Celý príbeh by som chcela venovať @CleoDeFuego za všetko ♥ ďakujem, že si to so mnou vydržala, aj keď občas píšem blbosti :D Bez teba by som doteraz bola pri prvej vete ♥

To je zatiaľ odo mňa všetko, užite si novú kapitolu. Snáď sa vám to bude páčiť aspoň rovnako ako 1. časť ♥♥

-*-

Prebrala som sa na hluk v miestnosti a pulzujúcu bolesť v hlave. Netrvalo dlho a pochopila som, že som v nemocničnom krídle.

V miestnosti bol zmätok. Zranení boli... všade. Všetky postele boli plné, vlastne mohla som sa považovať za šťastnú, lebo sa mi nejaká ušla. Vlci aj skrotení pokrytí krvou s bolestnou grimasou na tvári, v bezvedomí ležiac na posteli či opierajúci sa o stenu. Vo vzduchu bolo cítiť pach krvi, no to nebolo to, čo ma najviac znepokojilo.

Panovala tu dusná, ťažká atmosféra plná smútku. Ťažko by ste tu hľadali niekoho, kto sa smeje. Na tvárach preživších bola vpísaná bolesť, strach. Každý, kto mohol, sa snažil pomáhať, no nestačilo to.

Potom prišlo uvedomenie, ktoré ma úplne ochromilo.

Axel bol preč.

Kvôli mne. Všetko to bola len moja vina. Mala som tu byť, zachrániť Axela. Všetkých. Mala som predsa vedieť, že Darien nedodrží slovo, že upíri zaútočia a zničia hrad, ktorý som takmer rok nazývala domovom.

Tá samota až fyzicky bolela. Nevládla som sa ani nadýchnuť, len som si kolená pritiahla k hrudi a snažila sa ukľudniť svoj zbesilý tep srdca. Bol preč, možno navždy a ja som tomu nedokázala zabrániť. Ani som si neuvedomila, že som sa začala triasť, pokiaľ mi na pleci nespočinula teplá dlaň.

„May?" počula som ako sa stolička pri mne s hrmotom prisunula k posteli. „Si okej?"

Nie.

Akoby som mohla?

Axel je preč.

Možno by bolo správne, keby som plakala. Moje oči však boli suché a jediné, čo som dokázala vnímať bola tá diera v mojom vnútri, ktorú za sebou zanechal. V hlave sa mi prehrávali spomienky na jeho nádherné oči, jeho smiech, na jeho vášnivé pery na mojich a dokázala som myslieť len na to, že je to navždy preč. Svet sa okolo mňa točil a nič nedávalo zmysel.

„Upokoj sa, áno?" uvedomila som si, že je to Elliotov hlas. „Sústreď sa na môj hlas, dobre? Snaž sa zhlboka dýchať. Si už v bezpečí. Upíri sú preč."

Rukami som si silno objímala kolená a zrazu ma pľúca začali poslúchať. Zhlboka som sa nadýchla a panika, ktorá ma zvierala vo svojom zovretí, ustúpila. Pocit prázdnoty však pretrvával.

„Nenašli ste ho, že nie?" opýtala som šeptom.

„Nie, mrzí ma to," povedal so smutným úsmevom.

Zúfalo som si prehrabla zamotané vlasy. „Čo sa vlastne stalo? Nepamätám si, že by som... že by sa mi niečo stalo."

Sadol si na kraj mojej postele. Pokrčil plecami. „Nikto nevie. Včera som ťa našiel, keď už bolo takmer po všetkom a jednoducho si... odpadla. Doniesol som ťa sem, no mala si len povrchové zranenia, ktoré sa už začali hojiť. Nevedia, prečo si upadla do bezvedomia."

„Včera?" zalapám po dychu.

Nie. Nie, nemohla som byť tak dlho mimo. Axel už bol teraz určite na míle ďaleko. Ako ho mám teraz nájsť? Zvieralo mi žalúdok, keď som si predstavila, ako musí trpieť.

