Po ani nie dlhom čase som sa rozhodla, že pôjdem zas navštíviť môjho brata. Síce ho mali už zajtra prepustiť, aj tak som s ním chcela stráviť trochu času, keďže v poslednej dobe sme sa akoby ani nepoznali.

Až na včerajšok.

Dúfala som, že aspoň na chvíľu prestanem myslieť na Thomasa a ten posratý včerajšok. Ale to mi nikto sľúbiť nemohol, že?

Všetko bolo posraté.

Ja, moje pocity, Thomas a tento bohapustý život.

,,Ahoj." pozdravila ma spolubývajúca, keď som vychádzala z izby.

Áno, zabudla som sa zmieniť o tom, že sa vrátila. Čo som bola aj rada, ale aj mi to bolo jedno. Hlavne, že nemusím platiť nájom sama.

,,Ahoj." odzdravila som s malým úsmevom a radšej sa rýchlo obula, aby som jej nemusela čeliť. Len som sa nechcela rozprávať.

,,Kde ideš?"

,,Eh.. Za bratom."

Prikývla na súhlas a podišla bližšie.

,,Vieš, myslela som, žeby sme sa mali trochu spoznať. Vlastne sme sa doteraz ani veľmi nerozprávali. Môžem zato ja, ale ani ty si sa nechcela spoznávať, tak som to nechávala tak, ale myslím, že teraz by sme mali. Čo povieš, keby sme spolu išli zajtra na párty?"

,,Na párty? Eh... Tak dobre. Na párty." odpovedala som stručne.

,,Nikdy si nebola na párty?" uchechtla sa z môjho postoja.

,,Nie, jasné, že bola. Len nie na takých stredoškolských... Dobre, tak zajtra. Na párty. Tak čau." rozlúčila som sa a na chodbe si dala jednu facku. Správala som sa, ako keby som bola posratá panna, čo ide mať prvýkrát sex.

No vážne.

Nerobilo mi problém ísť na párty, veď som bola veľakrát. A dokonca to boli tie párty, čo sa podávali dosť silné drogy a nikto si potom ráno vôbec nič nepamätal. Problém bol ten, že som momentálne vo svojom živote nechcela byť na miestach, kde je veľa ľudí.

Poznáte tie obdobia, však?

Ale jedna posratá párty mi neublíži, pána.

***

,,Čau. Sorry, že som prišla neskoro, ale tá premávka bola dosť hustá." hneď som sa ospravedlnila bratovi, ako som vošla.

,,Nemusela si ani chodiť. Mám sa celkom fajn."

,,Neklam samého seba. Bezo mňa by si to neprežil."

Zabuchla som za sebou dvere a aj s taškou si sadla na stoličku vedľa postele. Hneď som z tej tašky vytiahla jeho obľúbené sladkosti a dala mu ich.

,,Prečo nie si v škole?" opýtal sa so zamračeným pohľadom.

,,Larry, nebuď ako nejaký posratý rodič. Vieš, že to neznášam."

,,A ja len nechcem, aby si dopadla zle. Sám niektoré veci ľutujem." priznal.

,,Ako napríklad toto?"

Vzdychol.

,,Dobre, nebudeme sa o tom dnes baviť. Ideme jesť zmrzlinu." povedala som na oko pozitívne a hneď začala otvárať tú zmrzlinu.

,,A čo ty a chlapci?" neprestával.

,,Vážne? Teraz na starú mamu?"

Rozosmial sa, ale hneď na to začal kašľať, takže ten smiech netrval dlho.

Fajčiari.

,,Aspoň povedz, či si už niekto ukradol tvoje srdce." zasmial sa.

,,Ukradol? Neukradol? Netuším ani sama." asi po prvýkrát som sa mu zdôverila.

Moje city neboli jasné. Nevedela som, či som ho milovala a potom prestala, alebo len nedávno začala a o tom neviem. A tretia možnosť je, že sa cítim osamelá a možno preto si myslím, že ho milujem.

Do chmár, prečo si nemôžeme byť na sto percent istí o našich pocitoch?

,,Tak to treba zistiť."

,,Hej, ale nemôžeš si len tak povedať, že to zistíš, a hneď to zistíš. Takto to nejde. Keď to tak osud bude chcieť, tak to zistíš. Ale keď nie, tak to nikdy nezistíš... Je to celé sračka."

Larry sa slabo usmial a súhlasil so mnou.
Odložila som nedojedenú zmrzlinu na stôl a pozrela sa na prichádzajúci hovor.

Thomas.

,,Ale ty to možno zistíš." povedal nakoniec a povzbudil ma.

,,Možno." potvrdila som jeho slová.

,,Tak už to zdvihni a čel svojim pocitom. Nikdy si neutekala, tak to nerob ani teraz." boli posledné slová môjho brata, kým...

Nie, neskapal.

Chcela som povedať, kým som neodišla. Ale nešla som prijať hovor ani čeliť svojim pocitom.

Bude veľmi zlé, keď to všetko čelenie voči pocitom odložím na neskôr?