„Ak prehráme v tejto hre, skončili sme," povedal Logan a masíroval si pritom lýtka.

„Áno, v podstate, táto hra rozhodne či sme mali právo prísť do finále, alebo sme sa tu iba zastavili hrať hru," povedala som a vzdychla si. „Ale nerozumiem, prečo sa tvárite tak zničene. Čo nevidíte ako s nimi hráte?" spýtala som sa a oni nechápali.

„A čo tým chceš povedať?" spýtal sa Evan.

„Síce ste dvakrát prehrali, no v dvoch hrách hráte s nimi vyrovnaný zápas," povedal tréner Martin a ja som prikývla. „Nezľakli ste sa a hráte naozaj tvrdo. Dokonca tvrdšie ako s Columbusom."

„Súper je silný, no vy mu čelíte," pridala som sa. „Sú silnejší než Columbus, no vy ste sa nezľakli a hráte s nimi vyrovnane. To s nimi robí veľké veci. Nečakali, že nový tím, ktorý zatiaľ nevyhral ani raz, to dotiahne tak ďaleko. Mnohí odtiaľto si mysleli, že sa budete báť, že budete slabí. No pozrite sa ako hráte. Táto hra sa ani zďaleka neskončila," povedala som a usmiala sa.

„Máš pravdu. Teraz sa to len začína," povedal kapitán a spolu so zazvonením sa postavili a išli čeliť súperovi v štvrtej hre. Pozerala som sa za nimi a videla v nich presne to, čo som aj videla prvýkrát, keď som ich spoznala.

Ich súper bol silnejší, nikto im neveril a všetci nimi opovrhovali. No aj tak teraz stáli pred mnohými ľuďmi a dokázali, že nie sú slabosi. Že to dokážu, a to so zdvihnutými hlavami. Čelili súperovi a uznali ho za silných. Tá odvaha a odhodlanie, ktorými ma očarovali. Ktoré spôsobili, že ma vtrhli do svojho šialenca ako svojho spojenca. Nikdy predtým som nebola taká rada, že som si ich zvolila.

„Bojujú naozaj statočne," povedal tréner a ja som sa na neho pozrela. V očiach mal to, čo som cítila aj ja. Poznal ich dlhšie, a preto musel byť pyšnejší než ja.

„Určite ste rád, že ste to s nimi nevzdal," povedala som a on sa usmial. „Ste jeden z dôvodov, prečo sa tak snažia," doplnila som a on sa na mňa pozrel.

„Možno nakoniec tomu bastardovi Phillipsovi poďakujem za tú sprostú úlohu, čo vám dal," povedal a ja som sa začala smiať.

„Áno, rozhodne to urobte," povedala som a s úsmevom sme sa pozreli späť do hry.

Keď sme dosiahli osemnásť bodov, došlo mi, že táto hra bude dlhšia ako tie ostatné. Išlo tu z našej strany o všetko, a preto sme si nemohli dovoliť zaváhať. Museli sme bojovať čo nám sily stačili. Pretože ak sa nedostaneme cez túto hru, prehráme.

Vtom som sa však pozrela pred seba a reagovala veľmi rýchlo. Postavila som sa z lavičky a tú som celou silou prevrátila aj s trénerom na zem. Začula som výkriky a šoky, no nevšímala som si to. Všímala som si Thea, ktorý sa vrhol na zem pri nás v momente, ako som sa s trénerom zvalila na zem a prepadla sa cez lavičku.

Theo pri nás dopadol na zem, no ešte predtým dokázal odraziť loptu, ktorú poslal Lukeovi a ten ju zasmečoval a získali sme tak bod. Rozhodca zapískal a v hale nastalo ticho. Všetci sa pozerali na nás a ja som sa musela usmiať na Thea, ktorý sa usmial na mňa.

Bez slova mi pomohol vstať, a potom sa rozbehol späť do ihriska a hra mohla pokračovať. No to, čo sa stalo, zanechalo v úplne každom v hale obrovské zmätky. Keď sme si s trénerom sadli späť na lavičku, videla som stále jeho zdesenie, no ja som sa dokázala iba usmievať.