„Počula si vôbec, čo som povedal? May, skrotený len tak bezdôvodne neodpadávajú..." Prestala som počúvať.

Musím niečo vymyslieť... niečo spraviť.

Spomenula som si na Darienove slová: „Neboj sa, nezabijú ho. Aspoň teda nie hneď."

Ešte nie je neskoro.

Môžem ho zachrániť. A ja ho nájdem, nech je kdekoľvek.

Upíri ho nezabijú, kým nedostanú to, čo potrebujú a pri troche šťastia, vtedy už budeme s Axelom dávno preč. Ale ako?

Nevedela som predsa, kde je a ani ako ho zachrániť. Nemienila som však len tak ležať a čakať, kým sa mu niečo nestane. Možno... možno by mi pomohol Axelov otec? Je to bezcitný hajzel, ale je to jeho syn. Určite ho bude chcieť zachrániť a koniec koncov, je to následník trónu.

„Vnímaš ma vôbec?"

„Nie, prepáč," odvetila som úprimne. „Je tu Axelov otec?"

„Do pekla, May!" naštvane rozhodil rukami. „Toto je dôležité! Vieš si vôbec predstaviť, čím som si prešiel túto noc? Skrotení, ľudia s ktorými som vyrastal, mi tu umierali pred očami a ja som im nemohol pomôcť! Nemohol som urobiť nič a som tak strašne unavený, no nemôžem odísť, lebo ma tu stále potrebujú! A ty sa tu teraz správaš, akoby tvoj život nič neznamenal? Vieš vôbec, aké máš šťastie, že si nažive?"

„Ja viem. Prepáč," ospravedlnila som sa, keď sa ma zmocnil pocit viny. „Ale ja ho musím nájsť, chápeš?"

„A čo chceš asi tak urobiť? Je preč! Myslíš si, že si tam len tak pokojne nakráčaš a zázračne ho zachrániš?" trpko sa zasmial a pokrútil hlavou. „Vieš čo? Je mi to jedno! Axelov otec je v Marvalovej pracovni. Zahoď svoj život, len tak, akoby nič neznamenal!"

Prekvapene som na neho pozrela.

Toto nebol Elliot, akého som poznala. Vyzeral vyčerpane. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré prudko kontrastovali s jeho bledou a strhanou tvárou. Nedokázala som si predstaviť, čím všetkým si musel prejsť. V ničom sa nepodobal na toho večne veselého skroteného so strapatými blonďavými vlasmi.

„Čo sa stalo?"

„Ema zomrela," zašepkal. Pohľadom skúmal svoje ruky a odmietal sa mi pozrieť do očí. „Snažil som sa jej pomôcť, no prišiel som neskoro."

Och, bože.

„Je mi to tak strašne ľúto," povedala som a silno ho objala. „Viem, že si ju mal rád."

Nedokázala som si predstaviť, že už tu nie je. Nepoznala som ju dlho, vlastne takmer nič som o nevedela. Na rozdiel od Elliota. Napriek ich škriepeniu mi hneď bolo jasné, že je do nej zamilovaný.

Nedokázala som nič viac povedať, čo by mu mohlo pomôcť.

Cítila som sa bezmocná a stratená. V noci sa tu odohralo niečo strašné a mohla som to popierať, no bola to aj moja vina a teraz... teraz som im chcela nejako pomôcť, niečo spraviť, ale nevedela som ako.

To, čo sa stalo už nemôžem napraviť.

„Len mi sľúb, že skôr než spravíš nejakú hlúposť, prídeš za mnou," prehovoril nakoniec. Potom sa mu na tvári zjavil prvý skutočný úsmev. „Opováž sa nechať si celé to dobrodružstvo a zábavu pre seba, je to jasné?"

„Sľubujem," opätovala som mu úsmev. „Stretneme sa za dvadsať minút vo vstupnej hale, dobre? A priveď aj Carin s Derekom." 

Takže Axelov otec je tu.

Prehodila som nohy cez okraj postele. Na niekoľko sekúnd sa mi zatmelo pred očami a snažila som sa nepovracať. Teraz nie je vhodná chvíľa na slabosť.

