Sedela som na koženej stoličke v riaditeľovej pracovni a pozerala sa mu do očí. On sedel za svojím stolom s rukami položenými na stole a sledoval ma. Ani jeden sme oči od toho druhého už desať minút bez slova neodtrhli a stále na seba iba hľadeli. Vedela som, že to čo robím, je veľmi zlé, no už nebolo cesty späť. No vedela som presne, do čoho idem.

„Na mojej škole netorelujem násilie medzi študentmi," ozval sa ako prvý a ja som zdvihla bradu. „Je ti dúfam jasné, že to čo si urobila, sa za násilie považuje, však?" povedal a ja som prikývla.

„Viem," povedala som a vtom sa dvere otvorili a dnu vošiel profesor Galdon.

„A aj tak si to urobila," povedal riaditeľ a zasmial sa. „Nemysli si, že za to, že si dievča, ťa minie trest. Kdeže," rozhodil rukou. „Budeš potrestaná presne tak, ako aj ostatní."

„A Kevin potrestaný nebude?" spýtala som sa a on nadvihol obočie.

„A za čo? Za to, že prijal ranu?" spýtal sa a ja som zdvihla ruku. Zápästie som mala červené od jeho držania. Nemyslela som si, že prosté držanie môže spôsobiť niečo také.

„Berte to ako bránenie pre toto," povedala som a obaja sa pozreli na ruku.

„Čo to má byť?!" spýtal sa a očervenel od zlosti. „Chceš ho nebodaj z niečoho obviniť?"

„Ako inak to podľa vás vyzerá?" spýtala som sa pokojným hlasom. „On ma napadol ako prvý. Bolo prirodzené, že som sa iba bránila. Dostala som strach, že by mi mohol ublížiť viac."

„Netrep hlúposti dievča!" zasiahol Galdon. „Kevin nie je typ študenta, ktorý by ubližoval ostatným," povedal nahnevane a ja som už videla tie prekrížené prsty za jeho chrbtom.

„Ako mi toto potom vysvetlíte?!" povedala som a ukázala ruku. „Počúvam!"

„Je nad slnko jasné, že to urobil niekto iný a ty sa to snažíš zvaliť na Kevina," povedal riaditeľ a ja som prskla.

„To nemyslíte vážne," zasmiala som sa.

„Určite ti to urobil niekto z tvojho klubu a ty sa teraz snažíš potopiť futbalový klub," povedal a ja som nadvihla obočie. Prešli sme na hlavnú tému pomerne rýchlo, a to som nemusela ani začínať ja. „Som si istý, že to bol tréner Martin. Čo som počul, je to veľmi násilný človek."

„A od koho ste to počuli?!" spýtala som sa a on stisol pery. „Pretože pokiaľ viem, jeho hráči v klube ho majú veľmi radi. Nemyslím si, žeby bol voči nim alebo komukoľvek inému, násilnícky."

„Nevieš nič, dievča," zasyčal a ja som sa zamračene postavila.

„Ak nebudete vy riešiť to, ako ma Kevin napadol, budem to riešiť sama. S políciou," povedala som a pobrala sa na odchod.

„Tak moment, slečinka!" zvolal zrazu riaditeľ, keď som bola pri dverách. Otočila som sa a čakala, čo jeho odporné ústa povedia. „Myslíš, že ti dovolím nahlásiť to? Nebuď smiešna."

„Prečo si myslíte, že ma zastavíte?!" spýtala som sa a on sa usmial.

„Pretože si myslím, že chceš túto školu doštudovať," povedal a mne padla sánka. Po mojej reakcii sa obaja žiarivo usmiali a zvrchu sa na mňa usmievali. A mne razom všetko došlo. Odmietnuté financie pre klub, zakázaný vstup do klubovne, smutný tréner.

„O čom to hovoríte?!" spýtala som sa a cítila, že sa mi trasie hlas. No od hnevu.

„Som riaditeľ na tejto škole. Môžem robiť to, čo sa mi zachce. A keď niekto ohrozí moje snaženie, som ochotný sa toho zbaviť. Aj keď je to jednoduchá študentka," povedal a pozrel sa na mňa.

„Takže zmanipulujete moje výsledky, aby ste ma mohli vyhodiť?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Nebolo by to prvýkrát, čo by som to urobil," povedal a ja som sa usmiala.

„Už rozumiem, takže takýmto spôsobom ste dokázali vziať financie volejbalovému klubu. Vydierali ste trénera Martina," povedala som a úsmevy tých dvoch, mi to iba potvrdili. „Keďže je iba tréner, nemohol nič povedať, je tak?" spýtala som sa a znova k nim pristúpila. „Čo ste mu povedali?!"

„Jednoduché zastrašenie, nič viac," usmial sa Galdon. „Ten chlap miluje volejbal a aj svojich hráčov. Jednoduché zastrašenie o zrušení klubu a všetko je vybavené," povedal a mne padla sánka.

„Vy ste ho vydierali tým, že zrušíte klub?" skríkla som a oni sa zasmiali. „Také niečo nemôžete urobiť!"

