Nadšenie trvalo dlho po tom, čo skončila hra. Naši súperi samozrejme nerozumeli, čo sa to stalo, ako ani rozhodcovia či organizátori. Nikto z nich nedokázal pochopiť, ako sa skrachovaný tím dokázal prebojovať až do finále a aj ich vyhrať. Nikto tomu neveril, pretože ani nechceli. Utláčali ich roky, že si ani nevedeli predstaviť fakt, že sa tomu dokážu vzoprieť. To sa však stalo a všetkým tak vytreli zrak. A zato si zaslúžili uznanie.

Bolo skvelé sa na nich pozerať ako si preberajú cenu a aj medaily. Bol to nezabudnuteľný okamžik, ktorý som si chcela navždy pamätať. Na ich úsmevy a nadšenie. To bolo niečo, na čo sa nedá zabudnúť.

Lenže aj v tom momente som bola schopná myslieť dopredu. Pretože nech už sme vyhrali, neznamenal to koniec. Stále nás čakali majstrovstvá, kde nás čakali súperi, o akých sa nám ešte ani len nezdalo. Ten pravý boj sa začne až neskôr a až vtedy sa ukáže, či sme si postup na majstrovstvá naozaj zaslúžili a nebolo to o žiadnom šťastí.

„Vyzerá to tak, že ti nič nepovie," povedal tréner Martin, keď sme sa pozerali ako tréner Walsh nahnevane opúšťal halu. Iba som sa zasmiala a mávla rukou.

„Splnila som, čo som aj chcela," žmurkla som na neho a usmiala sa na ostatných. „Dnes bude veľká zábava," povedala som, aj keď som v to nedúfala. Všetci boli isto veľmi unavení, tak budú radi, keď vôbec dôjdu do autobusu.

Všade okolo nás nám všetci gratulovali. Či už známi ľudia, alebo tí neznámi. Bol to príjemný pocit a ostatní si ho dosť užívali. Keď sme sa objavili na parkovisku, čakali nás tam len známi ľudia, ktorí nás chceli odprevadiť. Teda, pochybovala som, že to tak chcel aj Kevin, no tréner Gomez na to mal asi iný názor.

„Ty si to dokázala!" zvolala nadšene pred všetkými Sofia a vrhla sa mi do náručia. „Naozaj si ich dostala na majstrovstvá!" hovorila a zvierala ma v pevnom náručí. Iba som sa zasmiala, i keď ostatní okolo nás iba tlieskali a prikyvovali.

„Ale netrep. Dostali sa tam svojou vlastnou silou," povedala som a ona sa odo mňa odtrhla.

„Nie, Nora. Ty si ich tam dostala. Každý to dobre vie," povedala a ja som sa prekvapene obzrela. Všetci sa pozerali na mňa, akoby som dokázala niečo neuveriteľné. A mne to akoby stále nedochádzalo.

„Má pravdu," povedal zrazu kapitán a zvalil sa zozadu na mňa. „Keby si nám vtedy po prehre nevykričala pravdu, nikdy by sme sa nedostali až sem," povedal a ja som sa k nim obrátila. „Tvoja pravda nás dostala až takto ďaleko. Bez teba by sme to nikdy nedokázali," povedal a všetci za ním prikyvovali. A mne sa veľmi chcelo plakať. Na takéto emócie som naozaj nebola zvyknutá a hrozilo, že sa zrútim.

Odrazu mi však zozadu niekto zakryl oči a ja som sa chrbtom o neho oprela. „Musíte ju ospravedlniť. Nie je totiž časté, kedy ju za jej schopnosti niekto chváli," zasmial sa Jack a otočil ma s rukou na očiach k sebe a pritiahol na hruď. „No čo chce povedať je určite obrovské ďakujem. Ďakuje za to, že ste jej verili a neodvrhli ju. To je asi to jediné, čo ju naozaj teší," povedal a ja som sa mu rozplakala do hrude a rozhodne som sa nechcela od neho odtrhnúť, aby ma tak všetci videli.

Všetci nám gratulovali a boli plní nadšenia. A čo bolo hlavné, všetci chceli iba oslavovať. Preto som sa ani nečudovala, keď sme sa krátko po príchode domov pobrali do barov, kde nás všetci oslavovali a gratulácie mohli pokračovať.

Objavovali sa pri nás ľudia, o ktorých som ani nepočula a taktiež aj dievčatá, ktoré som jakživ nevidela. Teraz, keď už vyhrali, boli zaujímaví. Bavila som sa na chlapcoch, keď tiet baby jedna radosť odmietali.

Lenže potom som spoznala medzi toľkými ľuďmi aj Amandu a jej milované kamošky. Samozrejme sa tvárili, že sa nič nedeje. Flirtovali s našimi ako sa len dalo, akoby žiadne spory medzi nimi neboli. Ja som bola ďalej od nich, čiže ma vôbec neregistrovali, no keď som si lišiacky vymenila pohľady so Sofiou, zmenilo sa to.