„Si si tým istá? Ledva stojíš na nohách a nemáš ani žiadny plán," pozrel na mňa ustarostene a podoprel ma, keď som sa snažila postaviť.

„Nemôžem si dovoliť čakať. Každú ďalšiu sekundu, čo sa tu teraz rozprávame, Axel trpí," zlomil sa mi hlas. „Ak nepôjdem teraz, môže zomrieť. Darien je... krutý, nepredvídateľný a nechcem si ani predstaviť, čo všetko je schopný Axelovi urobiť."

„Aspoň si to premysli. Nemôžeš tam len tak vtrhnúť a myslieť si, že sa vám nič nestane."

„Plán vymyslím, keď ho nájdem. Za dvadsať minút, dobre?" usmiala som sa na neho a odišla z nemocničného krídla.

Cestou som sa ledva dokázala pozerať na tú spúšť, ktorú za sebou zanechali. Obhorené zrúcaniny, ktoré boli kedysi mojím domovom, tie tváre smútiacich študentov plné zúfalstva... Namiesto toho som sa pozerala na svoje nohy, ako som postupne kráčala po schodoch na najvyššie poschodie.

Skôr než som zaklopala, zhlboka som sa nadýchla pripravujúc sa na ďalšiu katastrofu.

Keď som vošla, kráľ zvedavo zdvihol zrak od papierov rozložených na stole. „Ach, to si ty. Nejaká moja časť stále dúfala, že ťa tie pijavice v noci zabili. Aspoň by to bol dostatočný trest za to, že si nechala zabiť môjho syna."

Na jeho tvári bola chladná maska, žiadne stopy po smútku. Nenašla som však odvahu pozrieť sa mu do očí.

„Axel nie je mŕtvy," povedala som zamračene. „Nenašlo sa jeho telo, upíri ho zobrali so sebou. A je mi jedno, čo si o mne myslíte a ako mnou pohŕdate, chcem vedieť, ako ho idete zachrániť. Chcem pomôcť."

S nadvihnutým obočím a stisnutými perami si ma premeral. „Čo si myslíš, že mám robiť? V noci zomrela stovka vlkov aj skrotených, ak nie viac," povzdychol si. „Možno máš pravdu. Možno je nažive a zobrali ho so sebou. Už tu však nie je nič, čo by som pre neho mohol urobiť. "

„Je to váš syn!" zakričala som na neho. „Ako môžete byť k nemu tak ľahostajný? Pošlite za ním vlkov!"

„Viem veľmi dobre, kto to je! To na tom však nič nemení!" Naahnevane tresol rukou do stola. „Prichádza vojna, na ktorú sa potrebujeme pripraviť. Nemám čas zaoberať sa tvojou samovražednou misiou."

„Stále je možné ho zachrániť! Darien mi povedal, že ho potrebujú na vytvorenie zbrane, ktorá by dokázala ovládať vlkov! Ak vám dostatočne nezáleží na Axelovi, už len kvôli tomu by ste ho mali zachrániť, inak vojna skončí skôr, ako vôbec stihne začať."

„Myslíš si, že ho tam chcem nechať? Nemám však na výber! Nebudem kvôli jednému vlkovi riskovať desiatky ďalších! A tvoje rozprávky ma k tomu nepresvedčia. Upíri v žiadnom prípade nemôžu niečo také vytvoriť, nie bez čarodejníc, ktoré sú už dávno mŕtve."

„Dovoľte mi zobrať aspoň pár vlkov..."

„V žiadnom prípade! Po tom, čo sa stalo v noci, nebudem riskovať už viac životov, ako je potrebné, dokonca ani kvôli svojmu synovi. Už zomrelo dosť vlkov kvôli upírom. Jediné, čo ti dovolím je zobrať zopár skrotených. Nič viac."

„Ale..."

„Vypadni. Môžeš byť vďačná, že som ťa vôbec nechal nažive. Teraz je tu vojna, ktorou sa musím zaoberať."

