Správa o financiách potešila najmä trénera a bolo to na ňom naozaj vidieť. Chlapci sa išli na tréningu roztrhnúť od toľkého rozkazovania a podľa ich tvárí som vedela, že takto už dlho netrénovali. No aj tak mali stále na tvárach úsmevy, čomu som bola rada.

Stála som pri dverách do telocvične a sledovala ich. Ich pracovanie s loptou bolo až magické, že som nedokázala dotrhnúť zrak. V jednom momente som videla loptu u Zeka a zrazu bola na druhej strane pri Loganovi. Bolo to neskutočné.

„Pozor!" skríkol zrazu jeden z nich a ja som potočila hlavou. Uvidela som ku mne letieť loptu, no skôr ako stihla zasiahnuť moju tvár, pri mňa skočil Theo a zápästím ju zastavil. Zažmurkala som, akoby sa práve zastavil čas. Nestihla som ani zareagovať. „Prepáč!" zakričal Evan, no ja som len mávla s úsmevom rukou a ďalej ich sledovala. No môj pohľad sa stretol s Theovým, ktorý odo mňa hneď odbehol.

Jeho hra sa mi veľmi páčila. Hral na pozícii libera, ktorý hrá vždy vzadu a chytal každú loptu, ktorá išla mimo plochy. Vždy ju dokázal zasiahnuť tesne pri zemi, čo sa mi zdalo až nemožné, no on to dokázal. Bolo to neskutočné a bolo skvelé sa na to len tak pozerať. Vedela som však, že ich všetkých chcem vidieť radšej hrať zápas, ako len trénovať.

„Tréner? Mohla by som sa niečo spýtať?" pristúpila som k nemu a on sa na mňa zdesene pozrel.

„Nie!" zvolal a jeho hlas sa ozval v celej telocvični. „Už sa nič nepýtaj!" povedal a videla som, že sa usmieva.

„Ale je to dôležité," povedala som pobavene, no on ma hneď otočil a hnal ku dverám.

„Odpoveď je nie. Rozhodne nie," povedal a veľmi rýchlo odo mňa odišiel. Nafučane som sa oprela znova o stenu a prebodávala ostatných pohľadom, ktorí sa mi popod nos smiali. Vedela som, že všetky moje otázky viedli k niečomu hlbšiemu, preto bol tréner opatrný. Ale ja som za to nemohla, že som aká som.

„Nora!" skričal zrazu niekto veľmi nahnevane, až som stiahla ramená a vystrašene sa pozrela ku dverám. Šokovalo ma, keď v nich stála nahnevaná Sofia s rukami v bok. „Ty si vrazila Kevinovi a ešte k tomu sa vyhrážala riaditeľovi? Zošalela si?"

„Čože?" skričali všetci v telocvični a ja som sa na nich vydesene pozrela. Hneď som priskočila k Sofii a chcela ju umlčať.

„Neviem o čom to hovoríš. Môžeme ísť prosím ťa von?" šepkala som, no ona sa odo mňa odtrhla.

„Vedela som, že si šialená, no nemyslela som si, že takto. Vieš ty vôbec, čo sa teraz vonku deje? Čo robí Kevin?" kričala nahnevane a ja som stisla pery. „Zúri, pretože im riaditeľ vzal nejaké peniaze a dal ich vám. Povedala som ti, aby si sa do toho nemiešala, prečo ma preboha, nikdy nepočúvaš!"

„Ale dopadlo to dobre, či nie?!" spýtala som sa s úsmevom a ona sa len tak naštvane nadýchla. „No tak, všetko ti poviem doma, ale už tu prosím ťa nekrič."

„Ja nebudem čakať až kým dojdeš bohvie kedy domov. Títo tu ťa majú celú pre seba a ja už nehodlám-," povedala a očkom sa pozrela do telocvične. Pohľad na ostatných spôsobil, že hneď zmĺkla a sledovala ich. Zaklonila som hlavu dozadu a vedela, že je to pre ňu pohľad ako vyšitý. Vzdychla som si a pozrela sa na ostatných. Prekvapene sa na nás pozerali a nevedeli čo v danej chvíli povedať.