Keď som videla Natea ako chce zasmečovať, dokázala som poznať, kam lopta pôjde. Vďaka Zekeovi sa lopta však od jeho ruky odrazila, a preto išla presne na nás. Ja som však vedela dopredu, že sa po ňu Theo vrhne, tak skôr než nad tým stihol uvažovať, som sa mu radšej odpratala z cesty a on tú loptu naozaj prijal. Samej mi z toho búšilo srdce veľmi rýchlo a vedela, že niečo podobné tak skoro nenastane. No nech to bolo ako chcelo, bol to epický moment.

Pri Theovi som sa naučila jedinému, a to veriť, že dokáže aj nemožné. Keby bol na jeho mieste nejaký iný hráč, nechal by loptu padnúť do autu a pokračovalo by sa ďalej. Lenže Theo taký nie je. Pokiaľ si je istý, že tú loptu získa aj za nemožných podmienok, získa ju a nikto mu v tom nezabráni. Bol dokonalý hráč, ktorého bolo krásne sledovať.

Keď sme dovŕšili dvadsaťštyri bodov, boli sme so súperom vyrovnaní, a preto si vzali oddychový čas. Hodilo sa to aj nám, pretože niektorí sa už pohybovali ako vo vzduchu. Dopadali pri lavičke na zem a prerývane dýchali. Dúfala som, že táto hra čím skôr skončí.

„Čo to bolo preboha?" spýtal sa ma Zeke a mračil sa. „Úplne si zošalela?"

„Čo je? Vedela som, že tam pôjde, tak som sa mu pratala z cesty," povedala som obranne a oni sa zamračili.

„Bolo to nebezpečné," povedal tréner a zamračil sa na mňa. „Ako si vôbec vedela, že sa tam hodí?"

„Nehádže sa všade kde je možné?" spýtala som sa a oni sa na neho pozreli. „Bolo by divné keby sa tam nehodil," zhodnotila som a niektorí sa začali smiať.

„Áno, to je pravda," povedali so smiechom a zabávali sa. Bola som rada, že sa smejú a užívajú si hru. Rozhodca znova zapískal a oni sa tak museli vrátiť do hry, no Theo sa pri mne ešte zastavil a pozrel sa na mňa.

„A si v pohode?" spýtal sa starostlivo a ja som ho s úsmevom potlačila na ihrisko.

„Jasné, za čo ma máš?" žmurkla som na neho a on sa s úsmevom pohol späť, čo spôsobilo, že dievčatá začali nahlas pišťať. Takým osobám by som zakázala vstup na takéto akcie. Išla mi z nich prasknúť hlava.

Ako sme si však aj mysleli, hra bola príliš dlhá. Pripomínala mi hru s Columbusom, kedy tá lopta nie a nie padať na zem. Stále bola v hre a hralo sa v neuveriteľnom tempe. Jediná chyba a bol by koniec. No aj tak sa obe strany držali a prekročili už nad tridsať bodov.

Vždy sa pretekali o posledný bod a ten nie a nie padnúť. Z lavičky som im signalizovala aj nemožné triky, ktoré zahrali, no následne nám body boli vzaté späť. Snažila som sa čo sa dalo a aj oni, no ten rozhodujúci bod nie a nie prísť.

„To hádam ani nie je možné," zamrmlal beznádejne tréner, keď uvidel, že Nate je na zadnej čiare a ide podávať. Delil nás jeden jediný bod od víťazstva a práve keď sme ho mohli získať, je na podaní práve on. Pozrela som sa však na Thea, ktorý stál na zadnej čiare priamo oproti nemu a ktorý sa už krčil, že tú loptu prijme. Bol na to pripravený a ja som vedela, že to dokáže.

Rozhodca zapískal a Nate sa načiahol a loptu z celej sily podal. A môj svet vtedy úplne spomalil. Lopta letela príliš pomaly a všetci sa hýbali ako slimáky. Videla som všetko a práve keď lopta prechádzala cez sieť, usmiala som sa.