„Som riaditeľom na tejto škole!" skričal a postavil sa oproti mne. „Môžem čokoľvek! Ak ťa chcem vyhodiť z tejto školy, urobím to! Ak im vezmem všetky peniaze, urobím to! Nikto mi v tom brániť nebude!" skričal nahnevane a ja som vedela, že keby tie dvere neboli také hrubé, počula by to celá škola.

„Toto je vaša odpoveď?" spýtala som sa pokojne a vopchala si ruky do vreciek.

„Presne tak. Na tejto škole si bola posledný deň. Od zajtrajšieho dňa nie si viac študentkou. Vypadni!" zvolal, no ja som zostala stáť.

„Ste si istý, že to chcete takto?" spýtala som sa so sklonenou hlavou a oni sa zasmiali.

„Čo mi môže také dievčatko ako si ty urobiť?!" povedal a ja som zdvihla do ruky mobil.

„Som riaditeľom na tejto škole! Môžem čokoľvek! Ak ťa chcem vyhodiť z tejto školy, urobím to! Ak im vezmem všetky peniaze, urobím to! Nikto mi v tom brániť nebude!" jeho vlastný hlas sa ozval v celej miestnosti a pokračoval ďalej až do konca. V miestnosti potom nastalo ticho a keď som zdvihla hlavu, obaja sa na mňa s otvorenými ústami pozerali a nezmohli sa na slovo. A keď som v mobile začula slovo, vypadni, mobil som stopla a držala ho pri tele.

„Čo to-," pošepkal riaditeľ a ja som zdvihla hlavu.

„Klub bude prijímať peniaze, ktoré mu náležite patria. Takisto môžu hráči klubovňu používať kedykoľvek sa im zachce a už sa viac k trénerovi nepriblížite," povedala som a obaja sa na mňa pozreli s desením v očiach. Zdvihla som mobil v ruke. „Pretože inak pôjde tento záznam do sveta," povedala som a vedela dobre, čoho sa dopúšťam. Keby ma videl otec, asi by ma zabil.

„Vieš ty vôbec čo robíš?" spýtal sa riaditeľ s vystrašeným hlasom a ja som prikývla.

„Ten klub sa mi páči. Aj ľudia v ňom sa mi páčia a chcem im pomôcť v postupe na vrchol," povedala som a ruku s mobilom stiahla. „Nie je správne, aby ste uprednostňovali jeden šport nad druhým. Tí chlapci vám nič zlé neurobili. Vy ste len potrebovali peniaze, aby sa futnalový tím mal lepšie. A zlizol si to práve volejbalový tím, ktorý nevyhráva," povedala som a rukami sa oprela o jeho stôl. Od šoku si musel sadnúť a nezmohol sa ani jeden z nich na slovo. „Je mi jasné, že svet futbalu milujete, no nesmiete kvôli tomu terorizovať iných. Nie je to správne."

„Nevieš si ani len predstaviť, aký je vysokoškolský futbal desivý, dievča," povedal riaditeľ a ja som mu v očiach videla strach. No nie z mojej nahrávky.

„Dokážem si to predstaviť, no aj tak s vašimi metódami nesúhlasím. A možno som sa teraz znížila k rovnakému skutku, je to len pre ich dobro. Chcem totiž, aby si to čo milujú, užívali. Pretože oni volejbal milujú rovnako, ako vy milujete futbal. Prečo im ho teda odoberáte?" spýtala som sa a oni sa na seba pozreli.

Vedela som, že to nie sú zlí ľudia. Môj otec a aj brat hrajú americký futbal, a preto viem, aký desivý dokáže byť. Akí skorimpovaní ľudia v ňom bývajú a čo všetko sú ochotní pre futbal urobiť. Neprekvapilo ma, že sú takí aj na tejto škole. No ako som sa tak pozerala na riaditeľa a profesora, vedela som, že nie sú rovnakí. Iba zo strachu zo spoločnosti, spravili futbal lepším, no uškodili tak iným.

„Len chcem, aby si naplno užívali šport, ktorému venujú tak veľa času. A myslím, že si to zaslúžia rovnako ako aj Kevin," povedala som a obaja sa na mňa pozreli.

„Neviete ľudí veľmi dobre vydierať," usmial sa riaditeľ a ja som očervenela.

„Veru nie, robím to prvýkrát," zasmiala som sa a odtiahla sa. „Ja len nechcem, aby bol môj tréner smutný a cítil sa za všetko zodpovedný. Vy viete, že je to dobrý človek. Musíte to vedieť," povedala som a rukou ukázala na fotku, ktorá visela na stene. Obaja sa na ňu pozreli a oči sa im len tak rozžiarili.

Bola to fotografia s niekoľkými mužmi, ktorý držali v ruke veľkú a dlhú rybu. Všetci mali na tvárach obrovské úsmevy, nadšení z takého veľkého úlovku. No mňa zaujímali dve predné postavy, a to riaditeľ a tréner Martin. Stáli vedľa seba ako priatelia a ja som vedela, že nimi aj sú.

