Darien sa opieral chrbtom o stenu, kde mal byť vchod do tajnej chodby. Na tvári sa mu zjavil úškrn. „Ale no ták, to prekvapenie v tvojom hlase ma uráža. Snáď ste si nemysleli, že vás len tak nechám odísť, že nie?"

Boli sme už tak blízko... Obzrela som sa za seba. Chodba bola stále prázdna, možno by sme mohli nájsť inú cestu.

„To by som neskúšal," povedal, keď odhadol môj plán. „Musím uznať, že bolo pôsobivé, ako ste porazili mojich vojakov, no rozhodne to neboli všetci a sami nemáte šancu dostať sa z tejto pevnosti. Vaša jediná cesta je za touto stenou a tam sa asi tak ľahko nedostanete."

Zaťala som ruky do pästí. „Ja sa ťa nebojím," odsekla som. „Zabila som tvojich upírov, teraz si na rade ty."

Nahlas sa zasmial. „Tak to si bola ty? Mohol som to tušiť. Asi by som ti teda mal zablahoželať k zlomeniu kliatby, však?"

Zamrzla som. On to vedel. Samozrejme, že áno. Bol to on, kto mi poradil ako vyhrať ten súboj v Akadémii. To je predsa jeho spôsob, ako zničiť jeho nepriateľov. Použiť ich tajomstvá proti nim a on nemusí pohnúť ani prstom. Čo okrem tohto ešte vie?

„May? O čom to hovorí?" opýtal sa ostražito Axel.

„O ničom," povedala som a pohľadom naznačila Darienovi nech je ticho, inak odtiaľto neodíde živý.

„Och, tak to bolo tajomstvo? Prepáč, nechcel som vo vašom vzťahu vytvárať napätie." Nevinne sa usmial a oprel sa plecom o stenu. Celé toto hlúpe divadlo si náramne užíval. Veď predsa len mal nás v pasci, nemali sme kam ujsť.

Pomaly sa ma zmocňovalo zúfalstvo. Teraz už nebola cesta, ako sa z tohto dostať.

Možno by som s ním mohla bojovať. Zdržať ho, aby ostatní mali šancu ujsť, no nebolo kde. Bez Nicolette sa do tajnej chodby nedostaneme. Aj keby teraz prišla, už by nám nemohla pomôcť. Pravdepodobne by ju len zabil za zradu, nehľadiac na jej titul.

Založil si ruky na hrudi. „Hoci je zábavné vidieť, ako sa márne snažíš niečo vymyslieť, mohli by sme to už ukončiť, čo povieš? Vzdajte sa a nikto nemusí zomrieť. Alebo sa môžete márne snažiť, pokiaľ vás nezabijem jedného po druhom. Tak? Čo to bude?" Nadvihol obočie.

Zasmiala som sa. „Taká ťažká voľba. Naozaj sa teraz neviem rozhodnúť. Hmm... zomrieť teraz alebo až neskôr, keď ťa omrzí táto hra. Čo je lepšie?" vyzývavo som nadvihla obočie. „Asi si vyberiem tretiu možnosť. Nakopem ti zadok a všetci odtiaľto odídeme."

Prevrátil oči. „Ten sarkazmus nebol potrebný, ale očividne si si vybrala."

„Prečo nás nenecháš odísť?" opýtal sa Farrell a s kamenným výrazom sa postavil vedľa mňa.

Darien na neho znudene pozrel. „A čo by som z toho tak mal?"

„Prestaň sa tu s nami hrať!" zavrčal. „Poznám ťa dvadsať rokov. Mňa neoklameš. Keby to bolo všetko na tebe, Axel odtiaľto nikdy neodíde živý a predsa si nám dovolil dostať sa až k nemu. Riskoval si jeho útek a kvôli čomu? Kvôli May? Kto ti to prikázal?"

Darienov uvoľnený postoj sa po jeho slovách vytratil. So zlosťou v očiach na neho pozrel a povedal: „Netvár sa, akoby si všetkému rozumel. Nevieš, čo všetko sa stalo po tom, ako si zbabelo zdrhol so stiahnutým chvostom. Už je to tu iné, ako si to ty pamätáš."

„Trafil som, však? Inak by ťa to tak nenaštvalo. Nie je to tvoj plán, ale koho potom? Kráľa? Neviem si predstaviť, že by on prišiel s niečím takýmto."