„Tak ja pôjdem upratať klubovňu," povedala som potichu trénerovi a ten s rukou na tvári iba prikývol. Potlačila som do Sofii, ktorá sa premenila na sochu a vyšli sme spolu von, odkiaľ som ju ťahala do klubovne.

„Nikdy nerozmýšľaš nad tým, čo robíš," povedala mi vyčítavo, keď sedela na lavici v klubovni a ja som pri nej upratovala. „Keby to nevyšlo, mohla si mať vážny problém!"

„Viem o tom," povedala som s povzdychom a sadla si s tričkom v ruke ku nej. „No niečo mi hovorilo, že to vyjde. Že to bude v poriadku."

„No našťastie," povedala a odvrátila sa. „Ten záznam si vymazala?" spýtala sa ma a ja som prikývla.

„Nebol dôvod si ho nechávať. Ak by som to neurobila, niekto by ho mohol ukradnúť a využiť pre seba," povedala som a bola rada, že som to urobila hneď v jeho pracovni. „Dúfam však, že som nespôsobila veľké problémy."

„To sa uvidí časom," povedala s povzdychom. „Poštvala si si proti sebe dosť nebezpečného hráča, Nora, no myslím si, že to zvládneš. Hovoríme predsa o tebe," povedala a ja som sa zasmiala. „No netreba nič podceňovať. Teraz všetci o všetkom vedia, a preto na seba pútate priveľa pozornosti."

„Tomu som sa chcela vyhnúť, no keď ide o futbal, všetci sú úplne iní," povedala som a ona súhlasila.

„No čo je dôležitejšie, Nora, oni musia vyhrať," povedala a ja som sa na ňu pozrela. „Musia sa dostať na majstrovstvá. Aspoň na jedny."

„Prečo to hovoríš?!" spýtala som sa a ona sa postavila.

„Zamysli sa. Vydierala si riaditeľa, aby im vrátil peniaze, ktoré im vzal, aby ich dal futbalovému tímu. Ak ich vrátil, všetci budú chcieť poznať dôvod. A nemôžete predsa povedať, že to bolo vydieraním."

„To nie, ale neviem, kam tým mieriš," povedala som a ona si ku mne kľakla.

„Ak tím, ktorí doteraz prehrával, dostane peniaze a bude stále prehrávať, naštvete tak futbalový tím, ktorí o tie peniaze prišiel," povedala a stisla mi ruky. „Budú hovoriť, že vám sú peniaze na nič, keď ich aj tak nevyužijete. Na rozdiel od futbalového tímu, ktorí ich využiť vie, chápeš?" povedala a ja som odvrátila pohľad. „Budú vás zo všetkého obviňovať."

„Tak čo mám podľa teba robiť?" spýtala som sa a ona sa usmiala.

„Pomôž im vyhrávať. Viem, že to dokážeš," žmurkla na mňa a ja som sa usmiala. „Pôjdem už domov, pretože mám zajtra test. Nepríď neskoro, dobre?" povedala a ja som prikývla. Zobrala si svoje veci a ja som zostala sedieť na lavici so sklonenou hlavou.

To, čo hovorila, dávalo zmysel. Tí, ktorí nadovšetko futbal milujú, nenechajú veci len tak a ja som to vedela. Vedela som to, no aj tak som zasiahla, aby som im pomohla. No z nejakého dôvodu som to neľutovala. Možno to bolo kvôli tomu, že som im verila. Že som verila, že sa na tie majstrovstvá dostanú.

Zrazu ma však ovial studený vánok, a preto som zdvihla hlavu. Dvere boli otvorené, ktoré Sofia nezatvorila a poznala som dôvod. Vonku totiž stál kapitán s ostatnými. Vytreštila som na nich oči a hneď sa postavila.