Naštvane som zovrela ruky do pästí.

Kráľ sa môže schovávať za svojich vojakov koľko len chce. Ja však nenechám Axela zomrieť preto, že je to moc riskantné. Zachránim ho. Alebo zomriem pri pokuse urobiť to.

Pohľad mi padol na kľúč od väzenia a v hlave sa mi zrodil plán. Možno je tu spôsob, ako to spraviť. Je tu predsa vlk, ktorý upírom už raz pomáhal a dokonalo ich pozná.

Nenápadne som zobrala kľúč a vybehla z kancelárie.

Rýchlym krokom som prešla po schodoch dole, kde mala Akadémia svoju väznicu. Teraz bola prázdna až na jednu celu, kde sa nachádzal môj bývalý profesor, ktorý bol neprávom obvinený zo zrady.

„Konečne si na mňa aj niekto spomenul," odvrkol podráždene, keď som sa pred ním ukázala. „Čo sa to tam hore, dopekla, stalo? Rozhodli ste sa zdemolovať Akadémiu alebo čo?"

„Napadli nás upíri," vysvetlila som.

Prekvapene ustúpil o pár krokov dozadu a v očiach sa mu zračil šok. „Ako... Sú všetci v poriadku?"

„Nie, ale kvôli tomu tu nie som," vyhla som sa jeho pohľadu a odomkla jeho celu. „Počas toho útoku... zobrali Axela so sebou. Som presvedčená, že ešte žije, no nebude to tak príliš dlho. Viem, že ste nevinný. Stretla som Marvala, keď sa snažil zbabelo utiecť a všetko mi povedal. Stále ste však jediný, kto ich pozná, kto bol na ich území. Ak to máme zvládnuť, potrebujeme vašu pomoc."

Vyhol sa môjmu pohľadu. „Nemôžem. Na konci vojny som zmenil stranu a pomohol ich poraziť. Ak ma niekto spozná... nedostanem sa odtiaľ živý."

„Kniha s tým kúzlom bola vaša, musíte predsa vedieť, čo sa stane ak sa im podarí postaviť tú zbraň. Nemôžeme dovoliť, aby to dokončili, inak bude neskoro."

„Ale kráľ..." namietal.

„Kráľ nechce nič robiť," odsekla som. „Podľa neho je to vraj príliš riskantné, aj keď ide o jeho syna. Svojich drahocenných vojakov pripravuje na vojnu a nechce, aby umreli pri jeho záchrane. Len mi dovolil, aby som zobrala niekoľkých skrotených a skúsila to sama. Prosím, potrebujem vašu pomoc, inak to nedokážeme."

„Kráľ ti to dovolil len preto, že sa ťa chce zbaviť a toto je samovražedná misia, kde ťa pravdepodobne zabijú. Nemáme šancu, však ani nevieš, kde sú."

„Musím sa o to pokúsiť! Nemám už čo stratiť!"

Farrell na chvíľu zavrel oči. Všimla som si, že sa tie týždne strávené vo väzení, na ňom výrazne podpísali. Jeho jazvy na tvári sa zdali byť ešte výraznejšie a kvôli nedostatku jedla aj značne schudol. Stále však bol asi jediným vlkom, ktorému sa podarilo priblížiť k upírom.

„Dobre," podvolil sa nakoniec. „Skúsim vám pomôcť, ale keď uvidím, že je to beznádejný prípad, odchádzam."

Spoločne sme prešli do vstupnej haly, kde nás už ostatní čakali. Keď zbadali ich bývalého profesora, prekvapivo vyvalili oči.

„Potrebujem si zbaliť pár vecí. Počkajte ma tu," oznámil mi a odišiel do svojej pracovne. Mala som podozrenie, že sa len chce vyhnúť stretnutiu so svojimi bývalými študentami. Aspoň pokaľ im to teda nevysvetlím.

„Prečo si ho sakra priviedla, May! On je v prvom rade ten, kvôli ktorému sa toto všetko stalo!" naštvala sa Carin.