„Kráľ?" spýtal sa posmešne, no v očiach mal zvláštny smútok. „Nie, ten robí všetko, čo on povie."

„Takže je to pravda. Je za tým on. Je späť," povedal ohromene a ustúpil o pár krokov dozadu.

„O čom to, dopekla, hovoríte? Kto je ten on?" opýtala som sa zmätene. Obzrela som sa na Axela, no ten len zamračene hľadel na Dariena. Takže on tiež vie, kto za tým všetkým stojí. Prečo mi teda nikto nechce odpovedať?

„To už čoskoro uvidíš," uškrnul sa. „Hra sa pre vás skončila. Pôjdete so mnou."

Ha! To určite!

Vytiahla som dýku, na ktorej stále boli škvrny od jeho upírov a zahnala sa s ňou, mieriac na jeho krk. Bola som rýchla, vedela som, že áno, preto ma prekvapilo keď moju ruku zachytil a stisol mi zápästie tak silno, až som musela pustiť nôž.

„Dobrý pokus, kráska."

Zvrčala som a snažila sa vytrhnúť si ruku z jeho zovretia. Držal ma však príliš silno. Ako je to možné? Nemala by som byť teraz predsa silnejšia? Prečo ho teda nemôžem poraziť?

„Stále nevieš používať svoje nové schopnosti. Mňa len hrubou silou neporazíš. Na to sa budeš musieť trocha viacej snažiť."

Chce viacej snahy? Fajn! Má ju mať.

Predstierala som úder na jeho bok a následne sa ho snažila kopnúť do brucha, no uhol sa. „Stále to nie je ono. Trénovala si vôbec?"

O čo mu ide? Chce ma vyprovokovať?

Skúsila som to znova, tento raz som smerovala na jeho nohy. Už som ho takmer zrazila na zem, keď ma zrazu hodil o stenu a rukou chytil pod krkom. V ruke sa mu zaleskla moja dýka. Už som cítila jej ostrú čepeľ na krku, keď jeho zovretie zrazu zoslablo a frustrovane zavrčal.

„Čo tu sakra robíš? Povedal som ti, aby si ostala hore, kde budeš v bezpečí!" Otočil sa na druhú stranu chodby, kde stala Nicolette.

„Pusti ju," rozkázala mu. „Inak pôjdem za nimi a nechám sa zajať, čo povieš?" Kývla hlavou na ostatných, ktorý teraz zmätene sledovali celú scénu.

Pustil ma a naštvane hodil dýku na zem. „Prečo ma nikdy nemôžeš jednoducho poslúchnuť a stále sa musíš dostávať do nejakých problémov? Teraz nie je vhodná doba, aby si sa hrala na hrdinku a navyše zachraňuješ zlú stranu, ak si si nevšimla. Toto je záležitosť dospelých, tak ma nechaj nech to vybavím. "

„Mám 214! Nemusíš ma stále ochraňovať a hovoriť mi, čo mám robiť! Už viac nie som decko, na ktoré treba dávať pozor!"

„Tak sa tak nesprávaj!" Naštvane rozhodil rukami. „Teraz sa pekne vráť hore, kde budeš v bezpečí, a potom sa porozprávame o tom, čo môžeš a nemôžeš."

„Počkať, počkať! Toto je ten tvoj brat, o ktorom si mi hovorila?" opýtala som sa Nicolette a takmer som vybuchla do smiechu, nehľadiac na situáciu, v ktorej sme sa nachádzali. Darien, ktorý sa správal ako prehnane ochranársky otecko, bol až príliš vtipný.

Darien zaťal ruky do pästí a s chladným pokojom sa jej opýtal. „Kedy si jej o mne hovorila a odkedy sa presne poznáte?"

Vyhla sa jeho pohľadu.. „Ja... len sme sa rozprávali. Nepovedala som jej nič, čo by ti mohlo ublížiť." Vystrela sa a pozrela sa mu priamo do očí. „Prosím, nechaj ich odísť. Sľúbila som, že im pomôžem a chcem to dodržať."

„To si bola ty?" Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Ako... čo ťa to napadlo? Uvedomuješ si vôbec, čo si urobila? On zistí, že im niekto z vnútra pomohol a keď ťa chytí... vieš, čo sa ti stane. Proti tomu ťa ani ja nebudem môcť ochrániť!"

„Robím tu správnu vec! Viem, že áno," trvala na svojom.