„Ako dlho tam stojíte?!" spýtala som sa šeptom a dúfala, že povedia len minútu. Ich pohľady mi však hovorili, že tam stáli omnoho dlhšie. V hlave som si zanadávala a rýchlo poskladala tričko, ktoré som mala v ruke.

„Nora," oslovil ma kapitán, keď s ostatnými vošiel dnu, no ja som ho rukou hneď umlčala.

„Aby sme si rozumeli," povedala som a pozrela sa mu do očí. „Nie som hráč, ktorý hrá v zápasoch, čiže nie si môj kapitán. Preto nie je dôvod, brať za mňa zodpovednosť a ani ma ľutovať. To čo robím, robím pretože chcem. Nikto ma k tomu nenúti. Takže ak ma budeš nebodaj ľutovať alebo brať za mňa zodpovednosť, prisahám, že sa stanem tvojou nočnou morou, je to jasné?" povedala som a jeho moje slová šokovali. Ja som sa však na neho vážne pozerala a dúfala, že ma pochopil.

„Dobre," povedal nakoniec, no vzdychol si.

„Ďakujem," povedala som a poklonila sa. Zasmial sa a potľapkal ma po hlave, čomu sa zasmiali aj ostatní. „A prečo ste vôbec tu? Ešte nie je osem hodín," povedala som a uvedomila si, že je len päť hodín.

„Tréner nás pustil dnes skôr," povedal Nick a ja som sa usmiala.

„No super, tak to pôjdeme do mesta!" povedala som nadšene a všetci sa pri prezliekaní na mňa otočili.

„Čože?" spýtali sa naraz a ja som sa lišiacky usmiala.

„Keďže už máme financie, musíme ich využiť, či nie? Matt, viem presne do akého obchodu musíme ísť," povedala som mu a on nadvihol obočie. „Každý z vás určite potrebuje nové veci, tak ich pôjdeme kúpiť," povedala som natešene a oni sa začali smiať.

„Typická žena," povedal Zeke a ja som nadvihla obočie.

„Vy naozaj milujete nákupy," povedal Cash a ja som dala ruky v bok.

„No a čo. Výsledok bude stáť za to," žmurkla som na nich a hneď vybehla von. Rozbehla som sa do telocvične a rýchlosťou blesku tam všetko poupratovala. Tréner bol až šokovaný mojou rýchlosťou, no keď som mu povedala o čom je reč, súhlasil a dokonca mi dal aj kreditnú kartu klubu, na ktorú už aj prišli peniaze za tento mesiac. Nemohla som byť šťastnejšia. Rýchlo som sa preto prezliekla a vyšla za ostatnými, ktorí ma už čakali.

Do mesta nám to autobusom trvalo asi dvadsať minút a ďalších desať, kým sme sa dostali na miesto, ktoré som chcela. A keď sme sa dostali do veľkého nákupného centra, zjavila som sa vo svojom živle.

Bola to celkom zábava. Už som dlho nebola nikde nakupovať, a preto som sa tak tešila. Dokonca aj z toho, že som si vlastne nekupovala nič ja, ale chlapci. Viedla som ich z jedného dobrého obchodu do druhého a platila im všetko čo chceli. Mali sme na to peniaze, takže sme si to mohli dovoliť. Samozrejme som to nepreháňala, pretože som vedela, že tie peniaze budeme ešte potrebovať.

Našťastie si Matt vybral nové botasky a práve tie, ktoré som mu odporučila. Nakupovanie s mojím bratom nakoniec nebolo mrhaním. Vedela som presne čo komu treba kúpiť a podľa toho im radila. Dokonca ani oni sami nevedeli, že niečo potrebujú kým som im to nepovedala. Nakoniec si každý niečo kúpil a ani sme si neuvedomili, že je už osem hodín.