Išli sme k nim a keď sa Amanda obrátila a naše pohľady sa stretli, hneď zbledla. Amelia, ktorá sa snažila lepiť na Thea sa odtiahla a Eva s Nicole sa radšej ani nehli.

„Tu je naša hrdinka," povedala Amanda nadšene, keď celý podnik stíchol a všetci sa na nás pozerali, očakávajúc čo sa stane. „Aj ty si zaslúžiš obrovské gratulácie. Tvojou zásluhou predsa vyhrali, nie? Si skvelá," povedala a ja som sa usmiala.

„Stávka je stávka, Amanda," povedala som a usmiala sa. „Naozaj si myslíš, že som ten typ človeka, ktorý by na niečo podobné zabudol?" spýtala som sa a ona viditeľne preglgla.

„Áno, dúfala som v to," priznala sa a niekoľko ľudí sa aj zasmialo.

„No omyl, nie som taký človek," povedala som a zvážnela. „Teraz sa cítiš dobre v ich spoločnosti nie je tak? Už si z nich srandu robiť nemôžeš. A mimochodom, Amelia," povedala som rozzúrene, „mohla by si byť taká láskavá a odstúpiť od neho? Ihneď, inak za seba neručím," zavrčala som ako divé zviera a Theo sa hneď usmial. Zatiaľ čo Amelia radšej naozaj odstúpila a ani sa k nemu viac nepriblížila.

„Ale no tak, išlo predsa o zábavu, nie je tak?" povedala so smiechom Amanda a obzrela sa. „Nie je to tak, že by sa to bralo doslova," povedala, no ja som neustúpila.

„Keby ste na tom boli opačne, nechcela by si po nej to isté?" spýtala sa Sofia a Amanda úplne zbledla. „Je blbé byť na tejto strane porazených, čo?" zasmiala sa a sadla si na stôl.

„Je jedno kedy, ale stávku dodržíte budúci týždeň. Ak nie," povedala som a priblížila sa k nej, „čo sa asi tak môže stať," pošepkala som jej a obišla jej zdesenú tvár. Celý podnik vybuchol do veľkého nadšenia, teda hlavne mužov, ktorí si tento moment rozhodne nenechajú utiecť. Vedela som, že sa na to tešili od úplného začiatku.

Ja som už však iba sledovala plačúcu Amandu, ako aj s ostatnými uteká preč, pretože ten nával nezvládli. Mohla som sa iba smiať. Vtom ma však niekto chytil za pás a zvalil na svoje kolená, kde som dostala bozk na líce.

„Stavím sa, že si to chcela povedať už veľmi dlho," povedal mi Theo a ja som sa začala smiať.

„Áno, strašne dlho," povedala som a nežne ho pobozkala na pery.

„Môžete mi vysvetliť, ako k tomuto vlastne došlo?" ozvalo sa zrazu a my sme sa pozreli na ostatných, ktorí sa na nás zamračene pozerali. Zábava sa vrátila späť kde aj bola a nás na moment aj všetci ignorovali.

„Veď ste sa celý čas iba doťahovali a hádali. To ste to všetko len hrali?" spýtal sa Zeke a ja som sa začala smiať.

„Vôbec nie," povedal Theo vážne. „Taký sme spolu naozaj," povedal a ja som prikývla.

„Bez toho by sme to neboli my," povedala som a oni sa začali smiať.

„Áno, nevedel by som si predstaviť deň bez vašich hádok. No mohli ste nám to povedať," povedal Cash a ja som otvorila ústa, že odpoviem, no Theo ma predbehol.

„Ja som nechcel, aby sa to vedelo," povedal a všetci sa na neho pozreli. „Chcel som byť hodný toho s ňou byť. A víťazstvo bolo to jediné, čo nás mohlo dostať na rovnakú úroveň," povedal a oprel si čelo o moje rameno. Iba som sa usmiala.

„Kto by povedal, že si taký romantik," zasmial sa Matt a všetci sa k nemu tak pridali.

Nakoniec sa na nás za to nehnevali, čo som aj bola rada. Užívali si víťazstvo a takéto malé klamstvo im naozaj neublížilo. Zábava mohla pokračovať a ja som vedela, že aj dlho pokračovať bude. Toto bol ich deň, na ktorý čakali roky. A ja som chcela, aby si ho užili, čo najviac sa len dalo. Pretože si to naozaj zaslúžili.

Pri tej zábave sme so Sofiou prechádzali internet a čítali obrovské ohlasy všade kde sa dalo. Bolo to neuveriteľné, ako nás videli a čo všetko od nás ešte očakávali. Bolo to úžasné a tie obdivujúce a pozitívne komentáre sa nám naozaj dobre čítalo. Bolo to niečo iné a páčilo sa mi to. Avšak tie články, kde spomínali mňa, som ignorovala. To som fakt čítať nechcela, a preto ich Sofia ani neotvárala. Bola som rada, pretože som tam mohla čítať niečo, čo som nechcela.