„Choď naspäť hore," povedal jej chladne. „Presvedčím tvoje stráže, aby ťa kryli a nikto sa nedozvie, že si tu bola. Nikomu o tomto nepovieš, je to jasné? Nedovolím, aby si ešte viac zbytočne riskovala."

„Zbytočne?"

„Áno, zbytočne!" vykríkol. „Neviem, čo ti nahovorila, ale stále sú to nepriatelia. Tvoji nepriatelia. Nesmieš zabudnúť na to, čo všetko spôsobili. Alebo si zabudla, čo urobili Catherine?"

„Ja nezabúdam, dobre?!" zakričala. „Ale musí tu byť aj iná cesta, inak toto nikdy neprestane. Nechcem už stratiť ďalších blízkych, ani teba a viem, že ak to bude takto pokračovať, necháš sa z pocitu viny zabiť."

„Si naivná. Iná cesta tu nie je, čo tomu nerozumieš? Teraz ich necháš ísť a zajtra sa tu môžu vrátiť s celou armádou. Myslel som, že si sa už poučila!"

„Tá skrotená mi zachránila život, Darien! Ak chceš nejaký dobrý dôvod, tu ho máš!" Povzdychla si. „Nepovedala som ti to, lebo som vedela, že by si sa len zbytočne bál. Na jaseň ma chytili blízko Akadémie. Dostala za úlohu zabiť ma, no namiesto toho mi pomohla. Dala mi aj svoju krv, aby som mohla bezpečne utiecť! Dlžím je to."

„Prosím, May," prehovoril zrazu Axel. „Prosím, povedz, že to nie je pravda. Po tom všetkom, čo urobili?" Jeho zradený pohľad mi zviazal hrdlo.

„Ja..." Pozrela som sa na ostatných, no všetci mali ten istý výraz. Akoby som spravila najväčší hriech. Len vo Farrellových očiach bol zvláštny súcit. „Nemohla som!" bránila som sa chabo. „Pozri na ňu, Axel. Je to len dievča a nezáleží na tom, čo alebo kto je. Nikdy mi nič neurobila, prečo by si zaslúžila zomrieť? Bola by to len chladnokrvná vražda. Úplne zbytočná."

„Ach, nehraj sa na nevinnú, May! Nezdalo sa mi, že pred chvíľou ti vadilo zabíjanie!"

Zahryzla som si do pery a sklonila hlavu. Nečakala som, že by to pochopili.

„Takže je to pravda..." Darien na mňa pozrel s úprimným pohľadom, aký som u neho ešte nevidela. Potom si povzdychol. „Na tom nezáleží. Nemôžem ich len tak pustiť. Bola by to zrada a tú on neodpúšťa."

„Tak zostanem," povedala Lisa odhodlane. „Povieš, že mi zaplatili, aby som ich dostala von aj dnu. Pomohla im zabiť celú tvoju armádu a keď si sa ma snažil zastaviť, použila som na teba kúzlo. Čarodejnice sa vám teraz určite zídu, nebude to brať ako zradu, len nevydarenú misiu a za to nemôže nikoho zabiť."

Chvíľu na ňu zamyslene hľadel, až nakoniec prikývol. „Ak sa to podá správnym spôsobom, mohlo by to vyjsť."

„Lisa, nie..." Farrell chcel namietať, no zastavila ho jediným pohľadom.

„Je to moje rozhodnutie. Nestarajte sa do toho," povedala rázne.

Darien zaťal zuby. „Fajn, choďte skôr, než si to rozmyslím."

Všetci najskôr váhali, stále prekvapení aktuálnym vývojom situácie, no keď im Darien otvoril chodbu. Rýchlym krokom v nej zmizli. Derek s Axelom išli poslední. Axel na mňa ešte raz dlhšie pozrel a tiež nasledoval ostatných.

Ostala som tam posledná.

„Si si týmto istá? Čo ak ťa zabijú?" opýtala som sa Lisy.

„Dokážem sa o seba postarať," usmiala sa povzbudivo. „To, o čo sa obávam je, ako to zvládneš ty. To, že som ti vtedy v bare pomohla ťa možno zachránilo pred smrťou, no teraz ťa môže čakať niečo oveľa horšie. Čo si dnes spravila s upírmi bol len začiatok. Bude to ešte horšie a začneš strácať kontrolu, prídu halucinácie a možno sa ani nedožiješ konca tejto vojny."

„To je pekné ma strašiť, keď si mi stále nič nechcela prezradiť. Vysporiadam sa s tým, keď to príde," pokrčila som plecom. „Ale ďakujem. Za všetko."