„Áno, je to veľmi dobrý človek," povedal riaditeľ a usmial sa. „Viem to zo všetkých najlepšie," doplnil, a potom sa na mňa vážne pozrel. „Volejbalový klub od dnešného dňa dostane financie, ktoré mu náležite patria. Klubovňu môžu využívať kedykoľvek sa im zažiada a," povedal a postavil sa, „trénerovi Martinovi sa osobne pôjdem ospravedlniť," povedal a ja som sa žiarivo usmiala.

Nebolo už viac čo riešiť, a preto sme všetci traja vyšli spoločne z miestnosti a vychádzali preč. Srdce mi stále búšilo ako splašené a celé telo sa mi len tak triaslo. Stále som sa spamätávala z toho, čo sa za poslednú hodinu odohralo a dúfala som, že sa čím skôr upokojím.

Keď sme spoločne prechádzali po chodbe, ostatní sa za nami otáčali a so záujmom nás sledovali. Určite sa dopočuli o tom, čo som urobila v jedálni, a preto ich prekvapilo, že s nimi niekam idem. No ja som vedela, že sa o tom, čo sa stalo v jeho pracovni, nikto tak skoro nedozvie. Ak vôbec.

Ani som nemusela hovoriť, kde trénera Martina nájdeme. Všetci sme si to namierili rovno do telocvične, pretože som vedela, že presne tam bude. Keď sme sa k nej blížili, už z diaľky som všetkých videla nervózne stáť pred vchodom do telocvične. Usmiala som sa na nich a cítila, že sa červenám. Netrvalo dlho, kým si nás všetci všimli a šokovane sa na nás pozreli.

So stisnutými perami som zostala pri riaditeľovi stáť a čakala, čo sa bude diať. On sa pozeral pred seba a pozeral priamo na trénera, ktorý bol v šoku. Aj tak však k nemu pristúpil a nervózne sa na neho pozeral.

„Volejbalový klub bude dostávať financie, ktoré mu náležite patria a všetky tresty voči klubu sú odpustené," povedal riaditeľ nahlas a všetci sa okamžite pozreli na mňa. Len som sa usmiala a chytila si za chrbtom ruky. Tréner sa prekvapene pozeral na riaditeľa a nezmohol sa na slovo. „Toto dievča mi pripomenulo, aké je to naozaj milovať šport," povedal a ja som hneď sklonila hlavu. „Preto si vy všetci, no hlavne vy, tréner, zaslúžite moje hlboké ospravedlnenie," povedal a ja som cítila, že mi slzia oči. „Viem, že po tom všetkom to nie je veľa, no dúfam, že je to len začiatok," povedal a ja som zdvihla hlavu. Vidieť plakať muža je vzácnosť, pretože neradi ukazujú svoje slabé stránky. A keď som videla slzu na tvári práve u trénera, musela som sa žiarivo usmiať a dovolila, nech tá jedna slza po líci stečie.

„Súhlasím," povedal a potriasol si podávanou rukou od riaditeľa. Navzájom sa na seba usmiali a ja som sa mohla pretrhnúť od usmievania.

„V nasledujúcom turnaji vám prajem veľa šťastia," povedal riaditeľ a po týchto slovách sa aj s Galdonom pobrali preč. Medzi nami nastalo však hrobové ticho a nikto nedokázal nič povedať. Potom sa však všetci pozreli na mňa a ja som si hneď tú jednu slzu z tváre utrela.

„Prepáčte, veľmi ma to mrzí, no ja som nemohla-," začala som hovoriť, no nedokončila som, pretože sa na mňa vrhol kapitán a pritiahol si ma na hruď. Šokovalo ma to, no po chvíli som ho aj ja silno stisla a cítila, že mi plače na rameni. Usmiala som sa.

No potom ho nasledovali aj ostatní a vytvorili sme jedno veľké objatie bez slov. Všetci sme stáli pred dverami do telocvične a objímali sa, akoby sme sa nevideli roky. Nikto nič nehovoril, no ja som vedela, že slová v tomto momente neboli vôbec dôležité. Bola som tomu rada, pretože som nevedela, čo by som povedala. Preto som za ich mlčanie, bola vďačná.

„Dobre, zjavne máte všetci už po škole!" zvolal zrazu tréner a my sme sa od seba všetci odtrhli. „Tak makajte do práce!" povedal prísnym hlasom a všetci hneď začali prikyvovať a rozbehli sa do klubovne, aby sa mohli prezliecť. Zasmiala som sa nad nimi, no potom som sa pozrela na trénera, s ktorým som zostala stáť sama. „Vyzerá to tak, že tvoje slová sú pravdou," povedal a ja som preglgla. „Som veľmi rád, že si sa pridala do nášho klubu, Nora," povedal s úsmevom a keď okolo mňa prechádzal, jemne ma chytil za hlavu.

Zostala som tam stáť a sledovala jeho chrbát, ktorý odchádzal preč. Nevedela som, čo všetko si musel pretrpieť, aby udržal klub pohromad, no muselo toho byť viac než dosť. Preto som sa na neho iba usmievala a bola rada, že som mu dokázala pomôcť.

A vedela pritom, že je to len začiatok.