Okolo jednej v noci bola zábava stále v plnom prúde. Všetci sa zabávali medzi sebou a zabudli na všetky spory, ktoré medzi sebou mali. Dokonca sa pridali aj hráči z futbalového tímu a všetci sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Kevina som však nikde nevidela a nevedela som či je to dobré, alebo zlé. Očakávala som však moment, kedy sa aj s ním stretnú.

Musela som ísť však na čerstvý vzduch, a preto som sa nenápadne vytratila. Nebolo to tak, že som sa cítila zle, no bolo mi veľké teplo a na moment sa chcela vyvetrať. Vonku to však nebolo iné. Všetci sa zabávali a popíjali. Mali čo oslavovať. Aj keď išlo o volejbalový tím, oslavovali hlavne takú veľkú výhru. A úprimne, nikto by si nenechal utiecť alkohol.

„Vyzerá to tak, že sa dobre zabávate," ozval sa známy hlas, za ktorým som sa hneď obrátila. Neďaleko odo mňa bol Ace a kráčal ku mne. Na hlave mal kapucňu z mikiny a pozeral sa na mňa. Ešteže som nič nepila, inak by som sa isto správala divne.

„Prišiel si sa pridať?" spýtala som sa s úsmevom a on sa zastavil pri mne, no pokrútil hlavou.

„Veru nie. Necítim sa na oslavu víťazstva, ktoré by som chcel oslavovať sám," povedal a ja som sa usmiala. „Porazili ste školu, ktorú sme my nikdy nedokázali. To dosť zabolí."

„Porazili sme ich rovnako ako aj vás," povedala som a on sa na mňa zahľadel. „Mala som v pláne poraziť Natea, no nakoniec sa nám to nepodarilo. Bol vynikajúci hráč až do konca," povedala som a on sa ku mne s úsmevom pohol.

„Pravda. Lenže takých ako je on je viac," povedal a zastavil sa tesne pri mne a vážne mi pozrel do očí. „Prišiel som ťa varovať. Nech im tá výhra nestúpne do hlavy. Ešte ste totiž ani zďaleka neskončili," povedal a ja som zvážnela tiež.

„Máš na mysli majstrovstvá? Nikdy si na nich nebol," povedala som a on prikývol.

„Zato poznám hráčov, ktorí tam sú. Sú tam rovnakí ako aj Nate a v niektorých tímoch je ich viac. Dokážete sa s niečím takým popasovať?"

„Zvládli sme to až sem, nie? Zvládneme aj ďalej," povedala som, no cítila pochybnosti. Usmial sa na mňa.

„Sama vieš, že to nebude ľahké. Predo mnou sa pretvarovať nemusíš, pretože to vidím tiež," povedal a ukázal prstom na podnik. „Ak im výhra stúpne do hlavy, nebudú mať na majstrovstvách šancu. Je síce pekné, že ste po rokoch vyhrali, no ak prehráte hneď v prvom kole, akoby sa nič z toho nestalo. Budú to brať ako šťastie a vy tým nič nedokážete," povedal a ja som sa mu pozrela do očí. „Ak chcete ostatných presvedčiť, že ste sa tam dostali zaslúžene, jedna výhra vám k tomu nestačí."

„Som rada, že sa o nás tak bojíš," usmiala som sa, no vo vnútri som cítila nepokoj. Nepáčilo sa mi, že hovoril presne tie isté obavy, ktoré mnou lomcujú od našej výhry. Chcela som veriť, že to nebude náš prípad, no môže sa stať naozaj všetko.

„Nora," ozval sa ďalší hlas a obaja sme sa obrátili k podniku. Vo dverách stál Theo a prebodával pohľadom Acea, ktorý sa usmial.

„Keby si potrebovala pomoc, vieš kde ma nájdeš," povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Prečo si myslíš, že ju budem od teba potrebovať," zaujímala som sa a on sa na mňa vážne pozrel.

„Pretože vieš, že budeš," povedal a po týchto slovách sa pobral preč. A ja by som ho za jeho pravdu najradšej nakopala do zadku. No potom som sa pobrala k Theovi, ktorého som objala okolo krku, aj keď sa on stále pozeral na Acea.

„O čom ste sa bavili?" spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Žiarliš?" spýtala som sa a on sa na mňa pozrel.

„Čo? To v žiadnom prípade," povedal a ja som sa začala smiať.

„To je dobre, pretože nemáš prečo," povedala som a očervenela. „Som len tvoja," povedala som a spomenula si na jeho slová, ktoré mi povedal. Usmial sa tiež a oprel si čelo o to moje.

„Len moja," povedal a následne ma vášnivo pobozkal.

*

*

*

KONIEC PRVEJ ČASTI

Ďakujem, ak ste prišli až sem a prečítali si tento príbeh. No ešte koniec nie je. Nora ešte vôbec neskončila a čakajú na vás s ňou ešte veľa zaujímavostí. Na druhej časti sa už intenzívne pracuje a bude sa volať: Cesta na vrchol. Dúfam, že prečítate tento príbeh až do konca. :) :-))