Prešla som ku Nicolette a silno ju objala. Musela som sa usmiať, keď som videla, ako Darien stuhol a rukou siahol na svoju zbraň.

„My sa už asi neuvidíme, ale som rada, že som ťa spoznala. Len ma mrzí, že stojíme na opačných stranách tejto vojny. Dúfam, že budeš v poriadku a nespôsobila som ti veľa problémov."

„Rada som pomohla." Úprimne sa usmiala.

Darien prevrátil očami. „Už si skončila s týmito patetickými výlevmi? Človek by si myslel, že keď si v pevnosti nepriateľa, dokážeš svoje emócie na uzde. Očividne ďalšia vec, v ktorej si sklamala."

„Toľko chváli na moju osobu. V noci od radosti asi nezaspím." Odmlčala som. „Asi by som aj tebe mala poďakovať, však? Ale... neurobím to. Nie len preto, že si krutý a idiot, ale znamenalo by to, že si pre mňa niečo urobil a nie si úplne bezcitný. Potom by ťa bolo ťažké zabiť. Takže... uvidíme sa asi neskôr."

Nečakala som na jeho odpoveď a vstúpila do tunela, keď som zrazu cítila, ako ma chytil za rameno. „Dlh je týmto splatený. Pri našom ďalšom stretnutí nebudem váhať a zabijem ťa za to, že si moju sestru vystavila riziku, je to jasné?"

Prikývla som a pustil ma.

Rozbehla som sa chodbou.

Zvládli sme to. Bude to všetko v poriadku.

Ostatných som dobehla až pri lese. Vonka stále vládla noc a hradby už nikto nestrážil. Všetci nás hľadali v pevnosti, no my sme už boli dávno preč. Naozaj sme to zvládli.

„Trvalo ti to," poznamenala Amanda.

Vo vzduchu panovala dusná atmosféra.

„Keď si s nimi teraz tak rozumieš, myslel som, že tam aj ostaneš," povedal ostro Axel a prebodol ma pohľadom.

„To by stačilo, dobre? Áno, zachránila som ju. Nemáte však dôvod cítiť sa kvôli tomu zradene alebo niečo podobné. Keby dnes nebolo jej, ani sa takto ďaleko nedostaneme, tak by ste mohli byť aspoň trocha vďační."

„Sme vďační? Určite. Páči sa nám to? Nie," pozrela na mňa Carin. „Musíš pochopiť, že keď zachrániš jedného z nich, znamená to, že jeden z nás zomrie."

„A čo takto nechať hádky na inokedy a teraz sa rozhodnúť, kam ideme?" Vložil sa do toho Farrell. „Niektorí z nás sú zranení. Ďaleko sa nedostaneme a súrne potrebujeme lekársku pomoc."

„Ruská svorka nám pomôže. Môžeme tam ostať, kým všetci nebudú v poriadku," navrhol Axel. „Tiež by mal niekto dať vedieť otcovi, čo sa stalo, aby sa mohol pripraviť. Upíri nebudú dlho čakať a pripravia protiútok."

„Amanda a Ray, vy ste rýchli a nezranení, môžete ísť za kráľom."

Prikývli a čoskoro zmizli medzi stromami.

Poslednýkrát som sa obzrela na pevnosť, kde Axela mučili celé mesiace a kde sme nechali našich nových spojencov. Nemohla som si pomôcť a uvažovala, či som tomu mohla zabrániť.

Pomalým krokom som nakoniec nasledovala ostatných.

Zvládli sme to. Zachránili sme Axela.

Ale je toto naozaj koniec alebo len začiatok?

Nie neklame vás zrak, naozaj je tu kapitola hneď na druhý deň :D Pravdupovediac, sama som to nečakala, ale akosi som dostala inšpiráciu :D Moc si však na to nezvykajte, toto je asi len jednorazový zázrak :D snáď to nebolo príliš nejasné a zmätočné, keď som ešte nemala čas opraviť to :D

Čo si teda myslíte o tejto kapitole? Čakali ste, že Nicolette je Darienova sestra? Aj keď to trocha bolo nepriamo spomenuté v prvej knihe :D A čo hovoríte na to, že ich pustil? Čo sa bude diať teraz? :D

Dúfam, že vás už teraz neotravujem, keď pridávam takmer o polnoci a kapitola sa vám páčila 😘