Nahlas som zakliala a automaticky ustúpila naspäť do chodby. Myslela som si, že som na toto pripravená, ale keď som ich pred sebou uvidela, bola som vystrašená na smrť. Ruky sa mi triasli, musela som ich zaťať do pästí, aby si to nikto nevšimol.

Nesmú si to všimnúť.

Do pekla, May, premýšľaj! Musí tu byť spôsob, ako ich poraziť. Ako sa odtiaľto dostať živí. Alebo toto je koniec? Takto tu všetci zomrieme?

Stáli sme zamrznutí v chodbe, neprehovorili sme ani slovo, no aj tak už bolo neskoro. Upíri si nás všimli. Videla som, ako sa na nás pozerajú, ako sa škodoradostne usmievajú. Na toto predsa čakali.

Sledovala som pripravená na útok, no žiadny neprichádzal.

Stále stáli v kruhovej miestnosti, ale nikto nevošiel do chodby za nami. Prečo? Čoho sa báli?

„Čo budeme robiť?" opýtala sa Erin priškrtene.

Pozreli na mňa a očakávali zázračný plán. Zrazu strach vystriedal hnev a ja som mala chuť na všetkých kričať. Prečo ja? Majú tu Axela, vlčieho princa! Dokonca aj Farrell by bol lepší ako ja, ale oni stále s očakávaním hľadia na mňa.

Potriasla som hlavou. Teraz na tom nezáleží, nie je čas nad tým rozmýšľať alebo sa hádať. Musím niečo vymyslieť, iná možnosť nie je.

Zavrela som oči a snažila sa na niečo rýchlo prísť. Je ich tam príliš veľa a aj teraz, keď už ma nespomaľuje žiadna kliatba, nemôžem všetkých poraziť a popri tom aj strážiť, či sú ostatní v bezpečí. Keby som ich len mohla poraziť po jednom...

Pozrela som sa na koniec chodby. Stále tu ani jeden upír nevošiel, prečo váhajú? Prudko som otvorila oči a pozorne si prezrela upírov, keď ma niečo napadlo. Môže to byť tým, že by nemohli zaútočiť všetci?

Chodba bola úzka a priestor na bojovanie bol obmedzený. Nemohli by na nás zaútočiť viac ako dvaja. Ale aj tak nám to príliš nepomôže. Neprídu za nami dobrovoľne, takto by tu len mohli čakať, kým tu neodpadneme od vyčerpania.

Zhlboka som sa nadýchla. „Fajn, počúvajte všetci," snažila som sa hovoriť tlmene, no aj tak som si bola istá, že nás počujú. „Pôjdem prvá. Za mnou bude Farrell a Amanda, nevychádzajte však z chodby ďaleko. Ak budete zranení alebo nebudete vládať, okamžite sa vráťte naspäť, jasné?"

Počkala som, aby to mohli spracovať. Z nich všetkých boli najlepší bojovníci, ak budú bojovať, môžem im veriť, že sa o seba postarajú. Keď obaja prikývli, pokračovala som. „Carin, Derek a Elliot, vy budete strážiť vchod do chodby. Keby sa Farrellovi alebo Amande snažil niekto odrezať cestu, zneškodníte ho, ale žiadne zbytočné riskovanie a nevychádzajte odtiaľto, dobre? Ray,Erin a Lisa budú strážiť Axela, keby niekto prekĺzol až sem. Axel je zranený a budú sa to snažiť využiť, tak nikoho k nemu nepúšťajte. Nejaké otázky?"

„Čo budeš robiť ty? Nemôžeš sa tam len tak vrhnúť a čakať, že ťa nezabijú. Môžeme vymyslieť niečo iné," namietal Axel a v očiach som mu videla obavy.

„Mal by si sa naučiť veriť mi." Uškrnula som sa na neho. „Poďme teda, nech sme odtiaľto čo najskôr preč."

Prikývla som, aby som si pridala odvahu a odhodlane vykročila ku koncu chodby, hoci mi žalúdok zvieralo od strachu a nervozity. Hlavu som mala plnú pochybností, či som sa rozhodla správne. Dokážem s nimi bojovať? Zomriem?

Zaťala som zuby. Nesmiem na to myslieť. Zvládneme to.

Na kraji chodby, som zaváhala. Obzrela som sa za seba a videla som, že všetci sú na miestach, ktoré som im určila. Dobre. Povzbudzujúco som sa usmiala na Axela vzadu, ktorý zvieral ruky do pästí a rozhodla sa konečne čeliť nepriateľovi.