„Skrč sa!" skríkla som z celého hrdla a Theo to v momente urobil. A vtedy nastalo ďalšie ticho, ktorému som čelila s úsmevom na tvári. Stála som a pozerala sa na čiarového rozhodcu, ktorý zapískal a zdvihol tak ruku s vlajkou nad seba, čím signalizoval, že lopta dopadla do autu. To bol bod pre nás a taktiež aj naše víťazstvo.

Hala vybuchla do obrovského nadšenia a povzbudzovania. Dokonca aj niektorí rozhodcovia nechápavo pozerali na mňa, no mňa oni nezaujímali. Zaujímali ma iba naši hráči, ktorí sa k nám rozbehli.

„Ja neverím!" kričal nadšene Zeke a stískal ma v náručí.

„Ako si to do riti mohla vidieť?" pýtali sa, no ja som len pomykala plecami a usmievala sa. Nehodlala som ich šokovať mojou hrou, pretože by ich to mohlo vyviezť z miery. Vyhrali sme štvrtú hru, čo iba znamenalo, že ideme do piatej. Mohli sme ju hrať, pretože stav je vyrovnaný. A to bolo dôležité.

Pri tom nadšení som sa však pozrela na tribúnu a pozrela sa na trénera Gomeza, ktorý sa iba usmieval a nič nehovoril. Vedel presne ako som to videla, pretože som mu to povedala. Iba som sa usmiala späť a pozrela sa znova na našich hráčov.

Síce mali na tvárach úsmevy, videla som, že sú vyčerpaní. Piaty zápas bol mimo nášho teritória, pretože sme v ňom nikdy predtým neboli. Niektorí si necítili nohy, preto si ich museli masírovať a aj piť a jesť, lebo nevládali. Zatiaľ čo na druhej strane to nebol problém. Technická sa každý rok ocitala na tomto území, čiže dobre vedeli čo robia. Bála som sa, že možno tento rozdiel bude na konci rozhodujúci.

„Tak čo, vládzete?" spýtala som sa ich s rukami v bok a oni na mňa zazreli.

„Už keď sme prišli až sem, tak to dotiahneme až do konca," povedal kapitán a ja som prikývla.

„To rada počujem. Piata hra sa hrá iba na pätnásť bodov, no bez prestávok. My máme síce ešte dva oddychové, takže sa budem snažiť voliť ich správne. Vy len hrajte ako dokážete," povedala som a oni prikývli.

Niekam sa to ich nadšenie stratilo. Pomaly mizlo už počas hry a teraz odchádza úplne. Možno to je aj kvôli tomu, že videli v akom stave je ich súper. Oni ledva stoja na nohách, zatiaľ čo súper je úplne v pohode. Najmä Nate. Ten človek je naozaj monštrum. Smečoval lopty ako sa len dalo, s celou silou a stále vyzeral, že dokáže hrať aj o dve ďalšie hry. Ak som si niekedy myslela, že ho dokážeme zložiť, mýlila som sa. Tento človek sa tak ľahko poraziť nedá.

„Takže toto je naša posledná hra," povedal zrazu Cash a my sme sa na neho pozreli. „Hrajme preto najlepšie ako vieme," povedal, a to vykúzlilo úsmev na ostatných. Bola som rada, že aspoň s dobrou náladou sa vracali do hry.

Keď hra začala, ja aj tréner Martin sme nervózne sedeli na lavičke a povzbudzovali a kričali príkazy. Boli sme len kúsok od výhry a nechceli sme to nechať len tak. Stále sme mali čo ostatným ukazovať. Že na to máme. Že nie sme tí slabí a zaslúžime si hrať aj na majstrovstvách. Verila som tomu, že je to tak.

Lenže náš súper bol až príliš dobrý. Stále nám bral body, ktoré sme získavali a následne sme ich museli získavať späť. Žeby sme naozaj nemali šancu ich poraziť?