„Páni, ja mám nové botasky. Ja tomu stále nemôžem uveriť," hovoril Matt počas cesty, keď sme sa vracali späť na kampus. Rozhodli sme sa, že sa vrátime pešo, aby sme sa aj trochu prešli. Predsa len, dnes skončili tréning skôr, čiže sa to ráta tiež ako tréning. I keď nie pre mňa. Mala som vysoké opätky, v ktorých som behala z jedného obchodu do druhého a už ma začínali bolieť nohy. No za nič na svete som im to nemohla povedať, preto som sa tvárila, že je všetko v poriadku.

„Dúfam, že ich tentoraz nezničíš za mesiac ako tie posledné," zasmial sa mu Zeke a Matt ich hneď objal.

„Zbláznil si sa? Asi si ich vystavím niekde nad posteľ, aby sa im nič nestalo," povedal a všetci sa začali smiať.

„Veď ak sa zničia, kúpime nové. Žiadny strach," povedala som a kapitán prikývol.

„Nech vás to však všetkých príliš nevtiahne. Takéto nákupy si nemôžeme dovoliť každý deň. Financie sú veľmi potrebné," povedal a ja som súhlasne prikývla.

„Raz za čas si musíme urobiť radosť, nie?" usmial sa Cash.

„Mrzí ma však, že si si ty nič nekúpila," povedal Nick, no ja som mávla rukou.

„Mne nič netreba. Stačil mi váš úsmev, keď ste si kúpili, čo bolo treba," povedala som a oni sa na mňa usmiali.

„Nakoniec bol veľmi dobrý nápad, že si k nám prišla," povedal Luke a zavesil sa na mňa. „Bez teba by sme boli naozaj stratení," povedal a pobozkal ma na vlasy. Zasmiala som sa a odtrhla sa od neho.

„Ja som spravila tú ľahšiu prácu. To vy musíte spraviť to ťažšie," povedala som a všetci sme sa zastavili, pretože sme už dorazili do kampusu. „Viem, že sa cítite za to čo sa stalo, zodpovední, no nebuďte. Vy len hrajte volejbal a vyhrávajte. To je všetko, čo po vás chcem," povedala som a všetci hneď súhlasili. „A teraz do postelí. Zajtra ráno zase vstávame," vyzvala som ich a všetci sme sa začali lúčiť. Niektorí išli vo dvojiciach, iní sami, pretože si šiel každý svojou cestou. Usmievala som ako odchádzali, a potom som sa aj ja pohla smerom do ubytovne, no už s bolesťami.

Nohy som mala ako v ohni a ledva som kráčala. Bola som rada, že som sa takto netvárila pred nimi, pretože by mi za to určite vynadali, a to som nepotrebovala.

„Už sa na to nemôžem pozerať," ozvalo sa zrazu a ja som sa otočila. Stál pri mne Theo a mračil sa na mňa.

„Čo je?" spýtala som sa a on sa ku mne obrátil chrbtom.

„Vylez mi na chrbát," povedal a ja som na neho vytreštila oči.

„Čože? V žiadnom prípade," povedala som zúrivo a on sa na mňa pozrel ešte zúrivejšie.

„Buď to urobíš, alebo ťa vezmem na ruky. Vyber si," povedal výhražne a ja som vedela, že to určite urobí. Preto som prevrátila očami a celá červená mu vyliezla na chrbát. Rukami ma chytil pod kolenami, a potom sme bez slova kráčali po chodníku ďalej.

Srdce mi búšilo veľmi rýchlo a cítila som sa naozaj trápne. Na chrbte ma naposledy viezol brat, ale to keď som mala desať rokov. Bolo to už veľmi dávno a nedokázala som si to predstaviť znova. No potom príde tento tu a všetko skazí.

„Prečo to robíš?!" spýtala som sa šeptom, no vedela som, že ma aj tak počuje.

