axel zobudil a auto už stálo na nejakom parkovisku.

„Poď, sme na letisku."

Zvedavo som na neho pozrela. „Môžem vedieť, kam vlastne ideme?"

„Domov." Povzdychol si a vystúpil z auta.

„Domov?" zopakovala som, keď som tiež vystúpila a dobehla ho. Jediné miesto, ktoré som si bola schopná predstaviť pod týmto pojmom už je dávno zničené. A hoci som si nakoniec Akadémiu obľúbila, predpokladala som, že ani jeden z nás ju nemohol považovať za domov.

„Do hlavného mesta vlkov," upresnil. „Miesto, ktorému som sa snažil toľko vyhnúť."