Oba oddychové časy som brala keď som si myslela, že ich potrebujú, no brala by som rozhodne ešte viac. Ich pohyby boli pomalšie ako predtým a už sa nevrhali do boja ako doteraz. Klincom úrazu bol Zeke, ktorý pri blokovaní nebol schopný skočiť a kvôli tomu nám dali bod. V tom momente som si zahryzla do pery tak prudko, že som zacítila krv. Vôbec to nebolo dobré, pretože to zle pôsobilo aj na ostatných. Zeke si hneď začal búšiť do nôh, aby ich prebral, no vedela som, že to tak jednoduché nebolo.

Snažili sa body zachraňovať, no každý ich pohyb bol veľmi strnulý. Až do toho momentu, keď sa dostal na scénu znova Nate, pripravený zasadiť rozhodujúcu ranu. Videla som to. Videla som, ako tá lopta pomaly klesá na našu stranu, no kapitán, ktorý stál pri nej, sa nebol schopný pohnúť. Vedel, že tam padne, no nedokázal sa ani len pohnúť.

Lenže vtom sa pred neho vrhol Theo a loptu odrazil. Od šoku mi padla sánka, no lopta letela znova nahor, kde ju Nate zachytil zas a znova podal. Srdce sa mi rozbúchalo neuveriteľne rýchlo, keď padala späť na Thea, ktorý ju znova odrazil, no tentoraz lopta išla smerom na Lukea, ktorý ju zasmečoval a rozhodca zapískal.

Prešlo mnou mnoho zimomriaviek, že som sa nedokázala ani len pohnúť, zatiaľ čo tréner Martin nadšene stál a radoval sa. Bol to prelomový moment, ktorý nám môže pomôcť, no nemusí. Súper hral o to vášnivejšie, o to silnejšie, akoby tie výborné momenty chceli rýchlo pochovať. A to sa im veru podarilo.

Viedli nad nami o bod, keď sme už prekročili cez osemnásť bodov. Ešte jeden bod a vyhrajú zápas. A čo bolo horšie, celá hala začala kričať.

„Ešte jeden bod!" kričali ich spoluhráči a všetci, čo ich prišli povzbudzovať. Všetci kričali stále dokola to jediné, čo mohlo ich tím povzbudiť. Všetci už videli ich víťazný tím na stupni víťazov a naši sa nezmohli na slovo. Nemohli nás povzbudzovať, pretože rovnako ako aj naši hráči, stratili nádej na výhru.

A to ma neskutočne vytáčalo. Stáli tam, na ihrisku a pozerali sa do zeme. Pozerali sa do zeme, akoby boli porazení. Akoby sa vzdali možnosti na výhru. Akoby to všetko zabalili, pretože ich súper bol príliš silný. Pretože sa zmohli na všetko a ani tak to nestačilo. Ich odhodlanie a odvaha zmizla. Ich nadšenie z hry rovnako. Zovrela som prsty do pästí a prudko som sa postavila.

„Nepozerajte sa dole!!!" skríkla som z celého hrdla, aby som tak prekričala celú jasajúcu halu. Nastalo ticho a všetci sa tak pozreli na mňa. Ja som sa však na nich vážne pozrela a zdvihla ruku so vztýčeným prstom nad hlavu. „Volejbal je šport, kedy sa pozeráte hore!" povedala som a usmiala sa na nich.

Stačili jednoduché slová, ktoré boli schopné v nich prebudiť znova ducha. Každý z nich sa usmial a pripravení bojovať sa pozreli na svojho súpera. Hala vybuchla do obrovského nadšenia a hra bola znova schopná pokračovať. Síce súperovi chýbal jeden bod na výhru, rozhodne sme im ho nehodlali dať zadarmo.

Theo loptu hneď zachytil a podal Nickovi, ktorý bol pripravený loptu nahrať Lukeovi, no Alexa perfektne oklamal a loptu jemne poslal na ich stranu. To samozrejme nečakali, a preto sme vyrovnali skóre. Nečakala som, že to urobí a od nervozity sa radšej posadila. Aj tréner Martin vyzeral, že mu z tej akcie ubudlo zopár rokov. To však iba znamenalo, že sme sa ešte nevzdali. Lopta bola na našej strane.