Keď som ich uvidela, ako tam stoja, zmocnil sa ma zvláštny pokoj a hlava sa mi vyčistila. Bojovne som vystrčila bradu a vkročila do kruhovej miestnosti.

„Ale nebodaj si sa odvážila konečne vyjsť?" Posmešne nadvihol obočie a pozrel sa ponad moje plece. „Zdravím Clay, dlho sme sa nevideli."

„Milé znova vidieť starých priateľov. Ako sa ti darí?" prehovoril Farrell priateľsky. S upírom sa musel kedysi dobre poznať, keď ho oslovil menom. Na pár sekúnd som sa zamyslela, či som vôbec niekedy počula Farrellove celé meno.

„Priateľov?" Odfrkol si. „Po tom všetkom, čo si nám urobil? Vieš, je tu ešte niekto, kto by ťa veľmi rád stretol. Ak dnes všetko pôjde podľa plánu, možno ho čoskoro uvidíš."

Čakala som, že mu Farrell niečo chladne odpovie, no keď som sa obzrela, videla som, ako tam stojí skamenený od strachu. Donútilo ma to rozmýšľať, kto je to on, keď aj Farrell ma z neho takú hrôzu.

Darien?
Nie. To nedáva zmysel, musel tu byť niekto iný, koho len zmienka dokázala môjho bývalého profesora obrať o slová.

Nechcela som sa však nechať rozptýliť. Využila som ich nepozornosť a zaútočila.

Nemyslela som. Prebral nado mnou kontrolu inštinkt, ktorý mi presne diktoval, čo mám robiť, aby som zneškodnila nepriateľa. Hneď ako som prvému prebodla dýkou srdce, ostatní sa spamätali a zaútočili na mňa. Boli však príliš pomalí. Spoza opaska som vytiahla ďalšiu dýku a rad za radom ich všetkých zabíjala. Prichádzali ďalší, snažili sa ma zraziť na kolená, zahryznúť sa mi do krku, no nikdy som im to nedovolila. Kútikom oka som videla, ako Amanda a Farrell vo vlčej podobe bojujú za mnou.

Našťastie sa však väčšina sústredila na mňa. V hlave sa mi premietali Trénerkine rozkazy, keď sme sa v podstate len hrali na skutočný boj v Akadémii. Nenechať si nechránený krk. Čo najskôr ich zneškodniť bodnutím striebornej zbrane do srdca. Keby som nebola uprostred boja, zdesilo by ma s akou ľahkosťou im beriem životy. Nuž, premýšľať o tom budem neskôr, teraz musíme prežiť.

Mala som chuť sa smiať nad tým, ako sa stále márne snažili. Boli tak slabí. S ľahkosťou som im uhýbala a tancovala medzi nimi, zanechávajúc za sebou len mŕtve telá. Sila, ktorá mi prúdila žilami bola návyková a dych vyrážajúca. Pocit, že ma stále niečo drží späť, konečne zmizol a namiesto toho som cítila len zvláštnu... slobodu.

A čoskoro bolo po boji. Keď som zabila posledného, zmocnilo sa ma sklamanie. Poobzerala som sa okolo seba a videla som kopy tiel, ktoré sa postupne menili na prach. S úľavou som si vydýchla, keď som zbadala, že všetci sú v bezpečí. Stáli stále v chodbe a otvorene na mňa zízali.

Jediný, kto bojoval bol Farrell a ten upír, ktorý ho spoznal.

„Nechcem ťa zabiť," povedal mu Farrell. Pred jeho útokmi sa uhýbal, no ani raz nezaútočil.

„Prečo?" vyštekol. „Keď na tom skutočne záležalo, zradil si nás všetkých. Po tom všetkom si radšej zbabelo utiekol a nechal nás zomrieť. Prečo je to teda teraz iné?"

„Vieš, prečo," povedal potichu a zrazu zastal na mieste. Upír využil príležitosť a zrazil ho na kolená. Miestnosťou sa ozvalo prasknutie a Farrellove bolestné zastonanie.

„Stále všetko robíš iba kvôli nej? Si úbohý. Keď tu všetkých nechala tak a zmizla, vrátil si sa k vlkom a prosil o odpustenie. Nemal si v sebe ani toľko dôstojností, aby si dobojoval svoju bitku. Teraz kvôli tebe všetci trpíme. Je na čase, aby si to zažil aj ty."