„Je nevinný, všetko to bol Marval. Snaží sa pomôcť..." zháčila som sa, keď som si uvedomila, že Elliot priviedol viac ľudí, ako som chcela.

Predo mnou neisto postávali Erin, Ray a dokonca aj Amanda s odhodlaným výrazom.

„Čo tu robia oni?" spýtala som sa naštvane. „O nich som ti nič nepovedala!"

Elliot obranne zdvihol ruky. „Za to ja nemôžem. Museli ma počuť, keď som to vysvetľoval Carin a trvali na tom, že prídu tiež."

„No tak, May! Chceme pomôcť!" ohradila sa Erin.

Na pár sekúnd som zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. „A kvôli čomu si myslíte, že zrovna od vás by som chcela pomôcť? Pokiaľ si pamätám, tak ste sa ma snažili zbaviť."

„Bola to chyba, dobre? Už som sa ti ospravedlnila! Neviem, čo od nás ešte chceš?"

„Nechcem od vás nič. Odpustila som vám a išla ďalej, prečo nemôžme pri tom jednoducho ostať? Nemusíte to robiť z pocitu viny alebo preto, ak máte pocit, že mi niečo dlžíte. Teraz potrebujem ľudí, ktorým môžem stopercentne veriť."

„Ak ide kráľ zachrániť Axela, ideme tiež."

„Kráľ nechce nikoho zachrániť!" vybuchla som. „Sme na to sami! Nikto nepríde na pomoc, ak sa to tam zvrtne, preto potrebujem... nie musím veriť, že mi budete kryť chrbát! Ako mám teda vedieť, že sa na mňa nevykašlete, keď ste to už raz urobili za rozhodne jednoduchších podmienok?"

Povzdychla som si a unavene si pretrela oči. „Teraz tým nemyslím, že hocikto z vás tam musí ísť so mnou. Bude to totálne nebezpečné a ja nechcem, aby niekto kvôli mne tam zomrel. Ide len o to, že... ja ho musím zachrániť. Nejde tu len o Axela. Upíri chcú pripraviť zbraň, ktorou by mohli ovládať vlkov a k tomu potrebujú Axela. Inak sa táto vojna veľmi nebezpečne zvrtne. Veľmi dobre si však rozmyslite, či chcete ísť do toho so mnou."

„Zabudni, že by si tam išla bez nás," uškrnula sa na mňa Carin. „V žiadnom prípade si nenecháme ujsť túto zábavu, že chlapci?"

„Idem tam, kde ty," odvetil Derek.

„Ja som vždy za každé dobrodružstvo," pokrčil plecami Elliot.

Amanda si odhodlane založila ruky na hrudi. „Pozri, možno nám príliš neveríš, ale o to je jedno. Ide tu predsa o vojnu a o záchranu Axela, nie? Potom nezáleží na to, čo si o nás myslíš a čo si my myslíme o tebe. Ak dôjde na boj, môžeš sa na nás spoľahnúť, že budeme bojovať s tebou a to je všetko, na čom záleží."

„Dobre, máš pravdu," priznala som nakoniec. Bola by som hlúpa, ak by som neprijala ich pomoc. Ideme k upírom, nemôžem predstierať, že to zvládnem úplne sama.

„Dobre? Len tak?" spýtala sa zmätene.

„Nerada to priznávam, no budeme potrebovať vašu pomoc. Obávam sa však, že nám ani stovka skrotených nepomôže, ale musím to skúsiť."

Pod rúškom noci sme opustili Akadémiu a zamierili do najbližšieho mesta.

Vedela som, že toto nebude jednoduché a riskujem toho veľa, možno až príliš, no jednoducho som to musela spraviť. Život bez neho pre mňa nemá zmysel. Aj keby som mala za jeho slobodu zaplatiť životom, stálo by to za to.

Poslednýkrát som sa pozrela na Akadémiu a dala jej tiché zbohom, cítila som, že nech toto dopadne akokoľvek, už sa sem nevrátim.

A potom som vykročila dopredu a nechala všetko za sebou.