Už sme hrali opatrnejšie a dvakrát si rozmysleli, čo treba robiť a čo nie. Dokonca ani Theo už neriskoval ako doteraz, no dával si pozor. Táto ich opatrná hra spôsobila, že sme viedli o jeden bod a stačil jeden a sme víťazi. Preto som sa usmiala.

„Hej!" zvolala som a všetci sa na mňa pozreli. Ja som iba mávla rukou a ukázala na súperov. Na ich tvárach sa objavil šok, no keď som sa usmiala a prikývla, usmiali sa tiež.

Kapitán podal loptu najsilnejšie ako vedel, čo spôsobilo, že keď ju súper odrazil, lopta sa vracala späť na našu stranu. Nick sa pod ňu hneď postavil, aby ju nahral a vtom sa to stalo. Pohli sa úplne všetci na ihrisku, a to v rovnakom tempe. Súpera to šokovalo, pretože takto nedokázali určiť, kto tú loptu zasmečuje.

V mojich očiach sa však všetko dialo spomalene. Hýbajúce sa telá na ihrisku, Theo s ostatnými ako povzbudzuje mimo ihriska a aj celá hala, ktorá len tak lapala po dychu. Rozhodne to bol najlepší moment.

Nick podal loptu Lukeovi, ktorý ju tak zasmečoval do medzery, ktorú súper nepatrne vytvoril. V spomalenom zábere som pozerala, ako lopta dopadá na zem a ako sa na ňu zmätení hráči pozerajú. Lopta o zem len tak zadunela a kotúľala sa ďalej po ihrisku.

Nikto nebol schopný slova. Nastalo veľké ticho, ktoré dokonca po zaváhaní prerušil hlavný rozhodca, ktorý zapískal a následne aj na koniec hry. Prebehlo ešte pár sekúnd a hneď na to celá hala vybuchla do obrovského nadšenia. Všetci kričali, radovali sa a naši hráči na tom neboli inak. Všetci sa k sebe rozbehli, kričali, plakali a tešili sa. Tréner vedľa mňa stál so slzami na tvári a nebol schopný ničoho iného, len nadšenia. A ja som nebola iná.

Sedela som na lavičke a plakala. Držala som sa za tvár a bola schopná len plakať. Pretože to naozaj dokázali. Naozaj vyhrali. Nevzdali sa až dokonca. Bojovali zo všetkých síl a porazili tak úplne všetkých. Umlčali tak tých, ktorí nimi celé roky opovrhovali. Ktorí sa im smiali a ponižovali ich. Všetky tímy, celú našu školu a taktiež aj ostatných ľudí. Všetkých umlčali a dokázali, že na to naozaj majú. Že sú silní a nedajú sa. Dokázali to. Naozaj to dokázali.

Vtom som však počula, ako ku mne niekto beží a vzápätí ma chytil za zápästia. So slzami a celá červená som sa pozrela na Thea, ktorý mal na tvári iba úsmev. Nadšený úsmev, ktorý som na ňom tak dlho chcela vidieť. Dokázal to a splnil sa mu sen. Doviedol svojich starších spoluhráčov až na majstrovstvá.

„Milujem ťa," povedal vážne a ja som úplne očervenala, pretože som to vôbec nečakala. Lenže potom sa ku mne naklonil a silno ma pobozkal. Už som okolo seba nič nepočula a ani nechcela počuť. Iba som ho objala okolo krku a on ma tak zdvihol z lavičky do vzduchu, kde ma silno objímal. Bolo mi jedno kde sme a ani pred kým to robíme. Už to bolo jedno. Boli sme presne tam, kde sme chceli byť.

Potom ma však zložil na zem a ja som sa so slzami pozrela na ihrisko. Ostatní sa na nás prekvapene pozerali a aj halou sa ozývali výkriky a nadšené ohlasy. My dvaja sme sa však iba usmiali a pohli sa k nim, kde sme sa pridali k jednému veľkému objatiu a nadšeniu.