Chytil Farrella pod krkom a vtedy som sa rozhodla zasiahnuť. Keď som však spravila prvý krok, Farrell pokrútil hlavou. „Nezasahuj do toho, May."

Zaťala som zuby, no poslušne sa stiahla. Videla som, ako mu chce zlomiť väzy a zatvorila som oči. Nemôžem zasiahnuť, keď to odo mňa nechce. Čakala som, kedy to konečne príde, no... nič sa nestalo.

Otvorila som oči, aby som zistila, čo sa stalo.

Upír stál zamrznutý na mieste s nenávistným pohľadom hľadel na Farrella, stále zvieral jeho krk, no nič viac.

„Dočista ste sa zbláznili?" vykríkla Lisa. „Čo by sa vyriešilo tým, že sa necháte zabiť? Ak máte pocit viny choďte s tým za psychiatrom, lebo nabudúce vás už nezachránim a je mi jedno, že ste pomohli mojej mame, je to jasné?!"

Farrell prekvapene zažmurkal, akoby si ani neuvedomil, čo sa práve stalo. Striasol upírove ruky a pohľadom prešiel z neho na Lisu. „Ty... ty si ma zachránila?"

Prevrátila očami. „Nemáte za čo. Teraz vypadnime, inak nás tu všetci zabijú. Kúzlo za chvíľu prestane pôsobiť."

„Ste v poriadku? Počula som..."

„Nie je to nič vážne," povedal, no videla som, ako zaťal zuby, keď sa postavil na pravú nohu. „Zraneniami sa môžeme zaoberať, keď sa odtiaľto dostaneme. "

Rýchlo sme sa rozbehli ku východu, keď Elliot zrazu zastal. „A čo Mason a Emily?"

Rozhostilo sa medzi nami ticho. Nikto mu nechcel odpovedať. Ak by sme ich počkali, znamenalo by to, že sem čoskoro dorazia ďalší upíri a hľadať ich tiež nemôžme.

„Nemôžme si dovoliť na nich čakať," povedala som nakoniec, keď sa nikto iný neodvážil.

Elliot sa na mňa zamračil. „Ale tiež ich tu nemôžme predsa nechať. Pomohli nám! Bez nich by sme sa tu predsa ani nedostali a dlžím im to! Zachránili nás vtedy v bare a teraz musíme zachrániť my ich."

„Nechápeš to? Ak tu ostaneme ešte dlhšie, prídu tu ďalší upíri a nemôžme s nimi bojovať večne! Možno už ani nie sú nažive, napadlo ťa to vôbec? Mohli by sme ísť za nimi a nechať sa zajať úplne zbytočne."

„Nezdalo sa mi, že by si pred tým mala problém zabiť nejakých upírov, skôr som mal pocit, že si si to užívala," povedal chladne.

Vyhla som sa jeho pohľadu a otočila sa mu chrbtom. Čo som mu mala povedať? Že má pravdu? Že sa mi páčila táto nová sila? Ale nemôžem ostatných vystaviť nebezpečenstvu. Nie teraz, keď sme už tak blízko.

„Odchádzame. Nedovolím ti zbytočne zomrieť kvôli vlkom, ktorých poriadne ani nepoznáš. Ak budem musieť, odnesiem ťa odtiaľto nasilu, je to jasné?" povedala som bez toho, aby som sa na neho čo i len raz pozrela a vykročila ku východu.

Keď som sa obzrela videla som, že všetci ma nasledovali, dokonca aj Elliot s nazúreným výrazom. Vedela som, že mi tak skoro neodpustí, no nemohla som im pomôcť. Možno to on nedokázal pochopiť, no ja áno. Ak by sme zostali, zomreli by sme všetci nie len Emily s Masonom.

Po ceste naspäť sme sa snažili byť čo najviac nenápadní, no aj tak sme narazili na niekoľkých upírov. Vyzeralo to tak, že v tu je pohotovosť a každý nás hľadá. Posily tiež očividne neboli ďaleko, a tak sme si museli pohnúť.

Čoskoro sme dorazili ku vchodu do tajnej chodby.

Moje srdce vynechalo úder, keď som zbadala, že niekto tam už stojí a Nicolette to rozhodne nie je. V hlave mi vírili otázky, či nás predsa len zradila. Alebo ju možno chytili a potrestajú ju za to, že nám pomáhala. Ako som mohla byť taká naivná?

Zaťala som ruky do pästí, keď som upíra spoznala.

„Darien."