,,Hej, Naomi," prekvapil ma uprostred chôdze, až som sa zľakla, že to je zas môj otec.

,,Dnes nemám čas." odvrkla som mu. Teraz som si želala ísť domov a...

Nie, už dosť.

,,Nejde o to," Započula som náznak ľútosti, ktorú som nemala rada. ,,Môžem ti nejak pomôcť?"

Zastavila som sa v chôdzi a otočila sa naňho.

,,Vážne? To akože prečo?" zasmiala som sa ironicky.

Áno, vždy to bude ironicky.

,,Nie som zlý človek a.."

,,Pohoda. Mám, kde bývať a aj čo jesť. Pohoda."

Usmiala som a chvíľu mi to pripomínalo toho jednoduchého smajlíka, ktorého som mala tak rada. Lebo bol presne ako ja.

,,Vážne?" neutrálne sa opýtal.

Aj keby chcel vyzerať ľútostivo a zarmútene, nepodarí sa mu to. Vždy mu ostane ten jeho "nezáujem úsmev" a možno preto som ho chcela rozosmievať. Ale bolo to ťažké.

,,Len na mňa nezavolaj políciu."

,,Čo?" nechápal a kráčal mojím smerom, aj keď sme už boli von zo školského pozemku.

Asi sa tiež vykašľal na hodiny ako ja.

,,Idem maľovať." upresnila som mu.

,,No jasné."

,,Prečo ideš preč? Myslela som, že ti na známkach záleží." podpichla som ho a pozorovala jeho ruky.

Áno, keď nie pery alebo oči, tak ruky.

O chvíľu budem pozorovať jeho penis.

Aj keď..

,,Nič mi neujde."

,,Ideš sa dať zabiť?"

,,Ešte nie." odpovedal stroho.

Zasmiala som sa na tom jeho štýle odpovedania otázok a stále mu pozorovala ruky.

Som presne ako tie pubertiačky, ktoré tak nemám rada.

Lebo som očumovala každú časť jeho tela.

,,Ideš so mnou? Lebo idem do striptíz klubu, či ma náhodou nepríjmu." zasrandovala som a otočila sa naňho. Zas.

,,Prečo nie?" usmial sa stále pobavene.

Mala som chuť...

Och, dobre.

,,Prečo ideš stále za mnou? Vieš, pamätám si, že ty sám si povedal, že sa z nás nestali kamaráti. A teraz tu dobrovoľne ideš za mnou a.."

Z toho rečnenia ma vyrušil práve on, keď sa ku mne úplne blízko priblížil, a keby som ja nebola ja, až by som sa ho bála.

,,To nevravím ani teraz. Vieš, je lepšie, keď o tebe ľudia nevedia."

,,A nikto ti neublíži." doplnila som.

Oprela som sa chrbtom o stenu a stále sa naňho pozerala.

Prikývol a ešte hlbšie sa mi zadíval do očí.

Dá sa to ešte?

,,Nie si taká, ako som si myslel."

,,Som ešte horšia. Super." prekrútil som očami a následne sa započúvala do jeho smiechu.

Asi ho fakt viem rozosmiať.

,,Chceš sex, keď sa ku mne tak tisneš?"

Áno, musím stále srandovať. To som jednoducho ja.

,,Chcel som povedať.. Ale to je už jedno, keď sa pri tebe nedá dopovedať ani jedna veta."

Oprel sa rukou o stenu, a tak ma uväznil medzi štyrmi stenami.

Vážne som sa cítila ako v tých posratých dievčenských románoch.

,,Práve si jednu dopovedal."

,,Šššt." Priložil mi ruku na ústa a neprerušoval oční kontakt. Nemusel mi tam ani dávať ruku, lebo aj ja som niečo započula.

Niečo ako..

Hlasy. Kroky, hukot sirény a streľbu.

,,Poď sem, Thomas!" zakričal niekto a rozbehol sa naším smerom.

,,Padáme." povedala som a spolu s ním sa rozbehla.

A prečo?

Lebo sme obidvaja, dokonca aj ja, vedeli, že to je presne ten chlapík, čo mu minule vyhrážal smrťou a ja som sa z neho skoro posrala.

Ale ako sa tu zjavil?

Kto nemá rád Thomasa?