„Nedalo sa na teba pozerať," odvrkol a ja som sa zamračila.

„Tak si sa na mňa potom nemal pozerať," zavrčala som späť a odvrátila pohľad, aj keď som vedela, že ma nevidí. Ani som nečakala, že mi odpovie normálne. Mohla som vedieť, že bude odporný ako aj zvyčajne.

Prvýkrát v živote som ľutovala, že bývam až tak ďaleko od školy, aj keď je to len pätnásť minút. No cesta s ním trvala takmer večnosť a ja som dúfala, že budem čím skôr v byte, aby som na tento moment mohla čím skôr zabudnúť.

„Nechcel som, aby si si ďalej ubližovala. Hlavne nie po tom, čo všetko si pre nás urobila," ozval sa zrazu a mňa to natoľko prekvapilo, že som nevedela ako zareagovať.

„Až tak to nebolí," povedala som, pretože som vedela, že naráža na moje nohy. Nebol už dôvod to skrývať. Keby to nevedel, nemal by dôvod ma niesť na chrbte až domov. „Prečo berieš tretiakov tak vážne?" spýtala som sa, pretože mi prišlo, že je k tomu dobrá príležitosť.

„Sú to starší spolužiaci. Je jasné, že k nim nebudem odporný," povedal, no ja som pokrútila hlavou.

„To nemyslím. Myslím vo volejbale. Keď ich niekto urazí, si prvý, ktorý udrie späť. Nie sú to ani tak oni, ale ty. Prečo?" spýtala som sa a on mlčal. „Aj tá bitka s Kevinom. Pochybujem, že si sa do nich pustil len kvôli tomu, že zničili klubovňu."

„Vážim si ich," povedal a ja som nadvihla obočie. Uvedomila som si však aj to, že sme prišli k mojej ubytovni. Podišiel ku schodom a tam ma položil na schod. Potom sa ku mne obrátil a vďaka tomu, že som bola na schode, som mu videla priamo do očí. „Sú to veľmi dobrí chlapci a chcem, aby vyhrávali. Videla si to tiež. Sú to dobrí hráči, ktorí sa snažia vždy viac ako ostatní. Dokonca viem, že aj teraz pôjdu trénovať, aj napriek tomu, že sme skončili skôr. Obdivujem ich a moje prianie je dostať ich na majstrovstvá."

„Na majstrovstvá?" zopakovala som a on prikývol.

„Zaslúžia si tam ísť. Keď má niektorí z nás nejaký problém, pomôžu nám. Či už v rodine, alebo v škole. Vždy stoja jeden pri druhom a pomáhajú si. A za to ich tam chcem zobrať. Urobím pre to čokoľvek," pomykal plecami a ja som sa usmiala.

„Som si istá, že ich tam dostaneš," povedala som a on sa na mňa pozrel. Len sa na mňa pozeral a ja som cítila, ako mi začína horieť tvár. Preto som sa zasmiala a pomaly vychádzala po schodoch. „Uvidíme sa teda zajtra ráno," povedala som a pri dverách sa zastavila. „A ďakujem ti," doplnila som a zmizla za dverami.

Celú cestu až do bytu mi silno bilo srdce a nedalo sa to zastaviť. Jeho tvár bola celý čas blízko pri tej mojej a vôbec som si to neuvedomila. Akoby si to ani jeden z nás neuvedomil. A keď som to ja zistila, srdce mi búšilo až priveľmi rýchlo a cítila som, ako mi celá tvár horí. No preklínala som sa za to, ako zbabelo som zo situácie utiekla.

Keď som vošla dnu, zasvietené ešte bolo, čiže baby ešte nespali. Bola som rada, pretože som sa aspoň nemusela plýžiť. A práve keď som kráčala do izby, zazvonil mi mobil. Prichádzajúce číslo mi vyčarilo úsmev na tvári.

„Jake, ako sa máš?"